;

Raw raňajky #3 v Bratislave

Pozývam vás na ďalší kurz Raw raňajok, tentokrát v Bratislave.

Príďte sa pozrieť ako chystám smoothie, makové šúľance a ostatné dobroty, aké kuchynské vybavenie k tomu treba a popri tom si aj pokecáme a hlavne všetko ochutnáme.

Ako to na kurze prebieha si môžete prečítať tu:
Raw raňajky v Senci #2 – ako bolo
Raw raňajky v Senci.

Teším sa na vás vo štvrtok 25. 9. 2014 v Bratislave v Materskom centre Podunajské Biskupice. Začíname o 9:30.

Kurz trvá približne 1,5 hodiny. Cena kurzu je 10 eur. Kapacita je 15 osôb.

Prihlásiť sa môžete tu: http://bit.ly/rawranajky140925.

Raw raňajky #3 v Bratislave

 

 

Raw recept pre Fitshaker

Nedávno ma oslovili z Fitshakera, či by som spravila exkluzívne pre nich nejaký raw recept, ideálne sladký. Tak som pár dní rozmýšľala, akú fajnovosť nachystám a jednoznačne vyhrali Raw čokoládové brownies.

Tu je odkaz, kde ho nájdete: http://bit.ly/1pl2ulw.

cokoladove-brownies

 

Raw raňajky v Senci #2 – ako bolo

Dnešné ráno bolo hektické. Od včera večera som sa rozhodovala, či bude ďalší kurz vonku, alebo v interiéri. A keďže ráno bolo 15 stupňov, tak sme akciu teda presunuli dnu. Zišli sme sa v hojnom počte, 17 ľudí a viac ako 20 detí. Aby sa stihli všetci občerstviť, tak niektoré pochúťky som chystala večer predtým.

Ako prvé sme mali krémové smoothie, ktoré pozostávalo z hlávkového šalátu, uhorky, avokáda, banánu a vody. Robila som dve várky a všetko sa vypilo, takže asi chutilo.

Ďalší bod programu boli makové šúľance. Veľmi jednoduché a populárne jedlo. Dve várky som ušúľala večer predtým, a napriek tomu, aj tak bolo málo. Najviac ma tešilo, keď chodili deti k stolu si pýtať ešte a ešte.

Potom sme robili avokádovo-cukinový dip, do ktorého sme dali avokádo, cukinu, cesnak, lahôdkové droždie, umeocot a vodu. A k tomu sme si nachystali nepečený cesnakový chlieb. Večer predtým som dala sušiť asi 40 kusov tohto chleba, reku ostane mi aj na obed…Neostalo :).

Na misky sme s mojou pomocníčkou Niki, ktorá bola dokonalá asistentka, nakladali dip, usušený chlieb a čerstvý chlieb, aby zúčastnení vedeli ako chutí pred usušením a potom výsledok.

Ani som sa nenazdala, všetko sme pojedli, čo to porozprávali, i keď miestami to bolo náročné sa počuť, lebo 40 ľudí v miestnosti už je celkom dosť, ale bolo to super!

Veľmi príjemná atmosféra, ani neviem ako mi ten čas ubehol.

Už teraz sa teším na ďalší kurz niekedy v septembri, opäť budete mať možnosť si s nami niečo zdravé pripraviť a ochutnať!

 

 

Ako to všetko stíham

Odkedy som spustila svoju stránku, viacero mamičiek sa ma pýtalo, ako to všetko stíham. Kedy stíham cvičiť, chystať recepty na stránku, robiť torty na objednávky a popri tom byť na materskej s dvomi detičkami a variť či nevariť, obrábať záhradu.

Mám také tri zásady, ktorými sa riadim:

  1. Mať vždy veľa energie

Alebo prečo si nepotrebujem sadnúť vyložiť nohy a piť kávu

Táto zásada je asi najdôležitejšia, lebo bez nej nefungujú tie ostatné. Potrebujem veľa energie. Chcem vládať robiť veľa nie z donútenia, ale preto, že chcem. Preto je pre mňa veľmi dôležitá strava a pozitívne myslenie. To sú asi dva kľúčové faktory. Lebo darmo by som jedla aj tú najlepšiu stravu, keby som pol dňa prefrflala, ako je toto a tamto nanič, lebo mi to nevyšlo… Čo sa podarí, super, teším sa, a čo nie? Asi to tak malo byť, nič to, podarí sa inokedy. Úprimne kedysi som bola tvrdohlavá a keď som si niečo zaumienila, tak to muselo byť, aj keby sa mala zem začať točiť naopak… Ale to ste o mne už čítali v mojom blogu (Prečo som sa musela zmeniť). Takže ráno, ako prvú činnosť okrem vody či čaju pre deti, idem nazbierať zeleninu a ovocie na šťavu. Spravím asi liter a popri hraní sa s deťmi ráno pijeme tento elixír. Už aj Peťo si všimol, že to asi naozaj je zázračný nápoj, lebo vládzem celkom statočne. Takže už chystám aj jemu do práce, ale primixujem k šťave ešte nejaké ovocie, aby to bolo sýte a tým pádom má raňajky vybavené. Keď dopijeme šťavu, nakrájam ovocie do misiek, alebo pripravím sušené ovocie, podľa toho, na čo majú deti chuť. Toto je základ, živiny v šťave, potom ovocí či len tak v nakrájanej zelenine sú alfa a omega. K tomu orechy a semená, morské riasy, superpotraviny a je nám hej.

 

  1. Sústredím sa na dôležité veci

Nerobím nič, čo ma nikam neposunie alebo mi nič nedá, to sa týka vecí, činností aj ľudí.

Je zopár činností, ktoré sú pre mňa dôležité a tie robím.

Všimla som si, že ráno, kým sa deti preberú, stihnem zopár svojich vecí, napríklad cvičenie.

Už keď majú plné bruchá od čaju a šťavy a pred sebou misky s ovocím, tak takých 20 minút sa to dá. Zo začiatku som si to predstavovala tak, že deti sedia a čítajú si, ja si pustím hudbu, zapálim sviečku… ale nie nie, je to úplne inak! Moje cvičenie je veľmi zaujímavé a podložku, na ktorej cvičím, zrazu každý bytostne potrebuje. Takže popri skackaní či posilňovaní presviedčam deti, alebo sa tlačíme všetci traja na karimatke a cvičia so mnou.

V podstate som si zvykla už aj na to, že akurát keď cvičím, jeden potrebuje kakať, nájsť hračku alebo niečo preniesť z bodu A do bodu B… Ale lepšie aj takéto rozkúskované cvičenie ako žiadne. Občas chodím cez týždeň behať hneď po zobudení, medzitým sa Peťo stihne vychystať do práce.

 

Ak mám nejakú objednávku na tortu, robím ju skoro ráno. Už v tom mám celkom dobrý systém, čiže to ide pomerne rýchlo. Poobede už deti väčšinou vyžadujú, aby som sa venovala len im, takže také práce, ktoré vyslovene chcem a potrebujem stihnúť, musím robiť ráno.

V rámci hry s deťmi odpovedám na e-maily, riešim objednávky, administratívne práce, pri ktorých sa nepotrebujem až tak sústrediť a ktoré netrvajú dlho, a zároveň sa dokážem venovať aj deťom. Vďaka tomu mi veľa práce odpadne a cez obed, keď deti spia, alebo večer, píšem blogy, vymýšľam recepty, čiže také aktivity, pri ktorých sa už potrebujem viac sústrediť a nie každých 30 sekúnd odbiehať. Televízor nepozeráme, odkedy spolu bývame sme telku ani nemali, občas si však pozrieme film. V priemere pozeráme tak jeden film za týždeň či dva. Nepotrebujeme sa dostávať tak často do inej reality, sme spokojní aj v tejto :).

Čo sa týka domácich prác, to je niečo, čo je nutnosť, ak sa nechceme váľať v špine. Aby sme si to čo najviac spríjemnili, tak tieto práce robíme s deťmi spolu. Utieranie prachu, vysávanie, vešanie bielizne, už aj umývanie riadu ich začalo baviť… Niekedy to však už nebaví mňa… lebo ich to baví naozaj dlho – tečie voda, jedna miska, fíha, tá je ale krásna, tú oplachuje každý 20-krát. Potom jéj, aká lyžica, poďme aj tú poriadne umyť, a ja tam len tak stojím, lebo potopu doma nechceme, čiže jemne sa snažím regulovať, aby sa ozaj umývalo v dreze a nie inde. Ostatné domáce práce sú super. Keď vyhlásim, že idem utierať prach, beriem ďalšie dve handričky a čistíme spolu. Deti to síce po 5 minútach prestane baviť a s handričkami si vymyslia inú zábavu, ale ja aspoň môžem v pokoji utrieť všade prach.

To isté je aj s vysávaním. Najprv vysáva Jarka, potom drží tyč Ondrej a nakoniec sa k tomu dostanem ja. Keď takto so mnou začnú upratovať, akoby si splnili úlohu, alebo ako to nazvať, a potom sa potrebujú zas vybehať či pohrať chvíľu sami. Zo začiatku som chcela robiť všetko sama, že to bude rýchlejšie, ale potom som si povedala, že kedy zas potom bude vhodný čas, aby mi pomáhali? Potom už budú zvyknutí, že to robím len ja a ťažko im vysvetlím, že teraz už ste veľkí, už môžete. Veď som ich od mala odháňala, že teraz upratujem ja. Takto, keď sa niečo vysype, sami to pozbierajú, či utrú. Áno, trvá to dlhšie, ale my sa nikam neponáhľame. Takže takto to celkom ide aj s upratovaním. Nerobíme všetko v jeden deň, ale raz vysávame, iný deň perieme, aby nás domáce práce neprevalcovali a aby sme my zase udržali na uzde neporiadok. Darí sa nám to vždy? Rozhodne nie. Prekáža nám to? Rozhodne nie. Nie je to tá najdôležitejšia vec na svete.

 

  1. Plán

Každý deň si dám nejaké úlohy, aby som sa posunula ďalej

Niekedy si úlohy zapíšem, inokedy mám len v hlave, čo potrebujem stihnúť doma, v záhrade, v rámci práce… Podľa denného režimu detí už viem, kedy si asi môžem dovoliť niečo porobiť a kedy chcú deti viac pozornosti. Podľa toho sa aj riadim. Keď sa prispôsobím deťom, do toho sa zmestia aj moje činnosti a všetci sme spokojní, ako napríklad zbieranie buriny na raňajšiu šťavu.

Samozrejme, nie vždy to je takéto ideálne. Niekedy nemám vôbec chuť niečo robiť pre domácnosť či v záhrade, tak sa celý deň len venujem deťom, vymyslíme si výlet, ideme niekoho pozrieť, spolu nakúpiť alebo sa poprechádzať. Keď vymyslím výletový plán, tak si presne povieme, čo budeme robiť, kedy sa zobudíme, oblečieme atď. Majú to radi, naháňajú ma, aby sme náš plán dodržali. Keď máme bežný deň doma, aj tak si robíme aký taký harmonogram, čo kedy budeme robiť, aby sme ho mohli dodržať a porušiť, ako sa nám zachce :).

 

Raw raňajky v Senci #2

Pozývam vás na ďalší kurz Raw raňajok v Senci:

Raňajky v Senci

Príďte sa pozrieť ako chystám smoothie, makové šúľance a ostatné dobroty, aké kuchynské vybavenie k tomu treba a popri tom si aj pokecáme a hlavne všetko ochutnáme.

Teším sa na Vás už v utorok 26.8. v Senci v Amfiteátri, začíname o 9:30. Kurz trvá približne 1,5 hodiny.

Prosím prihláste sa na miroslava.janigova@gmail.com.

Cena kurzu je 10 eur.

Ako sme sa s Peťom naučili (ne)hádať sa

ako-sme-sa-s-petom-naucili-(ne)hadat-sa2

Človek by nepovedal, že spolužitie je také náročné, ak chceme mať doma pohodu. Myslela som si, že na svadbe pri obrade podpíšem nejaký papier a hotovo. Doživotná pohoda zaistená. Akurát chcem dobre vyzerať, aby sa ma manžel nezľakol, keď si večer vedľa mňa ľahne. Nechcem predsa vyzerať ako ženy kedysi, ktoré sa vydali a každým pôrodom či rokom im pribudlo zopár kíl. Veď je to jedno, už sú vydaté.

No a potom som zistila, že toto nie je jediná práca na sebe, keď chcem mať úžasný vzťah. Spolužitie nie je len o tom, že všetky dni sú slnečné a radostné, len sa na seba usmievame a hovoríme si, ako neskutočne sa ľúbime. I keď tých je samozrejme väčšina. Teraz ich je väčšina! Trvalo nám, kým sme sa k tomu po prvotnom zaľúbení dopracovali opäť. Ono pri tom dennodennom spolužití sa čo-to po čase nájde, čo nám začne prekážať. A tu prichádza ten moment. Ako to druhému povedať, ako riešiť problémy s úsmevom na tvári a v pohode? Bez toho, aby sme sa pourážali, vynadali si alebo to prešli mlčaním. To je podľa mňa najhoršie, premlčanie problémov. Ono sa to niekde nakopí a jedného dňa pekne vybuchne, a to potom treba byť radšej riadne ďaleko, lebo to bude iná láva. Uf, to je teda fuška. Toto nás podľa mňa mali učiť už na základnej škole, ako sa naučiť správne komunikovať, vymieňať si názory, či čo.

Na čo mi je v takýchto ťažkých chvíľach vedieť, kedy bola Bitka pri Moháči (1526, to asi budem vedieť naveky), či odrecitovať Mor ho! Ja potrebujem vedieť zareagovať tak, aby sme sa niekam posunuli, aby to bola konštruktívna diskusia. Nie že ja hovorím o hruškách a Peťo si tlačí jablká a vlastne nik sa nič nedozvie a ani nič nevyriešime. Nechcem, aby sme sa postupom času stali len spolubývajúci, ktorí sa viac-menej tolerujú v jednej domácnosti. A keďže som už spomínala, že časom dôjde k tým neuprataným ponožkám, zaschnutému riadu či vážnejším stretom, čo sa týka výchovy, stravy alebo času stráveného v práci, tak ako jedna z veľmi dôležitých vecí pre mňa je, vedieť sa hádať. A nie hocijako. Vedieť sa správne hádať je umenie.

 

Táto téma ma trápila veľmi dlho. Stávalo sa nám totiž, že sme sa aj 3 dni nerozprávali. Lebo ja som vedela, že mám pravdu a Peťo si to potreboval nechať uležať v hlave… Výsledok? Stratili sme 3 drahocenné dni. Stálo to za to? Úprimne, keď sa teraz snažím rozpomenúť sa na našu hádku spred roka či dvoch, tak netuším, aký bol dôvod. Pamätám si akurát ten nepríjemný pocit, že je medzi nami napätie a ticho.

Takže stálo to za to? Rozhodne nie. Lebo vždy sa našlo potom niečo ďalšie, čo za to stálo.

Nehádali sme sa často, ani to neboli nejaké zásadné veci. I keď v tom momente to bolo určite veľmi dôležité, až tak, že sme sa kvôli tomu prestali rozprávať. Najprv sme začali jeden na druhého útočiť a urážať sa. Rozišli sme sa v zlom a v napätí.

My sme sa vôbec nevedeli hádať.

A keďže ma to dosť obťažovalo, hľadala som nejaké iné riešenie, ako vyriešiť sporné situácie.

Počula som zaujímavý príspevok od Abraham Hicks, ktorá hovorila o hádaní asi takto: Vy hovoríte, „Ale ja mám pravdu, hrozne ma urazil!“ A ja vám hovorím, „Koho to zaujíma!“ Vy hovoríte, „Ale to je veľmi dôležité a mám pádny dôvod byť nahnevaná!“ A ja vám hovorím, „Koho to zaujíma!“ O pár rokov nebude záležať na dôvode, budete si pamätať len ten nepríjemný pocit, že ste stratili toľké roky nerozprávaním sa!

To ma zaujalo. Keď už odzneli emócie a racionálne som sa nad tým zamyslela, tak uznávam, že táto pani mala pravdu. Bol to len stratený čas, nič sme tým nevyriešili, výbuch v návale citov len spôsobil, že som trepala piate cez deviate. Úplne zbytočne investovaná energia na nesprávne miesto.

Ako som nad tým rozmýšľala, čo bolo dosť dlho, občas som bola zamyslená a popri tom som sa pozerala na deti, keď sa hrali či hádali.

Ich spory vyzerajú asi takto: Jarka začne robiť zle Ondrejovi, on na ňu začne kričať „prentaň“ (čo znamená prestaň). Jarka na neho kričí, aby na ňu nekričal. To Ondreja ešte viac vytočí a začne trepotať tými malými ručičkami okolo seba a občas, ak je Jarka veľmi blízko, aj to schytá. Zhrniem to, podľa mňa sa vedia riadne pohádať, dokonca občas sú to aj fyzické prejavy ako sácanie, hryzenie. To sa tam už samozrejme zapletiem ja, nech radšej pohryzie mňa, keď už musí.

Ale najzaujímavejšie na tom ich hašterení je to, čo sa deje po ňom. Hneď potom sa idú spolu hrať a rehocú sa, akoby sa nič nestalo! Slzy tečú po líci a oni sa držia za ruky a hrajú sa kolo mlynské. Sledujem to a vždy to prebieha rovnako. Oni sa jednoducho neurazia. Keď prejdú silné emócie, pokračujú tam, kde prestali a vzťahy ostávajú nenaštrbené. A to nik nemôže namietať, že sú to maličkosti. Pre nich sú to veľmi dôležité veci. Mne stačí, keď si spomeniem na svoje detstvo. Niečo mi nevyšlo a chlácholili ma, že sú to len maličkosti, a keď budem veľká, tak sa na tom zasmejem. Babkinu fujaru!!! Bolo to dôležité, veď si to pamätám dodnes. No vráťme sa k detskému hádaniu sa.

Tento model sa mi zapáčil. Povedať si, čo sa mi nepáči, ale neuraziť sa.

Kde sme stratili túto schopnosť? Chcem sa to opäť naučiť, vybudovať si návyk.

Pri každej novej príležitosti som si povedala, že ustúpim, lebo mi je prednejšie rozprávať sa. A vážim si každý deň, čo som tu, tak prečo si to kaziť hašterením, negatívnymi pocitmi a nerozprávaním sa s niekým, koho milujem, s kým som sa rozhodla stráviť svoj život a mať s ním deti.

Fungovalo to! Moje ego síce veľmi trpelo, veď to chce riadnu dávku pokory. Ale kašlať na ego! Mne záleží viac na pohodovom živote a dobrej nálade. Takže keď došlo k danej situácii, zobrala som vinu na seba, ospravedlnila som sa a pekne sme to zvládli.

Lenže! Bol to len polovičný úspech. Vo vzťahu sme dvaja, a tak časom táto metóda prestala fungovať. Jednoducho, niekedy som mala naozaj pravdu ja (pozor, to mám potvrdené od Peťa!) a chcela som, aby sme sa niekam posunuli ako pár. Vzťah predsa musia budovať obaja, ak je snaha len na jednej strane, nemá to dlhodobý úspech.

Takže som hľadala ďalej. Peťo síce chcel spolupracovať, ale v tom momente sa nevedel premôcť a zareagovať tak, aby sme výmenu názorov zvládli bez napätia a následného niekedy až niekoľkodňového ticha. Snažila som sa mu vysvetliť, že útočenie na mňa a vyhováranie sa problém nevyrieši. Po doznení sme si to síce vysvetlili a dohodli sa, čo by mohol povedať nabudúce, ale keď prišlo na lámanie chleba, bolo to stále rovnaké. Bolo to príliš komplikované?!

Potom som bola na jednom seminári o výchove detí. A tam sme robili jedno zaujímavé cvičenie o egu. Keď si vraj túto metódu osvojíme, už nebudeme mať potrebu sa hádať.

Ako to prebieha?

Keď mi Peťo začne niečo vyčítať, poďakujem sa mu, že mi nastavil zrkadlo a nájdem príklad, kedy som také niečo naozaj urobila či sa tak správala.

Vyzerá to nejako takto: Peťo mi povie, „Nejaká si dnes nervózna!“ Za normálnych okolností by som vyletela. „Samozrejme, že som nervózna! V noci poriadne nespím, ťahám 24-hodinovky a cez deň mám pri sebe dve zlatíčka, ktoré ma nenechajú samu ani na záchode. Keď cvičím, lozia mi po hlave, celý deň chcú, aby som sa im venovala, medzi tým ich musím dojčiť a nemôžem si v pokoji nachystať ani jedlo. A keď jem, zásadne potrebuje niekto kakať, aby som mala k jedlu vôňu navyše. Nemôžem ísť na obed ako ty a spraviť si pauzu, kedykoľvek si zmyslím!“ Na to mi Peťo odpovie, že on tiež pracuje celý deň, keby som náhodou nevedela, a keď príde domov, nemá chuť sa ešte pozerať na nervóznu ženu, ktorá kričí na deti. A je to! Koniec diskusie, sme ticho.

Podľa novej metódy „ďakujem“, ktorú som počula na seminári, na Peťovu poznámku o tom, aká som dnes nervózna, poviem. „Ďakujem, že si mi nastavil zrkadlo. Áno, je to tak, dnes som naozaj nervózna. V noci som veľa nenaspala, vstávali sme pred šiestou, Jarka sa chcela stále nosiť a Ondrej zas celý deň cucať, takže už mám toho večer dosť.“

Na to mi Peťo zareaguje: „Asi si mala ťažký deň, miláčik.“ Dá mi pusu, objíme ma a všetko je opäť super. Prípadne zabaví deti a ja pokojne môžem poumývať riad. Áno, našla som si pomerne zvláštne aktivity na odreagovanie. Ale späť k metóde „ďakujem“…

Väčšinou, keď povieme „ďakujem, áno máš pravdu“, sa zvykneme rozosmiať a niekedy už ani nepotrebujeme pokračovať v tomto rozhovore, lebo jednoducho vieme. Ten postup je jednoduchý a zapamätateľný, takže si naň Peťo spomenieme aj v momente, keď hrozí hádka.

Je to obrovská úľava. Ušetrili sme si toľko dní ticha a nervov. Chce to dosť pokory a pracovať na sebe. Pretože v momente, keď sú silné emócie, stojíme na veľmi tenkom ľade. Dokážeme to ustáť tak, aby sme sa nezačali urážať, či na seba útočiť? Chce to niekedy pozbierať v sebe všetku silu, nadýchnuť sa (niekedy rátam do 10) a premôcť ego.

Budem úprimná, nedarí sa nám to vždy. Veľakrát skĺzneme do starého modelu a jeden si hučí svoje, druhý takisto a vôbec sa nepočúvame. No napriek tomu, že nie vždy sa riadime metódou „ďakujem“, niečo sa nám podarilo zmeniť úplne. Podarilo sa nám docieliť to, že po výmene názorov sa normálne rozprávame. Nie sme odutí a neobchádzame sa. Neurazíme sa!

Už aj to je úspech. Keď sa takýto návyk buduje spoločne, ide to ťažšie. Raz je loptička na mojej, raz na Peťovej strane. A niekedy má jeden alebo druhý taký náročný deň, že aj naša nová metóda „ďakujem“ je príliš náročná. Ale nič to. Meníme sa každým dňom a to je náš cieľ. Cesta je cieľ!

 

Moja závislosť na jedle

Jedlo ako náš liek

Som závislá na jedle. Už roky s touto závislosťou bojujem. Je to začarovaný kruh. Jednoducho nejde z neho von len tak ľahko, že si prikážem, že dnes si nič sladké nedám, alebo že prestanem jesť, keď mám dosť a polovica misky ostane.

Keď už nič, tak aspoň med do čaju. A zas sa to spustí. Z nezdravých sladkostí som síce presedlala na zdravé, ale aj tak tam bola stále tá sladká chuť. Čiže som si až tak nepomohla. Ja som chcela jednoducho na sladké nemať chuť. Nie že večer čakám, kým uspím deti, a potom utekám do kuchyne spraviť si lahodný avokádový puding s kakaom a medom. Nech je to akokoľvek zdravé, jednoducho keď nie som hladná, nechcem si dať po jedle už nič. A toto ma prenasleduje už ani neviem odkedy.

Nedávno som videla jeden film, kde morbídne obézny človek spomínal, ako schudol, až keď prišiel na príčinu. Tvrdil, že nadváha je riešenie pre telo. Keď je niekde emocionálny problém a telo nevie čo s tým, tak začne telo chrániť tukom. Vtedy je potrebné vrátiť sa v spomienkach až do okamihu, kedy sme sa začali prejedať alebo jesť sladké. Väčšinou zajedáme pocit bezpečia, ktorý nám chýba. A bezpečie v ranom detstve predstavovala láska. Ak by nás nik neľúbil, znamenalo by to, že by sa o nás nikto nepostaral a zomreli by sme. Preto si lásku spájame s pocitom bezpečia. A keď máme pocit, že nás nik nemá rád, nie sme v bezpečí a tento pocit prázdnoty zajedáme. Jeme stále viac a viac, lebo jedlom sa nedá zaplniť.

Všimla som si, že keď mám zlý deň alebo som nervózna, automaticky si po výdatnom jedle dám datle alebo figy. Jednoducho niečo extrémne sladké, čo na chvíľu obalamutí môj mozog, aby som sa cítila dobre.

Lenže už mi to veľmi prekážalo. Nielen že som si dávala presladené smoothies či čaje. Išlo to do takého extrému, že som po jedle už myslela na to, kedy si dám niečo ďalšie. Keďže sa stravujem zdravo, na hmotnosti to veľmi nevidno, i keď som cítila, že mám čosi navyše. Prekážal mi skôr ten vnútorný nepokoj, že telo mi tým chce niečo asi naznačiť a ja stále neviem čo, lebo to ignorujem a zaoberám sa nejakou potrebou, ktorú som povýšila na potešenie či pôžitok. Niekde som čítala, že jedlo je potreba ako každá iná, malá či veľká. Keď ideme na záchod, nerozmýšľame nad tým pol dňa, nevyberáme si také či onaké miesto. Jednoducho, keď to príde, ideme na to. A keď to prejde, tak sa venujeme inej dôležitejšej činnosti. A tak som si povedala, že aj ja chcem tento môj pôžitok z jedla degradovať na potrebu a mať v hlave priestor pre oveľa krajšie myšlienky, priestor, kde si budem môcť plánovať ako žiť svoje sny.

Samozrejme, nie vždy sa mi to darí, niekedy sú ťažké dni, keď chcem toho veľmi veľa stihnúť, ale deti nespolupracujú. Tým mám na mysli, že každý potrebuje dvakrát kakať, potom si niekto cvrkne. Potom zas chce každý papať niečo iné, v inom čase, piť, potom zas jesť. Potom sa hrám s jedným kusom, druhý ma zas ťahá inam a ja nestíham plniť svoje plány. Lebo pomedzi je akurát súrna práca, že musím odbiehať a vybavovať akútne e-maily. V týchto situáciách sa mi stáva, že opäť siaham po sladkom a vtedy si trochu vydýchnem.

Pozitívum je, že už to nie je na dennom poriadku. Veľmi mi k tomu pomohol 21-dňový pôst na šťavách, keď som si pekne prečistila telo a opäť som začala intenzívne vnímať chute a vône. A hlavne si dvakrát rozmyslím, čo do tela dám, keďže konečne mám vyformovanejšiu postavu a nechcem do seba hádzať jedlo hlava nehlava. Navyše som sa presvedčila, že telu sa ľahšie funguje, keď je trochu hladné ako prejedené. Tak sa to snažím aj dodržiavať. Nie vždy to ide, pretože napríklad tie špagety , ktoré si robím, sú také úžasné, že dokážem do seba narvať riadnu misu. Ale môžem ja za to, že to len vyzerá byť veľké? Pritom je to jedna nastrúhaná mrkva, troška zeleru a úžasný avokádovo-paradajkový dresing. Navyše robím toho o trochu viac, lebo keďže moje detičky pred časom zistili, že to je pochúťka, tak mi polovicu vždy zjedia. Neviem vždy odhadnúť, koľko toho mám spraviť, aby sme sa všetci najedli. Takže niekedy tlačím do búdky a potom fučím, že toto som teda fakt nasilu už nemusela tlačiť. Lenže musela!

Pracujem na tom, aby som prestala v momente, keď mám dosť, tak ako to robia deti, kým ich nepreučíme, že sa musí zjesť, čo je na tanieri. Snažím sa to od nich odkukať. Oni prídu, dajú si popri hre, lebo tá je samozrejme dôležitejšia. Ale len toľko, koľko potrebujú. Môžem vytiahnuť akúkoľvek dobrotu, keď sú najedení, jednoducho o jedlo nejavia záujem. Neprestáva ma to fascinovať.

A prečo je tento zvyk také ťažké pre mňa opäť vybudovať? Jednak nezajedať smútok, zlú náladu, nervozitu či pocit pohody. A skončiť, keď mám dosť. Prečo mám tak hlboko zakorenené, že čo je v miske, to sa musí zjesť? A čo že polovicu dám do chladničky?

Nie je to so mnou až také zlé, ale občas to takto cítim. Príliš veľa času sa zamýšľam nad tým, čo budem chystať pre deti, potom čo si dám ja, potom sa pýtam, či deti nie sú opäť hladné, čo im pripravím? A takto to ide dokola.

Veľmi ťažko je dostať sa z tohto začarovaného kruhu, to som písala už na začiatku. Ale dala som sa do toho. Nedá sa to zmeniť za deň či dva. Ale snažím sa tento návyk budovať.

Prvý veľký krok bol pôst. Myslím si, že ten najľahší. Keďže som nejedla, bolo to jednoduché, kontrolka sa vypla. Vôbec som na jedlo nemyslela, bolo to také oslobodzujúce! Teraz je to o niečo náročnejšie. Jem menej, ale už som sa prichytila, že do seba ládujem 10 deka datlí a pritom vôbec nie som hladná. Je to beh na dlhé trate.

Druhý krok bol, že som si začala opakovať krásnu myšlienku ako si preprogramovať myseľ, ktorú som videla v jednom filme. Sme to, na čo myslíme. Takže dvakrát denne sa postavím k zrkadlu a poviem si: Ľúbim sa bezpodmienečne tu a teraz. Zo začiatku tam človek na seba kuká a keď to dopovie, myseľ ide. Čo ti už úplne šibe? Veď sa na seba pozri, ako sa môžeš ľúbiť? Nedokážeš sa odpútať od sladkého, tlačíš aj keď nie si hladná a podobne.

Lenže. Ak si to opakujeme 21 dní, niečo sa stane. Mozgu trvá 21 – 28 dní, kým prestane používať zaužívané nervové dráhy a zapojí nové, ktoré mu ponúkame. Po mesiaci si zrazu v zrkadle už neťukáme na čelo ani si nenadávame, ale zistíme, že sa na seba dokonca usmejeme, prípadne si dopoviem, áno mám sa rada. Vtedy myseľ prijala túto novú myšlienku. Zaujímavý pokus, rozhodne ho odporúčam vyskúšať. Skúšajte však, keď ste pred zrkadlom sami, obecenstvo to nemusí vždy chápať.

A tak som sa začala viac ľúbiť. Nie je to nejaký narcizmus, je to obyčajná sebaláska, ktorá by mala byť pre každého podľa mňa úplne prirodzená. Veď moje telo je môj jediný spoločník, ktorý je so mnou neustále, 24 hodín denne, celý môj život. Chcem ho ľúbiť, veď mi robí takú službu ako nikto na tomto svete. Preto sa o neho aj starám najlepšie, ako viem. A preto nechcem, aby ani občas vyhrala moja zradná myseľ a ja som ho napchávala nepotrebným jedlom navyše a zbytočne ho zaťažovala.

A tretí krok, na ktorom pracujem, je prísť na to, kedy som začala takto jesť a snažiť sa tento spínač vypnúť. Lenže to už nejde vôbec tak ľahko, ako som si pôvodne myslela. Je to niekde veľmi dobre ukryté. A tak keď mám chvíľu pokoja, keď sa môžem sústrediť, snažím sa vrátiť v myšlienkach späť a hľadať.

Je to azda jedna z najťažších prác na sebe. Ale ja mám rada výzvy, takže pracujem a pracujem. Určite ešte veľakrát padnem, ale idem podľa príkladu detí, ktoré sa oprášia a kráčajú ďalej za vyšším cieľom. Viem, že po tejto premene mi bude ešte lepšie, lebo sa konečne oslobodím od jedla a predpokladám, že od ďalších nepotrebných a zaťažujúcich myšlienok či programov. A to mi za to stojí!

 

Raw raňajky v Senci

Pred časom ma kamoška Niki poprosila, či by sme zorganizovali Raw raňajky v Senci. Výborný nápad! V seneckom amfiteátri sa nás dnes zišlo hojne. Aký bol program? Predstavila som svoje ideálne raňajky aj pre nevitariánov. Prešli sme si spolu a ochutnali 3 jednoduché recepty:

Najbližšie sa možeme stretnúť už v auguste pri rovnakej príležitosti – Raw raňajky v Senci 2. Už pomaly chystám aj recepty.

Život bez podprsenky?

Vedeli by ste žiť bez podprsenky? Na toto sa ma spýtala redaktorka televízie Markíza. Pozrite si, ako to dopadlo.

Život bez podprsenky?

 

Náš krásny prirodzený pôrod

Náš krásny prirodzený pôrod

Tento článok vyšiel prvýkrát 5. 11. 2012 na stránke www.zenskekruhy.sk.

Počas prvého tehotenstva mi môj gynekológ rozprával, ako niektoré mamičky hazardujú a rodia doma. Veď to je také riziko, treba byť v pôrodnici, tam predsa vedia, čo a ako, odrodili veľa detí, tak hádam odrodia aj mňa. Lenže ono to bola dosť zlá skúsenosť. Samý zelený plášť, intimita žiadna, veď tam je to ako na bežiacom páse, my sme tam jedna z mnohých, i keď pre mňa to bola výnimočná skúsenosť. Keďže som sa zľakla hneď, ako som tam prišla, kontrakcie prestali, vyšetrovali ma hádam všetci. Keďže to podľa nich nepostupovalo, ako malo, tak mi rozťahovali krčok maternice, pustili plodovú vodu. Nik sa ma na nič nepýtal, ledva mi odpovedali, keď som sa pýtala ja, čo mi robia. Akoby to telo zrazu nepatrilo mne. Na pôrodnej sále som bola 7 hodín v strašných bolestiach, bolo to hrozné. Mala som pocit, že puknem, zomriem a nik mi nepomohol. Jarka sa narodila nakoniec spontánne, s nástrihom, týždeň som nemohla sedieť. A hlavne, hneď ju zobrali a priniesli na 10 sekúnd v plienke a potom až na druhý deň ráno. Bola som taká vyčerpaná, že mi ani nenapadlo, že si ju mám pýtať, aby sme boli stále spolu.

Po tejto skúsenosti som si povedala, že na druhé bábätko sa tak rýchlo nedám nahovoriť. Veď tie kontrakcie boli tak neskutočne bolestivé, že pri každej som mala pocit, že vypľujem dušu a že sa to snáď nikdy neskončí. Našťastie to príroda zariadila tak, že na bolesť sa rýchlo zabúda a o rok som bola tehotná znovu. Postupne som začala rozmýšľať o pôrode, no vždy ma až striaslo od strachu. Nejako sa mi nezmestilo do hlavy, že to vyvrcholenie tehotenstva príroda zariadila ako hrozný zážitok a nie ako niečo výnimočné. Po pár prečítaných knižkách som postupne prišla na to, že si napíšem do pôrodnice pôrodný plán, aby rešpektovali prirodzený pôrod bez urýchľovania, nastrihávania a odobratia bábätka, keď sa narodí, jednoducho, aby to šlo prirodzene a nie riadené akýmsi doktorom. Čím viac som čítala, pozerala filmy o prirodzenom, domácom pôrode, počúvala nahrávky z besied s pôrodnými asistentkami a rozprávala sa so ženami, ktoré rodili prirodzene a niektoré doma, tým viac som začala uvažovať nad tým, že ideálne prostredie, kde ma pri vyvrcholení tehotenstva nik nebude rušiť, je u nás doma. Miesto, kde budem rodiť ja a nie, kde „ma niekto odrodí“, ako sa hovorí. Miesto, kde sa nebudem musieť doprosovať niečoho, čo pokladám za úplne prirodzené. Samozrejme, ak celé tehotenstvo a začiatok pôrodu budú prebiehať bezproblémovo. Keby som si akokoľvek nebola istá, tak som mala zbalenú tašku do nemocnice. S pôrodnou asistentkou sme boli dohodnuté, že jej zavolám, keď budem mať pocit, že sa niečo deje, porozprávame sa a povieme si ďalší postup. Deň po termíne som od rána mala také mierne bolesti ako pri menštruácii, vlastne sa to ani bolesťami nedá nazvať, taký zvláštny pocit. Ale pravidelný, v 10-20 minútových intervaloch. Tak som o pol piatej volala pôrodnej asistentke, že sa asi niečo deje, lebo mi odtiekla hlienová zátka a niečo pravidelné cítim. Rozlúčili sme sa s tým, že keď to neprejde a budú intervaly kratšie, mám volať znovu. S manželom a dcérou sme boli medzitým v záhrade, ja som si čítala knihu, občas som sa musela dať do inej polohy, do sedu, lebo poležiačky mi nebolo príjemne. O siedmej sme šli už dnu, o Jarku sa už staral Peťo, lebo ja som bola v sprche. Tlaky boli silnejšie a potrebovala som sa sústrediť.

Jedna známa mi poradila, aby som si vizualizovala pôrod, ako si predstavujem, aby prebehol a na nič iné nemyslela a hovorila si, že pri pôrode ja pomôžem bábätku a ono zas pomôže mne. Takže keď sa to rozbehlo, potrebovala som sa sústrediť, aby som čo najviac vnímala svoje telo, či je všetko v poriadku a pripomínala môjmu chlapcovi, že sa nám to spolu podarí a bude, ako má byť. Tak som sa oblievala teplou vodou a dýchala som tak, ako mi telo hovorilo a tie tlaky silneli, ale neboleli. Boli to také návaly, prichádzali pomaly, vtedy som sa čo najviac ponorila do seba, predstavovala som si, ako tá vlna ide smerom dole a otvára pôrodné cesty pre môjho chlapčeka a on zas robí svoju časť práce. O pol desiatej som volala pôrodnej asistentke, že sťahy mám každé dve-tri minúty, ale trvajú len 20-30 sekúnd. Pôrodná asistentka povedala, že sa pomaly zbalí a pre istotu príde, že dosť fučím. Do hodiny bola u nás. Ideálny čas, dcéra dávno spala, manžel mi občas podal vodu, nič iné som nepotrebovala, len som chodila, pri sťahoch som sa o niečo oprela, fučala som a sústredila sa. Tak si nakoniec sadol k počítaču. O pol jedenástej prišla pôrodná asistentka, zmerala ozvy, dýchala so mnou, trochu ma pomasírovala. Medzi sťahmi sme sa rozprávali. Príjemná atmosféra, žiadny strach, nič, nik ma nerušil, prispôsobovali sa môjmu tichu. Skontrolovala krčok a skonštatovala, že je to osem centimetrov, že už chýba len lem. Skoro mi oči vypadli, nechcelo sa mi veriť, veľmi som sa potešila, ako perfektne to postupuje. Dohodli sme sa, že ma skontroluje, až keď budem cítiť tlak na konečník. O takú polhodinku to prišlo, povedala, že pôrodné cesty sú otvorené, môžem tlačiť, ako sa mi bude chcieť. Tak som vyliezla na gauč na štyri, ale to mi nebolo príjemné, čupla som si a predýchavala som, po niekoľkých sťahoch som zrazu cítila strašne dlhý sťah, tak som tlačila. O 23:55 na jednu kontrakciu vyšlo celé telíčko. Na hlavičke mal Ondrejko vak blán, ktorý pôrodná asistentka dala hneď dole, aby mohol dýchať. Teplučký, mäkučký si mrnčal, trochu sme ho utreli uterákom, lebo bol strašne klzký a zobrala som si ho na hruď a dokola som opakovala „vitaj, Ondrejko“. Bol to neskutočný pocit, najvýstižnejšie slovo je neopísateľný, to človek musí zažiť. Nemala som slov, len som sa usmievala a nespustila som z neho zrak. Nešlo mi to do hlavy, toto malé stvorenie zo mňa vyšlo? Ondrejko sa pekne prisal a napapal sa. Asi po pol hodine sme odstrihli pupočník a skúsili sme, či nepôjde von placenta, lebo stále som cítila sťahy, a teda mi to už bolo nepríjemné, reku veď už chcem oddychovať, ale tlačiť sa mi nechcelo, tak sme čakali. O hodinu, keď stále nešla von, som si znovu čupla, zatlačila som a vyšla. Pôrodná asistentka ju skontrolovala, poukazovala mi, ako bola uchytená v bruchu, kde bolo bábätko, dali sme ju do misky a Peťo ju potom odniesol do mrazničky, že ju potom dáme vysušiť. Pôrodná asistentka mi skontrolovala pôrodné poranenia, spravila pár stehov a šla som do sprchy. Vôbec som nebola vyčerpaná a netočila sa mi hlava, ako som si to pamätala pri prvom bábätku. Ako tak potom upratali gauč, aby som si tam mohla s Ondrejkom ľahnúť, pôrodná asistentka povedala, že nás príde pozrieť deň na to a šli sme spať. Ja som zaspať veľmi nevedela, stále som sa nevedela spamätať, že to krásne stvorenie spokojne odfukuje nalepené vedľa mňa.

Som nesmierne šťastná, že sa nám to podarilo prirodzene, ako to má byť, že sa mi podarilo odbúrať strach z prvého pôrodu a tým pádom som zažila prirodzený bezbolestný pôrod, ako ho, podľa mňa, príroda zariadila.

Deti plodíme z lásky, a teda aj na svet by mali prichádzať s láskou.