Radi používame jedlo na uplácanie detí, keď sa buchnú, či hnevajú.

Koľko som ja dostala sladkostí, aby som zabudla na moje bolesti, či sklamania. Časom som si začala spájať čokoládu s riešením na problémy.
Keď dieťa spadne a buchne si koleno, príde rodič, starý rodič a dá mu čokoládu, alebo ho nejak chce zabaviť, aby odviedol pozornosť od toho, že dieťa niečo bolí.
Čo dieťa v tej chvíli potrebuje je, pofúkať koleno, objať, uistenie, že sa to zahojí.

Predstavme si, ako by to prebiehalo u dospelých. Kamoška mi zavolá, že má problém s mužom, že si chce prísť pokecať, lebo je z toho zronená a ja jej na to poviem, áááále kašli na to, poď dáme si zmrzku a pozrieme si film. Pomôžem jej?
Ani náhodou, potrebujeme prežiť a spracovať tie emócie, potom sa vieme posunúť dalej. Nie ich niekde zamknúť, potlačiť a tváriť sa, že nie sú. Ak sme to robili my, je veľká šanca, že to robíme aj našim deťom.
Je to rýchle a pohodlné. Načo sa v tom rýpať, radšej to obrátime na žart, dáme mu horalku, aby dieťa prestalo plakať. Alebo hľadáme vymyslené lietadlo na oblohe, aby sme ho zaujali a ono zabudlo, čo ho trápi.
Aj mňa niekedy láka povedať, veď sa nič nestalo, toto nie sú problémy, poďme ďalej. Ale vždy si kusnem do jazyka, podľa nich to problém je.
Keď sa niekto z našich troch sekol, neuplácala som ho, aby sa odsekol. Asi mal dôvod, tak sme ho spolu hľadali, až potom sme šli ďalej. Preto si dávam také veľké časové rezervy, aby sme mali čas na riešenie toho, čo sa objaví.
Ak nebudem mať čas teraz im pomôcť sa popasovať s ich negatívnymi pocitmi, nebudú vedieť si potom s nimi sami poradiť v dospelosti, pri zložitejších životných situáciach.
Ak ich však teraz naučíme, že nepríjemné pocity sú, treba počkať, spracovať ich, oni prejdú. Že netrvajú večne, no netreba ich ignorovať, zajedať. Myslím si, že je veľmi veľká šanca, že budú vedieť aj potom, čo s nimi. A nestanú sa z nich čokoholici.