V roku 2002 som spoznala Peťa a odvtedy spolu bývame. V tom čase som už bola vegetariánka a postupne som do dvoch rokov prešla na čisto rastlinnú stravu, vegánstvo, a tak sa stravujem dodnes. To znamená, že som vylúčila vajcia, mlieko, syry, jogurty… jednoducho nič živočíšne v mojom jedálničku nezostalo. Peťo však konzumoval všetko, najradšej klobásky, spišské párky a podobne. Ako to teda prebiehalo u nás doma?

Zo začiatku mi varenie Peťových klobások neprekážalo, vyčlenili sme im jeden hrniec a dosku na krájanie. Priznám sa však, vôbec mi to nevoňalo, skôr naopak. Na rastlinné potraviny sme mali druhú dosku na krájanie a iný hrniec. Nepamätám sa, že by som mu niekedy na to veľmi frflala, ale určite by som si bola priala, aby sa hneď stal vegánom. Aj som mu to jemne naznačovala, ale nič sa počas 13 rokov nezmenilo. Aj keď časom si prestal tie klobásky kupovať, ostali však salámy, či parížsky šalát. Sem-tam som mu to šla kúpiť aj ja. Bolo to dosť zvláštne stáť pri tom mäsovom pulte, ale čo by som neurobila pre môjho milovaného Peťka. Mimo domu si dal čokoľvek, ja som si stále varila čisto rastlinnú stravu, sem tam ochutnal a dokonca aj pochválil. Variť sa nám dva typy jedál doma nechcelo a tak sme doma zrazu obaja jedli čisto vegánsky. Išlo to nejak postupne, tým, že mu to chutilo a nechcelo sa mu chystať si svoje, tak si dal to, čo som navarila ja. Raňajky vyzerali rovnako ako predtým, akurát nátierka bola z tofu a sojanézy, praženica takisto rastlinná a dokonca chutnejšia. Keďže sme v tom čase bývali s mojimi rodičmi, tak sa pridali k rastlinným raňajkám cez víkend aj oni. Tatko prestal tiež kupovať salámy, či tresku a natieral ostošesť na rožky tofu nátierku. Prešlo to nejak postupne, na Peťa som rozhodne netlačila. Nasilu som to skúšala s cvičením a nemala som absolútne žiadny úspech a Peťo ma vedel perfektne odpinkať, takže som to časom vzdala.

Pamätám sa, ako sme boli s kamarátmi na husacine a prosila som Peťa, či by si mohol nedať tú pečienku, ale až potom to mäso, ak už teda musí. Snažila som sa mu čo najlepšie opísať, že pečeň je filter a síce je to chutné, ale tak vlastne zje ten najhorší odpad… a Peťo si ju nedal. To bol veľký pokrok. Tú pečienku myslím, mäsom sa potom natlačil do popuku. Ja som bola na tom najlepšie, vynikajúce lokše s dusenou kapustou na oleji a vôbec mi nebolo ťažko, ako každému pri stole.

Zrazu som si všimla, že ani salámy už Peťo nekupuje…hm, zaujímavé. Mimo domu jedol však stále klasické menu, výživná hodnota podľa mňa nula, ale ja som si to do brucha nedávala, takže som mu to nekomentovala. Pár zmien prišlo, keď sme už neboli sami. Dohodli sme sa, že doma budeme mať len to, čo môžu jesť aj naše deti a keďže deti sa stravujú rovnako ako ja, teda čisto rastlinnou stravou, nič iné u nás doma nie je. Potom Peťo jedného dňa prišiel, že on skúsi teda to vegetariánstvo. Skoro som odpadla. A ozaj, dal sa na to. Povedal, že by sa stal aj vegánom, ale nechce sa mu zisťovať, či je v cestovinách, či polievke vajce alebo mlieko a tak zatiaľ skúsi takto, len bez mäsa. Keď som sa ho po čase pýtala, prečo sa na to dal, odpovedal, že nevie.

Rok aj niečo to trvalo a potom minulý rok, keď sa nám narodilo tretie bábätko sa Peťo dal na čisto rastlinnú stravu a stravuje sa tak dodnes. Prečítal si knihu Moja cesta k ultra (Finding ultra) od Richa Rolla a to bolo spúšťačom pre jeho odklonenie sa od jeho doterajšej cesty.

Je to neskutočná zmena, úplne všade. Predtým, keď sme šli niekde na obed, ja som bola tá, čo som sebe a deťom zisťovala, čo je v akom jedle. Teraz? Sme na to dvaja, taká úľava, viem, že to Peťa neobťažuje, lebo aj on sa chce najesť, tak prácne zisťuje, či sa zelenina varí na oleji a nie na masti, alebo či do ryže ide maslo a podobne. Do reštaurácie ideme asi 3 krát do roka, keď sme v Tatrách, ale aj tak je to super, že sme aj pri tomto na jednej vlne. Alebo pri nákupoch. Keďže si Peťo rád dá nejakú mňamku, tak odušu študuje zloženie a nie je to len na mne.

Potom sa k tomu pridalo zľutovanie nad zvieratami. Najprv to bolo čisto zo zdravotného hľadiska, že nebudeme sa tlačiť niečím, čo vieme, že nám blíži. A potom sme identifikovali, že to, čo nám robí zle, sú živé tvory, ktoré zomierajú, lebo my máme na ne chuť. Vieme, že bez nich prežijeme, už aj svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala prehlásenie, že dobre zvolená vegánska strava je vhodná pre deti aj dospelých. Načo teda spôsobovať utrpenie, keď to nie je nevyhnutné. I keď, ja som prestala jesť zvieratá, keď som videla video, v akých podmienkach žijú zvieratá. Ako tam s nimi zaobchádzajú a v ten moment pre mňa prestalo mäso ako potrava existovať. Nedávno som si k svojim dvom bodom prečo nejem nič živočíšne, pridala tretí. Pozerala som film Cowspiracy, dokument, kde som sa dozvedela, že je to pre planétu čistá katastrofa. Skleníkové plyny (áno zvieracie prdy) ju ničia a potrava, ktorou sa kŕmia zvieratá zaberá 18-krát viac miesta, ako plocha, kde by rástlo obilie a zelenina, ktorú by sme priamo jedli my, ľudia. Jednoducho na našej planéte nie je toľko plochy, aby sme boli mäsožravci. Zaujímavé, nie? Toto som donedávna vôbec netušila.

 

A tak sme sa dopracovali spolu sem. Minule mal môj brat meniny. Hovorím Peťovi: „Kúpime mu nejakú figaro čokoládu, to má rád.“ A Peťo na to: „Rozhodne nebudem podporovať mliekárenský priemysel.“ A tak dostal niečo iné. Po čase prišla reč na jedlo na našej svadbe. A Peťo mi na to hovorí, že dnes by sme ju spravili celú s vegánskym občerstvením. Mala som chuť ho vyobjímať. Úprimne, nemyslela som si, že sa jedného dňa ku nám pridá. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné. A nielen to. Potom si začal o strave študovať sám a konečne som sa s ním mohla o tom rozprávať a Peťa to aj zaujímalo. Donedávna to bolo tak, keď som už mala úplný pretlak bombastických informácii, porozprávala som mu to, len jeho reakcia bola, akoby som povedala, že zajtra asi bude oblačno. Teraz pri večeri debatujeme o nutričných hodnotách potravín, čo sa deje v tele, keď jeme živočíšny proteín a podobne. Nedávno sme totiž čítali super knihu od doktora Gartha Davisa, Proteinoholik. Po každej kapitole sme si spravili doma besedu. Úplná bomba, svet sa pre mňa začal točiť naopak.

Ďalšia fáza bola, že začal vylepšovať náš jedálniček Peťo. Čožeee? Dávnejšie som napríklad prišla na to, že fluór v zubnej paste je zlá vec, ťažký kov a podobne. Povedala som Peťovi dôvody, prečo chcem vymeniť zubnú pastu a kúpila som inú. Jeho reakcia? „Čo zas musíš meniť?“

Dnes? Vymýšľa zmeny sám. Ako napríklad, bezlepkový mesiac. No nedám sa na takúto výzvu? Jasné, že som sa s ním na to dala. Potom prišla ďalšia výzva, mesiac bez chleba a pečiva. Tiež som sa inšpirovala jeho nápadom a išli sme na to spolu. Peťo ma dokonca predčil v smootičkách. Keď som mu pred dvoma rokmi dala ochutnať moje, zatváril sa kyslo ako uhorka, že toto mu vôbec nechutí. Teraz sa kyslo tvárim ja, že toto neviem vypiť, lebo to nie je sladké a Peťo sa potmehúdsky usmeje a vidím, že sa teší ako malý chlapec, ako sa mu zmenili chuťové poháriky. Sám na sebe si otestoval a vidí, ako viac vládze, schudol 13 kíl.

Zrazu zistil, že má toľko energie, že začal športovať!!!! Prosím???? Ozaj! Roky som ho prosila, nech ide so mnou na korčule, bicykel, do posilňovne. Nie, radšej išiel do krčmy. Ako to vyzerá u nás teraz? V lete sme sa pretekali, kto vstane skôr a pôjde prvý behať! Neverila by som, že sa niekto môže takto zmeniť. Ale vidím, že ak niekto chce, ide to veľmi ľahko. Len musí sám chcieť a potrebuje nájsť spúšťač, ktorý ho bude motivovať ísť za tou zmenou. Každý máme svoju cestu a Peťo sa rozhodol pridať sa k tej mojej ohľadom stravy po 13 rokoch.

Keď sa stravoval klasicky, rešpektovali sme sa, Peťo ma podporoval, veril, že je to zdravšie, ale chuť ho nepustila sa do toho vrhnúť. Donedávna mu rezne voňali, ale už by si ich nedal. Už vie, z čoho to je a čo v tom je a čo nám to robí v tele. Pred pár dňami boli Vianoce a kde tu tie vyprážané rezne a údené bolo riadne cítiť na návštevách. Priznám sa, otváram okná, alebo sa chodím vyvetrať, pre mňa to už  vôňa nie je. Čo ma však pred pár dňami prekvapilo, ako to už ani Peťovi nevoňalo. Prišli sme z jednej návštevy a spýtala som sa ho: „Čo ti dnes viac voňalo, to údené, alebo tie vyprážané rezne?“ A Peťo na to: „Vôbec nič mi tam dnes nevoňalo.“ A pritom vyšiel z prostredia, kde v nedeľu nesmel ten rezeň chýbať, a nechýbal ani na jeho tanieri!

Z tejto skúsenosti som pochopila to, že človek je schopný akejkoľvek zmeny návyku, potrebujeme len byť pripravení sa zmeniť, nájsť si tú správnu motiváciu a potom to už ako sa hovorí, ide samo.