Všetci sme to už počuli: „Nechoď tam, je tam bubulák.” Alebo: “Nerob to, lebo ťa príde zobrať bubulák. Keď budeš zlý, príde bubulák.“

Tento strašiak si zaslúži trochu pozornosti. Keď som to počula za detstva, bála som sa, lebo som ani za ten svet nevedela, čo je bubulák. Ale asi to nie je nič dobré, keďže chodí len vtedy, ak sú deti zlé. Pamätám si ako v druhej triede na základnej škole v škole v prírode nás strašili, že po streche chodí bubulák, a kto nebude ležať v posteli, toho zoberie. Celé dva týždne som plakávala od strachu pod paplónom večer čo večer. Doma nás takto nestrašili, a preto v škole v prírode to bol o to väčší šok. Už som do žiadnej školy v prírode nechcela ísť a ani som nešla. Ale asi sa to podarilo, lebo všetci sme ležali celé dva týždne v posteliach bez pohnutia, keď nám zhasli. Peťo sedel pred pár dňami v kaviarni a počul rozhovor jednej mamičky s jej dvojročným dieťatom. Sedela v kaviarni s kamoškou a zjavne nemala čas sa venovať aj svojmu dieťaťu. A tak mu hovorila, aby nešiel do vedľajšej miestnosti, lebo je tam bubulák. Všetci vieme, že v kaviarni zjavne vo vedľajšej miestnosti cez deň žiadny strašiak nie je. Prečo to potom deťom hovoríme? Prečo ich takto klameme, zavádzame, strašíme?

Jediný dôvod, na ktorý som prišla je, že sa nám nechce. Nechce sa nám vstať a ísť sa s tým dieťatom pozrieť vedľa, kam chce, lebo sedíme na kávičke a chceme trkotať s kamoškou. Nechce sa nám vysvetľovať, prečo toto robíme a toto nie a tak to skrátime, aby nám dieťa dalo pokoj. Používame strach dieťaťa, aby nás poslúchalo. Keby nám to povedal dospelý, v práci, na ulici, v obchode, tak od neho asi bočíme, pre istotu, lebo nevieme, či to má v hlave v poriadku. Ale keď našim deťom nejaká pani povie, keď ich vidí plakať, že: „Neplač, lebo si po teba príde bubulák“, tak je to v poriadku, veľa rodičov dokonca pritaká. Prečo tak chceme, aby sa naše deti nevypytovali, na slovo nás poslúchali, prestali hneď plakať?

Ako to robíme my, kedže sme zásadne proti takýmto pomôckam? Vysvetľujem im pravdivo, prečo som proti ich nápadu. Našim deťom to niekedy fakt dlho trvá, kým sa dohodneme. Oni chcú toto a ja zásadne chcem niečo iné. Nie je to o tom, že im všetko dovolíme. A tak vysvetľujem, argumentujem, akoby som bola s druhým dospelým, len hovorím ich rečou, aby mi rozumeli. Chcem ich normálne presvedčiť, ozajstnými argumentami, nie manipulovať strachom. A tak niekedy stojíme aj pol hodinu, kým sa dohodneme. Takže čo sa týka času, mám oproti bubulákovi veľkú nevýhodu, lebo sme pozadu. On vyhráva, lebo to účinkuje hneď.

Bubulák má ešte jednu výhodu, nemusíme nič vysvetľovať, netreba toľko rozprávať. Ja naopak meliem a meliem a niekedy som už taká urozprávaná, že by som mohla ísť argumentovať na najvyšší súd a určite by som sa parádne obhájila. Deti chcú totiž vedieť úplne všetky možnosti, argumenty z rôznych uhlov pohľadu. Ale je to aj pozitívne, som sedem rokov na materskej a moja slovná zásoba sa veľmi rozrástla, nedá sa povedať, že by som doma zblbla. Toľko si toho študujeme spolu, aby som ich neodbíjala nejakými nepravdivými informáciami, že až. Či sa mi vždy chce? Nechce. Niekedy sa mi vôbec, ale vôbec nechce. Ale mám na seba jednu fintu, vybudovala som si návyk. Idem mimo svojej komfortnej zóny, posúvam tak svoje hranice a zistila som, že po čase mi už ani neprichádza myšlienka, že sa mi nechce. Jednoducho idem, keď treba. Nejak som si to v hlave nastavila a ono to funguje. Často sa ma niekto pýta, či sa mi chce. A ja hovorím, že neviem, nie je to podstatné. Podstatný je ten vyšší cieľ. Teraz sú v období, že chcú všetko objavovať, vedieť, rozumieť, nie o 10 rokov, keď sa mi možno bude chcieť. Potom ich budem musieť nútiť, aby chceli vedieť…ako s tou našou domácou školou. A tak idem tam, kam sa mi nechce, aspoň mám neustály pohyb. A tak aj robím aj čo sa mi nechce. Veď to nie je všetko o mne.

Pre nás je podstatné, že vyrastajú bez strachu. Neučíme sa sa ich báť nejakého neexistujúceho tvora, aby sme ich prinútili poslušnosti. Sebe by sme to neurobili, takže to nerobíme ani deťom. Strach nie je produktívny, ale manipulatívny. A my chceme, aby z našich detí vyrástli ľudia, čo vedia zanalyzovať situáciu a sami sa rozhodnúť. Nechceme, aby poslúchali zo strachu. Keď niekedy neviem ako reagovať, predstavím si, že ja som na druhej strane a tak zistím, či by sa mi to páčilo, či nie. A čo nie je príjemné mne, nerobím niekomu druhému, nieto ešte vlastným deťom, ktoré tak ľúbime.