Pred 15 rokmi sme boli schopní ísť s Peťom na dovolenku, počas cesty sa pohádať a nerozprávať sa niekoľko dní.
Jedny Tatry boli extrém, takmer týždeň sme sa nerozprávali. Ani slovo. Keďže sme nemali deti, tak ozaj nebolo nutné sa ani pozdraviť. Podotýkam, boli sme na dovolenke!
Akí magori sme boli obaja. Urazené ego a nik nebol ochotný urobiť prvý krok.
Najhoršie na tom je, že takto spätne netuším dôvod našej veľkej hádky. Ani ostatných hádok. Pamätám si veľmi dobre to napätie, zlý pocit, aké to bolo celé nepríjemné. Musel to byť veľmi vážny dôvod, keď sme sa nerozprávali, že?

No asi nie, keď si po rokoch ani jeden nevieme spomenúť, o čom sme sa hádali.
Ani k jednej hádke si nepamätáme dôvod, len tú situáciu, ako sme sa obchádzali.
Tak som časom dospela k veľkému poznatku, keď nejde o život, nejde o nič. A nemá zmysel strácať čas nerozprávaním sa. Nikam nás to neposunulo, nezbližovali sme sa, skôr naopak, vzdialovali sme sa jeden od druhého. Nasledujúca hádka nebola produktívnejšia, mala presne ten istý scenár.
Dlho to bolo tak, že som ja spravila ten prvý krok a šla za Peťom. Moje ego sa po čase veľmi bránilo, že predsa aj on môže prísť sa udobriť. Ale nakoniec som sa vždy premohla. Veľa sme sa o hádaní rozprávali a časom sme to posunuli na výmenu názorov. Niekedy aj ostrú. Ale! Už sa neurážame. Vyfučíme, čo trvá pár minút.  Povieme si, čo prečo načo, začo, kto to ako vnímal a pokračujeme ďalej. 

Zvyčajne to už prehodíme potom na vtip. Obaja to vnímame ako veľký posun, je nám takto lepšie, nič neostane nevypovedané. Nič nedusíme v sebe, hneď si povieme a vzduch je znovu čistý a nie je dusno. Nebolo to zo dňa na deň, ani za mesiac, trvalo nám to. Ale keďže to bolo niečo, čo nám ozaj prekážalo, tak sme sa do toho spoločne pustili a podarilo sa. Ak by som bojovala za náš vzťah len ja, nešlo by to. V tomto je Peťo super, že síce to trvá, ale celkovo je za. Že na vzťahu treba pracovať, že to nejde samo od seba. Na čase nezáleží, dôležité je, že sme sa niekam posunuli.