Som závislá na jedle. Už roky s touto závislosťou bojujem. Je to začarovaný kruh. Jednoducho nejde z neho von len tak ľahko, že si prikážem, že dnes si nič sladké nedám, alebo že prestanem jesť, keď mám dosť a polovica misky ostane.

Keď už nič, tak aspoň med do čaju. A zas sa to spustí. Z nezdravých sladkostí som síce presedlala na zdravé, ale aj tak tam bola stále tá sladká chuť. Čiže som si až tak nepomohla. Ja som chcela jednoducho na sladké nemať chuť. Nie že večer čakám, kým uspím deti, a potom utekám do kuchyne spraviť si lahodný avokádový puding s kakaom a medom. Nech je to akokoľvek zdravé, jednoducho keď nie som hladná, nechcem si dať po jedle už nič. A toto ma prenasleduje už ani neviem odkedy.

Nedávno som videla jeden film, kde morbídne obézny človek spomínal, ako schudol, až keď prišiel na príčinu. Tvrdil, že nadváha je riešenie pre telo. Keď je niekde emocionálny problém a telo nevie čo s tým, tak začne telo chrániť tukom. Vtedy je potrebné vrátiť sa v spomienkach až do okamihu, kedy sme sa začali prejedať alebo jesť sladké. Väčšinou zajedáme pocit bezpečia, ktorý nám chýba. A bezpečie v ranom detstve predstavovala láska. Ak by nás nik neľúbil, znamenalo by to, že by sa o nás nikto nepostaral a zomreli by sme. Preto si lásku spájame s pocitom bezpečia. A keď máme pocit, že nás nik nemá rád, nie sme v bezpečí a tento pocit prázdnoty zajedáme. Jeme stále viac a viac, lebo jedlom sa nedá zaplniť.

Všimla som si, že keď mám zlý deň alebo som nervózna, automaticky si po výdatnom jedle dám datle alebo figy. Jednoducho niečo extrémne sladké, čo na chvíľu obalamutí môj mozog, aby som sa cítila dobre.

Lenže už mi to veľmi prekážalo. Nielen že som si dávala presladené smoothies či čaje. Išlo to do takého extrému, že som po jedle už myslela na to, kedy si dám niečo ďalšie. Keďže sa stravujem zdravo, na hmotnosti to veľmi nevidno, i keď som cítila, že mám čosi navyše. Prekážal mi skôr ten vnútorný nepokoj, že telo mi tým chce niečo asi naznačiť a ja stále neviem čo, lebo to ignorujem a zaoberám sa nejakou potrebou, ktorú som povýšila na potešenie či pôžitok. Niekde som čítala, že jedlo je potreba ako každá iná, malá či veľká. Keď ideme na záchod, nerozmýšľame nad tým pol dňa, nevyberáme si také či onaké miesto. Jednoducho, keď to príde, ideme na to. A keď to prejde, tak sa venujeme inej dôležitejšej činnosti. A tak som si povedala, že aj ja chcem tento môj pôžitok z jedla degradovať na potrebu a mať v hlave priestor pre oveľa krajšie myšlienky, priestor, kde si budem môcť plánovať ako žiť svoje sny.

Samozrejme, nie vždy sa mi to darí, niekedy sú ťažké dni, keď chcem toho veľmi veľa stihnúť, ale deti nespolupracujú. Tým mám na mysli, že každý potrebuje dvakrát kakať, potom si niekto cvrkne. Potom zas chce každý papať niečo iné, v inom čase, piť, potom zas jesť. Potom sa hrám s jedným kusom, druhý ma zas ťahá inam a ja nestíham plniť svoje plány. Lebo pomedzi je akurát súrna práca, že musím odbiehať a vybavovať akútne e-maily. V týchto situáciách sa mi stáva, že opäť siaham po sladkom a vtedy si trochu vydýchnem.

Pozitívum je, že už to nie je na dennom poriadku. Veľmi mi k tomu pomohol 21-dňový pôst na šťavách, keď som si pekne prečistila telo a opäť som začala intenzívne vnímať chute a vône. A hlavne si dvakrát rozmyslím, čo do tela dám, keďže konečne mám vyformovanejšiu postavu a nechcem do seba hádzať jedlo hlava nehlava. Navyše som sa presvedčila, že telu sa ľahšie funguje, keď je trochu hladné ako prejedené. Tak sa to snažím aj dodržiavať. Nie vždy to ide, pretože napríklad tie špagety , ktoré si robím, sú také úžasné, že dokážem do seba narvať riadnu misu. Ale môžem ja za to, že to len vyzerá byť veľké? Pritom je to jedna nastrúhaná mrkva, troška zeleru a úžasný avokádovo-paradajkový dresing. Navyše robím toho o trochu viac, lebo keďže moje detičky pred časom zistili, že to je pochúťka, tak mi polovicu vždy zjedia. Neviem vždy odhadnúť, koľko toho mám spraviť, aby sme sa všetci najedli. Takže niekedy tlačím do búdky a potom fučím, že toto som teda fakt nasilu už nemusela tlačiť. Lenže musela!

Pracujem na tom, aby som prestala v momente, keď mám dosť, tak ako to robia deti, kým ich nepreučíme, že sa musí zjesť, čo je na tanieri. Snažím sa to od nich odkukať. Oni prídu, dajú si popri hre, lebo tá je samozrejme dôležitejšia. Ale len toľko, koľko potrebujú. Môžem vytiahnuť akúkoľvek dobrotu, keď sú najedení, jednoducho o jedlo nejavia záujem. Neprestáva ma to fascinovať.

A prečo je tento zvyk také ťažké pre mňa opäť vybudovať? Jednak nezajedať smútok, zlú náladu, nervozitu či pocit pohody. A skončiť, keď mám dosť. Prečo mám tak hlboko zakorenené, že čo je v miske, to sa musí zjesť? A čo že polovicu dám do chladničky?

Nie je to so mnou až také zlé, ale občas to takto cítim. Príliš veľa času sa zamýšľam nad tým, čo budem chystať pre deti, potom čo si dám ja, potom sa pýtam, či deti nie sú opäť hladné, čo im pripravím? A takto to ide dokola.

Veľmi ťažko je dostať sa z tohto začarovaného kruhu, to som písala už na začiatku. Ale dala som sa do toho. Nedá sa to zmeniť za deň či dva. Ale snažím sa tento návyk budovať.

Prvý veľký krok bol pôst. Myslím si, že ten najľahší. Keďže som nejedla, bolo to jednoduché, kontrolka sa vypla. Vôbec som na jedlo nemyslela, bolo to také oslobodzujúce! Teraz je to o niečo náročnejšie. Jem menej, ale už som sa prichytila, že do seba ládujem 10 deka datlí a pritom vôbec nie som hladná. Je to beh na dlhé trate.

Druhý krok bol, že som si začala opakovať krásnu myšlienku ako si preprogramovať myseľ, ktorú som videla v jednom filme. Sme to, na čo myslíme. Takže dvakrát denne sa postavím k zrkadlu a poviem si: Ľúbim sa bezpodmienečne tu a teraz. Zo začiatku tam človek na seba kuká a keď to dopovie, myseľ ide. Čo ti už úplne šibe? Veď sa na seba pozri, ako sa môžeš ľúbiť? Nedokážeš sa odpútať od sladkého, tlačíš aj keď nie si hladná a podobne.

Lenže. Ak si to opakujeme 21 dní, niečo sa stane. Mozgu trvá 21 – 28 dní, kým prestane používať zaužívané nervové dráhy a zapojí nové, ktoré mu ponúkame. Po mesiaci si zrazu v zrkadle už neťukáme na čelo ani si nenadávame, ale zistíme, že sa na seba dokonca usmejeme, prípadne si dopoviem, áno mám sa rada. Vtedy myseľ prijala túto novú myšlienku. Zaujímavý pokus, rozhodne ho odporúčam vyskúšať. Skúšajte však, keď ste pred zrkadlom sami, obecenstvo to nemusí vždy chápať.

A tak som sa začala viac ľúbiť. Nie je to nejaký narcizmus, je to obyčajná sebaláska, ktorá by mala byť pre každého podľa mňa úplne prirodzená. Veď moje telo je môj jediný spoločník, ktorý je so mnou neustále, 24 hodín denne, celý môj život. Chcem ho ľúbiť, veď mi robí takú službu ako nikto na tomto svete. Preto sa o neho aj starám najlepšie, ako viem. A preto nechcem, aby ani občas vyhrala moja zradná myseľ a ja som ho napchávala nepotrebným jedlom navyše a zbytočne ho zaťažovala.

A tretí krok, na ktorom pracujem, je prísť na to, kedy som začala takto jesť a snažiť sa tento spínač vypnúť. Lenže to už nejde vôbec tak ľahko, ako som si pôvodne myslela. Je to niekde veľmi dobre ukryté. A tak keď mám chvíľu pokoja, keď sa môžem sústrediť, snažím sa vrátiť v myšlienkach späť a hľadať.

Je to azda jedna z najťažších prác na sebe. Ale ja mám rada výzvy, takže pracujem a pracujem. Určite ešte veľakrát padnem, ale idem podľa príkladu detí, ktoré sa oprášia a kráčajú ďalej za vyšším cieľom. Viem, že po tejto premene mi bude ešte lepšie, lebo sa konečne oslobodím od jedla a predpokladám, že od ďalších nepotrebných a zaťažujúcich myšlienok či programov. A to mi za to stojí!

Vedeli by ste žiť bez podprsenky? Na toto sa ma spýtala redaktorka televízie Markíza. Pozrite si, ako to dopadlo.