O hladovkách si priebežne už roky niečo čítam, pozerám dokumenty. Viem, že je to niečo, ako jarné upratovanie pre telo. A malo by sa robiť pravidelne. Keď nejeme a pijeme len vodu, organizmus sa po spracovaní cukrov (1.-2. deň) a dostupných bielkovín (spotreba bielkovín pri pôste klesá, svaly ostanú) zo svalov prepne na spracovanie tuku (na 3.-4. deň), dostane sa do stavu ketózy. A nielen to, začne spracovávať bunky, čo neslúžia a sú poškodené, toxíny a všetko vyplavuje z tela.

Hladovka sama o sebe nie je liečenie. Hladovka je fyzická a duševná očista (ani som netušila ako duševná pre mňa bude :))). Hladovka umožňuje prirodzený liečebný proces. Jedlo nelieči. Telo lieči. Keď sa poraníme, žiadna mastička, či olej nevylieči ranu. Umožnia liečiť, pomôžu. Ale telo urobí tú robotu. Hladovka je to isté, nestojím v ceste môjmu organizmu pred ozdravením sa. Odbremením ho a ono môže pracovať na plné obrátky.

Keď začína byť toxínov priveľa, telo ich začne ukladať v tukoch, aby prežilo. Jeho základné poslanie je nás udržať nažive teraz hneď. Takže poukladá všetko možné na neskôr, čím sa nemôže zaoberať teraz, lebo na trávenie treba veľa energie.
Až keď mu doprajeme čas, môže sa pustiť do hĺbkového upratovania.

Toľkí sa čudovali, prečo ja si idem dať hladovku, keď sa tak zdravo stravujem!?

Vo vzduchu je plno škodlivín, ovocie a zelenina sú striekané, žijeme v stresovom svete, máme okolo seba toxické vzťahy… nežijem v ideálnych podmienkach. Je to ako čistenie zubov. Hoci ich mám biele, neznamená to, že si ich nebudem pravidelne čistiť. A tak to nejak vnímam aj s hladovkou. Lenže človek je tvor pohodlný a načo ísť do hladovky, keď sme zdraví? Nevidíme predsa naše vnútorné orgány v akom sú stave. Načo sa trápiť. A pritom telo je na to parádne uspôsobené. Celý ten mechanizmus nádherne funguje. Nie, nezomrieme od hladu. Človek s normálnou hmotnosťou vydrží 40 dní bez jedla, dokonca rekord je 382 dní (to ale bol morbídne obézny človek, takže ten mal z akých zásob čerpať).
Kedysi to bolo normálne, že v čase nedostatku jedla, ľudia hladovali. V každom náboženstve je dokonca obdobie za rok, ktoré je pôstne. Ale kto ho dnes nejak dodržiava na 100%?
Roky plánujem hladovku. Lenže v dnešnom uponáhľanom svete som stále nachádzala prečo nie. Vzdelávam doma deti, vozím na krúžky, stále sú nejaké oslavy, stretnutia, kde si tam nájdem čas, ak budem potrebovať ležať a oddychovať? Peťo si týždeň-dva dovolenky nezoberie, takže som dohladovala. Hladovka pre mňa znamená spomalenie. Keďže som jednu 5-dňovú pred 20 rokmi absolvovala, vedela som, že príde únava, bolesť hlavy a nebudem vládať ako obvykle. Toto obdobie, kedy sme všetci nútene doma, bol ideálny čas na takúto skúsenosť! Vrhla som sa do toho celkom rýchlo. Keďže jem zdravo, čisto rastlinná nízkotučná strava, žiaden junk food, vedela som, že nebudem mať neviem aké stavy. Hoci som v posledný deň raňajkovala moju ovsenú kašu a na obed zeleninu s obilninou, bolo to úplne v pohode.

U mňa je problém iný. Chcela som ísť na pôst aj preto, lebo som si pokazila trávenie 2 rokmi na čisto surovej strave. Ja som proste extrémistka. Keď sa mi niečo zapáči, idem do toho na 100%. Bola som hlúpa, nevedela som, akú mám telesnú konštitúciu a síce zo začiatku to bolo super, po dvoch rokoch ma nafukovalo zo šalátu, po smootičkách som ledva dobehla na záchod, po jedle mi bolo ťažko… Odvtedy mi večer netrávi. Keď vidím Peťa ako šrotuje piate cez deviate, ja by som skončila s pokazeným žalúdkom, kŕčami, že by som celú noc nespala.

Moje “áno” pre hladovku už boli také silné, že som podvedome vedela, že ten čas sa veľmi blíži. Za pár dní som mala narodeniny, tak som si dala takýto darček. Toto boli moje prvé narodeniny, kedy som nejedla. Aký zážitok! Jasné, spolubývajúcim som piekla tortu (to už bolo v čase hladovky) a vôbec mi to neprekážalo, ani nelákalo. Ale o tom v ďalšom blogu.

Posledné dni, týždne, som išla na 150%. Vonku v záhrade som fyzicky makala o stošesť. Domácnosť, domáce vzdelávanie, popri tom všetky moje aktivity, vrátanie intenzívneho športu. Jedného dňa som padla na gauč totálne vyčerpaná. Logicky. Ak nesedím za deň ani minútu, ale fúrikujem tony zeme vonku, trénujem každý deň, ignorujem, že na začiatku menštruačného cyklu mi treba oddych, toto vyčerpanie bolo presne to, čo som mohla očakávať. Ale zas 3×10 metrové záhony som stihla spraviť za týždeň :)))). A ako som takto odpadla, prvý deň mi nechutilo jesť a vtedy som sa prepla, že idem aj ďalší a zrazu som vedela, že som práve odštartovala moju hladovku.

Ako sa nachystať vopred

Upraviť si stravu pred začatím hladovky

Ak ide človek z bežnej stravy, vrámci niekoľko dní (možno pár týždňov nie je tiež na škodu) vopred vylúčiť všetko živočíšne, alkohol, cigarety, kávu, sladené nápoje. Týždeň pred začatím pôstu postupne prejsť na ovocie a zeleninu a na záver už riedené zeleninové, ovocné šťavy, či polievky a vodu. Treba postupne odľahčovať tráviace ústrojenstvo, zmenšovať porcie. Aby stihlo vrámci tejto prípravy už vylúčiť nejaké škodliviny a potom tie prvé dni pôstu nebudú fyzické prejavy také náročné.

Mať plán koľko sa chceme pôstiť
Môj prvotný plán bol 7 dní. Ale kedže hĺbkové liečenie sa deje neskôr, tak som sa pohrávala aj s myšlienkou 10 dní, či viac. Absolvovať dlhšie pôsty (nad 3-5 dní) je vhodné pod lekárskym dozorom, samozrejme. Ja som cítila, že to zvládnem aj sama (ako prvý a druhý domáci pôrod, jednoducho som vedela), navyše teraz sa ani byť nedá chodiť na pravidelné kontroly, odbery. Ale keďže nemám nijaké závažné zdravotné problémy, nevidela som dôvod sa do toho nepustiť. Plán by mal zahŕňať aj obdobie po hladovke. Aby sme si nenaplánovali, že deň po hladovke si zájdem do reštiky na moje obľúbené jedlo. Návrat je proces a má svoje trvanie a pravidlá, aby hladovka mala účinok a nepokazili sme viac, ako sme si hladovkou polepšili. Nesprávny návrat na tuhú stravu môže nielen zrušiť účinky hladovky, ale môžeme si navodiť zdravotné ťažkosti.

Naštudovať si o hladovke čo najviac
Aké sú príznaky počas hladovky (mňa teda niektoré prekvapili, o tom v ďalšom blogu), čo je normálne a čo už nie. Ako si nastaviť denný rytmus, čo piť, aké fyzické aktivity, aké dôležité je obdobie po hladovke. Ako prejsť na tuhú stravu….
Na webe je veľa dokumentov, podcastov, prednášok, kníh.
Ak máte chuť si prečítať niečo o hladovke, odporúčam knihu od Vilmy Partikovej, Hladovení pro uzdravení, detailný popis, ozaj slušný balík informácií. Plus pre anglicky zdatných ako Jason Fung. Alebo Michael Klaper, Alan Goldhammer sú na liečebné hladovky odborníci. Viac ako 30 rokov na ich klinike, The True North Health Center, liečia dlhodobými, či krátkodobými hladovkami pacientov s rôznymi chorobami.
Ja som mala skvelú poradkyňu na telefóne Miriam Latečkovú, ktorá má s hladovkami niekoľkoročné skúsenosti. Robí detox pobyty (www.detoxpobyt.sk) a sama hladuje niekoľkokrát do roka.

Nestretávať sa s negatívne nastavenými ľuďmi
Počas hladovky je človek oveľa citlivejší, sám je prekvapený, čo sa s ním deje. A počúvať od ľudí, čo o hladovke nemajú žiadne info, ako vyzerá nezdravo, aký je bledý a nech sa naje…jeho psychickej pohode nepomáha. Dosť síl treba na zvládnutie samej hladovky. Naopak, vtedy potrebuje človek povzbudiť a podporu. Aj Peťovi stále niekto hlásil, aké je to celé škodlivé, že tak dlho nejem. Alebo, že ochoriem, veď nemám živiny, aká blbosť si dať pôsť v čase korony… to sú všetko komentáre ľudí, ktorí nemajú šajnu a hovorí z nich strach. Lebo, čo nepoznáme, toho sa väčšinou bojíme.
Ja som okolie vypla, nik sa ku mne nedostal prvé dni, až po pár dňoch, kedy sa tie dušené stavy ustálili. Ďalšie dni sme sa na tom s Peťom zabávali, či ešte žijem, keď som toľko dní nič nejedla.

Každopádne to bol ozaj zážitok za všetky drobné. Hladovanie je jednoduché, ale neznamená to, že je ľahké. Toto bol môj štart a určite plánujem hladovať pravidelne.

O celom zážitku z hladovky v nasledujúcom blogu.