Do hrobu vraj má ísť telo zhumpľované, načo potom zdravo žiť?

Ľudia často hovoria, ako si treba užívať, kým sme tu. Často je to prvý argument, prečo sa netreba zdravo stravovať. Lebo zdravá strava je nudná, nie dostatočne chutná a tak vlastne trpíme každé jedlo, čo jeme. A predsa chceme žiť svoj život naplno, so všetkým čo prináša. Jednoducho si užívať. Kedy, ak nie teraz? A to teda znamená, radovať sa zo života a jesť to, čo nám robí radosť. Tak nejak nám to vysvetľujú ľudia, aby sme pochopili, že my tu vlastne trpíme. Lebo si odopierame tie krvavé stejky, burgre, šunku, syr, kvalitné vína, sem tam cigaretku a podobne. To sú pre drvivú väčšinu známky kvalitnej zábavy, či radosti zo života. Suhlasím! Myslím si, že sme sem prišli na to, aby sme boli šťastní. Nikto si vedome nevyberie, že chce byť nešťastný.

Radosť zo života, zábava sú pre plnohodnotný život podľa nás kľúčové. Ale nie jedlo. Jedlo nás nerobí šťastnými samé o sebe. Jesť musíme, inak by sme zomreli. Preto je to asi tak zariadené, že nám jedlo chutí, aby sme prežili. A tak, keď mi niekto povie, že telo má ísť zhumpľované do hrobu, vie, že si tak škodí. Každý podľa gusta, takže ak niekto chce, prosím. Čomu však nerozumiem je, ako je potom možné, že títo ľudia si upratujú byty, kupujú si nové oblečenie, chodia v čistých autách, chodia na pravidelné servisné kontroly, dávajú si opravovať auto, vysávač, aby im fungoval. Prečo si neničia, aby naplno žili aj tieto veci, čo ich obklopujú? Prečo nekašlú na kaziace sa auto, veď tam len niečo sem tam buchoce! Prečo hneď utekajú do servisu? Prečo všetko okolo seba chceme mať plne funkčné, ale na našu fyzickú schránku, prepožičanú na tento živoť to neplatí? Inú nedostaneme a nik z nás nevie koľko nešetrného zaobchádzania každá jedna vydrží. Čo ak nie som tá, čo vyhrala genetickú lotériu, že môžem jesť čokoľvek a piť alkoholu koľko chcem a aj tak budem žiť do stovky v plnom zdraví? Ja preto idem na istotu. Lebo áno sú aj takí, čo napriek tomu, ako so sebou zaobchádzajú, žijú dlho. Ako však žijú je otázne. Žijú plnohodnotný život? Vedia sami sa obriadiť? Prípadne športovať? Funguje im hlava na 100%? Nejedia za igelitku liekov na týždeň? Sú šťastní? Majú v životé nejaký zmysel?

Jedlo máme ako drogu. A tak sa snažíme vymyslieť akýkoľvek argument, prečo žiť zdravo je blbosť. Za každú cenu si chceme ospravedlniť tú slaninu, čo sa na nás v chladničke usmieva. Máme s jedlom osobný vzťah a uráža nás, ak nám na neho niekto útočí. Aj ja som bola závislá na jedle, na sladkostiach, na pečive, na syroch… bolo toho skrátka dosť. Tiež som si myslela, že užívať si znamená, že jem čo chcem. Budem vari trpieť celý život? Budem síce zdravá, ale nešťastná, lebo nebudem jesť sladkosti na kilá. Žijem predsa len raz! Až na to, že ani po tej piatej doboške som nidky extra šťastná nadlho nebola. Pár minút po zjedení som bola ako nadrogovaná, kvantum cukru predsa spraví v organizme svoje, ale potom sa to vrátilo do tých starých koľají, kde bolo všetko také šedé. V jedle som zbytočne hľadala náplň života, jednoducho tam nebola.

Nikoho nesúdim, bola som tam, viem aké je to tažké priznať si takúto závislosť a potom sa z nej dostať. A tak keď na mňa vytiahne niekto tieto argumenty, rozumiem im, ale už sa s nimi nestotožňujem. Neverím totiž, že spomedzi toho obrovského množstva zdravých potravín by si ľudia nevedeli vybrať aspoň zopár, čo im chutí. Neverím, že niekto rád chodí k lekárovi po lieky, lebo ho stále niečo bolí. Neverím, že niekto je rád že ráno ledva vstane, nevie zísť po schodoch, dobrovoľne ide na operáciu, lebo mu neslúžia kĺby, alebo mu idú kvôli cukrovke odrezať prsty na nohách. Taký masochista nie je nik. Veď predsa to prvé, čo niekomu želáme na narodeniny, či iný sviatok je zdravie.

Nemyslím si, že kvalitný život plný radosti znamená utrpenie. Mne rozhodne nestojí za to kúsok slaniny, aby som sa obrala o aktívny zdravý život až do staroby. Nechcem mať v šestdesiatich rokoch alzheimera. Chcem poznať svojho muža, deti a vnúčence, môcť sa s nimi normálne rozprávať. Chcem chodiť na výlety, športovať, zabávať sa, mať zmysel života. Chcem byť sebestačná, nie závislá na niečej pomoci. To je podľa mňa kvalitný život. A keď niekto povie, že do hrobu treba mať zhumľované telo, znamená to, že roky predtým ako odíde na druhý svet ho už má doriadené, zjavne. Nie je to tak, že je v perfektnom zdraví a potom deň pred odchodom na druhý svet dostane všetky choroby sveta. Väčšinou sú to roky sťažovania sa na bolesti, obmedzení, chodenia k lekárom, zisťovania diagnóz a podobne. Nie, jednoducho neverím, že plnohodnotný život je ak niekto trpí kvôli bolesti. Viem, že každému to trvá inak, niekto svoju drogu-jedlo nepustí nikdy a radšej bude trpieť. Takému človeku silno držím palce a želám nech aj napriek svojmu nezdravému životnému štýlu má čo najmenej utrpenia, čo žiaľ v dnešnej dobe je rarita. Naše organizmy jednoducho taký nápor nezdravého jedla, sedavého spôsobu života, stresu, alkoholu, cigariet, nespavosti dlho nezvládajú a naše dokonalé mašinky pri narodení sa nám až príliš skoro začnú kaziť. A kto nemá zdravie, zo života nemá veľa radosti. Ak nás pri každom kroku, či nejakom pohybe niečo bolí, nie je to plnohodnotné užívanie si života, lebo to jednoducho nie je možné.

Myslíme si, že dôležitejšie ako si vedome humpľovať telo je užívať si každý moment, žiť tu a teraz, lebo je to to jediné čo máme. Snažíme sa využiť každý deň naplno, mať zmysel života, robiť to čo nás teší, tráviť čas s tými, čo nás inšpirujú, zabávať sa. Jedlo prichádza potom, musí toto všetko podporovať, aby sme si tieto pre nás dôležité body vedeli plniť. Jedlo nie je pre nás životnou náplňou, ale prostriedkom. Jeme radi, varíme tak, aby nám chutilo, nie je to o neustálom presviedčaní sa, že síce je to hnusné, ale za to zdravé. V žiadnom prípade! Nám to chutí, my sa po našich raňajkách oblizujeme a chválime jeden druhého, ako výborne navaril!

My sme to zmenili už dávnejšie, hoci pred rokmi sme si mysleli presne to isté. Preto nikoho neodsudzujeme, len sa snažíme ukázať ostatným, že to ide aj inak. Ja som si toto zvážila pred 13 rokmi a prešla som na čisto rastlinnú stravu. Peťo vyšiel z domu, kde boli rezne každú nedeľu. Už 10 rokov sa však u nás doma stravuje ako ja a pred 3 rokmi sa už na 100% pridal tiež. Každému to trvá inak. Iná cesta ako si užívať život naplno žiaľ (alebo našťastie??) ako cez zdravý životný štýl nie je. Neexistuje zázračná pilulka, ktorá by nás zbavila chorôb a prinavrátila nám zdravie, ktoré si ničíme jedlom. Výskumy potvdzujú, že drvivá väčšina chorôb nie sú genetické, či neprichádzajú s vekom, ale prichádzajú s tým, čo si roky denno denne dávame do úst. Je taká zmena jednoduchá? Nie, nie je. Je to makačka na každý deň pre niekoho, kto sa do toho pustí. Po čase je z toho to návyk a potom to ide už samo od seba. Skrátka neveríme, že do hrobu máme ísť zhumľovaní, keď nemusíme.