Všimla som si, že moje posty o našom vzťahu majú veľký úspech. Najlepšie sú tie, kde sa prezentujem ako fuchtla a Peťo je ten hrdina, čo napriek mojej hroznej povahe ako rytier, pri mne ostal a stále ma ľúbi. A ako tvrdí on, ľúbi ma stále viac a viac. No tak sa pekne posadte, lebo toto je jeden z tých blogov.

U nás sa hádame. Už nie tak často ako kedysi, o životne dôležitých témach, ale prídu denné situácie, kedy si mám chuť vlasy vytrhať (možno aj Peťo). Už nečakám, kým pretečie pohár mojej trpezlivosti, vtedy šlahali ohne. Teraz poviem hneď, čo mám na srdci a hotovo. Asi vás rozosmejem, no pre mňa je to problém. Peťo sa nechce holiť. Milujem jeho ksicht, keď má tvár hladkú ako detská riťka a naopak ostýcham sa dať mu pusu, keď je celý zarastený a mám dopichané moje jemné líčka. Blbosť že? Jasné, presne tak. Tak prečo sa teda nemôže oholiť a ušetriť naše líca. Ha! Deti majú červené bodky, mňa to skrábe, no uznajte, bolo by to dobré pre celú rodinu. Alebo, prečo sa na to nevykašlem ja a nezmierim sa s tým, že to jednoducho tak je. Nuž, netuším, asi to pre mňa až taká hovadina zjavne nie je.

Má aj lístok v kúpelni na zrkadle, ktorý si tam sám napísal a nalepil. Tak pred dvoma mesiacmi. Vydržalo mu to týždeň, možno dva. A opäť sme tam, kde sme boli. Oholí sa tak raz za týždeň. Keď ho poprosím, on ako rebel, sa just neoholí. Zasmeje sa mi a tým to hasne, prípadne dodá, čo zas s tým otravujem. Ja chápem, že ma do toho nič nie je, je to jeho telo, jeho strnisko. Aj sa snažím to ignorovať, ale nejde to. Ja mu predsa dávam pusu, ja sa na neho pozerám. Nepomáha nič! Ani keď mu poviem, že vyzerá dosť zanedbane. Naivne som si myslela, že to zaberie. Hovby! Naopak keď on mi povie, že smrdím, keď akurát dojdem z nejakého behu, rovno idem do sprchy. Nič ma to nestojí, urobiť mu radosť. Na to mi Peťo povie, že on ma nenútil ísť do sprchy, len mi povedal, že smrdím. Čo???? No, ešteže mám tých vlasov dosť, lebo niekedy by som bola už z neho plešatá. On má výhvorku na všetko. Takto sa doťahujeme roky rokúce. Keďže Peťo nemá rád pravidelné činnosti, a toto je extra pravidelné, vyhýba sa jej. Pritom sám mi povie, že netuší, prečo sa neoholí. No, zjavne má chaloš v tom zmätok a už som z neho zmätená aj ja. Veď nemusí všetkému rozumieť, stačí keď to urobí, nie? Nechcem predsa od neho neviem akú komplikovanú vec. Či hej?

Ja tiež veľakrát nerozumiem čo odo mňa chce, ale načo sa mám tým zaoberať. Keď to chce, asi zhodnotil, že je to dôležité a tak to spravím. A idem to urobiť hneď. Nie o pár hodín, nie o niekoľko dní. Peťo si vymyslí, že chce nejakú mňamku po obede. Ja sa ho dokonca úctivo opýtam, čo by si pán kráľ želal a upečiem koláč podľa jeho predstáv. A to sa mi vôbec niekedy nechce! Ako mu rada hovorím, idem si pri tom nohy dolámať, aby to bolo čím skôr. A on mi na to zakontruje, že predsa nepovedal, že to má byť hneď.

To máme teda starosti, že? No v podstate sa obaja tešíme, že sa hádame len o takéto prkotiny. Boli časy, keď to bolo podstatne horšie. Jeden sa zaťal, druhý sa zaťal a nerozprávali sme sa aj niekoľko dní. A pritom aj tá veľká hádka vyšla z nejakej malej blbosti. Potom sa to nabaľovalo a udobrovanie trvalo veľmi dlho, lebo sme celú tú spleť rozpletali kúsok po kúsku. Každý vyložil karty na stôl, čo ho nahnevalo, potom čo ten druhý dodal, no jednoducho sme boli v tom pekne zamotaní. A tak sme sa odnaučili hádať sa a rozprávať sa aj v oblastiach, kde spolu nesúhlasíme. To je pre nás umenie. Peťo zvykol utiecť z debaty a ja zas v silných emóciach som pourážala koho sa len dalo. Naučili sme sa to ustáť, nepourážať sa navzájom, teda ja. Peťo je nekonfliktný, on len od konfliktov utekal.  Naučili sme sa nerozísť sa rozhnevaní (to zas Peťo, ani on nie je dokonalý! haha), ale rovno to vybaviť a uzavrieť to. No neznamená to, že sa nepovadíme. Naše tejrajšie hádky trvajú v priemere 3-5 minút. Už sa neurážame, predýchame silné emócie a pokračujeme ďalej. Peťo neuteká a ja nechŕlim oheň. Čas je nám príliš vzácny na to, aby sme si mohli dovoliť ho premrhať nerozprávaním sa. Hlavne, keď sa po celom dni konečne vidíme!

Minule to bolo vtipné. Peťo prišiel večer z práce, robili sme si večeru, teda ja som varila. Peťo mi robil spoločnosť v kuchyni. Nachystala som nám ovsenú kašu, každému som dala do misky. Popri tom sme sa rozprávali, kto čo zažil cez deň. A zrazu pozerám, Peťo si krája do svojej misky banán. A keby len jeden, on si tam nakrájal rovno dva!

Hovorím mu: “Ja ti navarím večeru a ty si sebecky nakrájaš banán len pre seba?”

On mi na to: “A ako som mal vedieť, že chceš banán?”

A ja mu na to: “Každý deň jem kašu s banánom. To si si ešte nevšimol? Tesne pred jedením tam nakrájam vždy banán pre oboch, lebo banán zoxiduje!”

Peťo pokračuje: “Veď dobre, čo sa hneď ondíš.” A zoberie banán z chladničky a nakrája mi ho do kaše. Keď si všimnem, že použil banán z chladničky, spustím naňho: “Prečo si mi tam dal studený banán?” Peťo na mňa kuká: “Lebo ja mám rád studený banán.”

Vypleštím na neho oči ešte viac: “Ale teraz ho krájaš do mojej kaše. Odkedy ja jem studené veci? Videl si ma niekedy jesť banán z chladničky? Ja nepijem ani studenú vodu!”

Peťo to zaklincuje: “No, studenú vodu už podľa tvojich rád nepijem ani ja!”

Peťo berie tahini, že si poleje tým kašu a pýta sa ma, či dá aj mne. Ja už len krútim hlavou, beriem mu tahini z ruky a rehoceme sa, že určite by aj to dodžubal, takže tahini si dám radšej sama.

Popri tejto hádke však medzi jednotlivými vetami ďalej rozprávame o našom dni a len tak medzi rečou si takto nakladáme. Nik sa neurazí, každý si povedal svoj názor a v dobrej nálade si sadáme ku stolu. Ako spolu večeriame, pokračujeme v debate o tom, kto čo zažil, čo zaujímavé čítal a kam sme sa za ten deň posunuli.

Takéto hádky ma nevyčerpávajú. Nič neostane nevypovedané, máme opäť čistý štít. A ja verím, že nabudúce si Peťo bude pamätať, že nechcem banán z chladničky. Ale nedávam tomu veľké šance. Nevadí, jedlo mám doma na starosti ja. Vlastne sa teším, že vôbec ten banán našiel :).