Ako si budujem návyky

Som na materskej dovolenke s dvoma malými detičkami (3-ročná Jarka a 2-ročný Ondrej). Veľa sa hráme, takmer denne športujem, veľa čítam, meditujem. V lete si pestujeme zelenolistú zeleninu vonku, v zime vnútri. Som obdivovateľkou zdravého životného štýlu, takže živá strava nám je veľmi blízka. Mám dve práce, ktoré robím z domu popri deťoch. A väčšinu dňa mám super náladu, veľa sa s deťmi smejeme, aj keď sa nám niečo nepodarí, povieme si, to nič. Hľadáme spôsoby, ako sa niečo dá urobiť teraz hneď. Vstávam oddýchnutá, plním svoj denný plán, ktorý si vždy nachystám.

Len pre spresnenie, takáto som nebola vždy. Veľa som frflala, všade som sa snažila vidieť a nájsť to, ako sa veci nedajú spraviť, prečo je to zlé a nie naopak. Bola som nervózna, mala som nadváhu, nie veľmi, ale mne aj 4 kilá navyše neskutočne prekážajú. Častokrát do roka som mala nádchu, nemala som sa rada. To bolo asi to najhoršie, snažila som sa schudnúť, ale robila som to z nenávisti k sebe a nie z lásky k sebe. Takže sa mi to samozrejme nedarilo. Pozerala som sa len na príznaky, nehľadala som príčinu. Nebola som v harmónii so sebou a s okolím.

Bola som presvedčená, že sa musia zmeniť ostatní, aby som sa ja cítila lepšie. Ani vo sne ma nenapadlo, že mám začať od seba, a ak chcem, môžem tak maximálne niekoho inšpirovať a on sa rozhodne sám, či to robiť bude alebo nie.

Chcela som sa vymaniť z tohto zmýšľania, chcela som zmeniť toľko vecí. No nevedela som, kde začať a ako to urobiť. Bolo to hrozné. Prečo? Lebo v podstate mám šťastný život.

Mám milujúceho muža, krásnu dcéru a druhé bábätko na ceste. Máme krásne miesto na bývanie a veľkú rodinu okolo seba. Mám prácu, ktorá ma síce úplne nenapĺňala, ale občas ma bavila. Kde bol pes zakopaný? Prečo som vnútri cítila to napätie, prečo som nervózna, prečo občas vybuchnem? Chcem byť pokojná, mať prácu, ktorá bude mojím koníčkom. A že sa budem zobúdzať s pocitom, aký krásny deň tu máme a vyskočím z postele. To sa však nedialo!

V jednom momente som si uvedomila, že už takto žiť nechcem, že musím niečo zmeniť!

Spúšťačom bol môj druhý pôrod. Dokázala som na sebe zmeniť toľko vecí, aby som sa na pôrod dobre pripravila, až som zistila, že takto môžem pokračovať a meniť aj svoj životný štýl.

A tak som začala robiť drobné zmeny. Zobrala som si na mušku vždy jednu zmenu a po pár týždňoch som videla, že to funguje. Podarilo sa mi meniť návyky, staré nahradiť novými. Vždy som však menila len jednu vec, aby som sa na ňu poriadne sústredila. Už som totiž skúšala novoročné predsavzatia typu prestať jesť sladké, každý deň cvičiť a veľa čítať. Po pár dňoch som sa na všetky vykašľala, vždy.

V jednom momente som si uvedomila, že už takto žiť nechcem, že musím niečo zmeniť!

Prvú vec, ktorú som sa rozhodla zapracovať do každodenného života, bolo cvičenie 3 – 5-krát do týždňa. Keďže som počas druhého tehotenstva nabrala zopár kíl, chcela som sa ich pochopiteľne aj zbaviť. A takisto som chcela mať voľný čas pre seba. A tak som sa rozhodla pre behanie. Bola to pre mňa veľká výzva. Veľa som čítala o tom, aký je beh úžasný, ale nebol to môj obľúbený šport. Rozhodla som sa, že to vyskúšam.

Behala som, keď fúkal vietor, keď bolo teplo aj zima. Potrebovala som si tento návyk budovať 3 – 4 týždne. Na začiatku to bolo dosť ťažké. Naplánovala som si, ktoré dni v týždni budem behať, tak 1 – 2-krát, a potom v sobotu a nedeľu.

Niekedy som sa obliekla a ako som stála pri vchodových dverách, uvedomila som si, že sa mi vôbec nechce nikam ísť. Prvý mesiac to bolo utrpenie. Veľmi som si to neužívala. Behala som pomaly, neviem vlastne, či sa to vôbec dalo nazvať behom. Ale po každom behu som bola na seba hrdá, že som to dokázala. Ani raz som nevynechala, žiadne výhovorky. Obliecť sa a ísť von. Keď už som bola vonku, nemala som veľmi na výber, jednoducho som šla behať.

Takisto som hľadala vhodný čas, kedy to vyhovuje hlavne deťom a takisto mne. Skúšala som ráno, poobede, keď vstanú, ale to sa neosvedčilo, lebo buď chcel jeden mlieko, alebo sa nosiť, prípadne niečo papať. Zistila som, že ráno po zobudení je to najlepšie. Stačí, ak nachystám čaj a tú polhodinku sa zatiaľ preberajú. A takisto mne sa skoro ráno cvičí najlepšie.

Po mesiaci behania som zistila, že bežím rýchlejšie. Je to zábava, nezadýcham sa. Zabehnem 8 km namiesto 3,5 km. Nie som po behaní unavená. Začala som behať častejšie, až 5-krát týždenne. Potom som objavila minitrampolínu a HIIT (high-intesity interval training). Začala som to striedať, keďže sa mi páčilo cvičiť takmer každý deň a na behanie nebolo vždy dobré počasie. Už je to viac ako rok a tento perfektný návyk hýbania sa som si udržala až dodnes.

Po tejto zmene som sa nevedela dočkať toho, že sa pustím do niečoho ďalšieho. Začala som veriť, že dokážem zmeniť čokoľvek! A takto som si postupne vybudovala návyk po návyku – máme pekný plán, ako vyzerá náš deň s deťmi cez týždeň, kde stíham ráno cvičiť, stíhame všetky domáce práce spolu formou hry. Cez obed, keď deti spia, pracujem alebo si čítam. Jedna z činností, ktoré musím denne spraviť, je pozbierať divú zeleninu na raňajšiu šťavu. Väčšinou beriem tri vrecúška, lebo ďeťom sa táto aktivita veľmi páči, radi spoznávajú každú jedlú burinu a s radosťou obaja zbierajú do svojho vrecúška to, čo vedia, že papáme. Takýmto spôsobom spravíme toho cez deň veľa, v pohode a bez stresov. A večer, keďže máme domácnosť obriadenú, sa môžem venovať svojim veciam. Cítim, že môj život má zmysel, som spokojnejšia. Čaká ma na sebe ešte veľa práce. No teším sa na každé ráno, keď nás deti budia. A už si hovorím: „Aký tu máme ďalší krásny spoločný deň!“