Človek by nepovedal, že spolužitie je také náročné, ak chceme mať doma pohodu. Myslela som si, že na svadbe pri obrade podpíšem nejaký papier a hotovo. Doživotná pohoda zaistená. Akurát chcem dobre vyzerať, aby sa ma manžel nezľakol, keď si večer vedľa mňa ľahne. Nechcem predsa vyzerať ako ženy kedysi, ktoré sa vydali a každým pôrodom či rokom im pribudlo zopár kíl. Veď je to jedno, už sú vydaté.

No a potom som zistila, že toto nie je jediná práca na sebe, keď chcem mať úžasný vzťah. Spolužitie nie je len o tom, že všetky dni sú slnečné a radostné, len sa na seba usmievame a hovoríme si, ako neskutočne sa ľúbime. I keď tých je samozrejme väčšina. Teraz ich je väčšina! Trvalo nám, kým sme sa k tomu po prvotnom zaľúbení dopracovali opäť. Ono pri tom dennodennom spolužití sa čo-to po čase nájde, čo nám začne prekážať. A tu prichádza ten moment. Ako to druhému povedať, ako riešiť problémy s úsmevom na tvári a v pohode? Bez toho, aby sme sa pourážali, vynadali si alebo to prešli mlčaním. To je podľa mňa najhoršie, premlčanie problémov. Ono sa to niekde nakopí a jedného dňa pekne vybuchne, a to potom treba byť radšej riadne ďaleko, lebo to bude iná láva. Uf, to je teda fuška. Toto nás podľa mňa mali učiť už na základnej škole, ako sa naučiť správne komunikovať, vymieňať si názory, či čo.

Na čo mi je v takýchto ťažkých chvíľach vedieť, kedy bola Bitka pri Moháči (1526, to asi budem vedieť naveky), či odrecitovať Mor ho! Ja potrebujem vedieť zareagovať tak, aby sme sa niekam posunuli, aby to bola konštruktívna diskusia. Nie že ja hovorím o hruškách a Peťo si tlačí jablká a vlastne nik sa nič nedozvie a ani nič nevyriešime. Nechcem, aby sme sa postupom času stali len spolubývajúci, ktorí sa viac-menej tolerujú v jednej domácnosti. A keďže som už spomínala, že časom dôjde k tým neuprataným ponožkám, zaschnutému riadu či vážnejším stretom, čo sa týka výchovy, stravy alebo času stráveného v práci, tak ako jedna z veľmi dôležitých vecí pre mňa je, vedieť sa hádať. A nie hocijako. Vedieť sa správne hádať je umenie.

 

Táto téma ma trápila veľmi dlho. Stávalo sa nám totiž, že sme sa aj 3 dni nerozprávali. Lebo ja som vedela, že mám pravdu a Peťo si to potreboval nechať uležať v hlave… Výsledok? Stratili sme 3 drahocenné dni. Stálo to za to? Úprimne, keď sa teraz snažím rozpomenúť sa na našu hádku spred roka či dvoch, tak netuším, aký bol dôvod. Pamätám si akurát ten nepríjemný pocit, že je medzi nami napätie a ticho.

Takže stálo to za to? Rozhodne nie. Lebo vždy sa našlo potom niečo ďalšie, čo za to stálo.

Nehádali sme sa často, ani to neboli nejaké zásadné veci. I keď v tom momente to bolo určite veľmi dôležité, až tak, že sme sa kvôli tomu prestali rozprávať. Najprv sme začali jeden na druhého útočiť a urážať sa. Rozišli sme sa v zlom a v napätí.

My sme sa vôbec nevedeli hádať.

A keďže ma to dosť obťažovalo, hľadala som nejaké iné riešenie, ako vyriešiť sporné situácie.

Počula som zaujímavý príspevok od Abraham Hicks, ktorá hovorila o hádaní asi takto: Vy hovoríte, „Ale ja mám pravdu, hrozne ma urazil!“ A ja vám hovorím, „Koho to zaujíma!“ Vy hovoríte, „Ale to je veľmi dôležité a mám pádny dôvod byť nahnevaná!“ A ja vám hovorím, „Koho to zaujíma!“ O pár rokov nebude záležať na dôvode, budete si pamätať len ten nepríjemný pocit, že ste stratili toľké roky nerozprávaním sa!

To ma zaujalo. Keď už odzneli emócie a racionálne som sa nad tým zamyslela, tak uznávam, že táto pani mala pravdu. Bol to len stratený čas, nič sme tým nevyriešili, výbuch v návale citov len spôsobil, že som trepala piate cez deviate. Úplne zbytočne investovaná energia na nesprávne miesto.

Ako som nad tým rozmýšľala, čo bolo dosť dlho, občas som bola zamyslená a popri tom som sa pozerala na deti, keď sa hrali či hádali.

Ich spory vyzerajú asi takto: Jarka začne robiť zle Ondrejovi, on na ňu začne kričať „prentaň“ (čo znamená prestaň). Jarka na neho kričí, aby na ňu nekričal. To Ondreja ešte viac vytočí a začne trepotať tými malými ručičkami okolo seba a občas, ak je Jarka veľmi blízko, aj to schytá. Zhrniem to, podľa mňa sa vedia riadne pohádať, dokonca občas sú to aj fyzické prejavy ako sácanie, hryzenie. To sa tam už samozrejme zapletiem ja, nech radšej pohryzie mňa, keď už musí.

Ale najzaujímavejšie na tom ich hašterení je to, čo sa deje po ňom. Hneď potom sa idú spolu hrať a rehocú sa, akoby sa nič nestalo! Slzy tečú po líci a oni sa držia za ruky a hrajú sa kolo mlynské. Sledujem to a vždy to prebieha rovnako. Oni sa jednoducho neurazia. Keď prejdú silné emócie, pokračujú tam, kde prestali a vzťahy ostávajú nenaštrbené. A to nik nemôže namietať, že sú to maličkosti. Pre nich sú to veľmi dôležité veci. Mne stačí, keď si spomeniem na svoje detstvo. Niečo mi nevyšlo a chlácholili ma, že sú to len maličkosti, a keď budem veľká, tak sa na tom zasmejem. Babkinu fujaru!!! Bolo to dôležité, veď si to pamätám dodnes. No vráťme sa k detskému hádaniu sa.

Tento model sa mi zapáčil. Povedať si, čo sa mi nepáči, ale neuraziť sa.

Kde sme stratili túto schopnosť? Chcem sa to opäť naučiť, vybudovať si návyk.

Pri každej novej príležitosti som si povedala, že ustúpim, lebo mi je prednejšie rozprávať sa. A vážim si každý deň, čo som tu, tak prečo si to kaziť hašterením, negatívnymi pocitmi a nerozprávaním sa s niekým, koho milujem, s kým som sa rozhodla stráviť svoj život a mať s ním deti.

Fungovalo to! Moje ego síce veľmi trpelo, veď to chce riadnu dávku pokory. Ale kašlať na ego! Mne záleží viac na pohodovom živote a dobrej nálade. Takže keď došlo k danej situácii, zobrala som vinu na seba, ospravedlnila som sa a pekne sme to zvládli.

Lenže! Bol to len polovičný úspech. Vo vzťahu sme dvaja, a tak časom táto metóda prestala fungovať. Jednoducho, niekedy som mala naozaj pravdu ja (pozor, to mám potvrdené od Peťa!) a chcela som, aby sme sa niekam posunuli ako pár. Vzťah predsa musia budovať obaja, ak je snaha len na jednej strane, nemá to dlhodobý úspech.

Takže som hľadala ďalej. Peťo síce chcel spolupracovať, ale v tom momente sa nevedel premôcť a zareagovať tak, aby sme výmenu názorov zvládli bez napätia a následného niekedy až niekoľkodňového ticha. Snažila som sa mu vysvetliť, že útočenie na mňa a vyhováranie sa problém nevyrieši. Po doznení sme si to síce vysvetlili a dohodli sa, čo by mohol povedať nabudúce, ale keď prišlo na lámanie chleba, bolo to stále rovnaké. Bolo to príliš komplikované?!

Potom som bola na jednom seminári o výchove detí. A tam sme robili jedno zaujímavé cvičenie o egu. Keď si vraj túto metódu osvojíme, už nebudeme mať potrebu sa hádať.

Ako to prebieha?

Keď mi Peťo začne niečo vyčítať, poďakujem sa mu, že mi nastavil zrkadlo a nájdem príklad, kedy som také niečo naozaj urobila či sa tak správala.

Vyzerá to nejako takto: Peťo mi povie, „Nejaká si dnes nervózna!“ Za normálnych okolností by som vyletela. „Samozrejme, že som nervózna! V noci poriadne nespím, ťahám 24-hodinovky a cez deň mám pri sebe dve zlatíčka, ktoré ma nenechajú samu ani na záchode. Keď cvičím, lozia mi po hlave, celý deň chcú, aby som sa im venovala, medzi tým ich musím dojčiť a nemôžem si v pokoji nachystať ani jedlo. A keď jem, zásadne potrebuje niekto kakať, aby som mala k jedlu vôňu navyše. Nemôžem ísť na obed ako ty a spraviť si pauzu, kedykoľvek si zmyslím!“ Na to mi Peťo odpovie, že on tiež pracuje celý deň, keby som náhodou nevedela, a keď príde domov, nemá chuť sa ešte pozerať na nervóznu ženu, ktorá kričí na deti. A je to! Koniec diskusie, sme ticho.

Podľa novej metódy „ďakujem“, ktorú som počula na seminári, na Peťovu poznámku o tom, aká som dnes nervózna, poviem. „Ďakujem, že si mi nastavil zrkadlo. Áno, je to tak, dnes som naozaj nervózna. V noci som veľa nenaspala, vstávali sme pred šiestou, Jarka sa chcela stále nosiť a Ondrej zas celý deň cucať, takže už mám toho večer dosť.“

Na to mi Peťo zareaguje: „Asi si mala ťažký deň, miláčik.“ Dá mi pusu, objíme ma a všetko je opäť super. Prípadne zabaví deti a ja pokojne môžem poumývať riad. Áno, našla som si pomerne zvláštne aktivity na odreagovanie. Ale späť k metóde „ďakujem“…

Väčšinou, keď povieme „ďakujem, áno máš pravdu“, sa zvykneme rozosmiať a niekedy už ani nepotrebujeme pokračovať v tomto rozhovore, lebo jednoducho vieme. Ten postup je jednoduchý a zapamätateľný, takže si naň Peťo spomenieme aj v momente, keď hrozí hádka.

Je to obrovská úľava. Ušetrili sme si toľko dní ticha a nervov. Chce to dosť pokory a pracovať na sebe. Pretože v momente, keď sú silné emócie, stojíme na veľmi tenkom ľade. Dokážeme to ustáť tak, aby sme sa nezačali urážať, či na seba útočiť? Chce to niekedy pozbierať v sebe všetku silu, nadýchnuť sa (niekedy rátam do 10) a premôcť ego.

Budem úprimná, nedarí sa nám to vždy. Veľakrát skĺzneme do starého modelu a jeden si hučí svoje, druhý takisto a vôbec sa nepočúvame. No napriek tomu, že nie vždy sa riadime metódou „ďakujem“, niečo sa nám podarilo zmeniť úplne. Podarilo sa nám docieliť to, že po výmene názorov sa normálne rozprávame. Nie sme odutí a neobchádzame sa. Neurazíme sa!

Už aj to je úspech. Keď sa takýto návyk buduje spoločne, ide to ťažšie. Raz je loptička na mojej, raz na Peťovej strane. A niekedy má jeden alebo druhý taký náročný deň, že aj naša nová metóda „ďakujem“ je príliš náročná. Ale nič to. Meníme sa každým dňom a to je náš cieľ. Cesta je cieľ!