Prečo som sa musela zmeniť

Ako nad tým spätne rozmýšľam, tak už počas strednej školy, teda keď som mala približne 16 rokov, som cítila také vnútorné napätie. Iba výnimočne som cítila pocit pohody, uvoľnenia a veľmi som si tieto pocity vážila, keď prišli. Pamätám sa, ako som sa takmer každé ráno budila s veľmi zlou náladou, doma všetci vedeli, že sa so mnou vtedy nemajú rozprávať a musia počkať kým sa preberiem, alebo kým odídem do školy, lebo som bola naozaj veľmi nervózna. Hnevalo ma všetko a všetci mi liezli na nervy. Prečo? Netuším.

Pritom mi nik doma nerobil napriek, ale mne tuším prekážalo aj to, keď ma ráno čo i len niekto z rodiny pozdravil. Takisto mi bytostne prekážalo, že sa vlastne hanbím vyzliecť sa v lete do plaviek a oblečením musím zakrývať svoje šunky. A takýchto príčin na nervozitu som mala veľa. Keď som ochorela, nadávala som ešte viac, prečo akurát teraz, keď sa mi to vôbec nehodí. Každá skúška na vysokej škole ma znervózňovala, vôbec ma netešilo, že sa niečo naučím, hlavne som to chcela mať za sebou. A to by si veľa ľudí povedalo, že architektúra je také vznešené povolanie. Pre mňa zjavne nebolo.

Hnevalo ma všetko a všetci mi liezli na nervy. (…) Pritom mi nik doma nerobil napriek, ale…

Škola nebola až taká zábava, zato študentský život áno, ten mi aspoň vynahrádzal to, aby som sa ako tak cítila dobre. Ale vnútri som cítila pravidelne napätie. Jednoducho tam bolo a ja som netušila prečo. Ľudia okolo mňa, ktorí sa stále usmievali a mali dobrú náladu, to len predstierali? Alebo sa doma cítili rovnako mizerne ako ja?

Keďže som netušila, že sa dá žiť aj inak, snažila som sa zmieriť s tým, že takto to má byť. Pocit dobrej nálady a uvoľnenia má byť len výnimočný. Že každodenný život prináša množstvo napätia, často zlú nálada (dobrú náladu mi dokázala pokaziť akákoľvek maličkosť na celý deň!) a hundranie (kto ma pozná, potvrdí, že toto by som mohla vyučovať).

Možno aj preto si toľko ľudí potrebuje vypiť, aby sa odreagovali. Koniec koncov robila som to aj ja. A zaberalo to! Opadlo napätie a na nejaký čas mi bolo super! Zrazu bol svet gombička, všetci sme sa ľúbili, nik sa nehneval a cítili sme sa príjemne.

Lenže malo to zopár háčikov. Alkohol mi vôbec nechutil a ten hrozný pocit na druhý deň… Na vysokej škole ma to chvíľu bavilo, kým som prišla na to, že to nie je dlhodobé riešenie na šťastný život. Ja si nechcem kupovať radosť vo fľaši. Chcem, aby vychádzala z môjho srdca.

Potom som stretla moju spriaznenú dušu, Peťa. Škoda, že ten pocit zaľúbenia netrvá večne. Nič som nemusela robiť, aby som bola šťastná, spokojná, s večne dobrou náladou. Išlo to samé od seba. Úžasné!

Po čase sme sa zobrali a môj vnútorný pocit sa postupne vrátil do starých koľají. Ale keďže mám po svojom boku spokojnú povahu a veselého manžela, tak mi to jemne začalo vŕtať v hlave. Peťo to nepredstiera, on je jednoducho takmer stále spokojný, pozitívne naladený, nič ho nerozhádže, žiadna maličkosť mu nepokazí náladu, dokonca ani ja mojím hundraním! A to už je teda čo povedať.

Dodatočne ho obdivujem, že to so mnou vydržal, teda s mojimi hroznými náladami a dirigovaním.

O pár rokov som porodila naše prvé bábätko. Bola som v nemocnici, každý mi dával pokyny, čo mám robiť, všetko ma veľmi bolelo. Veľmi som sa bála, cítila som len strach. A keď sa mi narodila naša dcéra, bola som taká vyčerpaná, že si ani nespomínam, že by som bola vďačná za ten zázrak, ktorý sa práve udial. Vôbec som si ho neuvedomovala a už vonkoncom som ho neprežívala ako nejaký zázrak!

Zistila som, že chcem niečo zmeniť. Chcem zobrať zodpovednosť do svojich rúk.

Po roku som bola znovu tehotná a jedného večera, keď som opäť rozmýšľala o pôrode, som si uvedomila, že tento strach už zažiť nechcem. Porodiť dieťa je taký silný zážitok a ten môj prvý bol strašný! Zistila som, že chcem niečo zmeniť. Chcem zobrať zodpovednosť do svojich rúk. Ja s bábätkom v brušku sme jediní dvaja oprávnení viesť pôrod. Pre mňa to bol celoživotný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem! Pre mňa to bolo a stále je niečo výnimočné. Opäť sa mal stať zázrak. A v ten večer som sa rozhodla, že to zmením!

To bol ten moment, kedy sa to spustilo. Začala som veľa čítať o prirodzenom pôrode, pozerať filmy a videá, počúvať prednášky pôrodných asistentiek. Zrazu som začala svoj život a svet okolo seba vnímať inak. Pripravovala som sa na prirodzený pôrod. Tentokrát som chcela cítiť, čo mám robiť, a nie že mi to niekto len povie. Veľa som na sebe pracovala, páčilo sa mi to. Každým dňom mi to otváralo oči o niečo viac. Začala som tieto poznatky a praktiky aplikovať aj v bežnom živote a videla som, že to funguje. Dobrá nálada bola takmer na dennom poriadku, postupne mizlo vnútorné napätie a nervozita a ja som sa stále častejšie cítila dobre, spokojne a vyrovnane.

Postupne som prestala hundrať a dirigovať Peťa, ktorý to podľa mňa ocenil oveľa viac ako ja! Zistila som, že ak chcem zmeniť svet okolo seba, musím sa zmeniť najskôr ja a svet sa zmení tiež. Predtým som túto vetu počula veľakrát, vždy som si však pomyslela, aká to je blbosť! Čo ja, to ostatní musia robiť toto a tamto, aby som bola spokojná! Ja som úplne v poriadku, nepotrebujem na sebe meniť vôbec nič!

Ako veľmi som sa mýlila! Ale vráťme sa späť k pôrodu. Pôrod bol veľká výzva, ale ja som bola rozhodnutá robiť možné aj nemožné. Pripraviť sa, byť vnímavejšia k prírode, zdroju, svetlu, akokoľvek to nazveme, jednoducho byť v spojení.

Keď to finále nakoniec prišlo, jednoducho som vedela. Vedela som, že všetko je tak, ako má byť, a bolo to úžasné. Stal sa zázrak a zrazu som držala nášho syna v náručí. Bol to ten najkrajší zážitok v mojom živote.

(…) ak chcem zmeniť svet okolo seba, musím sa zmeniť najskôr ja a svet sa zmení tiež.

Po tejto životnej skúsenosti som už nemohla žiť tak, ako predtým. Bol to začiatok niečoho veľkého. Zatiaľ som mala len ten pocit, aj keď som nevedela, čo príde, alebo čo presne mám robiť. Vedela som, že niečo je inak. Len ťažko sa opisuje pocit, keď telo, myseľ a duch sú jedno. Ako som to cítila ja pri pôrode.