Spoveď bývalej čokoholičky

Doma vyrobená čokoláda

Bývala som závislá na čokoláde, respektíve na sladkom ceklovo. Nie na ovocí, ale na spracovanom cukre. Jedla som čokoládu, zmrzlinu, keksíky máčané v čokoláde, bonboniéry, nutelu, čokoľvek. Od detstva som milovala všetko sladké. Zmrzlinu som si dávala len čokoládovú, nikdy som si nedala ovocnú. Pripraviť sa o čokoládový zážitok? Ani náhodou. Čokoládu som jedla veľmi pomaly, treba si to predsa vychutnať. Časom som si všimla, že po každom jedle som si dala niečo sladké. Na základnej škole nás doma po vyučovaní čakal kakaový rez, snickers, mars, či bounty. Na strednej škole som si kupovala na ceste domov margotku. Každý deň. Jedla som ju pomaly, ako najväčší poklad. Bol to veľmi silný návyk. Veľakrát som si v nedeľu po nejakej oslave, kde som zjedla ani neviem koľko koláčov, hovorila, že od zajtra s tým seknem. No pri ďalšej príležitosti a nechutne dobre vyzerajúcom koláči, som neodolala a znovu som sa prejedla sladkého. Kto to zažil, vie o čom hovorím. Bola to závislosť! Ono sa to dá vlastne aplikovať na akúkoľvek závislosť, keď tak nad tým rozmýšľam, cigarety, alkohol…

Závislosť je, keď nám činnosť z krátkodobého hľadiska prináša potešenie, no z dlhodobého hľadiska nám škodí, ako písal Peťo v blogu. A teda, povedzme si otvorene, z dlhodobého hľadiska pojedanie sladkostí nikomu zdravie neprinieslo. Skôr naopak, prinesie kilogramy navyše, prekyslenie organizmu a iné neduhy…

Ohľadom jedla si to veľmi neradi pripúšťame, lebo jesť potrebujeme. Nemôžeme jednoducho nejesť. Nejde to, neprežili by sme. Teda ja určite nie, nie som žiadna breathariánka, na tej úrovni ešte nie som a neviem ani, či sa tam chcem dostať. Rada jem. Jedlo musí nielen dobre chutiť, ale aj pekne vyzerať. Rada si na jedlo spravím čas, sadnem si k nemu a jem pomaly. Už to ale nie je moja droga.

Raw čokoládové bonbóny

Odvykanie nešlo zo dňa na deň. Dôkladne som sa nachystala. Pripravila som si plán, krok za krokom. Bol to môj projekt, lebo už mi to celkom prekážalo, ako ma táto závislosť roky ovláda. Toľko krát som sa odhodlala, a vždy som sa k sladkému vrátila a pojedla som ešte viac, aby som to dohnala.

A tak som si vymyslela postup, ako sa tejto závislosti raz a navždy konečne zbavím. Časom som si tento návyk pojedania sladkého úplne vygumovala. Je to pre mňa extrémna výhra. Aj keď si výnimočne dám koláč, samozrejme rastlinný, nespadnem do blúdneho kruhu, už ma to neláka. Pravda je, že pečieme u nás sladké tak raz za dva týžne, ale ja to málokedy čo i len okoštujem. Peťo a okolie sa nad tým rozplýva, ako napríklad nedávno nad cheesecakom, ochutnala som jedno sústo. Je to také oslobodzujúce, že môžem si dať, ale nemusím. Už nemám potom vyslovený absťák.

Sladké v mojom jedálničku stále tvorí veľkú časť. Mozog potrebuje na fungovanie cukry. Ale! Jem ich najviac vo forme ovocia, sušeného ovocia, obilnín. Takých cukrov, čo nám z dlhodobého hľadiska prospievajú. Keď nakupujeme, okolo regálov s cukrovinkami ani nepáchneme. Pravda je, že si nepamätám, že by sme ako deti jedli veľa čerstvého ovocia, sušeného ovocia. To bola asi najzásadnejšia chyba, nevybudovali sme si návyk jedenia prírodných cukrov. Pri našich deťoch vidím, že klasické sladkosti nepýtajú. Máme sladké raňajky, veľa ovocia, sušeného ovocia a tak im tie sladkosti nič nehovoria.

Čucoriedkové lievance

Minule sme sa ocitli v Eurovei vo food courte akurát cez obed. Ľudia tam chodili s plne naloženými taniermi. Prechádzala som sa s Lukášom v nosiči. Pozorovala som, čo ľudia jedia. Parené buchty, žemľovka, joj, slivkové gule, to boli jedlá, pri ktorých mi tiekli sliny, len som si na ne zmyslela. A teraz mi pripadali odpudzujúco, kopec bielej múky, vajec, mlieka.  Pred očami som videla tabuľky s výživovou hodnotou, nula, nič, len prázdne kalórie. A potom som ho uvidela. V bambusovej miske niekto pojedal tú dokonalú paletu farieb vo forme šalátu. Nahlas som povedala mňam a normálne som sa za tým nádherne vyzerajúcim šalátom otočila. A vtedy som pochopila, že som moju závislosť nad sladkým prekabátila a opustila ju. Už ma nepriťahuje.

Keď som sa dala na môj projet “zbavenia sa závislosti na sladkom”, musela som sa ovládať a radšej nebyť pri niekom, kto jedol sladké. Ale časom som si vybudovala návyk, že už po tom jednoducho moje chuťové poháriky nebažia a môžem sedieť vedľa Peťa, ktorý je domácu čokoládu hoci aj o desiatej večer, so mnou to nehne.

Až keď som si naštudovala niečo o mikrobióme, pochopila som mechanizmus ako to funguje. Prečo mám chuť na určitý typ jedla a nie na iný. Keď som videla na youtube nejakého môjho guru, ktorý sa rozplýval nad tým, ako má chuť na jablko, zeleninový šalát, ťukala som si na čelo. Jasné, to určite! Ale keď som takých videí videla viac, trochu mi to vŕtalo v hlave. Tí ľudia na mňa pôsobili tak, že ozaj sa tešia na to zdravé jedlo, čo si tam pripravujú. Vedela som, že to treba jesť, aby som bola zdravá, ale že by som jablko vymenila za klasickú sladkosť? Toto chcem cítiť aj ja!

Smoothie

Veľmi zjednodušene napísané, mikroorganizmy, čo žijú v našom tráviacom trakte, určujú, na čo máme chuť.

Keď ich živíme sladkosťami, tak sú tam také baktérie, ktoré ich konzumujú a tým pádom si ich stále pýtajú. Ak jeme šaláty, tak sú tam zas iné baktérie. Náš mikrobióm sa líši podľa toho, čo jeme. Ak máme chuť na sladké, na vine sú mikroorganizmy v našich črevách. My zato nemôžeme. Super! A tak som sa rozhodla túto teóriu otestovať. Naštudovala som si, že mikrobióm sa môže zmeniť, tie mikroorganizmy sa môžu vymeniť z tých, čo pýtajú fast food na také, ktorým chutia šaláty. Trvá to nejaký čas, treba vydržať a vybudovať si návyk. A ja som sa rozhodla, že tam chcem také mikroorganizmy, ktoré budú túžiť po tom jablku, či šaláte.

Lebo ono cukor a cukor vôbec nie je to isté. Čítala som štúdiu, kde zisťovali ako sa vstrebáva spracovaný cukor a prírodný cukor z ovocia. Zistili, že spracovaného cukru sa dokáže vstrebať len polovica, zvyšok sa uloží vo forme tuku, čo sa pri ovocnom cukre nedeje. Takže, nie je pravda, že kalórie sú kalórie.

A ako sa mi to teda podarilo?

Cez deň som začala jesť čo najviac sladkých jedál. Mám sladké raňajky a večeru takisto. Čím viac sladkého v prírodnej forme zjem, tým sa naplní moja potreba cukru v daný deň a už nemám potrebu vyjedať koláče, keksíky, bonbóny…

Namiesto klasických sladkostí v rastlinnom prevedení, som sa rozhodla, že budem jesť len doma vyrobené koláče, tyčinky, čokolády a jedla som ich len poobede. Po sladkých raňajkách (najčastejšie jem lievance) a sladkej večeri (obilninová kaša nasladko, čokoládovo-banánový puding) sa mi sladké už nežiada.

A čo večerné vyjedanie? Kto nemá deti, toto nepochopí. Keď deti zaspia, aj keď nie som hladná, mňamku si sem tam jednoducho z princípu potrebujem dať, aj keď je 8 hodín večer. Lebo jem sama, nik ma nepreruší s potrebou ísť cikať, kakať, objímať sa. A s nikým sa nemusím rozdeliť, je to len moje! Keď už jem tak neskoro, nech mi to do polnoci netrávi, veď žalúdok si tiež musí oddýchnuť, tak som si dala záväzok, že večer jem ovocie. Moje jedlo musí aj pekne vyzerať, nielen dobre chutiť, takže si najčastejšie spravím nejako zvodne vyzerajúce jedlo, ako napríklad toto:

Čokoládovo-banánový puding

A tak nejak sami podarilo zvládnuť túto moju sladkú závislosť. Dala som si vždy nejakú métu, ľahký krok, ktorý sa mi podarilo bez problémov dodržiavať. Po čase som si všimla, že aj keď Peťo chrúmal večer nejakú čokoládu, už ma to nelákalo. Ja sa  naozaj sa teším na to “jablko” oveľa viac. Nie, nenútim sa do toho, mne to naozaj viac chutí! Nemusím sa premáhať.

Ja sa riadim podľa výroku: Kto chce, hľadá spôsoby, kto nie hľadá dôvody. Ja som si vybrala cestu hľadania spôsobov. A konečne našla ten spôsob, čo na mňa fungoval a funguje. Ktorú možnosť si vyberáte vy?