Všetci sme rovnakí, sme predsa ľudia. Ozaj? Jasné! Blbosť na entú. Každý sme iný. Dlhé roky som chcela Peťa prerobiť podľa mojich predstáv. Vtedy som to samozrejme takto nevnímala. Myslela som si, že ho motivujem, že mu pomáham, aby robil rovnaké veci ako ja. Lebo mám to predsa naštudované, tak to viem lepšie.

Ja mám vrtulu v zadku, nebuď lenivý. Ja sa takto stravujem, pridaj sa ku mne. Ja športujem, poď aj ty. Fajčenie a alkohol sú škodlivé, prestaň s tým. Keď ma niečo hnevá, tak meliem a meliem a analyzujem spredu zozadu a prečo to nerobíš aj ty? Prečo si potichu…. Myslela som si, že mám patent na všetko. A on držal. Dnes za to Peťa úprimne obdivujem, lebo ja by som sa asi pri takej fuchtle zbalila a utiekla. A to som ja kritiku veľmi ťažko zvládala! Prečo som potom robila toto ja jemu? Jednoducho, lebo ja som si myslela, že ja ho motivujem, ale že ostatní ma kritizujú. A nemajú dôvod, lebo ja to robím najlepšie ako viem. Peťo mi nikdy nič nepovedal na to, že som tučná. A teda mohol! Posúdte sami :).

Dokonca som si mysela, že som lepšia ako ostatní, lebo to robím inak. Nie inak, inak, ale inak na vyššej úrovni.
Myslela som si, že ja to robím najlepšie a teda chcem, aby sa aj Peťo niekam posunul. Keď to takto po sebe čítam, krútim nad sebou hlavou. Ozaj? Ozaj. Čím som sa pasovala za lepšiu, že som ho takto chcela dirigovať? Peťo sa našťastie nikdy nedal, i keď čo sa týka tej stravy, tak je rád, že sa po toľkých rokoch pridal. No nebolo to preto, že som do neho hustila ešte viac, že rastlinná strava je to naj. Bolo to potom, ako som s tým prestala. Neviem kedy sa to vo mne takto zlomilo, či to bolo nejaké postupné uvedomenie sa, že som od toho upustila. Pamätám si, že som bola na konci tretieho tehotenstva, cítila som sa ako veľryba a mala som sama so sebou dosť starostí. Okrem toho dve deti doma, domácnosť, práca atď…Jedného dňa som to tak analyzovala a ako som fučala s tým bruchom, povedala som si, že mám čo robiť sama so sebou, svojimi myšlienkami, pracovaním na sebe. Načo míňat energiu na vychovávanie ďalšieho dospelého človeka? Nech si robí, čo chce. Je to jeho život. Úplne bude stačiť, keď ho budem rešpektovať. On ma rešpektuje od začiatku. Nikdy nemal potrebu ma meniť. Myslela som si, že mu na mne nezálelží, inak by to tiež robil. Až pri plánovaných domácich pôrodoch som pochopila, že to nie je nevšímavosť. On mi veril, že sa rozhodnem najlepšie ako viem a bude ma v tom nielen rešpektovať, ale podporovať. Fúha, v tomto sa mám od neho čo učiť. Trvalo mi pekných 10 rokov, kým mi to trklo! Dobré, čo?

A odvtedy si to nejak uvedomujem viac a viac. Veľmi mi k tomu pomohli aj deti. Oni sa jednoducho len tak nedajú. Hlavne Jarka, naša víla. Ona je rebel ako Peťo a má vo veciach jasno. Keď niečo nechce robiť po mojom, nepohne s ňou nič. Kedysi by som to zaškatulkovala, že je tvrdohlavá ako baran. Dnes to obdivujem, lebo si stojí za svojím rozhodnutím. Naučila som sa, ich nechať, nech si vymyslia systém sami. Keď potrebujú pomôcť, vtedy ich navediem. Postupne mi takto moja rodina dala najavo, nech sa na to vychovávanie, mudrovanie vybodnem. Nech si tu spolu slobodne nažívame a v pokoji. Už lepšie chápem, že každý máme iný pohľad na veci, či inak vnímame tento svet. Môj je len môj pohľad. Nikoho iného. Nemôžem a už konečne ani nechcem nútiť nikoho, aby to videl cez moju optiku.

Neznamená to, že sa s Peťom neinšpirujeme, alebo si nepovieme svoj názor. Alebo že sme potichu, keď so sebou nesúhlasíme. Jasné, že nie. Rozprávame sa až až. Chceme rásť a partner, ktorý nám v tom pomáha je presne to, čo potrebujeme. Nechcem, aby ma niekto nosil na piedestáli a rozprával mi aká som úžasná. To ma nikam neposunie. Už neberiem kritiku ako niečo urážlivé, ale ako konštruktívnu debatu. Chceme na sebe makať a častokrát ten druhý má odstup a vie to lepšie zhodnotiť. Ale už to nie je dirigovanie, rozkazovanie, buzerácia a podobne. Je to inšpirácia. Robíme nové veci spoločne. Alebo si radíme, ak ten druhý chce, niekedy sa zo srandy šťucháme. Peťa napríklad motivujem, aby vyskúšal ľadovú vodu tak, že sama do nej idem. Raz som sa ho spýtala, či sa pridá a že zatiaľ nie. Napriek tomu, že viem, aké to má zdravotné a psychické benefity, neopakujem mu to stále dokola. Keď bude chcieť, pridá sa. A keď nebude chcieť, nepridá sa. A je to v poriadku, je to jeho život.

Už viem, že nemám patent na všetko. Lebo nemám. Život mi pekne ukázal, že nemám. A ukazoval mi to dovtedy, kým som to ozaj nepochopila a nezmenila svoj postoj. Čo je fajn pre mňa, nemusí byť pre druhého. Nepretláčam nasilu svoje životné pravdy, životný štýl a podobne. Nezačínam debatu s rodinou stravujúcou sa rezňami a klobásou o škodlivosti živočíšnej stravy. Ja som tiež jedla mäso a nikto by sa za ten svet nepresvedčil, aby som s tým skončila. Sama som na to musela prísť. Toto je moja cesta. Ich cesta nie je mojou a tak sa im do nej nepletiem.  Tak sa mi uľavilo. Toľko zbytočných emócií, myšlienok a analýz mi už konečne nezamestnáva hlavu! Prestala som odsudzovať, vychovávať, poúčať, začala som rešpektovať. Pre mňa veľký úspech. Sem tam mám ešte také pozostatky, ale to už ma Peťo jednou vetou vie uzemniť a otočíme to na srandu. Už viem, že sme každý iný a je to tak dobre. Lebo tak sa od seba okukávame, inšpirujeme sa a zoberieme si to, čo nám je blízke, alebo naopak vidíme, čo nechceme.