Ako som prestal piť

„Čo toto je za zvuk???“ Jasné, budík. Ležiac na bruchu a ešte poslepiačky drapnem mobil a kukám ako vypnúť budík. Počkaj! To nie je budík!!! To je hovor. Niekto mi volá. Kto mi volá? Och. Kde to som? A čo sa to vlastne deje?

Všetko s mierou, alebo načo je tá miera dobrá?

Lyžovačka v Taliansku (2010)

Trvalo mi par sekúnd, kým som si uvedomil, že mi volá majiteľka montážnej firmy. Som predsa v Košiciach. Dnes je veľký deň, na ktorý som sa dlhšie chystal. Preto som prišiel o deň skôr. Je ráno 8.00. Prišiel kamión s nábytkom a majiteľka montážnej firmy mi volá, aby ma informovala, že majú všetko pod palcom. Kamión dorazil správne a oni teda začínajú vykladať. Je to trapas. Mal som tam byť. Je 8.00 ráno, pracovný deň a ja sa začínam spamätávať. Bolo jej jasné, že ma zobudila. „Budem…tam…?!“ „Prídem skontrolovať všetko.“ „Jasné.“ Slová zo mňa vychádzali nejako samo. Ani neviem, prečo som jej to hovoril, keď bolo jasné, že ďalších niekoľko hodín budem hľadať predchádzajúci deň, nieto ešte žiť ten súčasný. Ubehlo 5 minút a ja mám pocit, že som prežil celé ráno. Ale hlavne, cítim sa akoby po mne prešiel valec. Nie jeden, nie dvaja. Sto valcov. V papuli mám ako v polepšovni (alebo aspoň takto to hovorievam po večeri plnom alkoholu). Je mi zle. Veľmi zle. Snažím sa zistiť kde som a čo sa vlastne deje. Je mi jasné, že som v Košiciach. Ten telefonát pomohol. Ale hotel? Ufff, toto je naozaj zlé. Nedokážem si spomenúť na nič z predošlého večera. Neviem, či je to preto, že mám také obrovské okno, alebo preto, že všetku energiu sústreďujem na prežitie súčasného okamihu. Dávam si sprchu a začína sa mi trochu rozvidnievať. Áno, prišiel som na východ v predošlý deň večer. Áno, ukecal ma klient (a dnes už kamarát), pre ktorého prišiel ráno nábytok, aby som sa presťahoval do ich hotela. Čo však bolo potom, netuším. Vezmem mobil a smerujem na raňajky. Jáj, kontinentálne raňajky. Čo môže byť lepšie…?! Milujem tento spôsob raňajok v hoteloch. Tentokrát by som ho ale pokojne vymenil za triezvejšie ráno. Dávam si len kávu, sadám k stolu pri okne a sledujem, ako si zvyšní hostia vychutnávajú bohatú nádielku všetkého možného. Ja sa pritom snažím len nevrátiť tú kávu späť odkiaľ prišla. Som ožratý. Doslova. Ešte stále. Netuším kedy som večer prišiel, ani ako, ale som ešte pekne namol. „Toto bude hustý deň“. Myslím, že som to dokonca povedal nahlas.

Musím sa úprimne vyznať, že dodnes som si stále nespomenul na to, ako to celé v ten marcový večer 2013 prebehlo. Obraz som si vyskladal z rozprávania tých, ktorí sa toho zúčastnili a z drobných úryvkov, ktoré sa mi nejako zjavili. Pritom nie naraz. Tak postupne prichádzali. Nie je to inak ani tak dôležité. Pre niekoho by to bol totižto slabý večer v krčme, ktorý sa trošku zvrtol. Čo-to sa popilo a šlo spať. Pre mňa však tento večer mal špecifickú príchuť. A dodnes má. Nasledujúci deň bol totiž mojím posledným, v ktorom som bol opitý. Vzal som to pre niekoho radikálne, ale odvtedy som nielenže nebol opitý, nepil som žiadny alkohol. Žiadny. Ani kvapku. Ani nealkoholické pivo. Ani radler. Nič, čo by len mohlo pripomenúť alkohol.

Ako byť slobodnejší, alebo prečo nám tak záleží, čo si o nás myslia druhí?

Necelý mesiac po príchode do Lyonu (2002)

Alkohol a ja sme boli vždy kamaráti. Dať si pivko od smädu bol predsa vrchol blaha už od detstva. Spomínam si na tú radosť, keď nás u babky poslali rodičia s krčahom po čerstvo čapované pivo. Zmestili sa tam 3 veľké. Odpili sme si a priniesli späť. Neodradila ma ani prvá opilecká skúsenosť v 13. rokoch. Na šibačku sme sa so susedkiným frajerom zrúbali medzi panelákmi v Petržalke a potom sme dve hodiny spali na schodoch. Medzi 5. a 6. poschodím, aj keď netuším v ktorom paneláku. Doma som si to odvracal. Smiali sa mi. Prežil som. Neodradila ma ani udalosť z chaty u spolužiaka na Kokave, kde som pri odchode z krčmy spadol tak, že to skončilo artroskopiou kolena. Natrhnutý predný skrížený väz. Neodradili ma ani stovky iných opitých udalostí, ktoré som prežil. Konzumáciu alkoholu máme v sebe tak zakorenenú, že ma nemalo čo odradiť. Je to v našej kultúre. Bohužial.

Na svoju obranu musím napísať, že naozaj nie som typ, ktorý by v alkoholovom opojení vyvádzal. Ak som pil, tak stále do stavu, kedy som bol vždy schopný večer uzavrieť a dostať sa domov. A vždy som si všetko pamätal. Aj keď niekedy by som radšej mal okno. Myslím, že som skôr veselým typom alkoholika, ako tým agresívnym (Toto však musia potvrdiť známi, ktorí ma pri tom sprevádzali). Môžem pokojne napísať, že som obyčajný neškodný alkoholik, ktorý si rád veľa vypil. Schválne píšem alkoholik. K tomu sa ešte dostanem.

Mojím hlavným alkoholickým neduhom však bolo nadšenie. Určite sa nemôžem porovnávať s borcami, ktorí sú schopní popiť hektolitre. To tu ani nechcem otvárať. Ide mi skôr o zanietenie. Vždy som bol zástancom myšlienky „keď dojím, tak dojím“. Nevyznával som drobné popíjanie doma (pivečko, vínko) alebo príležitostne. Vždy som pitie alkoholu bral so všetkou vážnosťou. Potreboval som k tomu spoločnosť (kamaráti) a príjemné miesto (krčma). Ak sa zišli obe veci spolu, bol z toho vždy príjemný večer. Nie som predsa žiadny degeško, aby som cuckal vínko a šiel domov nakoniec autom. Pekne ako sa patrí, davaj jedno, druhé, tretie… a od štvrtého brzdíme poldecáčikmi. Ach, tie úžasné kombinácie: pivo a borovička, pivo a demänovka, pivo a whiskey… a k tomu cigaretka. To boli časy…

Prečo zotrvávame v NIE príjemných životných situáciách

Oslava narodenia Ondreja (2012)

Som presvedčený, že človek pije veľa alkoholu vtedy, keď mu telo dáva najavo, že má dosť. Je jedno, či si dá 1 pivo a cíti sa zle, alebo ich hodí 10. Vždy, keď telo na alkohol negatívne zareaguje, vtedy je toho už veľa. Ak sa to robí často, napr. viackrát do roka/mesiaca/týždňa, je to problém. Pretože telo ho má tiež. Ide o alkoholika. Môžeme do múdrych knižiek napísať akúkoľvek definíciu slova alkoholik. Môžeme si to aj nádherne ospravedlniť. Nezmení to stav. Ak človek cielene pije tak, že s tým jeho telo musí bojovať (pritom nemusí byť vyslovene opitý), mal by si uvedomiť, že je závislý. Nedávno som počul nádhernú definíciu závislosti (tej negatívnej).

Človek je závislý na určitej činnosti vtedy, ak mu výsledok tej činnosti spôsobuje krátkodobé potešenie, ale z dlhodobého hľadiska mu škodí.

Všetci veľmi dobre vieme, že konzumácia alkoholu z dlhodobého hľadiska škodí, napriek krátkodobému potešeniu. Len si to nejak nechceme aktuálne pripustiť.

Trošku štatistiky a fakty, aby som sa neopieral iba o svoj pocit, aj keď vždy sa na ne budem pozerať skreslenou optikou. Slovensko je alkoholická krajina. Ročne vypijeme takmer 18 litrov alkoholu na osobu staršiu ako 15 rokov (pre zaujímavosť: vo svete je toto číslo trochu nad 6 litrov). Podľa štatistických ukazovateľov iba 5% populácie sú úplní abstinenti alebo abstinujúci alkoholici, medzi ktorými som dnes už aj ja. Ďalších 60% sú „bezproblémoví“ konzumenti. To sú tí príležitostní. Tam som bol v minulosti. Potom tu máme skupinu 30% konzumentov, ktorí si alkoholom spôsobujú problémy a sebapoškodzovanie a zvyšných 5% je závislých od alkoholu. A tu niekde prichádzame k problému s optikou. Predsa každý máme skúsenosť, kedy my sami, alebo niekto v okolí pil tak, že tým škodil aj naokolo. Nemôžeme bojovať s alkoholizmom, ak sa budeme tváriť, že iba 5% ľudí ma naozaj problém, zvyšných 30% stačí usmerniť a 60% je úplne ok, veď si „iba príežitostne vypijú“! Alkoholizmus začína vo veľmi skorom veku. Sám som to zažil. Piť začínajú už deti. Je to pre nich referenčná droga. Za všetko použijem tieto čísla, aj keď sú staršie: „V roku 1994 51% opýtaných 7-ročných detí odpovedalo kladne na otázku, či im rodičia ponúkli šampanské ako prípitok na Nový rok a spomedzi 14-ročných to bolo až 88,3%.“ Ešte stále máte pocit, že nemáme problem s alkoholom?

Svadba alebo “prosím dnes nepi” (2010)

Alkoholizmus nie je chyba jednotlivca, ktorý situáciu nezvládol. Je to psychická a zároveň fyzická choroba. Gabor Maté, kanadský lekár maďarského pôvodu, ktorý sa už dlhé roky zaoberá témou závislosti, je presvedčený, že závislosť sa začína už v prenatálnom veku. Prostredie, v ktorom tehotná matka žije, ovplyvňuje dieťa natoľko, že mu dokáže vytvoriť predispozíciu na závislosť. Túto predispozíciu môže podporiť aj následná situácia v rodine po narodení dieťaťa, pri jeho raste/výchove. Dieťa nedokáže reagovať na komplikované situácie v rodine ako dospelý. Dospelý dokáže minimálne odisť. Dieťa je od rodiča závislé a jediný spôsob, ako vie dať najavo svoju reakciu je plač. Stačí, aby bol tento plač ignorovaný, príp. situácia bola komplikovanejšia a dieťa si odnáša ďalej do života niečo nevyriešené. Tento „nános“ nevyriešených situácií a emócií má vplyv na to, či si vypestuje alebo nevypestuje závislosť. V tomto prípade nemusí isť o alkohol. Môže to byť iná droga, príp. úplne iný typ závislosti (napr. nakupovanie, hry, pornografia a iné). Áno, môžete argumentovať príkladmi ľudí, ktorí vyrastali v komplikovaných domácnostiach a sú úplne ok. Presne od týchto ľudí treba zbierať informácie, ako sa s tým dokázali vysporiadať a viac hovoriť o tom, že výchova detí sa začína už v prenatálnom veku, pretože to má vplyv na naše budúce závislosti (a na kopec iných vecí, o ktorých píše aj Mirka vo svojich blogoch).

Mne trvalo 18 rokov, kým som si uvedomil, že musím niečo s alkoholom robiť. Neviem popíjať alkohol v malých dávkach. Nedáva mi to žiadny zmysel. Viem sa s alkoholom baviť, pretože ma odviaže a zmení mi aktuálny stav: som slobodnejší, voľnejší, otvorenejší, odvážnejší. A o to ide, nie? Utiecť z reality do krásneho imaginárneho sveta. Po tomto opojení však vždy prichádza vytriezvenie a to zväčša bolí. Ak si človek uvedomí, čo si tým spôsobuje (samozrejme okrem stratených hodín života triezvením), skôr či neskôr začne myslieť na to, ako z toho kruhu von. Po približne 25. roku života to už s alkoholom bolo problematickejšie. Každá akcia mala za následok reakciu ten ďalší deň. Ak som chodieval ako mladší piť aj raz-dvakrát týždenne, neskôr to už bolo len raz za mesiac, či posledné 2 roky len parkrát za rok. Hlavne preto, že som si pamätal na tie rána a tie preblúdené dni v snahe vytriezvieť. No nikdy ma to neodradilo dostatočne na to, aby som s tým úplne skoncoval. Vždy prišla nejaká svadba, oslava, kamarátske posedenie… Chcel som však prestať. Hľadal som len tú cestu. Veľmi mi v tom pomohla rodina. Uvedomil som si, že nechcem aby ma moje deti videli opitého. Je síce smutné, že až toto mi bolo takou motiváciou, ale našťastie niečo. Sú ľudia, ktorí nenájdu motiváciu prestať, dokonca ani neprídu na to, že by vôbec mali.

Mám pochopenie pre ľudí, ktorí konzumujú alkohol. Nie som žiadny degeš odtrhnutý od reality (ako sa hovorí „poturčenec horši od turka“). Každý máme vlastnú cestu. Niekoho cesta je s alkoholom zviazaná. Nie je mojou úlohou robiť sudcu/kata. Chceš piť, pi. Je mi to jedno. Nemám však pochopenie pre ľudí, ktorí svojou konzumáciou negatívne ovplyvňujú svoje okolie. Sám som svojím pitím spôsoboval nejednu bolesť Mirke a mrzí ma, že to trpela takú dobu. Som jej však vďačný, že ma nechala na mojej ceste rozhodnúť sa samého. Dnes totižto dokážem lepšie precítiť pohľad z druhej strany. A nemám ešte pochopenie pre úradnú moc, ktorá zdanením alkoholických nápojov a smiešnym regulovaním vytvorila blúdny kruh, z ktorého ťažko von. Nepite alkohol, lebo je zlý. Ale zas pite ho toľko, aby zostalo aj do pokladnice z daní. Veď nejde o málo. Nechcem zachádzať do politiky. Musím však aspoň okrajovo spomenúť, že na jednej strane sa spoločnosť snaží bojovať s alkoholizmom (násilie, dopravné nehody a iné udalosti pod vplvom alkoholu, liečenia, trvalé následky – ochorenia) na druhej strane z konzumácie alkoholu profituje (dane, konzum, produkcia a jej vplyv na zamestnanosť). Verím ale, že jedného dňa prídeme na to, že rozdiel medzi cigaretami, alkoholom a inými návykovými látkami/drogami, nie je žiadny a spoločnosť by ich nemala tolerovať. Toľko z filozofického okienka.

Ako byť slobodnejší, alebo prečo nám tak záleží, čo si o nás myslia druhí?

Už rok nepijem (2014)

Začalo to teda takým mojím malým „ramadánom“. Cestou domov z Košíc som si povedal, že si musím dať pauzu. Aspoň pauzu, keď už nie úplne prestať. Dal som si záväzok, že nebudem 6 mesiacov piť žiadny alkohol. Smutné, že som musel prežiť túto pre mňa pamätnú pitku, aby som spustil proces. Dnes som však za ňu vďačný. Nepamätám si, kedy tých 6 mesiacov ubehlo. Už prvé dni som totižto tušil, že toto je na dlhšie. Nepijem od marca 2013. Ani radler, ani nealkoholické pivo. Žiadny alkohol. Nikdy by som predtým nepovedal, že budem svet vidieť triezvejšie, príp. že si to budem užívať. Aj keď som sa častokrát snažil predstaviť si, aké to asi môže byť nepiť?! Teraz to viem.

V USA sa pri liečení alkoholizmu často využíva inštitút AA mítingov (anonymní alkoholici, poznáme z filmov). Na týchto mítingoch je zvykom dávať odmenu za triezvosť symbolický žetón. Odovzdáva sa po nejakých úsekoch triezvosti (1 deň, 1 mesiac, polrok a pod.). Po roku už žetón nie je plastový, ale je z kovu. Častokrát si predstavujem svoj žetón. A verím, že už nikdy nebude opäť plastový.

Na záver videjko – deň po oslave narodenín Ondreja (2010)