Majú spať deti samé aby sa osamostatnili? Alebo ako je to u nás doma.

Majú spať detí samé aby sa osamostatnili?

V akom čase je vhodné odložiť dieťa do vlastnej izby? Treba ho odkladať? Možno stačí počkať, kým sa bude chcieť odložiť samo!?

Ak sa niekto pri mne začne vyťahovať, ako jeho dieťa samé spí v izbe už od pol roka, mám na jazyku otázku: „Aj vy spíte sami? Prečo sa vyrábajú už niekoľko tisícročí manželské postele? Prečo dospelí ľudia spolu spia v jednej posteli?“ Nad týmto by sme sa mohli zamyslieť! Ja už 15 rokov spím vedľa Peťa. A už nikdy sama ani spať nechcem. Je to také príjemné sa môcť k niekomu pritúliť. Prečo teda učíme spať samé niekoľkomesačné deti? Dozvedela som sa, že ich tak učíme samostatnosti. Hmm, ako presne sa tak naučím samostanosti? Tým, že prekonám strach z tmy? Ja som sa s tmou vyrovnala, keď som mala asi 30 rokov, až potom som sa prestala tmy báť. So samostatnosťou to zjavne nemalo nič spoločné.

U nás máme izbu na spanie a tam sme všetci piati pokope. Ja som pár rokov zaspávala pri zasvietenej lampe, keď nebol Peťo doma a nemali sme ešte deti. Bála som sa zaspať sama. Ako sa asi cíti dvoj-, trojročné dieťa samé v izbe? Prečo ich tak potrebujeme odložiť vedľa a naučiť tento návyk? Keďže mi nik nedal rozumné vysvetlenie, a zvyknem robiť to, čo cítim, tak v tomto mám celkom jasno. Sme kontaktné bytosti, keď sme šťastní objímame sa, keď sú deti smutné, takisto dobehnú a pýtajú sa na ruky. A takisto aj pri zaspávaní sa potrebujú cítiť v bezpečí. Rodičia sú pre deti istota. Boja sa tmy, aj ja som sa bála tmy, a to som mala 30 rokov! A tak sme urobili zopár úprav. Vyhodili sme manželskú posteľ, štyrom nám tam už bolo dosť tesno.

Majú spať detí samé aby sa osamostatnili?

Máme doma takzvané “letisko”. Priestor v miestnosti nám to dovoľuje, a tak Peťo spravil rošt 200×280 cm a tam sa všetci v noci na seba lepíme, cestujeme, rozprávame zo sna. Je to veľmi praktické, nemusím chodiť deti pozerať do nejakej vedľajšej izby a prikrývať, ale zdvihnem hlavu a obrovský paplón prehodím nielen cez deti, ale aj Peťovi sa ujde. Lukáš ma so mnou stabilné miesto, ostatní cestujú podľa chuti a možností. Každý zaspáva na svojom mieste, ale v noci býva časté sťahovanie národov. Ondrej si napríklad zmyslí, že chce spať pri mne, tak pricestuje. Alebo ho nájdem pri nohách a podobne. Alebo Peťo spí kráľovsky rozťahaný cez pol postele a ja spím ako vojak a okolo nacapené tri deti. Je to romantika, nie vždy je to neskutočne pohodlné, ale budím sa šťastná, aj keď sem tam nevyspatá a dobitá.

Dokedy budeme takto spávať? Netuším. Kým budú chcieť. Možno to tak bude, kým pôjdu na strednú školu, a vlastne mi je to celkom jedno. Lebo na tom nezáleží. Záleží na tom, že zaspávajú spokojní a majú sa ku komu pritúliť, keď chcú. Viem, že to tak nebude naveky. Viem, že postupne sa osamostatnia, ale bude to, keď to budú oni chcieť, my ich do toho nebudeme nútiť.

Ľudia mi často argumentujú, že svet je krutý a nemôžem ich stále chrániť, aby mali pocit, že žijú v bubline, kde je všetko pekné. A ja hovorím, a prečo nie? Svet pekný je, ja ho tak vidím. To v útlom veku majú chápať nejaké zložité citové rozpoloženia? Niekde som pred časom čítala taký zvláštny argument, ale ľuďom zvykne otvoriť oči, aj ústa. Znie asi takto: Veď aj o rodičov jedného dňa prídete, tak ich zabime teraz, aby ste si to natrénovali a zistili, aký to bude pocit. Aká je v tom logika? Ako sa také pocity dajú natrénovať? Podľa mňa nijak. Len pred nimi nejak zabuchneme dvere a staneme sa citovo vyprahnutí. Keď som bola malá, nevedela som si predstaviť, ani som si nechcela predstavovať, že raz nebudem mať starých rodičov, či rodičov. Bola to tak hrozná predstava, že som sa vždy rozplakala, keď som si na to zmyslela a rýchlo som niečo šla robiť iné, aby som si zamestnala hlavu. Keď pred pár rokmi zomrela moja babka, bolo to smutné, ale už som chápala ten kolobeh života oveľa lepšie, vedela som to lepšie prijať.

Majú spať detí samé aby sa osamostatnili?

Deti sa nevedia brániť. Preto vraj máme ego. Vďaka nemu sa vieme brániť, aby nás ťažké situácie nepoložili na kolená. Vďaka nemu prežijeme. Dnes nám prerastá ego cez hlavu, ale vraj to je jeho pravá podstata. Deti ego nemajú. Rodia sa úplne nechránené a sme pre nich absolútne všetkým. A preto podľa mňa majú mať na obranu nás. Ja som ich obranný štít, kým nemajú ten svoj. Dnes už mi je úplne jedno, čo si o mne kto myslí, nie je to môj problém. Mám deti, po ktorých som túžila a teraz ich nejdem odkladať, lebo na mňa niekto ukazuje prstom. Nech! Ja cítim, že je to takto najlepšie, lebo jedine takto vychováme z našich detí vnímavých a citlivých ľudí, ktorých tento svet podľa mňa zúfalo potrebuje, aby vydržal ten nápor našej ignorancie voči prírode.