Čím máme viac detí, tým viac si vieme čas lepšie zorganizovať a byť aj sami dvaja. Naša potreba byť len vo dvojici napriek tomu, ako to máme doma zorganizovné, je naplnená.
Máme jednu veľkú posteľ, kde sme nasáčkovaní všetci piati, školopovinné deti sú na domácom vzdelávaní a tretí nie je v škôlke, čo znamená, že sú všetci trája stále so mnou. Nemáme stráženie detí, som s nimi 24 hodín denne, ak ma teda Peťo nevystrieda. Aj napriek tejto skutočnosti, si bez problémov s Peťom nájdeme na seba čas.
Mám pocit, že sme s Peťom viac na seba naladení. Viac si rozumieme, ako kedykoľvek predtým. Pochopili sme, že hádanie je zbytočná strata času a že smiech je ten správny smer, tak sa spolu často a radi smejeme a menej a menej hádame.
Ako to teda máme vyšpekulované? Keď je Peťo v práci a má čas medzi stretnutiami, voláme si. Len tak, nie preto, že niečo treba kúpiť, vybaviť, nachystať. Nie, zavoláme si, len tak, kto ako vstal, ako sa máme, čo robíme a možno to znie ako fráza, ale povieme si aj , že sa ľúbime. Dlho som to Peťovi vysvetľovala, že ja to rada počujem, že aj to samotné vyznanie je pre mňa dôležité, hoci viem, že ma ľúbi. No a nejak si Peťo na to tak zvykol, že niekedy rozmýšľam, či toho zas nie je priveľa! Haha, nie, lásky podľa mňa nikdy nie je dosť.
Navyše si cez deň píšeme. Len tak si pošleme dákeho smajlíka, nejaký vtip, na ktorom by sa nik iný nekosil, ale my dvaja sa na ňom ideme rozpučiť a podobne.
Toto nás veľmi zbližuje a napriek tomu, že sa celý deň nevidíme, vlastne o sebe vieme.
Fyzický dotyk je tiež pre nás veľmi dôležitý, kedy sa dá, sa objímame, ako hovorí Peťo, makosíme. Pri každom filme ma Peťo škrabká, alebo masíruje, ja jeho nie, lebo on to nemá rád. Akože, kto nemá rád masáž?! Ale nestažujem sa, práve naopak.

Keď zas Peťo príde domov, rozprávame si, kto mal aký deň, hoci nás sem tam, vlastne stále, deti prerušujú, lebo aj oni sa chcú zapojiť, logicky. Skôr to vyzerá ako na fotke. Až keď oni povedia, čo zaujímavého zažili, prichádzame na rad my. Nie je to každý deň, niekedy sa s Peťom prestriedame pri deťoch, treba odviezť na tréning, alebo vyzdvihnúť, ale hľadáme kedy to len ide, mať aj spoločnú idylku. Deti dávame skoro spať, takže každý večer máme dve-tri hodiny, kedy máme dom sami pre seba. Keď treba robiť, sedíme za pc a makáme, pozeráme spolu film (Peťovi to minule dosvaklo, že mne ide o tú masáž hlavne a kašlem na film, lebo vždy mu odsúhlasím, čo chce pozerať on), čítame si. Alebo máme toho toľko, čo si chceme povedať, že kým sa rozhodneme, že už teda robiť niečo iné, ubehlo toľko hodín, že ideme spať.

Minule sme sa všetci šli na čln. Môj brat si spravil kapitánsky preukaz, tak sme sa prišli povoziť. Bola tam aj naša zlatá švagrinka a ponúkla nám, že postráži deti, nech sa ideme sami dvaja romanticky počlnkovať.
S Peťom sme sa na seba kukli a obaja sme si mysleli to isté. Načo? My máme toľko romantiky, že tu sme chceli byť s deťmi a sledovať ich, ako sa z toho tešia oni.

Napriek tomu, že som s nimi stále, nemám potrebu ich pravidelne odkladať, aby som šla s kamoškami, alebo s Peťom sama niekam. Kým som nemala deti, nechápala som kamošku, čo dobrovoľne na lyžovačku brala aj deti a nešla len sama s mužom. Tvrdila, že s deťmi je oveľa väčšia zábava. A konečne tomu dnes rozumiem. Na tom člne bola fakt oveľa väčšia sranda s deťmi. Furt niekto chcel niečo iné sledovať, bolo treba byť v strehu. Jednoducho s nimi nikdy nie je nuda, lebo sa stále niečo deje.
No a popri tom neustálom dianí si nejak celkovo my dvaja nájdeme čas na seba. Ale je zas pravda, že sme naladení na tú istú strunu. Rozumieme si veľakrát bez slov a je to oveľa intenzívnejšie, akoby som aj 10 hodín denne bola s Peťom, čo ma nechápal, nechcel sa rozprávať, jeho predstava o voľnom čase bola s kamošmi v krčme a podobne. Takto nás to baví spolu viac. Možno je to tým, že obaja veríme na spriaznené duše a myslíme si, že sme sa našli. Každopádne sme zistili, že to nie je až tak o strávenom čase osamote, ale o tom, či sme si blízki, máme si čo povedať a že na to treba dvoch, aby vzťah fungoval.