Náš prvý rok na domácom vzdelávaní. Ako ho hodnotíme?

Prvý rok školy máme za sebou. Ako hodnotím z pohľadu rodiča tento rok? Bola to vždy len sranda a zvládala som to s úsmevom na tvári?

Kdeže! Boli veselé dni, ktorých bola drvivá väčšina, ale boli aj ťažké momenty, keď sa Jarke vôbec nechcelo. A ja som sa snažila ju presvedčiť, že sa jej to v živote zíde a jednoducho to treba spraviť. Verím na denno denné budovanie si návykov a tak toto presviedčanie ma niekedy až ubíjalo. Ak je veľa práce čo ma môže akokoľvek baviť, je to náročné. Baví ma, ale je to náročné. A tak to beriem aj s týmto domácim vzdelávaním. Má to veľmi veľa výhod, ale sú aj náročné momenty a tými si jednoducho musím prejsť. Neznamená to, že by som menila a chcela ich poslať do školy. Bolo to len zopár ťažkých dní, ktoré rozhodne neprevážili to, prečo sme sa rozhodli pre domáce vzdelávanie. Napriek tomu sa mi stávalo, keď som sa len potrebovala vyrozprávať po ťažkom dni, že som si vypočula: „Sama si si to vybrala, nik ťa nenútil.“ V tej chvíli mi to veľmi zle padlo. Ale uvedomila som si, že to s tým nemá nič spoločné. Bol to jednoducho náročný deň, nič viac. V noci som málo spala, lebo Lukáš veľa cucal. Alebo sme boli vonku príliš dlho a potom boli všetci nervózni, lebo boli veľmi hladní, a tak sa hádali za každú blbosť, až kým sa nenajedli. Alebo som ja potrebovala sedieť za počítačom a pracovať, ale nedalo sa.

Vždy však vyvážilo to, že sa veľmi teším, že sú stále so mnou a nemusíme nikoho ráno nikam vyprevádzať. To je stále pre mňa na nezaplatenie. Stále si myslím, že sú veľmi maličkí, aj keď má už Jarka sedem rokov. Stále pri väčšine konfliktov ma volajú, aby som to vyriešila, lebo majú problém a nevedia si s tým rady. Jarka je síce ukecaná malá baba, ale aj tak som radšej, že stále môžem ešte držať nad nimi ochrannú ruku, keď treba. Stále platí, že naše deti nik nebude ľúbiť viac ako my. Verím, že sú v školách učiteľky, ktoré to robia s láskou a sú milé k deťom. Ale majú ich toľko na starosti, že jednoducho nie je v ich možnostiach všetko ustriehnuť.

A čo samotné učenie? V druhom polroku sme hľadali systém, ako by to mohlo fungovať. Zo začiatku Jarka frflala. Že sa jej nechce a prečo musí robiť niečo nasilu, keď ona sa chce teraz hrať a podobne. A tak som s ňou skúšala, čo by vyhovovalo jej a pritom sme si aj k tým učebniciam sadli. Unschooling sa mi páči, ale nevedela som nakoľko by sa s ním stotožnila naša kmeňová škola. A aj tak, čítať, písať a počítať sú zručnosti, ktoré nás robia gramotnými a v reálnom živote sa nám veľmi zídu. Takže som hľadala naše ako. Nebolo to ľahké, lebo Jarka je ako Peťo. Rebelka. Na ňu neplatí, že tu si sadni a píš. Ona sa s tým musí stotožniť a potom je ochotná spolupracovať. Ondrej je ako ja. Povedali sadnúť a písať, tak sedím a píšem. Ondrej makal a stále aj maká viac a dobrovoľne. Prečíta celú knihu na posedenie, počítanie ho baví, hocikedy príde za mnou, aby som mu napísala príklady. O ňom som ani nevedela, kedy sa niečo naučil.

Za to Jarka mi to neuľahčovala. Mali sme aj ťažké chvíle. Nerozumela som, prečo si nesadne keď som jej vysvetlila, že to treba. Až potom mi na základe jednej knihy trklo, že je rebelka a musím ísť na ňu úplne inak. Slobodne. Ako na Peťa. Oni, keď sa cítia byť slobodní sú ochotní spraviť to, čo treba. A tak som jej vysvetlila, čo cez deň potrebujeme spraviť a nech povie, kedy sa jej chce. Dala som jej možnosť si vybrať čas a to jej stačilo na to, aby sa cítila slobodne.  Tak sme sa nakoniec dohodli. Najlepšie to šlo hneď zrána. Jarka sa zobudila, prebrala, vypila pohár vody a dobrovoľne si sadla a písala. Písali sme denník, čo sme v ten deň mali v pláne, alebo čo sme robili deň predtým. To, čo odporúčali písať v šlabikári ju nebavilo, tak sme písali to, čo chcela. Potom si vybrala knihu a čítala. Len sme sa dohodli koľko strán prečíta. To sme museli stihnúť do pol deviatej, lebo potom už nás zvyčajne čakala partia kamošov na ulici. A to sme nechceli zmeškať.

Tak som niekedy lietala medzi robením raňajok, kontrolovaním Jarkiných viet, či ich píše správne, zabávaním Lukáša, aby sa Jarka mohla sústrediť, prípadne medzi mojím cvičením. Najlepšie sa mi cvičí ráno a tak som to chcela stihnúť kým vytrielime von na ulicu. Učenie ráno trvalo okolo pol hodiny. Matematiku sme si zvyčajne nechali na obed, keď Lukáš spal a my traja sme si sadli k stolu. Každému som zadala matematickú úlohu a kto vedel riešil sám a kto potreboval, tomu som asistovala. Ondrej je samostatný a Jarka ma zapája veľmi rada do akejkoľvek jej činnosti. Takže zvyčajne som pomáhala jej. Boli dni, keď to bolo veľmi náročné. Nie vždy som mala náladu počúvať ako melie a melie. Matematika nie je jej srdcovka a tak okolo toho radšej rozprávala, ako rátala. A potom mi naša pani učiteľka Lucia poradila matematiku online! Od toho momentu sa bili o tablet, lebo každý chcel rátať matematiku. Už nebolo potrebné žiadne presviedčanie, sami od seba si k tomu sadali. Veľmi ich bavilo, že potom im to počítač vyhodnotí, koľko odpovedí mali správne a chodili mi to pyšne ukazovať, ako sa im darí. Odvtedy to šlo ako po masle. Konečne sme našli funkčný model. Ráno čítanie a písanie. A matematika cez obed. Prvouku nerátam, lebo to skúmame stále niečo z reálneho života, to ich baví stále.

A ako teda vyzeralo koncoročné preskúšanie?

Bolo podobné ako prvý polrok. Doniesli sme všetko, čo sme doma za ten polrok spravili. Jarka čítala, počítala. Bola tam tá istá pani učiteľka, ktorá bola rovnako usmiata ako na polroku. Jarka z toho mala dobrý zážitok, žiadny stres, aký si žiaľ zo školy pamätám na písomkách ja.

Takisto dostávame často otázku dokedy chceme mať domáce vzdelávanie, či aj druhý stupeň a to ako, lebo to sa na Slovensku nedá. A my na to hovoríme, že ideme rok za rokom a rozhodneme sa podľa toho, čo nám vyhovuje a čo nie. Keď sa narodí dieťa, nenapadne nás, do akej škôlky ho zapíšeme. Užívame si s ním každú chvíľu. A až keď príde vhodný čas, potom sa nad tým zamýšľame. A tak to máme aj my. Načo budem teraz rozmýšľať, čo bude na druhom stupni základnej školy, keď Jarka ide teraz do druhej triedy? Budeme sa nad tým zamýšľať, keď to bude aktuálne. Možno bude o rok chcieť ísť si posedieť do lavíc, neviem. A možno nie. Uvidíme ako sa to vyvinie. Každopádne teraz to nejdeme meniť a pokračujeme v domácom vzdelávaní aj ďalší rok. Našli sme si systém, kde sme začlenili aj Jarkine a Ondrejove učenie a funguje nám to. Domáce vzdelávanie zapadá to do nášho minimalistického spôsobu života. Netrávime kopec častu cestovaním do školy a naspäť. Nemajú príliš veľa podnetov, nenútime ich sedieť pol dňa v lavici, keď chcú behať. Ušetríme aj nejaké financie, lebo nemusíme kupovať x zošitov, či platiť do školy poplatky. Nepotrebujeme nakupovať prezuvky do školy, oblečenie, školskú tašku, peračníky a iné pomôcky. Nemusíme tým pádom doma skladovať kopec vecí navyše. Máme veľa voľného času na hru, kreslenie, výlety, kamošov. Ten deň nám nepretečie medzi prsty. A to je v dnešnej super rýchlej dobe rarita. Stále sa ľudia niekam ponáhľajú, niekedy mám dojem, že ani nestíhajú žiť. My máme radi pohodu. My si každý deň poriadne užívame. S Peťom čím viac vnímame prítomný okamih ako to jediné, čo máme. Minulosť je už fuč a čo bude zajtra netuší nik. Lebo zajtra nikdy nepríde. Zajtra sa premení na teraz. A fakt je ten, že tie deti sú malé len veľmi krátko. Potom už nebudú chcieť so mnou tráviť toľko času. Príde čas, keď sa od nás odpoja. Kým sme ich zázemie a stoja o našu prítomnosť, chceme to využiť. Jednoducho, chceme byť s nimi čo najviac. Po preskúšaní cestou domov sme zbadali toto stádo oviec a tak sme opäť mali zaujímavú prestávku. Za to pastier mal niečo, čo sa k nemu nehodilo. Nehral na fujare, či nespieval si, ale mal v ruke telefón. Moderná doba :).