Keď čítam nejakú štúdiu, čo hovoria ľudia, keď umierajú, najčastejšia odpoveď je: “Ľútosť nad tým, čo neurobili, lebo sa to báli spraviť.”😳😢
Možno aj to je dôvod, prečo furt vymýšľame a skúšame s Peťom niečo iné. Lebo potom ľutovať je neskoro. 🤷‍♀️Keď je príležitosť, treba ju využiť teraz, lebo možno zajtra tu už nebude.
A tak, keď ma napadne nejaká konina, idem do toho. Chcem byť spontánna (a to milujem systém, všetko vopred naplánované), lebo vtedy sa cítim ako 20 ročná, že si stále môžem dovoliť robiť blbosti.🥳
Ak sa prehupnem do stavu, že som len vážna, budem sa so sebou nudiť a vtedy sa budem cítiť staro.🙅‍♀️🤦🏼‍♀️
Aj preto sa s Peťom rehoceme na hocičom, lebo život je vážny dosť. 🤣A ja som sa nafrflala až až. Na tri životy dopredu.
Preto sa len tak vyzujem uprostred ulice a ďalšie 2 hodiny chodím bosá a moji rodičia, čo idú so mnou, to ani nekomentujú. Možno si ťukajú za mnou na čelo, či mi ozaj už úplne šibe. Je to možné. 🤷‍♀️😁
Na tom nezáleží. Najviac sa cítime nažive vtedy, ak sú tam emócie. Viac sa nám to vryje do pamäti a dni nie sú také všedné, sú výnimočné. ❤️