Kto nás pozná vie, že máme dve deti školopovinné a tie sú na domácom vzdelávaní. Tretí, najmenší kus sa moce cele dni pri nás. Nikoho sme nedali ani do škôlky. Ak vás zaujíma prečo, tu je o tom blog. Ako vyzerá v praxi naša škola? Mení sa. Prvý rok vyzeralo naše domáce vzdelávanie takto. Ako sme sa už do toho viac dostali, nachádzame si systémy, čo nám fungujú.

Všetky deti sú zvedavé, pýtajú sa prečo, ako tamto funguje, čo to znamená. Deti sa chcú učiť, no tie klasické predmety našim až tak nevoňajú. Ruku na srdce, učiť sa tvrdé mäkké spoluhlásky nie je zábava, keď v tom nevidíme využitie v praxi. A ruku na srdce druhýkrát, v každodennom živote mi to nijak nepomôže, že ich ovládam naspamäť. Ak pôjdu študovať slovenčinu, potom sa to budú učiť aj tak odznovu, lebo od základnej školy si to na vysokej už aj tak nik nepamätá. Takže nejak som začala kľučkovať a jemne si to prispôsobovať tak, aby mi to dávalo zmysel.

Určili sme si nejaké oblasti, čo sú alfa omega a ktoré sa nám ozaj v bežnom živote zídu. Sú to tieto tri:

• pohyb
• medziľudské vzťahy
• svetový jazyk

Pohyb je našou najprirodzenejšou súčasťou a mne jednoducho už nikdy nebude dávať zmysel, prečo z pobehujúcich detí zrazu robíme sediace tvory. V dospelosti sa potom nasilu nútime športovať a nejde nám to, lebo sme tak veľmi zvyknutí na sedavý spôsob života, že nám dokonca pohyb potom pripadá neprirodzený. Je toľko spôsobov ako sa učiť hoci aj klasické predmety a nemusieť pritom sedieť za stolom.

No teraz mám skôr namysli vedomý pohyb. Je to jeden z najdôležiješích kamienkov do skladačky, ak ide o naše fyzické, či duševné zdravie. Tak dokážeme uvoľniť stres, vybiť nahromadenú energiu a urdžať si telo v dobrej kondícii, v rovnováhe, aby nás nezačali pobolievať kríže, kolená, lebo sme celé dni v jednej pozícii, na čo nie sme od prírody nastavení.

Obmenu mojej jogy som zaviedla aj u detí. Už poznajú niektoré názvy asán a spolu sa naťahujeme. Niekedy menej, niekedy viac, ale budujeme návyk, že strečing je dôležitý aj pri predchádzaní úrazom. Ak mám stuhnutý sval, či väzivá, je vyššia šanca, že pri náraze to tie svaly, väzy neodrazia, ale sa poškodia. No pri svaloch, väzoch, ktoré sú rozťahané je oveľa vyššia šanca, že ten náraz odpružia a vrátia sa do pôvodnej polohy. Vďaka tomu, že starší dvaja hrajú futbal, som ich na to namotala, že je to bezpečnejšie, keď sa spolu budeme naťahovať. A funguje to. Okrem toho každé doobedie sa ideme von vyvetrať, či na korčule, kolobežky, bicykle, či len tak pešo sa vybehať do lesa. Chcem, aby mali ten návyk hlboko vrytý, že veľa sa hýbať a veľa športovať je prirodzené a je to súčasťou každodenného života.

Dobre, pohyb alias telesná výchova mi ešte ako predmet prejde. Ale bod dva, medziľudské vzťahy? Veď to sa na školách neučí. Čo si to tu vymýšľam. No presne! Neučí a malo by sa! Veď žijeme v spoločnosti medzi ľuďmi a nevieme riešiť konflikty, nevieme ako spolu komunikovať. Deti sú v tomto perfektne tvarovateľné a čo ich v detstve naučíme, kopírujú aj v dospelosti. V mnohých rodinách sa o problémoch nehovorí, radšej ich ututlajme, alebo zahučíme na dieťa, čo zas vyviedol v škole, či sa nevie správať, prípadne nech nežaluje. A podobne. Nastáva vysmievanie sa jeden druhému, súperenie, závisť, ohováranie. My s Peťom sme sa roky trápili, ako sa spolu rozprávať, aby sme si rozumeli. A to hovoríme obaja po slovensky! A tak nejak prirodzene vyplynul u nás tento mega dôležitý predmet. Konflikty sú u nás na dennom poriadku. Jeden si donesie do kuchyne šamrlík, aby videl, čo varím a odskočí sa vycikať. Druhý ide okolo a vylezie na šamrlík, lebo tam nik nebol a tiež sa chce pozerať. Medzitým vycikaný prvý kus sa chce postaviť na šamrlík a je problém. K tomu sa dotrepe najmenší, že druhý malý člen domácnosti mu zobral hračku a on ju potrebuje, lebo je to otázka života a smrti. No jednoducho od rána máme na tanieri krásnu škálu všelijakých možných kombinácii konfliktov, ktoré sa snažíme v mieri, pokoji a dobrej nálade zvládnuť.

Ako vedieť zvládnuť situáciu bez kričania, či urážania sa. Ako sa dohodnúť, prečo sa staráme o najmenších, prečo im treba niekedy ustúpiť a podobne. Ako dieťa som napríklad nechápala prečo my staršie sestry máme vždy ustúpiť tomu malému prckovi, nášmu bratovi, ktorý si plačom všetko vydobil. A odpoveď, lebo si veľká a rozumná sa mi hlboko vryla do pamäti a povedala som si, že to nikdy nepoužijem pri vlastných deťoch. No, ale priznám sa, že sme si na ňu s Peťom neraz spomenuli. Teraz veľmi dobre rozumiem mojim rodičom, čo tým chceli povedať! Ale ako decko som tomu nerozumela. Chápala som len, že niekto má prednosť a zato, že ja nerevem a som rozumnejšia, som ukrátená o čokoládu, hru a podobne. Totálna nespravodlivosť!

Pri dáme, alebo šachu sa dokážu vrámci jednej hry pohádať aj päťkrát. A tak teda ja meliem a meliem a vysvetľujem a chcem sa dohodnúť s jedným, druhým, tretím, aby nedochádzalo k zmäteným pohľadom, urazeným jedincom a krikom. Je to tvrdá práca, ale verím, že má zmysel nezahriaknuť deti, ale im to vysvetliť. Učíme sa (my s Peťom tiež) ako ustáť emócie, zastaviť sa, predýchať to a povedať čo nás vytočilo. A ukončiť debatu v porozumení, aby sme od seba neodišli namosúrení. Myslím si, že keď sa v detstve naučíme ako debatovať, ako riešiť problémy, keď nastanú ťažšie životné situácie, budeme mať nástroje, postupy, ako ich zvládnuť a nebudeme od nich utekať. Ale budeme vedieť im čeliť a riešiť ich. Koľko dospelých zatvára problémy do akejsi imaginárnej pandorinej skrinky a nikdy ju neotvoria, lebo už toho majú od detstva nazbieraného veľmi veľa. Boja sa, že keby ju otvorili, prevalcovalo by ich to a nemuseli by sa z toho spamätať. Aké pocity potom prechovávajú vo svojom vnútri? Už teraz vidím, ako sa sami niekedy vedia veľmi pekne dohodnúť, aj medzi väčšou partiou detí, ktoré sú vedené podobne. Preto sa tomu venujeme, keď treba. Hoc aj tesne pred spaním, hoci som už vyčerpaná, nikdy ich neodbijeme, že daj už pokoj, to nič nie je a choď spať. Závisí od toho naše duševné a fyzické zdravie.

Tretí predmet je svetový jazyk. Slovensko milujeme, ale vo svete sa po slovensky veľmi nedohodneme. Nie, nechodia do jazykovky, nie, nepresedíme hodiny za pracovnými zošitami a nedrilujeme slovíčka. Aj tu sme to chceli spraviť tak, že vlastne ani nevedia, že sa učia. Začali sme rozprávkami. Ak sa pozerajú u nás rozprávky, na 95% sú po anglicky, v pôvodnom znení. Už len tým, že to majú pravidelne v uchu, si zapamätajú slovné spojenia. Sem tam sa opýtajú na nejaké slovo, spievajú naspamäť pesničky, alebo recitujú, čo ich zaujalo. Okrem toho sa rozprávame doobeda po anglicky. Najprv som na nich hovorila len ja, teraz už máme dohodu, že vrámci toho času aj oni so mnou hovoria po anglicky. Je to praktické. Tak som sa naučila po francúzsky ja. Ako deti sme prišli do Montrealu a ani som netušila, že nejaká francúzština existuje. Za tri mesiace som bola zrazu bilingválna. Deti všetko nahrávajú, v detstve sa jazyky  učia ľahšie. S Peťom sme si povedali, že sa aspoň vo svete nestratia a čím viac rečí, tým lepšie. My s Peťom čítame hlavne zahraničnú literatúru a chceme, aby aj deti mali v tomto otvorené dvere do sveta. Slovensko milujeme, inde neplánujeme žiť, tu je nám dobre. Ale radi cestujeme a radi sa rozprávame s domácimi, aby sme spoznali ich zvyky, kultúru. A po slovensky žial svet nehovorí. Niekedy im to lezie na nervy. Niekedy mám toho toľko, že doobeda na to zabudnem. Keďže to však robíme pravidelne, vidím, že sa už chytajú. Rozumejú a už začínajú aj sami tvoriť vety. V aute hráme hry po anglicky, jednoducho vymýšľam a zapájam angličtinu, kde sa len dá.

Toto sú naše tri najdôležitejšie oblasti vo vzdelávaní a zaberajú nám veľa času. Teraz neviem, ktorá vyhráva, ale asi tá dvojka, riešenie konfliktov :). Na bežné predmety, ktoré sa vyučujú v škole, nie je toľko času. Čím menej času na predmet, tým sa viac sústredia a o to rýchlešie to ide. Minulý rok som stresovala, že matematika musí byť 45 minút. Tak isto aj písanie, či slovenčina. Lenže ich to toľko nebaví. A ja im to nechcem znechutiť. Radšej urobíme pol strany matematiky z pracovného zožita s úsmevom a šup šup. Nechcem, aby si k tomu vybudovali odpor. Keď povedia, že stačí, končíme. Niekedy to znamená, že spravia v pracovnom zošite slovenčiny dve cvičenia. A niekedy geometriu robia aj hodinu, lebo ich to baví a rysujú priamky, úsečky o stošesť. Niekedy nestihneme písanie vôbec. A ja ich nechám. Majú voľnosť. Dbám na to, aby sme robili aj tieto školské povinnosti, lebo to jednoducho v našom systéme tak funguje a treba to rešpektovať. Ale ideme si svojimi cestičkami. Navyše dnes sú tie informácie tak ľahko dostupné, že ich memorovanie nám už nedáva zmysel. Skôr sa nám zdá dôležitejšie to, ako s nimi vieme narábať. Svet sa neustále mení, ale osnovy sú stále tie isté. U nás známky nie sú potvrdenie o inteligencii. Je to informácia o tom, čo deti baví a čo nie.