Sem-tam sme zvykli s Peťom chodievať do reštaurácie. Sami dvaja, s kamarátmi a potom s deťmi. Pamätám si, ako mi bolo nepríjemné sa dohadovať o mojej strave s čašníkom pred ostatnými. Čo si o mne pomyslia druhí, že zas vymýšľam. Niekedy som nenápadne šla za čašníkom k baru, aby ma nik nevidel a dohodla sa dopredu. Aj Peťovi to bolo nepríjemné. Alebo som si radšej na jedenie nič nedala. Podvedome som chcela zapadnúť, ale keďže som sa stravovala inak, tak som to tak nenápadne vybavila, nech si to nik nevšimne.

Bála som sa, čo si o mne druhí pomyslia. Ten strach máme v sebe asi od detstva. „Neplač, nekrič, čo si o tebe pomyslia susedia, keď ťa uvidia? Nerob scény vonku, pozri koľko je tu ľudí!“ A keď vyrastieme, už to máme zabudované niekde v tej našej hlave, že si na to dávame pozor. Častokrát robíme veci, aby si druhí o nás nemysleli niečo zlé. Ale čí život potom žijeme? Taký, aby sme sa páčili druhým ľudom? Toto som si nejak tak postupne začala uvedomovať a zistila som, že žiť tak, aby som vyhovela druhým, ma nerobí šťastnou. Ja chcem žiť svoj život tak, aby som bola šťastná ja. Je to predsa môj život, nie niekoho druhého.

Keďže stále niečo meníme, za nejaký čas sa toho nahromadilo toľko, že náš život je oproti klasickej rodine veľmi odlišný. Stravujeme sa inak, rodila som inak, vychovávame inak ako štandard, vzdelávame inak naše deti, máme minimalistický vzťah k veciam ako obyčajne býva zvykom, máme inakší rytmus života, vlastne máme úplne iný životný štýl ako väčšina ľudí. Vytŕčame z radu na mnohých frontoch. A samozrejme, že to veľa ľudí komentuje, komentovalo a asi aj bude komentovať. Čo sa však zmenilo, je náš postoj k tomu, čo si o nás niekto pomyslí.

Vlastne nám na názore druhých ľudí nezáleží. Nikdy nebudem spĺňať presne to, čo by ten druhý chcel, a je to tak v poriadku. Každý jeden sme iný. Veľmi veľa vecí robíme inak. Už som si za ten čas zvykla, že ľudia gúľajú očami, zasmejú sa, prípadne na mňa vyletia, čo zas musím robiť inak, prečo to zas mením, a čo zase zmením o týždeň… Niekoho to uráža, niekto to ignoruje, niekto je zo mňa nervózny. Preto som sa dlhý čas snažila napriek tomu, že som to robila inak, zapadnúť medzi ostatných naoko, ako v tej reštaurácii. Aby som nikoho neznervózňovala, neiritovala, neprovokovala. Ale ozaj som bola ja ten dôvod, že sa cítili iritovaní, nervózni? Keď stretneme v lese hada, niekto sa ho zľakne, niekto ho začne skúmať a niekomu pripadá nechutný. A pritom je to stále ten istý had. Je to len náš pohľad na to zviera, v tomto prípade. Je taký, aký je. My máme na neho svoj názor, ale jeho to nezmení. Je to len náš názor, pocit. Toho hada to nedefinuje. On nemôže za to, čo v nás vyvolá. Je aký je.

Keď som nad tým tak rozmýšľala, kládla som si otázku: „Prečo mi tak záleží na tom, čo si kto o mne pomyslí?“ A zistila som, že netuším. Chcem byť pred niekým iná, aká som v skutočnosti? Chcem niečo predstierať, aby som zapadla do davu? Chcem sa tváriť, že naoko robím veci ako ostatní, keď cítim, že to má byť inak? Nenašla som odpoveď, ktorá by ma uspokojila. Aj keď sa budem správať tak, ako si predstavuje ten druhý, aj tak mu nevidím do hlavy a neviem ovplyvniť to, čo si o mne pomyslí. A vlastne je to také dôležité, čo si o mne myslí? Keď chce, nájde si dôvod a skritizuje ma aj tak. Nezabránim mu v tom. Keď si niekto chce o mne myslieť, že som šiši, iná, bláznivá baba, prepnutá, nech si myslí! Ja sa teším, že som iná, nie je to pre mňa nič negatívne. To, čo si ktokoľvek o mne myslí, nie je môj problém, je to jeho problém. Jediné na čom záleží je, čo si o sebe myslím ja! Niekedy ma netankuje ani to, čo si o mne myslí Peťo. A to s ním žijem 15 rokov. Ale v zásade viem, čo si myslí a už sme takí šiši obaja, takže je to super!

Časom som začala názor druhých ignorovať, lebo prestal byť pre mňa dôležitý. Ak ma zaujíma niečí názor, opýtam sa. Prišlo to nejak postupne, ako sme si začali s Peťom veľa študovať zahraničnú literatúru vo forme audiokníh, počúvať podcasty. Aj tam sme veľakrát počuli, že na názore druhých nezáleží, jediný názor, na ktorom záleží je ten náš, len vtedy dokážeme žiť autentický život. To neznamená, že nám na rodine, či priateľoch nezáleží, práve naopak. Radi sa s nimi stretávame a rozprávame sa na témy, ktoré máme spoločné. Keďže však máme tak veľmi odlišný životný štýl od väčšiny ľudí, je logické, že s tým, čo robíme, možno nesúhlasia. Ja ani neviem, lebo sa ich nepýtam. Už sme veľkí, nepotrebujeme na náš život súhlas okolia. Nie je to ich povinnosť s nami súhlasiť. Nemusíme sa na všetkom zhodnúť. Stačí, keď sa budeme rešpektovať. To je to, čo je na tom kľúčové. Rešpekt.

Môžem nesúhlasiť s väčšinou okolia, že sa nestravuje tak ako my. Ale je to ich rozhodnutie a my ho rešpektujeme, lebo oni si za svoje činy nesú následky a my zas za svoje. A tak ako nám je jedno, čo si kto robí, ako žije, tak je nám aj fuk, čo si kto o nás myslí. Nezáleží už na tom. Náš život s Peťom to nijak neobohatí. Možno naším bláznivým životným štýlom niekoho inšpirujeme. A to je super! Veľa sa smejeme, ba až rehoceme a ľudia sa otáčajú, lebo veď sme vo výťahu, na ulici. Alebo sa naháňame ako kozy. Veď to sa nepatrí, už sme dospelí. A čo? Dospelí majú zakázané sa smiať, behať, blázniť, šantiť? Alebo sa máme rehotať doma, aby nás nik nevidel? Tak sa podľa nich strápnim, ale ja sa parádne zabavím. Tých ľudí v meste už možno nikdy nestretnem, a keby aj, tak čo? Nech si o mne myslia, že som čudná. Mne to nevadí. My sa zabávame. My žijeme svoj život naplno. A my ho chceme mať veselý.

Príliš dlho som žila v strachu, čo si kto o mne pomyslí. Dnes si hovorím: „A nech si myslí. Je to jeho vec. Mňa sa to netýka. Je to jeho hlava, nie moja.“ Som pre niekoho trápna? Nech. Je to jeho problém, nie môj. Áno, je to jeho problém, nie môj. Na nejakú situáciu sa vieme pozrieť tak aj tak. Mám susedku, ktorá sa stále na všetko sťažuje. Je slnečno a ona frfle, že príliš teplo a je sucho. Potom prší, zas je zle, lebo je všetko rozmočené. Zjavne máme tie isté teplotné podmienky, keďže sme susedky. My sa tešíme. Je leto, super! Budeme sa kúpať. Prší? Super, aspoň nemusím v ten deň polievať. Máme iný uhol pohľadu na tie isté skutočnosti. A tak je to so všetkým.

Ja som sa rozhodla byť šťastnou, a tak sa nenechám obmedzovať strachom, kto si čo o mne pomyslí. Je to cudzí človek a ja sa mám báť, čo si myslí? Veď je to absurdné. Keď mám chuť a nikoho nerušíme, rehoceme sa s deťmi hocikde. Vyplavuje to hormón radosti. Rada sa hýbem, behávam všade možne. Sem tam cvičím na ihrisku, keď sa deti hrajú. Nestojím, nesedím tam ako ostatné mamičky, robím drepy. Možno si pomyslia: „Načo sa hrá, že tu robí drepy? Pred kým sa predvádza?“ Ja nepotrebujem byť pre nikoho zaujímavá (okrem Peťa a našich detí), ani sa pred nikým predvádzať. Sme ohľaduplní, ale slobodní. Keď ide okolo nás kočík so spiacim bábätkom, tak zadržím dych a potom pokračujem v jašení sa, alebo v spievaní, alebo v tom, čo sme práve robili, ak to bolo hlučné. Neznamená to, že nerešpektujeme to, kde žijeme, my máme akurát svoj svet, takú našu veselú bublinu. Nechceme byť niečím zaujímaví, my sme sami sebou nielen doma, ale všade.

Tým, že mi prestalo záležať na tom, čo si o mne niekto myslí, sa mi veľmi uľavilo. Konečne mám pocit, že ja ovládam svoj život. Mám kontrolu nad svojím životom, lebo ho žijem tak, ako chcem. Je to obrovská sloboda.

Peťovi to trvalo trochu dlhšie. Sem-tam pri výmene názorov mi ešte zvykol šplechnúť vetu: „No, vidíš a potom sa nečuduj, že si o tebe toto myslia!“ A ja som mu na to povedala: „Ale mne je úplne jedno, čo si o mne myslia. Toto je môj život, nie ich.“ Asi to predsa máme zakorenené veľmi hlboko. No nedávno mi Peťo hrdo rozprával, ako už trénuje čašníkov, keď ide na obed, že je rozdiel medzi vegánom a vegetariánom a teda on chcel toto a nie tamto. Už sa neskrýva, ale tak ako všetci ostatní, aj on si objedná, akurát si povie, čo tam nemá byť. A keď sa ho začnú potom pýtať čo a prečo neje, tak sa pustí do debaty. Nedávno sme sa akurát o tom rozprávali. Bol na služobnej ceste a hovoril mi, že už sa nepotrebuje začleniť do nejakej skupiny, ale je úplne spokojný s tým, dokonca je rád, že to robí inak. Je sám sebou. Nepotrebuje sa na nič hrať, že robí všetko ako ostatní, lebo taký nie je. Už sme veľkí, už sa nepotrebujeme nikomu, okrem seba a našich detí páčiť. Nedám si zo slušnosti aperitív, lebo som na svadbe, a budú na mňa ľudia zazerať, ak si nedám. My jednoducho nepijeme, ani kvapku, ani jeden z nás. Podľa mňa sa nepatrí, robiť sám sebe napriek. Naše heslo je, že máme každý deň najkrajší deň v našom živote a jednoducho takéto starosti si na svoje plecia rozhodne nebudem pridávať. Navyše, keď nie sú moje, ale sú to starosti niekoho iného. My volíme slobodu, stále a všade.