Ako som prestala žiarliť

Neverím na povahu, že sa rodíme s určitými vlastnosťami. Verím, že všetko sú len návyky a my ich dokážeme meniť. A tak som sa rozhodla dokázať si to. Povedala som si, že je to môj návyk a jedine ja ho môžem zmeniť, nik iný.

 

Bola som riadne žiarlivá, keď sa len Peťo na niekoho pozrel, už som striehla, či sa príliš neusmieval, prípadne nežmurkol a rovno som na neho spustila, ako to môže robiť, veď má mňa a podobne.

Áno, veď na tom sa nič nemení, ale prečo by sa nemohol pozrieť? Nie, ja som mala pocit, že mi patrí.

Užil si so mnou teda riadne. Sme spolu viac ako 10 rokov a asi pred rokom aj niečo som prestala žiarliť. Zistila som, že aj tak nepomáha, čo mu rozprávam, spraví si svoje a my sa len pohádame. Ja sa pár dní len trápim a po rozume mi chodia katastrofálne scenáre, myšlienky a podobne. Cítila som sa mizerne. Ako som sa začala meniť, prišla som aj na to, ako sa zbaviť žiarlivosti.

Bola som presvedčená, že chyba nie je vo mne, ale že Peťo mi vytvára podmienky na to, aby som jednoducho musela žiarliť. Nepripúšťala som si, že chyba môže byť vo mne. Potom som však niekde čítala, že ak neviem niečo zmeniť, musím zmeniť svoj postoj. A vtedy mi to docvaklo.

1. Žiarlivosť je len návyk. Keď som Peťa prvýkrát zbadala, fakt som len kukala, aký je to fešák. A zaľúbil sa do mňa!!! A potom si ma zobral za ženu a chcel mať so mnou aj deti!

No, lenže ja som si myslela, že ho vlastním. Od čias, keď sme spolu chodili. Vždy som totiž so smiechom hovorila, že som brala prvého, čo ma chcel! Nemala som žiadne sebavedomie. Neverila som, že za to stojím. Peťo nerozumel tomu, prečo mi to prekážalo, a aj tak si spravil, čo chcel. Potom nastalo akurát niekoľkohodinové ticho… Úplne zbytočne.

Oveľa neskôr som pochopila, že ak by niečo spraviť chcel, spraví to tak či tak, s mojím či bez môjho zakazovania. Podstatné je niečo iné. Prečo som predpokladala, že niečo spraví? Ak je partner spokojný, nemá na to dôvod. Keď sa máme radi, nemám potrebu hľadať pozornosť u niekoho iného.

2. Je to jeho život. Ja som ja a Peťo je Peťo. Napriek tomu, že sme spolu, je to jeho vec a jeho zodpovednosť za svoje činy. Netýka sa ma to.

Trvalo mi niekoľko rokov, kým som sa k tomuto dopracovala. Dokonca som ho aj posielala potom za kamarátmi, čo som mu predtým zvykla pekne ofrflať. Ale zas právom. No uznajte, celý deň som s dvoma malými deťmi, ťahám 24-hodinovky a chlap sa potrebuje odreagovať, no kde je tam logika?! Nie je, nikdy nebude, oni to nepochopia. Ale nezmenila som sa len ja, ako som zmenila prístup, zmenil sa aj Peťo. Zrazu prestal vyjednávať, koľkokrát do týždňa je vhodné, aby šiel večer von. Prestalo ho to ťahať z domu, trávime večery spolu. Určite to súvisí aj s tým, že úplne prestal piť. Máme viac spoločných záujmov.

3. Neočakávať. Nečakať na nejaké prekvapenia, objatia, či pomoc. Nech si robí, čo chce. Znie to drsne, akoby mi bol ukradnutý, ale nie je to tak. Akurát sme sa oslobodili. Čo neviem zmeniť, nechcem meniť. Je to jeho život. Zvykla som mu na túto tému prednášať, aké je dôležité, aby ma objal, ako po celom dni potrebujem dobiť baterky. A nepotrebujem rady, len sa potrebujem vyrozprávať niekomu, kto ma bude počúvať. Jednoducho, vypustila som to z hlavy. Bolo to náročné obdobie, akurát vtedy boli deti malé, takže ruky navyše po celom dni a celej prebdenej noci by sa mi zišli. Predstavovala som si, ako mi povie, tu si sadni, vylož si nohy a ja ti donesiem čerstvú pomarančovú šťavu a postarám sa o deti. Nie, nie, toho som sa nedočkala! Nemohol to vedieť, nenapísala som si to na čelo!

Trvalo mi pekne dlho, kým som pochopila, že nemám nič očakávať. Ale naozaj nič, ani to, že si ráno umyje zuby! Pochopila som, že sa mám tešiť z toho, čo je, a nie si odškrtávať zoznam, čo má Peťo urobiť, a až keď to spraví, budem spokojná. Peťo mi nikdy nehovoril, čo mám urobiť ja. Keď som sa mu na festivale Bažant na mlynoch vyparila na pol večera s kolegom, nerobil z toho žiadnu vedu. Išiel domov sám, ľahol si vonku na lavičku, lebo nemal kľúče a pokojne čakal. Vôbec sa na mňa nehneval. Dlho som mu to zazlievala, že keby ma ľúbil, tak by mu to malo prekážať… A takéto podobné nezmysly som opakovala dosť často. A Peťo stále dookola opakoval, že veď ma ľúbi a verí mi, prečo by ma mal obháňať.

A tak sme uzavreli kapitolu so žiarlivosťou. Myslím si, že obaja sme si veľmi vydýchli. Peťo je rád, že mu nevyhadzujem na oči hlúposti a mne je bez tých žiarlivostných myšlienok oveľa lepšie. Môžem sa sústrediť na dôležitejšie veci a život je hneď krajší.