Po dlhom čase som sa rozhodla opäť pridať niečo z nášho života. Pripravovala som sa intenzívne na pôrod, popri tom som robila torty a ešte k tomu treba vymýšľať program pre Jarku a Ondreja. Čím viac sa blížil pôrod, mala som pocit, že sa správam tak živočíšne, vyhľadávam súkromie, ako keby som si chystala hniezdo, a nepotrebovala som byť toľko v spoločnosti. Nepotrebovala som komunikovať, ale skôr sa pripravovať na ten veľký zlom v mojom živote.

Ľudia si často myslia, že rodiť doma som si zmyslela o 5 minút dvanásť.

Prípadne mi hovoria, aké som mala šťastie, či aká som odvážna. Žiaľ, ani jedno ani druhé. Spoliehať sa na šťastie v takejto dôležitej udalosti je pre mňa absolútne neprijateľné. A s odvahou to takisto nič nemá. Odvážna som, keď idem v noci do lesa, a pritom neviem, čo tam stretnem a spolieham sa na šťastie, že to nebude medveď. Pri pôrode som potrebovala mať istotu. Potrebovala som vedieť, že je všetko v poriadku. Spoliehať sa na šťastie a byť odvážna by bolo pre nás oboch príliš veľké riziko. Pravda je taká, že tomu predchádzali mesiace príprav. Nemám na mysli fyzickú prípravu, i keď do ôsmeho mesiaca som aktívne cvičila. Myslela som skôr tú psychickú prípravu na pôrod. Opäť som sa pustila do čítania literatúry, pozerala som filmy o pôrodoch, počúvala prednášky pôrodných asistentiek, ktoré sprevádzajú ženy pri domácich pôrodoch. Potrebovala som si oprášiť vedomosti, ako prebieha pôrod, čo je prirodzené a fyziologické a čo už nie. Okrem toho som veľa meditovala a pracovala na tom, ako si vycibriť intuíciu či inštinktívne správanie, aby som v čase pôrodu nielen vedela, čo robiť, ale aby som aj cítila, že všetko je v poriadku.

Skrátka, chcela som, aby ma viedla príroda, prirodzený inštinkt, čo vedie aj zvieratá, keď vrhnú mladé.

Tie nik neučí, ako to majú robiť, jednoducho to vedia. A k tomu som sa chcela dopracovať aj ja. V dnešnej pretechnizovanej dobe sme totiž už takí odpojení od prírody, že aj to najprirodzenejšie, čo nám ženám bolo dané, a to porodiť deti, nevieme bez lekárskej pomoci.

Prvé dieťa som porodila v nemocnici a o ženách, ktoré rodia doma, som si myslela, že sú šialené hipisáčky, čo hazardujú. Po pôrode, ktorý síce bol spontánny, som mala hrozný zážitok. Neskutočná bolesť, pri každej kontrakcii som mala pocit, že zomieram, musela som ležať na chrbte, aby mi zmerali ozvy. Bez opýtania mi spravili epiziotómiu, podali oxytocín. Po pôrode mi zobrali dcéru a videla som ju až o 6 hodín, hoci bolo všetko v poriadku. Zdala som sa im vyčerpaná, tak chceli, aby som si oddýchla. Totálne vyčerpanie, v sprche som skoro odpadla, až ma sestrička musela chytať, taká som bola slabá. Cítila som sa ako po operácii a nie po nejakom prirodzenom akte. A preto som pri druhom tehotenstve začala študovať všetko dostupné a hľadať iný spôsob. S týmto som sa jednoducho nevedela stotožniť.

Myslím si, že keď je príroda, vesmír, nazvime to, ako chceme, dokonalá, a za 9 mesiacov sa v maternici bez našich zásahov vyvinie stvorenie so všetkým, čo potrebuje na život mimo maternice, ako je potom možné, že keď sa pýta na svet, už prírode neveríme?

Prečo máme vtedy pocit, že bezchybná nie je, zodpovednosť na seba berú doktori a nenecháme to na prírodu? No a ja som sa v tomto jednoducho rozhodla, že pôjdem ruka v ruke s prírodou, tým majstrovským mechanizmom, ktorému dôverujem.

Moje tretie tehotenstvo bolo úplne fyziologické, bábätko bolo otočené v tej najlepšej možnej polohe, celý čas som sa cítila výborne, takže som mala dobrý základ. Áno, myslím si, že to súvisí aj s mojím životným štýlom vrátane stravovania, ktoré tvorí čisto rastlinná strava. Mala som veľa energie, popri dvoch deťoch na materskej som zároveň doma pracovala až do pôrodu. S aktívnym pohybom som prestala niekedy v ôsmom mesiaci, keď sa mi s tým bruchom jednoducho nechcelo vyliezť na stacionárny bicykel a pri kľukoch ma príliš tlačilo brucho dole a do bolesti som ísť nechcela, takže som si dala pauzu. Týždeň po pôrode som opäť začala cvičiť. Tak nejako vyzerala príprava na môj pôrod.

Keďže som už jeden domáci pôrod mala za sebou, myslela som si, že presne viem, čo ma čaká, a ako to bude prebiehať. Ale nebolo to celkom tak. V deň termínu som už bola na ihlách, nevedela som sa toho malého zázraku dočkať, ale nič sa nedialo. Ani najbližších 6 dní sa nič nedialo. Spätne mám pocit, že Lukáš čakal na dátum 1. 12. Trochu ma znervózňovalo okolie, každý sa vypytoval, či už a kedy mám asi pocit, že to bude, či sa to blíži… A tak som okolitý svet úplne vypustila. Bola som doma, telefón som si zapínala len vtedy, keď som chcela zavolať Peťovi. Aj tak som však premýšľala, čím to je, veď druhé bábätko sa narodilo deň po termíne, cyklus som mala 28 dní, takže mi to aj celkom vŕtalo v hlave, prečo sa nič nedeje, až som sa dostala do bludného kruhu, či je ozaj všetko v poriadku, čo keď nie a podobné myšlienky. V nedeľu, čiže na 4. deň po termíne, som si prehovorila do duše, že nebudem čakať s vyloženými nohami na gauči, kedy to príde, že musím fungovať v normálnom režime. Stále som cítila, že všetko je v poriadku, to len hlava začala pracovať. Predsa je to len predpokladaný termín pôrodu a ten sa môže od reálneho líšiť o jeden až dva týždne, takže mám stále čas. Upokojila som sa a v pondelok som už bola na tom psychicky oveľa lepšie. Z pondelka na utorok som celú noc cítila také sťahy, že od vrchu brucha mi to zrazu celé stuhlo, ako taká vlna, a postupovalo to až ku krčku. Tieto sťahy však vôbec neboleli, boli príjemné, ba až veľmi jemné, a v dosť veľkých intervaloch, takže ma ani len vo sne nenapadlo, že sa blíži pôrod, že sa asi otvára kŕčok. Cez deň som tie sťahy tiež sem tam cítila, ale keďže som stále niečo robila s deťmi, tak sa interval predĺžil, až kým prišiel Peťo domov a ja som si konečne sadla na gauč a oddychovala. Vtedy boli trochu častejšie, ale aj tak som im nevenovala žiadnu pozornosť, mohla som sedieť, spať, jesť, žiadne obmedzenia.Akurát uspať deti som už nešla, lebo ležať na boku mi bolo nepríjemné už asi posledné dva týždne a keďže Ondrej zalomil na gauči, tak Jarka povolila, že ju dnes môže výnimočne uspať aj Peťo. Celkom mi to padlo vhod, chvíľa voľna pre mňa. Šla som sa osprchovať a nemusela som pritom lámať rekordy v rýchlosti, ale bola som tam celých 5 minút! Aký luxus. A potom som si dala čaj a začala som sa prechádzať po obývačke okolo nášho vianočného stromčeka. Áno, my sme ho zdobili už koncom novembra! Približne o 19:30 prišiel rozospatý Peťo, že deti už spia. Sadol si na gauč, ja som sa ďalej prechádzala po obývačke. Postupne boli vlny trochu intenzívnejšie, ale vládala som pri nich rozprávať, chodiť, akurát sedenie mi už nebolo príjemné. Pri chodení to však bola úplná pohodička, stále to bolo všetko príjemné a jemné.

No a potom prišlo to, čo som absolútne nečakala. Asi o 20:00 mi začala tiecť plodová voda po nohách. Dala som si pod nohy podložku a prestupovala som z jednej nohy na druhú. Ďalšie podložky už rozkladal Peťo, keď doukladal poslednú, išiel vymeniť prvú… Ale pritom to tieklo len takým jemným prúdom, žiadne litre plodovej vody to neboli, ako som videla vo filmoch. A zrazu z ničoho nič prišli neskutočné tlaky. Zo sekundy na sekundu, žiadne postupne zosilnenie. Nič také sa nedialo. Potom zmena a bum, šla som počas sťahov do kolien. A myslím tým naozaj do kolien. Z jemného dýchania sa stalo fučanie slona či desiatich slonov.

Čo sa dialo teraz pri treťom pôrode, bolo šialené tempo. Keby som to mala prirovnať k fyzickej aktivite, ako keby ma niekto hnal nie klusom, ale šprintom na Slavkovský štít. Keď toto šialené tempo okolo 20:00 začalo, bola som poriadne zmätená, úplne ma tá sila zaskočila. A tak hovorím Peťovi, volaj pôrodnú asistentku, bolo 20:10. Povedala som jej, že mám strašné tlaky, a ona, že rovno ide.

A boli stále silnejšie a silnejšie, fučala som asi najviac ako viem, kričať sa mi nechcelo, ale hlboké dýchanie s tým fučaním mi aspoň trochu pomáhali zvládať tú neskutočnú silu, čo prúdila cez moje telo.

Keby som to nezažila, neverila by som, že telo dokáže takto silno pracovať.

Peťo vymieňal podložky podo mnou, zapol sviečku, aromalampu a meditačnú hudbu, dodatočne si veľmi cením, ako na mňa v tej chvíli myslel a snažil sa mi pomôcť. Ale vtedy som to vôbec nevnímala. Poprosila som ho, nech prikúri, lebo mi bola zima. Vyzliekla som si nočnú košeľu, ani neviem prečo.

Peťo bol neskutočný asistent. Robil presne to, čo bolo treba, no napriek tomu ma nerušil, aby som sa mohla sústrediť. Bol celý čas so mnou v kuchyni, ktorá ma asi 8 metrov štvorcových, ale vôbec mi neprekážal. Bola som veľmi rada, že je pri mne. Pôvodne som myslela, že sa zavriem do kúpeľne, a tam si sama porodím, ale pomoc a jeho prítomnosť mi bola veľmi príjemná.

Moje telo šlo na 500 % , venovala som mu všetku svoju pozornosť. To, čo sa dialo, som nikdy nezažila. Vôbec som svoje telo neovládala, robila som všetko inštinktívne, presne to, na čo som sa pripravovala. Nerozmýšľala som, hlava bola vypnutá, išla som cez inú frekvenciu. Boli to pudy, presne som vedela čo robiť. Pri tých sťahoch som šla viac a viac do kolien. Až ma to pri jednom tak skolilo, že som si kľakla na zem. Potom hovorím Peťovi, že cítim hlavičku, pôrodná asistentka to nestihne. A fakt, zrazu som pri tých vlnách musela pritlačiť, i keď som nechcela, aby som nemala pôrodné poranenia. Ale jednoducho to nešlo, musela som tlačiť. Snažila som sa čo najjemnejšie. Robila som len to, čo mi hovorilo telo, neovládal som ho, len som sa prizerala a snažila sa spolupracovať. Bola som úplne pri vedomí. Automaticky som pridržiavala hlavičku jednou rukou, ako sa tlačila, aby šla pomalšie. Druhou rukou som sa opierala o zem. Bolo to akoby ma tie vlny chceli rozkrojiť v oblasti krížov a panvy na polovicu. Ako sa tlačila hlavička, v jednom momente mi preletelo hlavou, či to má fakt celé telíčko prejsť tadiaľto? A zrazu bola hlavička celá vonku. Peťo čupel za mnou, videl ako Lukáš klipká očami cez pôrodný obal. A potom mu hovorím, aby chytal, že pôjde celé telíčko. Aj keď som bola asi 2 cm nad zemou, takže aj keby ho nechytil nikto, nič by sa mu nestalo. Na ďalšiu vlnu zrazu vyšlo telíčko a držali sme v rukách malého človiečika. Mojím telom prešla neskutočná úľava a to čo som držala na rukách bol zázrak. Zázrak prírody. Lukáš mal na hlave pôrodný obal, tak som mu ho dala dole, odsala som mu plodovú vodu z nosa a úst, nadýchol sa a spustil krik.Bol celý klzký a tak nádherne voňal. Dokola som opakovala, vitaj Lukáško, ahoj, chlapček môj, a bola som taká šťastná. Peťo sedel pri nás a tiekli mu slzy, ja som sa len usmievala.

Nevedela som sa vynadívať na to božské stvorenie, ktoré sa práve narodilo. Trepal ručičkami, tak som ho len hladkala a po chvíli prestal plakať a pozeral sa. Peťo mi podal uterák, aby sme ho prikryli. Pomaly som si ho dala na hruď a trochu sme mu utreli tvár uterákom. Chvíľu sme sa na seba takto traja pozerali. Obaja s Peťom sme boli úplne mimo, bolo to živočíšne a zároveň zázrak prírody. Peťo potom opisoval jednej známej v telefóne, ako vyzerá domáci pôrod. Mala sekciu a že si to nevie vôbec predstaviť. A Peťo jej hovorí: „Čo si nevidela, ako mačka vrhne mladé? No, tak presne tak to bolo aj u nás.“ A v zásade nebol ďaleko od pravdy. No a takto sme chvíľu sedeli, kým som sa nezačala triasť od zimy. Peťo mi podonášal deky, doniesol epedy, aby som sa mohla oprieť, a postupne povymieňal podložky, aby som sedela na suchom. Prikúril, aj keď sme tam podľa neho mali saunu, ale mne bolo tak akurát.

Bolo to také vtipné, lebo z kuchyne sa ide rovno von, čiže som sedela asi 2 metre od vchodových dverí a zvonku na dvere škrabali naše dve mačky. Pri chladničke bolo na zemi trochu blata, lebo Jarka s Ondrejom behajú stále hore dole, a mne sa s veľkým bruchom už posledné dni nechcelo veľmi vysávať. Na hygienu sme si až tak nepotrpeli. Už len seno a slama chýbali. Ešte som povedala Peťovi, nech zavolá pôrodnej asistentke, bolo 20:40, že Lukáš je už na svete. Presný čas narodenia netušíme, len odhadujeme, že to bolo 20:30, v tom okamihu bol čas nepodstatný, píšem to hlavne preto, lebo ja by som neverila, že pôrod môže byť taký krátky. Ale že naozaj krátky. Neskôr dorazila pôrodná asistentka, ja som práve porodila placentu, čo bolo asi hodinu po pôrode. Potrebovala som ju chytiť a v mysli sa jej poďakovať za to, že 9 mesiacov živila to krásne stvorenie, ktoré držal vtedy Peťo tesne pri mne, lebo bolo stále spojené s placentou cez pupočnú šnúru. Potom som sa šla osprchovať, žiadne točenie hlavy, plno energie, čo sa mi zišlo, keďže najbližšie dve noci som vôbec nespala. Šla som si sadnúť na gauč, dali mi Lukáša na nahú hruď a pôrodná asistentka prestrihla pupočnú šnúru, ktorá už bola úplne biela.

Tento pôrod bol pre mňa ďalším životným míľnikom. Dokázala som niečo, čo bolo pre mňa veľmi dôležité.

Splnila som si ním svoju primárnu úlohu, porodiť dieťa prirodzene, bez zásahov a vlastnoručne.

Ani neviem popísať, čo pri tom cítim, pokoru k prírode a neskutočnú vďaku, že som to dokázala.

 

 

Tu je zopár videí z domácich pôrodov:

• Birth in Nature: Natural Birth
• Unassisted Childbirth | Natural Childbirth at Home
• Parto domiciliar realizado pelos Pais / Homebirth conducted by Parents
• Natural, Unassisted Home Water Birth

 

Veľmi inšpiratívny film o pôrodoch: The Business of Being Born (po anglicky)

 

Literatúra, ktorá ma inšpirovala:

• Lucie Suchá Groverová: Aby porod nebolel
• Zuzana Štromerová: Porodní asistentkou krok za krokem (průvodce porodem pro porodní asistentky a zvídavé rodiče)
• Jana Doležalová: Porod doma
• Henci Goer, Rhonda Wheeler: The Thinking Woman’s Guide to a Better Birth (v češtine vyšla ako Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu)
• Elizabeth Davisová, Debra Pascali-Bonarová: Orgasmic Birth (v češtine vyšla ako Orgasmický porod)