V čase Vianoc sú stretnutia s rodinou či kamarátmi veľmi časté. Je to nielen obdobie radosti a pokoja, kedysi to bol pre mňa trochu aj stres, lebo čo ja a moje prečudesné stravovanie…..

Niektorí majú potrebu, ešte stále, komentovať náš životný štýl. Už ale vieme po tých rokoch, ako na to. Kedysi ma to trápilo, brala som to osobne. Veľakrát sa ma to dosť dotklo. Nie, ani teraz to nie je ktovieako príjemné, ale už to berieme s Peťom tak, že to ide s tým a naučili sme sa na to správne reagovať. Niekedy to rodina, či kamaráti pochopia ako poslední. Nie raz sa mi posmievali, či sa idem napásť a podobne. Oni sa na tom náramne bavili, ja až tak nie. Časom to niektorích našťastie prešlo, niektorých nie a tak sa nám kamaráti dosť pomenili. Vypustili sme z nášho života ľudí, ktorí na nás útočili a prišli iní, s ktorými sme na jednej vlne. Neviem, čo ich vedie k tomu, že potrebujú útočiť, frflať?!

Myslím si, že je to viacero dôvodov. Jednak v kútiku duše ľudia vedia, že by mali zdravšie jesť a hnevá ich, že niekto to robí a teší sa z toho. Lebo, ak je niekto na diéte a sťažuje sa, aké je to ťažké, tak ho ostatní len povdzbudzujú, že to dá. Ale ak je niekto vysmiaty a namiesto grilovaného kusu mäsa si vyberie jablko a ešte aj tvrdí, že mu to viac chutí, tak to už je drzosť. Potom alternatíva je, že im každý, kto vybočí z davu lezie na nervy, lebo ide  svojou cestou a prečo chce byť zaujímavý a robiť to inak. A po tretie, sami sú nespokojní so svojím životom a vytáča ich, ak je niekto šťastný, usmiaty a spokojný. Či je to tak alebo onak, nevnímam, že niekto útočí na mňa, neberiem to osobne. Skôr to chápem tak, že niekto je nespokojný sám so sebou a je to pre neho nejaký spúšťač.

Priznám sa, už po tých 12 rokoch na čisto rastlinnej strave neskúmam nikoho psychické rozloženie. Nemyslím si, že je moje poslanie robiť niekomu psychologičku a zisťovať, prečo takto reaguje. Napriek tomu, že mi je tých zvierať, ktoré pri mne niekto chrúme, nesmierne ľúto, som ticho. Je to pre mňa nepochopiteľné, keď ten človek má na rukách domáceho miláčika, ale už pri tom prasati, krave, sliepke, či rybe toto zľutovanie nemá. Je to pre neho len kus potravy. Nedá sa povedať, že sa nám s Peťom nejde pri tom odkrútiť hlava, ale nekomentujeme to, každý máme svoju cestu a ja ju musím rešpektovať. Môžem sa snažiť ľudí len inšpirovať, nie obmedzovať. A tak to beriem aj naopak. Ak som ja spokojná so svojím životným štýlom, nezávidím druhému, nepotrebujem vyvolávať konflikt.

Ak niekto chce rýpať, nech. Na to treba dvoch a keď sa ja nezapojím, nemá s kým pokračovať v súboji a konflikt nie je. Stávalo sa mi, že pri nejakej spoločnej večeri, kde som bola sama na XY mäsožravcov, sa do mňa pustlili. Kedysi som sa bránila. Ale nemalo to zmysel, oni nechceli počuť ozastné dôvody, oni len chceli povedať, čo si oni o tom myslia. A tak to zahráme teraz do stratena. Nejakou jednou vetou všeobecnou ukončím rozhovor a už sa nezapájam. Niekedy je to náročné počúvať, lebo ľudia hovoria o svojich pocitoch a nie faktoch. A tak viem, že tam priestor na normálnu debatu nie je.

Ak vidím, že niekoho to ozaj zaujíma, tak s tým človekom potom hodíme reč sami jeden na jedného a odpovedám len na to, na čo sa ma pýta. Ja sa tomuto životnému štýlu venujem niekoľko rokov, nemôžem to všetko chcieť povedať vrámci 20 minútového rozhovoru a tak vyberám to najpodstatnejšie, najzrozumiteľnejšie, najjednoduchšie. Aj preto sme sa rozhodli spustiť tento kurz – 21-dňová zmena, lebo chceme nielen ľudí inšpirovať, ale reálne, prakticky ukázať ako na to. Chceme ukázať, aké to je jednoduché, nie je to žiadna jadrová fyzika. Akonáhle sme nadobudli informácie podložené faktami, tak už ma nikto neopije rožkom, lebo mám prečítané desiatky publikácii od vedcov, doktorov, ktorí to majú vedecky podložené štúdiami, laboratórnymi testami. Jednoducho životný štýl, ktorý propagujeme a aký žijeme nestojí na vode, ale má pevné základy. A tak mi to už nemá kto ako nabúrať. Nezaseknem sa a nespadne mi to celé ako domček z karát. Skôr naopak. Ľudia odchádzajú niekedy bez slov. Informácie nepustia a ak si to neštudujeme, ani netušíme, ako nás tieto mliekarenske a potravinárske priemysly zavádzajú. Nevieme, a preto sa potom tak bránime.

A tak máme zopár tipov, ako zvládnuť rôzne situácie s rodinou, kamarátmi, či okolím v pohode, bez stresu, či napätia:

1. Niekedy to rodina pochopí ako posledná. Treba to brať ako fakt, žiaľ.
2. Prijať to, že niektorí budú na tento životný štýl frfľať. Nebrať to osobne, je to jednoducho nutnosť, ktorá s tým prichádza. Výhoda je, že časom ich to prestane baviť a budú rešpektovať, že to tak je.
3. Ako sa pripraviť vopred na rôzne situácie:
   1. Naštudovať si fakty, aby vás nik nezačal zavádzať nepravdivými informáciami, ako len v mäse sú bielkoviny a podobné nezmysly.
   2. Na spoločné obedy s rodinou si doniesť vlastný obed, ak viete, že tam pre vás nič nebude. Prvýkrát to možno bude sprevádzať zopár zdvihnutých obočí, ale prvýkrát je vždy prvýkrát a buď sa niekto opýta, alebo nie. Ak sa opýtali, povedala som, , že ak som hladná, som nervózna, že som nechcela zaťažovať kuchtíka ešte špeci jedlom pre mňa.
   3. Pri veľkom stole neodporúčam debaty o rastlinnej strave, ľudia obvykle nechcú debatovať, ak má niekto ozaj záujem, odchytte si ho po obede a porozprávajte sa konkrétne s tou osobou.
   4. Nepoúčať, nekritizovať. Nikam to nevedie, ľudí sa dotkne, keď im niekto naznačí, že oni to robia zle a akurát len docielite opak toho, čo by ste chceli.
   5. Priniesť dezert alebo niečo pre všetkých, kto chce, nech môže ochutnať. My takto nosíme na rodinné oslavy koláčiky. Jednak naše deti tým pádom nie sú odstrčené, že si nemôžu dať, ale ochutnajú aj klasicky sa stravujúci ľudia a dosiaľ máme samé dobré ohlasy. Zistia tak, že to nie je vesmírna strava len z púpavy a trávy, ale že je to ozaj chutné.
   6. Ísť príkladom. Robiť to, čo hlásame, nie vodu kázať, víno piť. Každodenným príkladom ľudia časom uvidia, že vám nejde o to byť zaujímavý, ale že tým žijete. Toto nie sú preteky, je to životný štýl a každý má právo jesť čo chce. Len čas ukáže, či je toto cesta aj pre neho, alebo nie. Niekoho to išpiruje hneď a niekomu to trvá aj 10 rokov (Peťo sa ku nám pridal po 10 rokoch). Ak organizujeme niečo u nás, je to výlučne rastlinného pôvodu, aby to bolo pre všetkých. Nepodávame alkohol, sladké vody. Ak niekto neprežije bez mäsa, už vie, že sa má najesť dopredu. Varíme v kotlíku vegánsky guláš, napríklad, aby videli, že aj tie klasické jedlá sa dajú uvariť a je to navyše aj chutné. Tak sa snažíme ukázať okoliu, že to nie je diéta, ale životný štýl, pri ktorom sa veľmi dobre najedia.
   7. Urazím sa, ak toto neochutnáš. Aj toto som už počula a nie raz. Prvé razy som nevedela, čo na to povedať. Potom som s úsmevom povedala: “Hádam náš vzťah nestojí na tomto jedle. Mám ťa veľmi rada, ak chceš, aby som aj ja jedla, nabudúce donesiem a najeme sa spolu.” A urazenie sa nekoná. Cudzím ľuďom milo poviem, že ďakujeme, my také nejeme. A keď vidím, že niekto na mňa pozerá, akoby som padla z mesiaca, tak dodám, že máme všetci alergiu na živočíšny proteín, to máloktovie čo je a dajú nám pokoj.
   8. Keď nám niekto cudzí daruje čokoládu, poďakujeme sa a zoberieme si. Deti už vedia, že tam je mlieko, či vajce a tak odkladáme kamošom, čo také jedia a potešia sa z toho. Pri rodine som to zobrala trochu inak. Prvé razy som pred nimi prečítala zloženie, ale všetko milo, nejde mi o to nikoho ponižovať, oni chcú deťom urobiť radosť, nie mi robiť napriek. Teda tak to beriem ja, aký je ozajstný zámer, neviem. Prečítala som a ak to bolo ok, deti mohli jesť a ak nie, tak som podala naspäť, že ďakujeme, ale toto nejeme. Prípadne som doniesla na ukážku, čo jeme a povedala som, kde to kúpia. Kde viem na 100%, že deti môžem nechať, a nik im nič nepodstrčí, môžu byť aj bez môjho dozoru. Keď viem, čo robia živočíšne potraviny v tele, nie je tu pre nás zlatá stredná cesta. Tu som strikná. Ak deti ochorejú, som to ja, čo sa o nich stará deň noc, nik iný. A tak ja určujem, ako si budujeme zdravie. Čo z toho robím takú vedu? Veď z jednej čokolády, či rezňa by sa im nič nestalo. Keby sme zjedli kus lepidla, tiež by sa nám asi nič nestalo a aj tak to nik nerobí. A je pokoj, koniec debaty. Už mám zopár takýchto nachystaných viet. Už vieme s Peťom odhadnúť, kedy chce niekto ozaj vedieť do hĺbky, prečo máme takýto životný štýl a vtedy veľmi radi otvárame debatný krúžok. Naopak, ak chce vypustiť niekto na nás paru, vtedy pustíme do éteru podobnú nachystanú vetu a z voleja zastavujeme neproduktívnu debatu. My sme sa nastavili na pozitívne myslenie a nepotrebujem počúvať, ako je to všetko naprd, ako sa to nedá. Nie, to ma nezaujíma, ja tu nie som na to, aby som niekoho presviedčala. Je to pre mňa mrhanie drahocenného času. Naopak ak niekto príde za mnou, že chce, to je o inom. Vtedy rada pomôžem a poradím ako na to.

Nič nie je zo dňa na deň, aj mne trvalo roky, kým som sa naučila ubrániť tak, aby som dve hodiny po stretnutí s rodinou, či kamarátmi predýchavala všetky tie komentáre. Škoda, že vtedy som nemala poruke takýto nejaký návod ako na to, ale sama som si musela prejsť takou tŕnistou cestou a zistiť, čo funguje a čo nie. Tieto tipy však veľmi dobre fungujú a predišli sme tak mnoho konfliktom. Na hádanie treba dvoch a ja o zvady nestojím, takže sa ani nedejú. Zo srandy ešte pridám, že so mnou sa ani o politike nik nepoháda, lebo to nesledujem a absolútne netuším, čo sa deje, takže pokojne nech rozpráva, aj tak nemám šajnu o čom. A potom našťastie dotyčný ukončí rozhovor, lebo ho nebaví rozprávať na niekoho, kto o tom nič netuší a tak nie som zahltená monológom, ktorý ma nezaujíma.

Pekné sviatky priatelia a veľa radosti a dobrého zdravia v novom roku.