Blog o našom domácom vzdelávaní sme vôbec nechceli písať takto skoro. Až po roku. Keď bude mať Jarka jeden školský rok za sebou a pôjde do druhej triedy základnej školy. Dostávame však toľko otázok, ako sa učíme, či je to povolené, čo k tomu používame, prečo sme sa tak rozhodli, kedy sa učíme, keď máme doma ďalšie dva kusy a každý má iné potreby.. Tak sme sa rozhodli, že vám to teda prezradíme.

Peťo pracuje väčšinu pracovného dňa, čiže deti, riešenie nezhôd (pri 3 malých deťoch je stále čo vybavovať), domácnosť, strava, záhrada a učenie je hlavne na mne. Peťo má na starosti to celé zabezpečiť. Na prvý pohľad to znie ako celkom dosť práce. Aj je. Nesedím s vyloženými nohami cez deň a nepopíjam špaldovú kávičku. To sa mi nestáva, takmer nikdy. Viem, že sedenie je pre človeka neprirodzené (škodí chrbtici), tak mám o starosť menej, a neničím si ju! Prirodzený je pre človeka pohyb, a tak celý deň niečo robím, som v neustálom pohybe. V zásade robím viacero činností naraz. Nič neprebieha následne. U nás sa to prelína, je to tak efektívnejšie. Kto ma pozná, vie, že v tom mám svoj poriadok, lebo tak stihnem toho oveľa viac.

Prečo sme sa tak rozhodli, ako sme sa nakoniec rozhodli, nebolo zo dňa na deň. Sú to roky pozorovania, ako to v škole funguje. K tomu sme pripojili naše spomienky, prečo sme my s Peťom tak neradi chodili do školy učiť sa. To nás doviedlo až k domácemu vzdelávaniu. Nerobíme veci preto, že je to tak nastavené v spoločnosti. Potrebujeme sa s tým stotožniť. Ale ak vidíme, že toto pre nás nie je, lebo ten systém sa nám nepáči, hľadáme inú cestu. Ako napríklad s pôrodmi…

V rámci výchovy detí som sa dostala k literatúre od Naomi Aldorotovej. Natoľko ma zaujala, že som bola na jej seminári, keď bola v Bratislave a veľmi ma nadchli jej myšlienky a výsledky. Má troch synov, ktorí sú už dospelí. Rozprávala o tom, ako sa vzdelávali doma a ako sa na vysokej škole tešili na každú hodinu a boli nešťastní, keď nejaká hodina odpadla. Oni si tú školu vybrali, dostali sa na ňu a chceli sa dozvedieť čo najviac. Ja na vysokej škole? Tešila som sa, keď nám náhodou odpadla prednáška a mali sme voľno! Zaujala ma myšlienka, že sa niekto teší na vyučovanie, myslela som si, že je normálne, že frfleme na školu a čakáme na prázdniny, víkendy. Keď som sa dozvedela o možnosti, že je legálne učiť dieťa doma, stačí mať garanta a školu, ktorá odobrí domáce vzdelávanie, začalo ma to zaujímať ešte viac.

A tak začal celý proces, čo nás priviedlo až k domácemu vzdelávaniu. Toto je naše prečo. Skôr ako pristúpime k extrémne vážnym dôvodom, uvedieme jeden, ktorý máme na pamäti ako deti a stále sa nám vracia… určite ho uhádnete aj vy. A to je: voľné ráno! Nemusieť každé ráno nútiť deti vstať, rýchlo sa naraňajkovať, obliecť, vychystať do školy a odviezť. Toto som neznášala. Ozaj. Už v nedeľu večer som mala depku, že zajtra je pondelok. Najhnusnejší deň z celého týždňa.

No nič, predtým ako prejdeme na hlavné dôvody, ešte jedna poznámka, ktorú už ďalej nespomínam, lebo to nie je pre ani proti, ale každý sa nás na to pýta. A to je SOCIALIZÁCIA a čo my na to. Každý mi tvrdí, ako sa deti potrebujú socializovať, byť s deťmi a podobne. Áno, sme spoločenské tvory, deti samotu málokedy vyhľadávajú. Nie, nie sme zavretí sami v dome, máme v okolí detí v rôznom veku a stretávame sa s nimi často, takmer každý deň. Deti sa prirodzene nerozdelia do skupiniek podľa veku, ale podľa záujmov. Aj 80 ročný si má čo odovzdať s 5 ročným, ak majú spoločný záujem. Rôznorodý vek je práve to, čo je na tej socializácii ešte väčšia výhoda. V spoločnosti žijú ľudia od narodenia až po starobu. A tak sa deti učia, že na tých najmenších dávame pozor, lebo sa nám mocú pod nohy, nevedia sa bicyklovať, nebežia tak rýchlo a treba na nich furt čakať. Staršie deti prirodzene pomáhajú menším deťom. Mladší zas okukávajú, čo vedia starší a chcú to opakovať, alebo aspoň obzerať, je to také kompaktnejšie, ohľaduplnejšie. Páči sa mi to viac, priznám sa. V reálnom živote to potom tiež vedia vnímať ako celok. Všetko je so všetkým prepojené a deliť deti podľa jedného parametru, a to veku, nám nepripadá logické. Socializácia bola vo finále to posledné, čo sme pri rozhodovaní sa o domácom vzdelávaní posudzovali.

Zhrnuli sme 5 oblastí, ktoré nás nasmerovali na domáce vzdelávanie.

 

SYSTÉM UČENIA

Deti sa od narodenia prirodzene radi učia. Každý sa naučí čítať, písať, počítať. To nie je až také dôležité. Dôležité je, ako sa to naučia. Aký systém si to dieťa vymyslí, aby sa to naučilo. To je to kľúčové k samostatnosti a rozvoji logického myslenia. Ono samé si vymyslí ten spôsob. A to je to najcennejšie. Nechceme zničiť tú vynaliezavosť u detí. Chceme z nich mať samostatných, logicky rozmýšľajúcich ľudí, nie? Ako sa takými môžu stať, keď im niekto počas niekoľko rokov hovorí, čo a ako a kedy majú robiť. V škole ich učíme poslúchať, niekedy nezmyselne, nerozvíjame v nich samostatnosť. Napríklad si chcú niečo zobrať a nedočiahnu tam, nechám ich nech si poradia. Nebežím za nimi rovno, že pozri zoberieš si stoličku a postavíš sa na ňu. Ak prídu, že potrebujú s niečím pomôcť, tak s tou konkrétnou vecou im pomôžem, ale len zľahka, aby som ich nabádala k premýšľaniu, akoby sa to dalo urobiť. A teda deti majú úžasnú predstavivosť. Keď na to prídu prvý krát, nabudúce už vedia ako na to, a vedia aj podobné situácie sami pekne zvládnuť. A to je pre nás veľká výhra. Po prvé: mám viac voľna (haha). Ale ozaj. Uznajte sami, nenudím sa. A po druhé: samostatne uvažujúci malý človek, ktorý si dáva do súvislostí rôzne skutočnosti, to je pre nás výhra číslo dva.

Naopak v škole sa sedí v lavici a podsúva sa systém, ktorý je v učebniciach. Malé deti toto absolútne nefascinuje. Oni nechcú počúvať o tom, aké sú tri skupenstvá vody. Oni ich chcú zažiť. Chcú zažiť, čo je to zotrvačnosť, držať žabu v ruke a vidieť, aké má blany medzi prstami a podobne. Cez zážitky si lepšie pamätáme. A nie každého zaujíma to isté. Niekoľko rokov som mala v škole dejepis a priznám sa, ostalo mi v hlave pár rokov. Napríklad taká bitka pri Moháči v roku 1526, ale netuším kto s kým sa tam mlátil, prečo a kto toho druhého umlátil. A načo to bolo celé vlastne dobré. A v reálnom živote mi to bolo na milú-jarmilu. Bez urážky. K všeobecnému rozhľadu mi to nijak nepomohlo, nikdy som to nevyužila. Tým, že ma to nezaujíma, urobila som, čo odo mňa chceli, na danú písomku som sa naučila učivo, ale neostalo mi to v hlave. Nikam ma to neposunulo. Bolo to len memorovanie. Ale pritom pamäť mi to nezlepšilo. Pre mňa to boli zbytočné hodiny. A pri dnešnej informačnej technológii? Keď niečo potrebujem, zistím si to raz dva. Ja potrebujem vedieť ako sa k tej informácii dostanem a ako ju spracujem. To je kľúčové.

 

RIEŠENIE KONFLIKTOV

To je tiež jedna z našich veľkých tém, prečo nie škola. V škole jednoducho nie je priestor na komunikáciu. A ja to chápem. Majú tam veľmi veľa detí, kdeže by tam stíhali individuálne sa venovať každému dieťaťu. Nejde to tak, ako je to nastavené. Išlo ma niekedy roztrhnúť od hnevu, keď ma učiteľ karhal za niečo neprávom. A musela som byť ticho. Zahučali na nás a bolo. Toľká nespravodlivosť. Akurát som sa naučila potláčať hnev, držať to v sebe. Šikanu tam tiež nik neriešil. Celú základnú školu sa mi smiali deti, že mám veľké nohy. Nevedela som sa brániť, skrývala som si nohy, aby neprišli na pretras. Pomohlo mi to vo vážení si seba samej? Ani náhodou, myslela som si, že je so mnou niečo zlé, a nenávidela som svoje telo. A všetci vieme, že deti, keď chcú, vedia byť náramne kruté. My riešime konflikty inak. Doma sa veľa rozprávame, prečo niekto tak zareagoval, nebijeme sa, ak má niekto problém, vydiskutujeme si to. Nezahučím, že buď ticho a sprav to tak! Skúste to povedať svojmu kolegovi, keď máte pocit, že sa mýli. To by bolo vtipné vidieť jeho reakciu, naozaj. Prečo si to potom dovoľujeme na deti? Lebo sú menší a pocit moci nám robí dobre? Ja neviem, ale viem to, že keď sa to robí príliš často, udupeme detskú dušu. A potom sa zobudíme v 30 tke, že sme nešťastní, zajedáme hnev kilami jedla, fajčíme, opíjame sa a podobne. Nenaučili nás, ako sa s tým popasovať. Neznamená to, že doma deti za všetko chválime. Keď sa napríklad hádajú o to, kto bude sedieť v aute v strede, nastavím sa na to, že je to pre nich otázka života a smrti, i keď mne to pripadá ako totálna hovadina. Niekedy by som najradšej zhúkla, veď je to úplne jedno, hlavne, že sa vezieš, nie? Ale kedže viem, že tieto situácie sú časté (lebo je to fakt extrémne dôležité, kto kde sedí :)), tak ideme skôr, aby sme túto situáciu zvládli. Zhlboka sa nadýchnem a potom vydýchnem a idem vybavovať problém. Keď sa ja upokojím, nemám potrebu kričať a vypočujem si ich verziu a potom spolu rozmýšľame, ako to vyriešiť, kto to povedal prvý a podobne. Niekedy prehováranie toho, kto sedí už pripnutý v strede, že sa musí odopnúť, lebo ten čo vonku sa paprčí, že to povedal skôr, trvá. Trvá to 2 minúty, niekedy aj 10 minút, podľa rôznych okolností. Má na toto niekto čas v škole? Učitelia majú na starosti desiatky detí. To je to posledné, čo ich zaujíma. Chápem to, ale neznamená to, že s tým súhlasím. Detstvo je pre nás kľúčové obdobie a pre ďalší vývoj je nutné, aby sme sa naučili, ako v pohode vyriešiť nezhody, bez fyzického násilia. 

 

STRAVA

Tuto už asi tušíte, čo napíšem. Áno, v školskej jedálni sa varia rovnaké recepty už viac ako 50 rokov. Nič sa za tie roky nezmenilo, aspoň vo väčšine jedální nie. Už teraz komentujeme v obchode, prečo ľudia jedia to, čo jedia. Nepotrebujem mať ešte každý deň na tanieri po škole, že ten mal to a to, a prečo by to nemal jesť, aké je to nezdravé a podobné ladené komentáre. Máme zaujímavejšie témy, navyše byť v prostredí, kde by museli byť v neustálom strehu, či toto hej a toto nie, nás absolútne neláka. Veľa ľudí mi povedalo: „No tak by si niečo sem-tam dali. Nič by sa nestalo.“ A ja na to: „Vy natankujte do svojho auta namiesto nafty benzín a potom sa porozprávame, či sa niečo nestalo.“ A mám pokoj. Tieto debaty už nepotrebujem viesť, lebo áno, stalo by sa. Telo si pamätá a ja nepotrebujem ho zámerne tráviť, keď viem, čo mu škodí. V tomto živote sme každý dostali len jeden organizmus. Ďalšiu schránku tu nedostanem, je to môj najväčší poklad a ja sa o neho budem starať s patričnou úctou a nehádzať doň odpad. A k tomu budem viesť aj deti. Tam niet pre mňa ústupkov.

 

SLOBODA

Tej v škole veľa slobody nie je, čo si budeme nahovárať. Počas hodiny treba sedieť na jednom mieste. Cez prestávku sme museli byť v triede, potom ísť nasilu von, keď sa nám nechcelo. Furt nás niekam posúvali a pritom sa nik neopýtal, či sa nám chce. Keď som to už niekedy nemohla vydržať a potrebovala som sa prejsť, šla som na záchod. Tam učiteľka žiaka pustí aj cez hodinu, lebo nevie, či to robí len tak, pre nič za nič, alebo je to ozaj súrne. Niekedy som sa prechádzala po chodbe, ale bola to nuda. Všade ticho, bála som sa, že stretnem nejakého učiteľa, ktorý mi vynadá, prečo nie som v triede. Doma nik nemusí sedieť pri stole, či inde. Každý si robí tak, ako chce. Deti a aj ja radi striedame činnosti. Pol hodinu si kreslia, potom skladajú na zemi skladačky, medzitým vybehnú dať vodu kačkám. Popri tom zapnú práčku, vyvešajú. Ideme do obchodu kedy sa nám chce, môžeme ísť na výlet. Ja mám rada slobodu, o Peťovi ani nehovorím, on si na ňu potrpí ešte viac, a preto nevidíme dôvod, aby sme ju brali deťom. Aby si nik nemyslel, že sme za Jarku rozhodli my, zobrali sme ju do školy, ukázali sme jej triedu, a popísali, ako vyzerá taký deň v škole. A všetci, sme svorne skonštatovali, že toto nie. Ondreja sa to ešte rok netýka, ale ten sa hlásil k slobode mimo školy najviac.

 

MINIMALIZMUS

Ten minimalizmus vidíme všade. Pri škole ho pociťujeme tiež. Veľké tašky s veľa zošitmi, na veľa predmetov. Príliš široký záber, pre tak malé deti. Veľká škola, s veľa deťmi, učiteľmi, veľa, veľa, veľa. Myslím si, že je to lepšie zjednodušiť. Deti to mätie. A veľa podnetov deti znervózňuje, vyčerpáva. Načo majú hneď toľko vyučovacích hodín? Tuto sa riadim len svojimi pocitmi a všímaním si našich troch detí, toho, čo si ja pamätám zo školy. Bolo to na mňa veľa. Nepáčilo sa mi to. Na základy vzdelania nepotrebujeme xy pomôcok. U nás majú veci rôzne využitie, snažíme sa jednu vec použiť a využiť na rôznych frontoch. Jednoduchá slovná hra ako scrabble nám rozvíja čítanie, skladanie viet, počítanie, zlomky… stačí len popustiť uzdu fantázii a z varechy spravíme vláčik, či auto (to som žial nevymyslela ja, ale Lukáš).

Školu riešime posledné 2 roky velmi intenzívne. Spravili sme všetko preto, aby sme si domáce vzdelávanie mohli dovoliť. Všetkých 5 hlavných dôvodov bolo príliš dôležitých pre nás aby sme to nechali len tak. Akonáhle sme mali jasno v tom, ako chceme postupovať, prispôsobili sme tomu všetko. Dá sa pracovať z domu pri 3 deťoch? Dá sa nahánať 4 pracovné pozície naraz? Áno dá. Riadime sa vetou: Kto chce, hľadá spôsoby a kto nie, hľadá dôvody. Čo si vyberáš ty? A my sme si vybrali v tomto absolútnu slobodu. O tom, ako to vyzerá u nás vo všedný deň, napíšeme v ďalšom blogu.