Dávnejšie som počula jeden veľmi zaujímavý podcast s Richom Rollom (náš obľúbený guru), kde sa rozprával so svojím hosťom o tom, prečo ľudia zotrvávajú v nepríjemných životných situáciách. Majú prácu, ktorá ich nebaví. Sú vo vzťahu, ktorý ich nenapĺňa. Bývajú v byte, v ktorom sa im nepáči a podobne.

Vraj dôvodom, prečo zotrvávame v nepriaznivých situáciách, je bolesť. Chceme sa jej silou mocou vyhnúť. A tak skúšame všetko, alkohol, cigarety, drogy, prejedanie, cukor, sex. Tvrdili, že je to únik, ale nikto tak nedosiahol šťastie a nevyriešil si ten svoj problémový stav.  Bojíme sa bolesti. Je to tá najťažšia cesta, ale jediná možná. Niekto potrebuje ísť na odvykaciu kúru, niekto si v daný moment, keď už všetky úniky vyskúša si uvedomí, že to inak ako tou cestou bolesti nepôjde. A vrhne sa na to.

Zaujímavý pohľad na vec. Priznám sa, nikdy som sa nad tým takto nezamyslela. Ja som roky zajedala smútok, vyčerpanie, celkovú nespokojnosť sladkosťami a kopami jedla. Obchádzala som pravú príčinu, bolo to príliš náročné, jednoduchšie si bolo zapáliť cigaretu, dať si čokoládu, či hodiť do seba zopár štamprlíkov v piatok večer v meste. Vtedy to opadlo všetko a bolo mi lepšie. Síce len na pár hodín, ale načo sa rýpať v otvorenej rane. A tieto vyššie napísané slová ma chytili za srdce, škoda, že som ich nepočula, keď som mala 18 rokov. Možno by som sa nad nimi vôbec nezamyslela a možno by ma prebrali a otvorili mi oči.

Dnes už vidím, že ak vyriešim to, čo ma trápi, vnútri mi je ľahšie, lepšie. A tak denno denne prijímam tieto výzvy, lebo ono sa o tom veľmi ľahko hovorí, ale o to ťažšie spraví. V silných emóciach pokojne vyriešiť problém, nevynadať si, to máme chuť si s Peťom vždy zavesiť medailu, keď sa nám to podarí. Učím sa ovládať, správne debatovať. A takisto učíme aj naše deti zvládať náročné situácie vrámci ich možností.

Ak nejde niečo podľa našich predstáv, napríklad sa niekam veľmi preveľmi tešili, do akvaparku a nejdeme tam kvôli zlému počasiu, nič sa nedeje. Nik sa nehádže o zem, vedia to spracovať. Vedia, že aj keď sú trochu smutní, je na to dôvod a prejde to. Je to pre mňa veľmi dôležité, aby vedeli zvládnuť takéto situácie, to sú tie momenty, ktoré sa im v živote zídu. Nevyhýbame sa tomu, neupriamime pozornosť niekde inde, ale prejdeme si to, niekedy sa o tom rozprávame pol dňa, niekedy im stačí jedna veta, aby to strávili.

Ja si predstavím vždy seba. Dajme tomu, že prídem ku kamoške sa vyrozprávať, ako ma opustil frajer. Mám pocit, že sa mi svet zrútil a ona by mávla len rukou, že to prejde, koľko krát ešte toto zažijem a zapla by telku, že si pozrieme spolu film. Mne by to teda vôbec nepomohlo, lebo v tej chvíli by som potrebovala, aby ma niekto vypočul, aby som to mohla všetko stráviť. Nie odpútať pozornosť. Potrebujem to zo seba dostať von, nepotrebujem rady, prišla som predsa za ňou sa vyrozprávať, aby ma vypočula a bola pri mne, keď mi je ťažko.

A to platí, aj pri riešení problémov pri nás dospelých. Idem rovno k jadru problému, Peťo toto až tak neoceňuje, on rád chodí okolo horúcej kaše, počká, keď vychladne a potom to už vlastne možno nebude tak páliť. Vždy tajne dúfa, že sa ten problém rozplynie. S týmto sa pasujeme dodnes. Už je to podstatne lepšie, ale nejak sa nehrnie riešiť ťažké situácie, v ktorých je bolesť. Neviem, či to je výchovou, že nás učili, že chlapci neplačú a tak nejak tie city od detstva sa naučili zakrývať, ignorovať, aby nik nevidel, čo sa deje vo vnútri. Ja som na toto neskutočne citlivá, keď sme medzi ľuďmi a naši malí chalani plačú, a niekto im povie, že: „Ale veď chlapci neplačú!“ Tak si odo mňa vypočuje: „Jasné, že plačú, všetci sme sem tam smutní, prečo by chlapci nemali plakať, len nech to zo seba dá von, city treba prejaviť, nie potláčať.“ Nikto mi nemôže oponovať, že sa niekedy necíti smutný. Každý máme sem tam chvíle, že máme náladu pod psa a plač je výborná úľava. A nielen pre deti.

Myslím si, že to je to, čo nás posúva ďalej. Tak sa naučíme zvládnuť rôzne situácie v živote. Aj preto si myslím, že sa naši nehádžu o zem, keď nám nevyjde výlet, na ktorý sa veľmi tešili. Vedia, že je to súčasťou života. Vedia, že ak je nejaký problém, že sa nevedia dohodnúť, vyriešime ho a ideme ďalej. Aby sa nám to nekopilo. Je to veľa rozprávania. Bolo by niekedy oveľa jednoduchšie zaveliť, nech všetci sklapnú. Tak by som len potlačila city, dala im najavo, že to čo je pre nich nesmierne dôležité, mňa vôbec nezaujíma. A tak, ak majú pocit, že je to obrovský problém, že niekto si zapol bezpečnostný pás skôr, ako mal, tak sa hrám sa Sherlocka. Či sa mi vždy chce? Nechce. Ale viem, ako som išla vybuchnúť ja ako decko, keď mi niekto zavelil nech som ticho, a pritom to, čo som chcela povedať bolo úplne prevratné! Dnes už viem, že moji rodičia presne vedeli, čo asi chcem povedať, ale ja ako decko som to nevedela, že oni vedia! S odstupom času som pochopila, prečo niekedy už nechceli zisťovať, kto sa začal hádať ako prvý. Ale vtedy som myslela, že sa asi začne Zem točiť naopak, lebo, ako to môžu nechcieť vedieť, keď ide o život????? A tak som si povedala, že ak to naše deti potrebujú, budem riešiť s nimi problémy aké oni uznajú za vhodné, nech sa mi zdajú akokoľvek banálne. Či ide o to, kto komu má požičať hračku a kto komu nemá, kto mal niečo prvý, kto chcel ísť prvý do vane a podobne. Možno tak budú vedieť časom, že záleží na tom, aby sa cítili dobre a že nemusia odkladať veci na potom, ale že ak sa vybavia hneď, je nám lepšie na duši. Verím, že ak to nerobíme, zobudíme sa potom v 30-tke a hľadáme zmysel života, sme vyhoretí, je toho toľko, čo by sme chceli zmeniť a nejak sme nad tým všetkým stratili tak trochu kontrolu.

Keď mi je dnes vyslovene niečo veľmi nepríjemné, zmením to. Rozhodla som sa, že nebudem v niečom zotrvávať, lebo sa to patrí, malo by sa a podobne. Slušne, bez emócii voči druhej strane poviem na rovinu, čo a ako a idem. Tam používam naše novoobjavené 5 sekundové pravidlo, lebo nabrať odvahu zmeniť nejaký rokmi zaužívaný stereotyp je tak ťažké, ako zdvihnúť balvan. Vtedy sa poriadne nadýchnem a idem na to. Aj preto som rodila inak. Jednoducho som nebola spokojná s tým ako to prebehlo prvý krát a chcela som to zmeniť. Aj preto sme nedali deti do školy, ale vzdelávanie im zabezpečujeme inak. Nechceme robiť niečo, na čo potom budeme roky frflať a budeme z toho nešťastní. Nie, nie sme tu tak dlho, aby sme mohli takto mrhať našim drahocenným časom. Je to ľahké? Nie. Nie je to vrámci komfortnej zóny, ani náhodou. Ale presne tam sa dejú tie zázraky, to čaro.

Väčšinou je to na začiatku drina ako svet. S Peťom sa na tom už bavíme, že si vyberáme tie najťažšie cesty. Ale v konečnom dôsledku je to potom super. Ako s druhým a tretím pôrodom. Nachystať sa, niekoľko mesačná príprava, bola to makačka, ale potom to boli tie najkrajšie zážitky, z ktorých dodnes čerpám energiu, keď potrebujem. Vzdelávanie mimo školy? Momentálne to máme tak, že nemusím každé ráno budiť deti, aby sme vychystali jedného do školy, druhého do škôlky, ale máme voľno, aby sme mohli robiť to, čo nás baví.

Najlepšie neznamená najľahšie, či najjednoduchšie, ale myslím si, že aj vďaka rastlinnej strave máme tú energiu a chuť sa púšťať do nových vecí a snažiť sa ich robiť tak, aby sme boli spokojní.