Ako som si vyliečila krátkozrakosť

Asi keď som mala 15 rokov, som si na jednom kultúrnom predstavení všimla, že nevidím účinkujúcim do tváre. Tak som zistila, že som vlastne krátkozraká. Dioptrie som mala najprv polky a postupne sa mi to zhoršovalo na 1,5 dioptrie, kde sa to už našťastie držalo a nezhoršovalo.

No aj tak mi to dosť prekážalo.

Ja viem, že to nie je veľa, že sú aj ľudia, čo majú popolníky, ale aj tak. Nevidela som, či sa ten fešák v diaľke na mňa usmieva a mám sa usmiať aj ja alebo nie. A vlastne, ani som nevidela, či to fešák bol. Alebo ide autobus a rýchlo v taške hľadám okuliare, či je to ten môj, prípadne žmúrim, ako to len ide, a aj tak nevidím číslo.

V aute som okuliare nosila, lebo tam už išlo o bezpečnosť. A potom ešte na pozeranie filmov doma. Ak pozeráme filmy, tak v pôvodnom znení s anglickými titulkami, nech sa trochu vzdelávame. Niekedy im nie je poriadne rozumieť, jednoduchšie je to čítať. Takže pred každým filmom sme hľadali moje okuliare, barličku, bez ktorej bolo pre mňa pozeranie dosť o ničom.

Boli to len drobnosti, ale aj tak mi to znepríjemňovalo život. No zvykla som si na to. Lekári tvrdia, že sa s tým nič nedá robiť, len sa zmieriť a dúfať, že sa to nezhorší.

Pred časom som na Youtube narazila na jedno video, kde nejaký Slovák hovoril o tom, ako si pomocou knihy vyliečil 3 dioptrie. Bol ďalekozraký a hovoril, že prvé, čo ráno nahmatal, boli okuliare, aby videl na budík či mobil, koľko je hodín, inak videl len jednu machuľu.

Bolo to veľmi zaujímavé. Hovoril o cvikoch, ktoré sú v tej knihe, a ako sa mu postupne zlepšoval zrak, ako chodil do optiky dávať si znižovať dioptrie a ako tam boli z neho veľmi prekvapení.

Stále som čakala, kedy začne presne opisovať cviky, ale nič. Tak som si zapísala názov tej knihy – Ako sa zbaviť okuliarov od Norbekova a rozhodla som sa, že si ju prečítam.

Je písaná veľmi zaujímavým štýlom a jednoducho. Perfektné čítanie. Už viem, prečo neopisoval presné cviky, to sa nedá, bolo by to vytrhnuté z kontextu. Treba si prečítať celú knihu. Nie je totiž len o zrakových cvičeniach.

Počas čítania knihy som si hovorila, toto nie je len na zrak, ak toto funguje, dá sa tým vyliečiť všetko.

A tak som začala cvičiť. Denne som mala cvičiť 2 x 15 minút. Lenže kedy? Cez deň si nájsť 15 minút, keď sa naozaj musím sústrediť? Cvičila som večer, keď som uspávala deti. Sú to dosť špeciálne cvičenia.

Autor tvrdí, že do týždňa by sa mal zrak úplne zlepšiť.

Mne to týždeň netrvalo. Sem tam boli také záblesky, že vidím úplne ostro. O tom Norbekov píše, že tieto okamihy sa budú len predlžovať. Ale keďže som to flákala, trvalo to dlhšie. Možno mesiac? Už si nepamätám. Finta je aj v tom, odložiť okuliare a cvičiť. Lenže šoférovať som si netrúfla bez okuliarov a po pár minútach pri filme ma to takisto prestalo baviť a nasadila som si ich. Ale vždy som skúšala začať pozerať film bez nich. Pár chvíľ som videla ostrejšie a potom zas jedna machuľa tam, kde mali byť titulky.

Raz som si všimla, že pozerám film bez okuliarov a vidím na titulky. Vidím úplne ostro!!! Asi v polovici filmu hovorím Peťovi, veď ja vidím ostro a nemám okuliare!!! Nevedela som sa už potom sústrediť, pozerala som stále na tie malé písmenká, ktoré boli stále ostré!

A tak perfektne vidím doteraz! Ďalšia skúsenosť, ktorá ma posunula ďalej na mojej ceste. Opäť som sa raz presvedčila, že keď sa rozhodnem niečomu uveriť, tak to ide.