Ako si budujem návyky

/in /by
Ako si budujem návyky

Som na materskej dovolenke s dvoma malými detičkami (3-ročná Jarka a 2-ročný Ondrej). Veľa sa hráme, takmer denne športujem, veľa čítam, meditujem. V lete si pestujeme zelenolistú zeleninu vonku, v zime vnútri. Som obdivovateľkou zdravého životného štýlu, takže živá strava nám je veľmi blízka. Mám dve práce, ktoré robím z domu popri deťoch. A väčšinu dňa mám super náladu, veľa sa s deťmi smejeme, aj keď sa nám niečo nepodarí, povieme si, to nič. Hľadáme spôsoby, ako sa niečo dá urobiť teraz hneď. Vstávam oddýchnutá, plním svoj denný plán, ktorý si vždy nachystám.

Len pre spresnenie, takáto som nebola vždy. Veľa som frflala, všade som sa snažila vidieť a nájsť to, ako sa veci nedajú spraviť, prečo je to zlé a nie naopak. Bola som nervózna, mala som nadváhu, nie veľmi, ale mne aj 4 kilá navyše neskutočne prekážajú. Častokrát do roka som mala nádchu, nemala som sa rada. To bolo asi to najhoršie, snažila som sa schudnúť, ale robila som to z nenávisti k sebe a nie z lásky k sebe. Takže sa mi to samozrejme nedarilo. Pozerala som sa len na príznaky, nehľadala som príčinu. Nebola som v harmónii so sebou a s okolím.

Bola som presvedčená, že sa musia zmeniť ostatní, aby som sa ja cítila lepšie. Ani vo sne ma nenapadlo, že mám začať od seba, a ak chcem, môžem tak maximálne niekoho inšpirovať a on sa rozhodne sám, či to robiť bude alebo nie.

Chcela som sa vymaniť z tohto zmýšľania, chcela som zmeniť toľko vecí. No nevedela som, kde začať a ako to urobiť. Bolo to hrozné. Prečo? Lebo v podstate mám šťastný život.

Mám milujúceho muža, krásnu dcéru a druhé bábätko na ceste. Máme krásne miesto na bývanie a veľkú rodinu okolo seba. Mám prácu, ktorá ma síce úplne nenapĺňala, ale občas ma bavila. Kde bol pes zakopaný? Prečo som vnútri cítila to napätie, prečo som nervózna, prečo občas vybuchnem? Chcem byť pokojná, mať prácu, ktorá bude mojím koníčkom. A že sa budem zobúdzať s pocitom, aký krásny deň tu máme a vyskočím z postele. To sa však nedialo!

V jednom momente som si uvedomila, že už takto žiť nechcem, že musím niečo zmeniť!

Spúšťačom bol môj druhý pôrod. Dokázala som na sebe zmeniť toľko vecí, aby som sa na pôrod dobre pripravila, až som zistila, že takto môžem pokračovať a meniť aj svoj životný štýl.

A tak som začala robiť drobné zmeny. Zobrala som si na mušku vždy jednu zmenu a po pár týždňoch som videla, že to funguje. Podarilo sa mi meniť návyky, staré nahradiť novými. Vždy som však menila len jednu vec, aby som sa na ňu poriadne sústredila. Už som totiž skúšala novoročné predsavzatia typu prestať jesť sladké, každý deň cvičiť a veľa čítať. Po pár dňoch som sa na všetky vykašľala, vždy.

V jednom momente som si uvedomila, že už takto žiť nechcem, že musím niečo zmeniť!

Prvú vec, ktorú som sa rozhodla zapracovať do každodenného života, bolo cvičenie 3 – 5-krát do týždňa. Keďže som počas druhého tehotenstva nabrala zopár kíl, chcela som sa ich pochopiteľne aj zbaviť. A takisto som chcela mať voľný čas pre seba. A tak som sa rozhodla pre behanie. Bola to pre mňa veľká výzva. Veľa som čítala o tom, aký je beh úžasný, ale nebol to môj obľúbený šport. Rozhodla som sa, že to vyskúšam.

Behala som, keď fúkal vietor, keď bolo teplo aj zima. Potrebovala som si tento návyk budovať 3 – 4 týždne. Na začiatku to bolo dosť ťažké. Naplánovala som si, ktoré dni v týždni budem behať, tak 1 – 2-krát, a potom v sobotu a nedeľu.

Niekedy som sa obliekla a ako som stála pri vchodových dverách, uvedomila som si, že sa mi vôbec nechce nikam ísť. Prvý mesiac to bolo utrpenie. Veľmi som si to neužívala. Behala som pomaly, neviem vlastne, či sa to vôbec dalo nazvať behom. Ale po každom behu som bola na seba hrdá, že som to dokázala. Ani raz som nevynechala, žiadne výhovorky. Obliecť sa a ísť von. Keď už som bola vonku, nemala som veľmi na výber, jednoducho som šla behať.

Takisto som hľadala vhodný čas, kedy to vyhovuje hlavne deťom a takisto mne. Skúšala som ráno, poobede, keď vstanú, ale to sa neosvedčilo, lebo buď chcel jeden mlieko, alebo sa nosiť, prípadne niečo papať. Zistila som, že ráno po zobudení je to najlepšie. Stačí, ak nachystám čaj a tú polhodinku sa zatiaľ preberajú. A takisto mne sa skoro ráno cvičí najlepšie.

Po mesiaci behania som zistila, že bežím rýchlejšie. Je to zábava, nezadýcham sa. Zabehnem 8 km namiesto 3,5 km. Nie som po behaní unavená. Začala som behať častejšie, až 5-krát týždenne. Potom som objavila minitrampolínu a HIIT (high-intesity interval training). Začala som to striedať, keďže sa mi páčilo cvičiť takmer každý deň a na behanie nebolo vždy dobré počasie. Už je to viac ako rok a tento perfektný návyk hýbania sa som si udržala až dodnes.

Po tejto zmene som sa nevedela dočkať toho, že sa pustím do niečoho ďalšieho. Začala som veriť, že dokážem zmeniť čokoľvek! A takto som si postupne vybudovala návyk po návyku – máme pekný plán, ako vyzerá náš deň s deťmi cez týždeň, kde stíham ráno cvičiť, stíhame všetky domáce práce spolu formou hry. Cez obed, keď deti spia, pracujem alebo si čítam. Jedna z činností, ktoré musím denne spraviť, je pozbierať divú zeleninu na raňajšiu šťavu. Väčšinou beriem tri vrecúška, lebo ďeťom sa táto aktivita veľmi páči, radi spoznávajú každú jedlú burinu a s radosťou obaja zbierajú do svojho vrecúška to, čo vedia, že papáme. Takýmto spôsobom spravíme toho cez deň veľa, v pohode a bez stresov. A večer, keďže máme domácnosť obriadenú, sa môžem venovať svojim veciam. Cítim, že môj život má zmysel, som spokojnejšia. Čaká ma na sebe ešte veľa práce. No teším sa na každé ráno, keď nás deti budia. A už si hovorím: „Aký tu máme ďalší krásny spoločný deň!“

 

Môj 21 dňový pôst na štavách popri dojčení

/in /by

Veľmi dlho som hľadala dôvod, ktorý by ma naozaj presvedčil a dodal by mi pevnú vôľu dať si pôst. Dôvody typu chcem schudnúť som zamietla, lebo to ma v pôste vôbec nepovzbudilo, skôr naopak, pre istotu som si naložila ešte jednu porciu, keby náhodou zajtra vypukol hladomor.

Nevedela som si predstaviť nejesť. Na vysokej škole som si dala 5-dňový pôst na vode a roky som na to spomínala, ale nevedela som sa odhodlať dať si ďalší. Vždy sa to skončilo tak, že som sa večer najedla. Aj keď jem najzdravšie ako viem, jednoducho som si nevedela predstaviť deň bez jedla. Niekde som čítala, že v čase pôstu ide aj o myseľ. Je to obdobie upokojenia a ponorenia sa do vlastného vnútra. Dostaneme odpovede na otázky, ktoré sa vynoria. A tak som potrebovala veľmi pádny dôvod, ktorý by ma presvedčil, že sa na to naozaj dám. Pár dní dozadu som cítila, že ten moment sa blíži. Začalo totiž obdobie pôstu pred veľkou nocou. Už som len potrebovala zámienku, aby som sa do toho pustila.

Potom som niekde videla video o cudzincovi, ktorý bol pár dní v budhistickom kláštore. Išiel tam na 10 dní meditovať. Mali jednoduchú stravu, ale veľmi chutnú. Začalo mu prekážať, že veľa času venuje premýšľaniu nad jedlom a nedokáže sa sústrediť na meditovanie, kvôli ktorému sa tam vydal. Vnímal to ako závislosť. Tak sa rozhodol prestať jesť a oslobodil sa od jedla.

A vtedy mi to cvaklo. To je ten pravý dôvod aj pre mňa.

Je to obdobie upokojenia a ponorenia sa do vlastného vnútra.

Zbavím sa závislosti na jedle. Prekáža mi, že veľmi často cez deň myslím na to, čo si dám. Niežeby som sa nejak prejedala, ale myslím na to. A takisto sa zbavím závislosti na sladkom. Po sýtej večeri si jednoducho musím dať niečo sladké. Čokoľvek, či už len čaj s medom alebo zopár hrozienok či müsli. Prekáža mi, že jedlo vnímam ako pôžitok a nie ako potrebu. Chcem to zmeniť, aby som si oslobodila myseľ a mohla sa venovať niečomu pre mňa dôležitejšiemu. Moje deti sú pre mňa inšpiráciou. Môžu jesť obľúbené jedlo, keď však majú dosť, prestanú jesť. Dokonca sa na jedlo ani nepotrebujú sústrediť, v rámci hry odbehnú, najedia sa a vrátia sa k pre nich dôležitejšej činnosti. A ja? Cez obed sa teším na to, keď zaspia, aby som sa mohla v pokoji najesť a sústrediť sa na to. Príde mi to postavené na hlavu. Neviem, kde v detstve som o tento úžasný návyk prišla. A viem, že mi nebude stačiť týždeň ani dva, lebo návyk sa mení približne 3 týždne. Preto môj tajný plán je vydržať aspoň toľko – 21 dní.

A to je pre mňa oveľa silnejší dôvod ako zhodené kilá. Tie zrazu začali byť oveľa menej dôležité. Tak ako pol dňa nemyslím na to, kedy pôjdem na malú potrebu. Jednoducho idem, keď potrebujem, nemyslím na to. A takto chcem vnímať aj jedlo. Chcem jesť chutne, ale nechcem povýšiť túto potrebu na pôžitok.

Konečne nastal ten moment zmeniť to. Už dlho som chcela skúsiť dlhý pôst. A vždy som si predstavovala ten pocit potom. Na celý ten proces som sa netešila. Teraz je to však iné. Nechcem byť ešte na konci, chcem prežívať tú zmenu. Chcem cítiť, ako sa mením. Ako sa mení moja myseľ. V jednom filme som počula úžasnú vetu: Prešiel som zo stavu viem do stavu že to robím. A tak som sa na to dala!

Keďže dojčím dve malé detičky, pôst na vode neprichádzal do úvahy. Potrebovala som niečo, kde budú aj živiny, ale bez vlákniny, aby si tráviace ústrojenstvo čo najviac oddýchlo. Riešením teda boli ovocno-zeleninové šťavy. Pripravila som si presný rozpis, čo budem kedy piť – aké ovocné šťavy, aké zeleninové. A tu je môj denník z pôstu.

Môj 21 dňový pôst na šťavách propri dojčení

1. deň: Cítim sa veľmi unavene, poobede ma veľmi bolí hlava, nemám veľa energie, ani som necvičila. Poobede som už začala byť hladná. Zaháňala som to litrami džúsov. Najradšej by som však bola sama, prípadne šla na krátku prechádzku. Bola som veľmi nervózna. Veľmi dobre mi padol horúci kúpeľ, bola mi strašná zima. Začiatok som si mala naplánovať na víkend, aby mohol byť Peťo viac s deťmi. Ja by som si oddýchla. Do budúcna budem vedieť.

Pitný režim: 1/2 litra vody, 1 1/2 litra pomarančovej šťavy, 2,5 litra šťavy z jablka, mrkvy, uhorky, stonkového zeleru, alfalfy. Spolu 5 litrov štiav, takmer neriedených.

2. deň: Zle som spala, som veľmi unavená, doobeda ma bolí hlava, poobede to je lepšie. Stále mám málo energie, aj obyčajné šoférovanie mi robí problém. Poobede som bola naozaj hladná, preto som veľa pila. Teda prvý a druhý deň žiadna sláva. Keď sa telo čistí, nie je to žiadna zábava, najradšej by som preležala celý deň, maximálne sa šla prejsť. Ale pobehovať od rána okolo detí je dosť náročné. Opäť som šla skoro spať, už o 21:00, a dnes v noci sa mi spalo výborne. Večer mi veľmi dobre padol horúci kúpeľ. Mám pocit, že vidím všetko tak hmlisto.

Pitný režim: 1/2 litra vody, 1/2 litra pomarančovej šťavy, 3 litre šťavy z jablka, mrkvy, uhorky, stonkového zeleru, alfalfy, slnečnicových klíčkov, cvikly, zázvoru. Spolu 4,5 litra štiav.

3. deň: Spala som tvrdo a dobre. Mám viac energie, stále sa ešte necítim na šport, ale je to podstatne lepšie ako 2. deň. Dúfam, že sa to bude už len zlepšovať. Večer som šla spať neskôr, o 22:30, v noci som bola samozrejme hore kvôli dojčeniu, ale napriek tomu som spala dobre. Zaujímavé je, že mi vôbec neprekáža pripravovať jedlo pre deti, nemusím sa vôbec premáhať. Keď to porovnám s pôstom, ktorý som držala 5 dní na čistej vode, je to teraz úplne iné. Rozdiel je v psychickom nastavení. Vtedy som chcela len schudnúť, bola som zameraná len na fyzickú stránku a to ostatné mi úplne ušlo. Teraz som zistila, že jedno nefunguje bez druhého.

Vypila som dokopy 6 litrov tekutín.

4. deň: Cítim hlad, ale už je to oveľa lepšie, výborne som spala, cítim sa oddýchnutá a plná energie, bola som behať 5 km. Mám oveľa lepšiu náladu, začínam cítiť príval energie, už sa to začína zlepšovať. Od začiatku pôstu som zhodila 3 kilá.

5. deň: Cítim sa výborne, veľa energie, výborne som sa vyspala. Konečne to začína mať grády. Trampolína: 25 minút. Šťavy: 4,5 l. Pijem takmer len šťavy.

6. deň: Rovnako ako 5. deň, šport: 25 minút. Šťavy: 6 litrov.

7. deň: Energia stále ako v predchádzajúce dni. Beh: 6 km. Šťavy: 5 litrov. Hmotnosť už nejde dole kilo za deň, ale oveľa menej, 200 g – 500 g.

Môj 21 dňový pôst na šťavách propri dojčení

8. deň: Cítim sa oddýchnutá, veľa energie, cvičenie: 30 minút. Dnes mám opäť o kilo menej, hneď mi je veselšie.

9. deň: Cítim sa oddýchnutá. Som so sebou spokojná a rozhodnutá pokračovať ďalej. Cvičenie: 30 minút, šťavy: 5 litrov.

10. deň: Mám sa výborne, šťavy: 5,5 litra.

11. deň: Veľa energie, štandardne výborný spánok, beh: 5 km. Šťavy: 5 litrov. Doobeda vydržím aj na 1 litri, smäd či hlad ma pochytí okolo 2 – 3 hodiny poobede, kedy by som pila jeden liter za druhým. A potom chodím stále na malú potrebu. Trochu mi to prekáža, lebo v noci idem 3-krát, a cez deň ani neviem zrátať koľko. Takisto začínam rozmýšľať, či je dobré vypiť za deň také množstvo šťavy, veď šťavy majú aj veľa kalórií. Všade som sa dočítala, aké šťavy a prečo piť, ktoré sú najlepšie na prečistenie, ktoré na živiny, ale nikde som nečítala o tom, koľko je fajn ich vypiť a koľko je zas priveľa. Stolica prichádza každé dva tri dni, je redšia, nič výnimočné, zakaždým úžasný pocit totálneho vyprázdnenia.

12. deň: Veľa energie, výborne som sa vyspala. Dnes som vypila 4 litre štiav. Už až tak nedodržiavam, že doobeda len citrusy a poobede zeleninové. Keďže ráno tiež odšťavujem deťom jablko, mrkvu, cviklu, uhorku a divú zeleninu, je mi ľúto dať to do chladničky a vypiť až poobede. V chladničke predsa šťava postupne stráca živiny.

13. deň: Výborné spím, cvičila som 30 minút. Stále mám veľa energie. Dnes to je 5 litrov a 1 liter vody. Veľmi mi je zima, začala som piť horúce čaje. A pomáha to. Prípadne si dám horúcu sprchu. Dnes hmotnosť klesla o pol kila, takže som spokojná, že to pokračuje. Posledných pár dní totiž hmotnosť zostávala nezmenená.

14. deň: Dnes vládzem trochu menej, som akási podráždená. Ani som necvičila. Večer som sa rozhodla, že budem piť maximálne 2 – 3 litre šťavy, okrem toho vodu, ak mi bude zima, tak čaj.

Môj 21 dňový pôst na šťavách propri dojčení

 

15. deň: Pijem horúce čaje, potom mi je teplo, po šťave strašná zima. Na leto super nápad, lebo ozaj ochladzujú. Keď vypijem pol litra šťavy, a to si ich už riedim 1:3 (voda:šťava), tak ma striasa, že si musím dať teplý sveter, hoci deti sú v tričku.

16. deň: Mám viac energie ako v 15. deň – aj mám menej chuť na šťavy, predtým som pila takmer výlučne šťavy, aj 6 litrov. Včera 2,5 litra, je to ľahšie a myslím si, že aj pre telo je to lepšie. Predsa živiny mám určite aj z 2 litrov čistých štiav. Nervózna som, že hmotnosť nejde dole, zhodila som 4 kilá a takto je už pár dní. Keďže peristaltika čriev nebola 3 dni v pohybe, spravila som si cez deň klystír. To bola úľava. Hneď potom sa mi výrazne zlepšila nálada, možno tie toxíny spôsobovali moju nervozitu. Hlavne, že mi je lepšie. Dnes som takisto spravila inú zmenu: dávam menej jablka a viac mrkvy. Dala som si pol litra pomarančovej šťavy a dva litre šťavy z mrkvy, jablka, cvikly, uhorky, zázvoru a divej zeleniny. Pomer kvôli približnej predstavy asi takýto: 6 mrkiev, 3 jablká, 2 cvikle, 1 uhorka, 5 hrstí divej zeleniny, 1 stonka zázvoru. Snažím sa to viac riediť vodou, aby som mala dostatok, keď vyhladnem. Keď vypijem pol litra, som na 2 hodiny sýta. Potom si dám čaj a keď už mi veľmi škvŕka v bruchu, tak idem na ďalšiu dávku.

17. deň: Mám sa výborne, aj keď cítim, že mám o niečo menej energie, ale doma vládne pohoda. Stále mi nič nerobí, že deťom pripravujem dobroty ako raw jablkovú štrúdľu na raňajky či jahody, oriešky, sušené ovocie. Nemusím sa premáhať ani si zapchávať nos. Akurát si popri tom popíjam šťavu. Teším sa, hmotnosť klesla o ďalšie kilo a pol. Bude to aj tým, že som začala piť menšie množstvá a viac vody a samozrejme včerajším klystírom. Dokopy 2,5 l štiav, zvyšok čistá voda alebo horúci čaj.

18. deň: Trochu sa už aj teším na koniec. Teším sa na pocit,keď sa najem. Nie že by mi nejak chýbalo jedlo, ale po šťave som o chvíľu hladná a nemám stále chuť len na šťavy. Tak niekedy mi jednoducho škvŕka v bruchu ďalej, lebo sa mi nechce piť. Snažím sa však naučiť, že hladný žalúdok je dobrý pocit. Keďže veľa dojčím, tak predpokladám, že aj preto som posledné dni často hladná. Stále ale dávam pozor, aby som mala stabilný príjem živín. Tých 2,5 litra čistej šťavy vypijem vždy. Akurát by mi občas padlo vhod môcť si robiť svoje, len tak posedieť, horúci kúpeľ či písať. Teraz to vnímam ako intenzívnu potrebu. Mala som úžasnú príležitosť na meditáciu, bola som na predpôrodnom stretnutí jednej kamarátky, ktorá ide druhé bábätko rodiť doma. Ešte v aute cestou domov som si pustila hudbu, aby som sa dostala do reality, nemohla som ani telefonovať, bola som mysľou niekde úplne inde. Perfektný zážitok. Večer som ešte chystala raw snickers, lebo na druhý deň máme dve oslavy. Keďže som nemohla ochutnávať, poprosila som o to svojho muža. Jemu ani klasická snickers tyčinka nechutí, tak len konštatoval, že je to dostatočne sladké a hotovo. V tej chvíli som sa jeho reakcii potešila, lebo keby sa začal rozplývať nad tým, aké je to chutné, tak by som možno len naprázdno prehĺtala. Ale voňalo to úžasne. Veď uvidíme zajtra, čo to so mnou spraví.

19. deň: Nedeľa a čakali ma dve oslavy. Na jednu sme šli poobede, tam je strava klasická, takže žiadny problém. Mne údené mäso či losos vôbec nevoňajú. Keď sa pozriem na koláče, tak vidím len cukor, vajcia, mlieko, smotanu, a to ma láka ešte menej, keďže už dosť veľa viem o tom, čo to v tele robí. Na druhej oslave som teda vytiahla raw snickers. Zaprášilo sa po nich, takže som ani nestihla zistiť, či mám na ne chuť. Asi nie. Vytiahla som si svoju šťavu a bolo mi dobre. Keďže bolo teplo, veľmi mi to padlo vhod, aspoň som sa na slnku ohriala.

20. deň: Opäť cítim príval energie, cvičím 30 minút. Už len zajtra a 21 dní je za mnou. Hmotnosť je od 17. dňa stabilných 65 kíl, myslela som si, že pôjde dole viac, ale som spokojná s výsledkom. Celkovo som zhodila 6 kíl.

21. deň: Dnes je posledný deň! Cvičím svoju klasickú pol hodinku. Vládala by som aj viac, ale toto je hranica pre deti, potom už chcú, aby som sa im venovala. Zistila som však, že potrebujem stále menej a menej spánku. Vôbec nie som unavená. Celý deň som na nohách a vôbec nepotrebujem oddych. Ak nerátam prvé 4 dni, kedy som si vyslovene aj sadla a chvíľu posedela. Vône cítim oveľa intenzívnejšie, predpokladám, že budem tak cítiť aj chute, keď začnem jesť. Mám veľmi dobrú náladu, lebo dnes je posledný deň a som na seba hrdá, že som pôst dokázala potiahnuť až na tri týždne, hoci môj prvotný zámer bol 10 dní až 14 dní s tým, že potom uvidím, ako sa budem cítiť. A cítim sa výborne. Už mi však stačí. Dnes som pracovala dlho do noci a spala som len 4 hodiny, napriek tomu som bola o pol piatej ráno vyspatá.

Môj 21 dňový pôst na šťavách propri dojčení

22. deň: Toto je moje prvé jedlo! Teda až na obed, doobeda som si dala ovocno-zeleninovú šťavu. Ten návyk sa mi páči a navyše šťavy robím ráno aj pre deti. Tentoraz som si smoothie spravila jednoduché, rozmixovala som jedno jablko, banán, vodu a pridala som čistú šťavu z divej zeleniny. To bola lahodná chuť! Áno, moje chuťové poháriky sú ako vymenené! To sa ani nedá opísať, tento zážitok treba zažiť! A ten pocit sýtosti. Potom som mala na 3 hodiny pokoj, príjemne plný žalúdok. Keď som vyhladla, dala som si jablko. Aj to bol gastronomický zážitok. Možno sa teraz trochu usmievate, ale naozaj to je tak.

No a tu sa môj príbeh, čo sa týka pôstu, končí. Rozhodne si ho spravím aj o rok!

Prečo som sa musela zmeniť

/in /by

Ako nad tým spätne rozmýšľam, tak už počas strednej školy, teda keď som mala približne 16 rokov, som cítila také vnútorné napätie. Iba výnimočne som cítila pocit pohody, uvoľnenia a veľmi som si tieto pocity vážila, keď prišli. Pamätám sa, ako som sa takmer každé ráno budila s veľmi zlou náladou, doma všetci vedeli, že sa so mnou vtedy nemajú rozprávať a musia počkať kým sa preberiem, alebo kým odídem do školy, lebo som bola naozaj veľmi nervózna. Hnevalo ma všetko a všetci mi liezli na nervy. Prečo? Netuším.

Pritom mi nik doma nerobil napriek, ale mne tuším prekážalo aj to, keď ma ráno čo i len niekto z rodiny pozdravil. Takisto mi bytostne prekážalo, že sa vlastne hanbím vyzliecť sa v lete do plaviek a oblečením musím zakrývať svoje šunky. A takýchto príčin na nervozitu som mala veľa. Keď som ochorela, nadávala som ešte viac, prečo akurát teraz, keď sa mi to vôbec nehodí. Každá skúška na vysokej škole ma znervózňovala, vôbec ma netešilo, že sa niečo naučím, hlavne som to chcela mať za sebou. A to by si veľa ľudí povedalo, že architektúra je také vznešené povolanie. Pre mňa zjavne nebolo.

Hnevalo ma všetko a všetci mi liezli na nervy. (…) Pritom mi nik doma nerobil napriek, ale…

Škola nebola až taká zábava, zato študentský život áno, ten mi aspoň vynahrádzal to, aby som sa ako tak cítila dobre. Ale vnútri som cítila pravidelne napätie. Jednoducho tam bolo a ja som netušila prečo. Ľudia okolo mňa, ktorí sa stále usmievali a mali dobrú náladu, to len predstierali? Alebo sa doma cítili rovnako mizerne ako ja?

Keďže som netušila, že sa dá žiť aj inak, snažila som sa zmieriť s tým, že takto to má byť. Pocit dobrej nálady a uvoľnenia má byť len výnimočný. Že každodenný život prináša množstvo napätia, často zlú nálada (dobrú náladu mi dokázala pokaziť akákoľvek maličkosť na celý deň!) a hundranie (kto ma pozná, potvrdí, že toto by som mohla vyučovať).

Možno aj preto si toľko ľudí potrebuje vypiť, aby sa odreagovali. Koniec koncov robila som to aj ja. A zaberalo to! Opadlo napätie a na nejaký čas mi bolo super! Zrazu bol svet gombička, všetci sme sa ľúbili, nik sa nehneval a cítili sme sa príjemne.

Lenže malo to zopár háčikov. Alkohol mi vôbec nechutil a ten hrozný pocit na druhý deň… Na vysokej škole ma to chvíľu bavilo, kým som prišla na to, že to nie je dlhodobé riešenie na šťastný život. Ja si nechcem kupovať radosť vo fľaši. Chcem, aby vychádzala z môjho srdca.

Potom som stretla moju spriaznenú dušu, Peťa. Škoda, že ten pocit zaľúbenia netrvá večne. Nič som nemusela robiť, aby som bola šťastná, spokojná, s večne dobrou náladou. Išlo to samé od seba. Úžasné!

Po čase sme sa zobrali a môj vnútorný pocit sa postupne vrátil do starých koľají. Ale keďže mám po svojom boku spokojnú povahu a veselého manžela, tak mi to jemne začalo vŕtať v hlave. Peťo to nepredstiera, on je jednoducho takmer stále spokojný, pozitívne naladený, nič ho nerozhádže, žiadna maličkosť mu nepokazí náladu, dokonca ani ja mojím hundraním! A to už je teda čo povedať.

Dodatočne ho obdivujem, že to so mnou vydržal, teda s mojimi hroznými náladami a dirigovaním.

O pár rokov som porodila naše prvé bábätko. Bola som v nemocnici, každý mi dával pokyny, čo mám robiť, všetko ma veľmi bolelo. Veľmi som sa bála, cítila som len strach. A keď sa mi narodila naša dcéra, bola som taká vyčerpaná, že si ani nespomínam, že by som bola vďačná za ten zázrak, ktorý sa práve udial. Vôbec som si ho neuvedomovala a už vonkoncom som ho neprežívala ako nejaký zázrak!

Zistila som, že chcem niečo zmeniť. Chcem zobrať zodpovednosť do svojich rúk.

Po roku som bola znovu tehotná a jedného večera, keď som opäť rozmýšľala o pôrode, som si uvedomila, že tento strach už zažiť nechcem. Porodiť dieťa je taký silný zážitok a ten môj prvý bol strašný! Zistila som, že chcem niečo zmeniť. Chcem zobrať zodpovednosť do svojich rúk. Ja s bábätkom v brušku sme jediní dvaja oprávnení viesť pôrod. Pre mňa to bol celoživotný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem! Pre mňa to bolo a stále je niečo výnimočné. Opäť sa mal stať zázrak. A v ten večer som sa rozhodla, že to zmením!

To bol ten moment, kedy sa to spustilo. Začala som veľa čítať o prirodzenom pôrode, pozerať filmy a videá, počúvať prednášky pôrodných asistentiek. Zrazu som začala svoj život a svet okolo seba vnímať inak. Pripravovala som sa na prirodzený pôrod. Tentokrát som chcela cítiť, čo mám robiť, a nie že mi to niekto len povie. Veľa som na sebe pracovala, páčilo sa mi to. Každým dňom mi to otváralo oči o niečo viac. Začala som tieto poznatky a praktiky aplikovať aj v bežnom živote a videla som, že to funguje. Dobrá nálada bola takmer na dennom poriadku, postupne mizlo vnútorné napätie a nervozita a ja som sa stále častejšie cítila dobre, spokojne a vyrovnane.

Postupne som prestala hundrať a dirigovať Peťa, ktorý to podľa mňa ocenil oveľa viac ako ja! Zistila som, že ak chcem zmeniť svet okolo seba, musím sa zmeniť najskôr ja a svet sa zmení tiež. Predtým som túto vetu počula veľakrát, vždy som si však pomyslela, aká to je blbosť! Čo ja, to ostatní musia robiť toto a tamto, aby som bola spokojná! Ja som úplne v poriadku, nepotrebujem na sebe meniť vôbec nič!

Ako veľmi som sa mýlila! Ale vráťme sa späť k pôrodu. Pôrod bol veľká výzva, ale ja som bola rozhodnutá robiť možné aj nemožné. Pripraviť sa, byť vnímavejšia k prírode, zdroju, svetlu, akokoľvek to nazveme, jednoducho byť v spojení.

Keď to finále nakoniec prišlo, jednoducho som vedela. Vedela som, že všetko je tak, ako má byť, a bolo to úžasné. Stal sa zázrak a zrazu som držala nášho syna v náručí. Bol to ten najkrajší zážitok v mojom živote.

(…) ak chcem zmeniť svet okolo seba, musím sa zmeniť najskôr ja a svet sa zmení tiež.

Po tejto životnej skúsenosti som už nemohla žiť tak, ako predtým. Bol to začiatok niečoho veľkého. Zatiaľ som mala len ten pocit, aj keď som nevedela, čo príde, alebo čo presne mám robiť. Vedela som, že niečo je inak. Len ťažko sa opisuje pocit, keď telo, myseľ a duch sú jedno. Ako som to cítila ja pri pôrode.