Keď som bola tínedžérka, cez týždeň sme mávali doma spoločné večere a cez víkend aj raňajky, či obedy. Milovala som to. Ponáhľala som sa z chaty od kamošov, len aby som stihla obed. Nik ma nenútil, jednoducho to bol náš rodinný čas, sedieť pri stole, debatovať, smiať sa a popri tom jesť. Kamaráti si šli hlavu odkrútiť, či mi nešibe, že v nedeľu ráno sa ponáhľam z chaty na rodinný obed. Veď ma nik nezháňal, nik by mi nevynadal, keby som neprišla.
Nie, ja som chcela ísť.
Ako máme s Peťom už našu rodinu, pri malých deťoch je spoločné stolovanie harakiri. Oni sú hladní 6-krát za deň a ja 2-krát. Oni nejedia, keď nie sú hladní a ja som sa naučila tiež nejesť, keď nie som hladná. Akékoľvek zdravé jedlo, ktorého je nadbytok, nám škodí. Všetci sa stravujeme vtedy, keď sme hladní a nie vždy vyjde, že jeme spolu.
Čo pre mňa znamená spoločné stolovanie? Čas, ktorý trávime spolu pri jedle. A my ho trávime spolu, až na to jedlo. Máme toľko spoločných činností, ako čítanie, hranie spoločenských hier, výletov, bláznenie sa, varenie. Chápem spotočné stolovanie, keď sa ľudia cez deň nevidia, ako keď som chodila do školy a rodičia do práce. Každý mal svoj program a stretli sme sa až večer.
Ja som s deťmi stále a Peťo sa prispôsobí im, čo chcú robiť, keď príde po celom dni domov. Ak si chcú kopať loptu, rýchlo sa naje a ide sa im venovať.
Jasné, že spolu sedíme, prisadnem si k spoločnej večeri. Keďže ja už večer nejem, dám si s čaj, alebo nič. Nám ide o to, aby sme si porozprávali, kto čo cez deň zažil, udržovali spolu puto, boli si blízki. Jedlo je na druhom mieste. Hoci aj my radi jeme, nie je to to najdôležitejšie, skôr to, či si máme čo povedať.