Prečo som sa stal vegánom?

Prečo som sa stal vegánom

“Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije.” (slovenské príslovie)

Rozbil sa. Nie krčah, ale môj žalúdok. Stalo sa mi to začiatkom júla. Ani si presne nepamätám, kedy som naposledy vracal, alebo mi bolo takto zle. Úplne ma to priklincovalo k posteli. Jeden deň som bol totálne mimo, druhý už ako-tak pri živote. Počas oddychu som mal dosť času popremýšľať nad sebou, nad tým, ako funguje ľudské telo a aké máme možnosti ovplyvňovať svoje vlastné zdravie. Zamyslel som sa aj nad tým, ako a prečo som sa dal na rastlinnú stravu. A ako veľmi som sa pustil do “junk food vegan” (nezdravej vegánskej stravy), že ma to takto vypojilo.

Keď som prišiel do Francúzska v 2002 a spoznal som Mirku, moje vedomosti o rastlinnej strave boli na úrovni malého dieťaťa, ktoré spoznáva svet a nasáva čo najviac informácií. Vôbec som netušil, že rastlinná strava dokáže človeka uživiť tak, že nepotrebuje živočíšnu. Pre mňa bola zelenina iba príloha, ovocie dezert a strukoviny alebo obilniny doplnok k tomu najdôležitejšiemu jedlu – mäsu. To, že som nevedel, čo vegán znamená, asi neprekvapí nikoho. No ja som mal problém vôbec pochopiť, čo to je vegetarián. A hlavne, na čo to tí nešťastníci robia??? U mňa všetko končilo príbehom o nejakej známej, ktorá bola tiež vegetariánka, ale skončila v nemocnici a musela sa vrátiť k pôvodnej strave. Podobné príbehy na úrovni “jedna pani povedala” nám vytvárajú predsudky, ktoré následne ovplyvňujú náš výber a správanie.

Mirka mala trpezlivosť vysvetľovať. Ja som mal zas čas a kopec jedla z domu, ktoré mi s pribúdajúcimi informáciami mali prestať chutiť. Ale neprestali. Akokoľvek som veril tomu, čo mi Mirka rozpráva, stále som nevedel pochopiť, prečo by som sa mal vzdať niečoho, čo mi chutí a na čo som zvyknutý. Ja sa nechcem meniť! Mirka sa zas nechcela vzdať svojich návykov a pravidiel. Kompromisom teda bolo, že si môžem jesť, čo chcem, ale musím si to aj nachystať. A tak lenivosť zvíťazila. Doma, keď varila Mirka, jedol som ako chcela. Vonku, keď som bol sám, jedol som hocijako. A dúfal som, že to takto ostane naveky. Budem jesť čiastočne zdravo (doma) a zároveň si zachovám aj svoje obľúbené jedlá (vonku).

Je to zaujímavé, ako sa telo mení pod vplyvom životného štýlu. Keď sme mladí, tie rozdiely nie sú veľké, telo veľa zvláda. A tak aj keď do neho pcháme hocičo, navonok to môže vyzerať, že sa nič nedeje. Zlé návyky si však vyberú svoju daň. Treba len čakať.

U mňa sa premena začala niekde okolo roku 2011. Behal-lietal som po Bratislave a riešil biznis. Snažil som sa byť čo najviac vyťažený, lebo to je predsa “in”. Káva, cigaretka a sem-tam alkoholový výjazd do mesta – zresetovať hlavu. Spolu s tým ale prichádzali klasické príznaky: únava, úzkosť, bolesti hlavy, vyčerpanosť, stres. A následky? Zmeškané termíny, nespoľahlivosť, chronická prokrastinácia (chorobné odkladanie dôležitých vecí na neskôr), nezodpovednosť, nedôveryhodnosť. Som chybný? Je na mne niečo zlé? Veď Mirke nič nie je. Práve naopak. Mal som pocit, že jej život ide z ľahkosťou. Áno, tiež sa borila so svojimi internými nevyriešenými otázkami. Ale fyzicky na tom bola perfektne. Veľa vládala, mala kopec energie a vôbec nebola chorá. Vôbec. Ani ja som nebýval nikdy chorý. Ak boli chrípkové prázdniny a spravili v škole jednu triedu, ja som v nej vždy bol. No s pribúdajúcim vekom a životným štýlom sa mi už drobné chrípky, bolesti hlavy a vyčerpanosť nevyhýbali. A tak som sa rozhodol, že musím zmeniť svoj stravovací návyk aj ja.

Sami neveríme, že strava môže zmeniť všetko, verte mi. Je nám obom úplne jasné a je to podložené aj mnohými výskumami, že na to, aby sme dostali svoje telo do rovnováhy a dokázali žiť naplno, sú dôležité okrem stravy aj ďalšie časti životného štýlu – pohyb, spánok, detoxikácia, medziľudské vzťahy a iné. Pre mňa však strava bola tým, čo reprezentovalo môj zlý životný štýl a tá zdravá ma mohla posunúť ďalej. Ak zmením stravu, môžem potom zmeniť už hocičo.

Napriek tomu, že mi Mirka ponúkala na čítanie množstvo (naozaj množstvo) literatúry počas spoločného žitia od 2002, až v roku 2013 som bol ochotný si prečítať niečo, čo mi odporučila. A aj to sa priznala, že už mi veľké šance nedávala. Veď knihu od Richa Rolla som si začal čítať až na tretie odporúčanie! Jednoducho som dovtedy vôbec nepočúval, nezaujímalo ma to.

Moja cesta k ultra je pre mňa bibliou. Zmenila mi kompletne život. Rich Roll bol človek, ako ktokoľvek iný, ako ja alebo ty a postupnými malými krokmi sa menil až sa dostal tam, kde je dnes. Je to jeden z najzdravších a najvyšportovanejších medzi nami. Má vlastný podcast, ktorý mi otvoril bránu k ďalším zaujímavým ľudom. Zúčastnil sa viackrát Ultramana (najťažšie triatlonové preteky na svete – za 3 dni treba prekonať 10 km plávanie, 421 km bicykel, 84 km ultramaratón), zvládol 5 Ironmanov za 7 dní a nedávno, vo veku 51 rokov, celkom náročné duatlonové párové preteky Ötillö. Je na rastlinnej strave, má rodinu a žije tak, ako by sme mali žiť všetci – robí to, čo ho baví. Čo je ale najzaujímavejšie, jeho premena začala až keď mal 40 rokov! Dnes má 52 a stále je v top forme. Ukážte mi 52-ročného človeka vo svojom okolí, ktorý zvládne to, čo Rich a pritom bude žiť klasický životný štýl, ktorý takmer všetci na západe vedieme. Nemožné.

Rich ma inšpiroval. Ak sa dokázal zmeniť v 40. rokoch, ja to dokážem v 31. rokoch. A preto zmenil som stravu. Komplet. Zo dňa na deň som si povedal, že už nebudem viac jesť živočíšne produkty. Premena nie je jednoduchá. Ale mal som tú výhodu, že doma som aj tak už nejakých 10 rokov jedol rastlinne. Stačilo upraviť jedálníček vonku. A postupne sa orientovať na zdravšie rastlinné jedlá a vynechávať tie, ktoré alternujú štandardnú kuchyňu, no až také zdravé nie sú aj keď sú rastlinné (napr. moja mňamka vegan burger).

Je strašne ľahké spadnúť do zlých návykov. Ako vegán a príležitostný bežec si stále nedokážem ustrážiť množstvo práce, ktorú si na seba naváľam. Z toho potom pramení málo spánku, stres, úzkosť a kolotoč sa opäť roztáča… Držím si svoju rastlinnú stravu, ale keď som v strese, poľavujem a vyberám si rýchle aj keď nezdravé riešenia. Vedeli ste, že aj chipsy, coca-cola alebo hranolčeky sú vegánske?

Môj žalúdok ma teda začiatkom júla stopol a ukázal mi, že nie som všemocný. Mám 35 rokov, málo pohybu, nezdravú rastlinnú stravu, málo spánku. Zjednodušene: svojmu telu nevenujem dostatočnú pozornosť.

Dnes je však opäť nový deň. Čas na nový začiatok. Alebo reštart. Včera som počúval podcast s Des Linden (prvá americká víťazka bostonského maratónu od 1985) a zaujali ma dve myšlienky:

  1. Vždy za zúčastni/začni – Nemusí to dopadnúť dobre. Ale to, že sa mi nechce, nie je dôvod aby som nemohol začať. Ak nezačnem, ak sa nezúčastním, tak nebudem vedieť, ako by to mohlo dopadnúť.
  2. Čo všetko vlastne dokážem? – Aké sú moje môžnosti vlastne? Je to, čo teraz robím, to moje životné maximum?

Naozaj nemám na viac? Kde sú moje hranice? Keď neskúsim, nezistím.

Prečo som sa stal vegánom