Plánovanie ovládam spredu, zozadu a asi každý z nás o tom niečo vie. Vieme, že by sme mali cvičiť, jesť zdravo, nejesť sladkosti, nenapchať sa večer pred spaním, ísť skôr spať, neponocovať, nepiť toľko alkoholu, nefajčiť a podobne. Tieto omáčky vieme. Problém je, že príliš dlho o všetkom uvažujeme, analyzujeme, či ozaj je už čas, až nakoniec sa nedostaneme k činom. Roky som vedela, čo by som mala robiť. Mala som to všetko premyslené do posledných detailov. A nič sa nemenilo. Vždy som si povedala, že od zajtra. Fajčila som, jedla kopec sladkého, pečiva, mala som riadnu nadváhu, nešportovala som, na všetko som frflala, všetko bolo proti mne. Mala som síce naplánované, kedy to zmením, ale nejak ten správny čas nikdy neprišiel sám od seba. Je veľmi veľký rozdiel vedieť niečo a na druhej strane niečo spraviť. Lebo vedieť niečo neznamená, že to aj budem robiť. Čakala som na ten správny čas roky a ništ! Vôbec nič. Nikdy neprišiel. Vždy bolo nejaké, dnes nie, od zajtra a podobne. Dnes sa na to jednoducho necítim, alebo nemám všetko nachystané, čo k tomu treba. Jednoducho výhovorka za výhovorkou.

A potom som našla systém, ako si prekabátiť mozog. Skôr, ako si stihne vymyslieť výhovorku, idem tú činnosť urobiť. Pre mňa bola veľká výzva behanie. Čítali sme knihu stvorení pre beh a jednoducho som to chcela vyskúšať, nie deň, či týždeň, ale dva tri mesiace. Aby bolo jasné, beh som neznášala. Na strednej škole povestná 12 minútovka bola pre mňa zabijak. A tak som si spravila plán koľko krát do týždňa budem chodiť behávať, ako dlho, našla som si trasu, naštudovala som si techniku. A zistila som, že to na mňa funguje, musela som ísť ráno, skôr ako som si stihla vymyslieť dôvod, prečo nejsť. Lebo ani vtedy som sa na to necítila. Behám pomaly, behám málo, viedla som nekonečné vnútorné monológy. No a teraz som jednoducho ignorovala tento vnútorný rozhovor o tom, ako sa mi dnes nechce. Fúka, popŕcha, sneží, je zamračené, je príliš zima. Keď som sa pohla, fyzicky pohla, mala som vyhraté. Nielen že som po dvoch mesiacoch neprestala, no po 2 rokoch pravidelného behania, ma to baví stále viac a viac. Keď si teraz obúvam tenisky, teším sa na ten beh. Nedávno mi Peťo posunul jednu knihu o 5 sekundovom pravidle a vlastne som zistila, že aj ja robím niečo podobné už dlhodobo a fakt to funguje presne tak. 

Peťo mal napríklad veľký problém so vstávaním. A keď hovorím veľký, myslím tým, ozaj veľký. Často meškal do práce, potom sa mu celý deň rozpadol, lebo tá hodina, či dve mu cez deň chýbali. Večer prišiel totálne vyčerpaný a navyše ani nestihol, čo cez deň potreboval, takže sa mu to kopilo a kopilo. Skúšal si deň naplánovať, no keď ráno sa mu to celé poposúvalo kvôli neschopnosti vstať z postele, nič nefungovalo. Keď si prečítal spomínanú knihu od Mel Robins zrazu je to inak. Nastaví si budík a ráno vyskočí z postele. Najprv som si myslela, vlastne ani neviem, čo som si myslela, bola som v nemom úžase. Predtým to zvyklo dopadnúť tak, že Peťo vypol budík a naspäť zaľahol. A ja som ho drgala, že je pracovný deň a asi musí už ísť a on na oplátku na mňa vrčal a niečo si mrmlal. Dedukujem, že to bolo nech neotravujem. Večer si naplánoval, kedy potrebuje vstať, aby všetko postíhal, ale ráno mu domček z karát padol, lebo nevstal načas. No od istého času je to u nás inak. Peťo nie je žiadne ranné vtáča, teda nebýval…

Peťo začal vstávať skôr ako ja! Prvý krát, hovorím si, ok, asi ide dakam na služobnú cestu a musí ísť. Opakovalo sa to nasledujúci deň znovu a znovu a znovu. Peťo ráno vstáva! A tak som sondovala, čo je za tým! Zobudím sa a on sedí za počítačom a pracuje. Vstáva o 3:00 Ozaj. Peťo vyskočí z postele o 3:00 ráno! Má teraz veľa práce a zistil, že ráno je najefektívnejší a tak vstane. Ráno máme 2-3 hodiny hneď po zobudení, kedy sme najefektívnejší. A tak to celé otočil. Nestačili mu moje reči, nech neponocuje, že večer aj tak skoro nikdy nič nespraví. Nech radšej vstane ráno a ide spať so mnou o deviatej večer a ráno bude čerstvý ako rybička. Jedným uchom dnu, vlastne ani neviem, či to šlo jedným uchom dnu… Musel si to prečítať a mať vedecky podložené faktami. Beriem, som taká istá, tiež potrebujem fakty, prečo toto mám robiť takto. Hlavne sa teším, že vstáva. Ide skôr spať a stihne toho veľmi veľa. Vďaka knihe, ktorá sa volá 5 sekundové pravidlo nabral odvahu a vytrvalosť to aj dodržiavať. Toto je zjavne to, čo potreboval. Peťo má rád plánovanie, v tom je majster, má načítaných mnoho knižiek, čo ako robiť efektívne. Tu je akcia, tu je ten spúšťač, ako to plánovanie aj dať do praxe. Koniec analyzovania, treba to aj spraviť.

Je to nástroj, ktorý funguje, keď ho používame. Ak ho nepoužívame, nebude fungovať. S týmto nástrojom však dokážeme u nás doma konečne premeniť večné vnútorné rozhovory na činy. Dokážeme naše sny premeniť na realitu. Mel Robins v knihe 5 sekundové pravidlo o tom hovorí nejak takto: Je to pravidlo piatich sekúnd. Od momentu, kedy mám nápad niečo spraviť, mám asi 5 sekúnd, kým to môj mozog zavrhne. Odrátam 5 sekúnd a pohnem sa. A idem to spraviť. Odrátam 5, 4, 3, 2, 1 a fyzicky sa pohnem. Prinútim sa pohnúť. Vyštartujem spraviť to, čo som si zaumienila. Ako odrátavam, sústredím sa na to, čo idem spraviť a nedovolím mozgu, aby si vymyslel za ten čas výhovorku. Odrátavanie preto, lebo po jednotke je nula. Naopak to nefunguje, lebo po čísle päť, nasleduje číslo 6, 7 atď. Pri odrátavaní sa aktivuje prefrontálny kortex a nastupuje akcia.

Je to také seba koučovanie. Keď sme boli malí, motivovali nás rodičia, v telocvični tréner, v škole učiteľ. A keď sme dospelí, robíme si kouča sami. A toto je veľmi efektívny spôsob. Je to však len nástroj, neznamená to, že to bude ľahké. Mne to teda vôbec nešlo ľahko. Prvé razy sa mi vôbec nechcelo ísť, ale ignorovala som svoje pocity a šla som. Neviem kontrolovať čo cítim, ale viem ovládať svoje rozhodnutie, ako sa k tomu postavím. Nemusí sa mi chcieť, ale to je len môj pocit. A ja som si hovorila: „No a čo, že sa mi nechce? Ja idem“. A šla som. Keď dieťa začne chodiť, nepozrieme sa na neho s tým, že: „Hm, chôdza ti teda nejde, to nebude nič pre teba.“ Nie. Tlieskame a tešíme sa a povzbudzujeme. „Nevadí, že si spadol, postav sa a ideš znovu.“ A tak si ani ako dospelá nenadávam, ale povzbudzujem sa. Ako sa vraví, nik učený z neba nespadol. Odrátam si 5, 4, 3, 2, 1 a idem. Na prvý krát som nezabehla ani dva kilometre. Ale pravidelným tréningom teraz behávam 10-15 km s úplnou ľahkosťou. 

Zistili sme, že to pravidlo sa dá použiť na všetko. Okrem vstávania sa dá použiť na rozhodnutie povedať si, čo máme na srdci, hoci sme vždy boli ticho. Dá sa použiť pri odvykaní si od nejakého negatívneho návyku, či konečne upratať rokmi zahádzanú špajzu. Nám toto pravidlo pomáha denno denne, už len na seba pozrieme, ak sa niekomu niečo nechce, odrátame si a vyštartujeme.