Prečo spochybňovanie je tá najlepšia cesta pre nás

Spochybňovanie všetkého okolo seba, je asi najlepší spôsob, ako nájsť tú svoju cestu.
Je veľmi pohodlné spadnúť do stereotypu a toho, ako to robia všetci. Lenže my s Peťom sme obaja v niečo veľkí rebeli.
Ja, čo sa týka zdravia a štandardnej zdravotnej starostlivosti. Áno, tej, ktorá tu je ani nie 100 rokov. Penicilín bol vynájdený v roku 1928!
A tie, ktorým hovoríme alternatívne, ako liečenie bylinkami – ajurvédska či tradičná čínska medicína, sú tu niekoľko tisíc rokov.  Namiesto hľadania spôsobu, ako predísť chorobám, sa hľadá liek na tú či onú chorobu. Mne toto jednoducho nikdy nedávalo logiku.

Nehovorím o akútnych stavoch, kedy sa vďaka antibiotikám zachraňujú životy, samozrejme. Hovorím o civilizačných chorobách, ktoré si zapríčiňujeme naším životným štýlom, ako srdcovo-cievne choroby, cukrovka, a mnohých ďalších.

Peťo je zas rebel inak. Začalo to školou, flákal ju ako sa len dalo. Jemu predsa nebude nik hovoriť, čo má robiť. To je jeho životné motto (niekedy ma ide tohto motta poraziť). A nejako sa to nalepilo aj na mňa. Teda, až dodatočne, v škole mi liezli ľudia ako on pekne na nervy. Ja som bola vzorová študentka, veď nám bolo povedané ticho sedieť a počúvať! Tak som poslúchala. Peťo ledva zmaturoval, ja mám vysokú školu a teda v reálnom živote sa vie Peťo obraciať podstatne lepšie ako ja!
Keď sa nám narodili deti a prišiel čas zamyslieť sa nad školou, nedávalo mi už zmysel učiť deti z osnov, ktoré v reálnom živote nikdy nepoužijem.
Dajme si príklad. Slabikotvorné spoluhlásky (akurát sa tým zaoberáme, preto ten príklad). Keďže sú také kľúčové k prežitiu, sú predmetom učiva v treťom ročníku. Koho sa okolo seba pýtam, nik nevie, čo to je a načo je to dobré. A aj aj keď vie, ktoré to sú, nevie mi vysvetliť, ako mi to pomôže žiť kvalitnejší život.
Tak postupne sme začali spochybňovať toho viac a viac.
Krok po kroku nám niečo frngne do nosa, čo nás zastaví. Je to pre nás, pre spoločnosť, pre svet okolo nás prospešné? Alebo naopak? Zoženieme si k tomu vedeckú literatúru a naštudujeme si to. A keď vyhodnotíme, že nie je, tak hľadáme spôsob, ako to robiť inak. Nevadí nám, že sme čierne ovce. Za to, že to robí väčšina, neznamená to, že je to ok. Ako otroctvo, volebné právo žien a podobne. V histórii vieme nájsť veľa príkladov, čo robila spoločnosť a nebolo to ok… Takže to už pre mňa nie je indikátor správnosti.
Tak som sa aj nejak nechtiac od prvého nemocničného pôrodu dostala k domácemu, hoci pri prvom bábätku som bola proti všetkými desiatimi. Ešte som si s mojím gynekológom robila srandu z holanských pôrodov, že aký hazard. Predsa nemocnica ma zachráni. A po skúsenosti v nemocnici, bol pre mňa hazard tam porodiť druhé, či tretie dieťa.
Nie som šialená, hippisáčka, či lesná žienka. Nie sme stromoví ľudia, ako nás niekto sem tam nazve, čo beriem už ako kompliment, haha.
Sme obyčajná rodina, čo žije v dome na dedine, vozíme sa na aute, nakupujeme v obchodoch, zarábame si prácou. Akurát spochybňujeme. Veľmi veľa čítame, aby sme mali rozhľad a to nás núti sa zamýšľať nad naším spôsobom života, činmi.