Veta, všetko s mierou, je taká všeobecná, ktorú sme si zaužívali používať pri všetkom.
Pri jedle, pri leňošení, pri športe, pri alkohole, pri kontakte s deťmi, pri vzdelávaní, pri nosení detí a podobne.
Otázka podľa mňa je: “Kedy nám tá miera prospieva a kedy nie?”
Miera je dobrá na niečo, čo nám prospieva. Ak napríklad mám dieťa, čo miluje hrať na violončele a chce hrať deň-noc, na to je dobrá miera. Usmerniť, že cez noc sa spí, sú nejaké povinnosti a potom je čas na milované violončelo. Tu je tá miera vhodná.
Ak však viem, že niečo škodí, kde je miera? Napríklad, aká je miera pri heroíne? Koľko si mám pichnúť, aby to bolo ok? Tam je miera nula. Všetci sa na tom zhodneme na 100%. Nik nikoho nepresviedča, že daj si jednu, to ťa predsa nezabije.
S cigaretami sa to už tiež dostáva do povedomia, že ideálna miera je nula cigariet. Žiadna nie je v náš prospech. Ani jedna, ani dve. Možno nás tie dve cigy denne nezabijú, ale všetci vieme, že ich prínos k zdraviu je nula. Tiež to trvalo, veď kedysi sa fajčilo v nemocniciach! Nebolo to zo dňa na deň.
A už sa niečo podobné dostáva do povedomia aj so stravou. Svetová zdravotnícka organizácia označila spracované červené mäso ako typ karcinogénu číslo jedna. Teda, aj tam je miera nula. Výskumy nás posúvajú ďalej. Pred 15 rokmi som síce mäso nejedla, ale neštudovala som si veľmi literatúru ohľadom tejto tematiky. Vtedy som na tento argument, všetko s mierou nevedela odpovedať. Dokonca som s ním súhlasila. Nemala som informácie a toto je také neextrémne trvdenie, dá sa do toho zahrnúť aj aj…Hoci, cítila som, prečo zvery nejem, ale argumentovať som teda nevedela vôbec. Dnes máme faktov a dôkazov plno. Dnes si už môj životný štýl viem veľmi dobre obhájiť. Naša domáca knižnica už neobsahuje beletriu, máme doma čistú faktografiu ohľadom životného štýlu.
Miera je fajn na prospešné veci, nie na to, čo nám blíži.