;

Dni, kedy si všímam každú maličkosť, za ktorú som vďačná

kedy si všímam každú maličkosť, za ktorú som vďačná

Mám dni, kedy si všímam každú maličkosť, za ktorú som vďačná. 😃
Nevidím, že mi tri deti hučia do ucha každý niečo iné a každých 5 minút niekto niečo potrebuje, stále je doma hluk, všade sú hračky, sem tam stúpim na autíčko, či kocku od lega. Stále je niekto hladný, treba vybaviť hádku, umyť zadok, uspávať, nosiť, spratať a dokola zas.
Usmievam sa, ako mi je veselo🥳 a som dojatá, že akurát ja mám to šťastie byť mamou troch detí. Potom mi zavolá Peťo cez deň len tak. To sme si zvykli, že volá medzi stretnutiami, aby sme cez deň počuli a ja sa rozplývam. ❤️😘Že ten chalan, ktorý sa mi od prvej chvíle neskutočne páčil, sa do mňa nielen zaľúbil, ale si ma aj zobral za ženu💑 a okolo mňa pobehujú naše tri deti👨‍👩‍👧‍👦👶🏼. Niekedy mi od dojatia tečú slzy. Pripadá mi to, ako sen, čo sa mi splnil.
Všímam si všetko. Že mám funkčné dve ruky, dve nohy a môžem vlastne čokoľvek robiť. Mám strechu nad hlavou🏠, jedlo🥗, žijem v krajine, kde je mier. Ako sa mám dobre.
Každý deň si pripomínam akékoľvek tri veci, za ktoré môžem byť vďačná.
Keď som vďačná🤩, nemôžem byť nahnevaná😡. To bolo jedno z hlavných posunov v mojom negatívnom vnímaní sveta, vďačnosť mi nejak prirodzene zobrala to durdenie sa na celý svet.

Ako vieme čo najviac znížiť odpad a ako u nás triedime.

Ako vieme čo najviac znížiť odpad? Pred pár mesiacmi sme začali seriózne triediť. Triedime už roky, ale teraz sme sa do toho pustili na 150%.
V kuchyni máme 5 nádob. Kompost, plast, papier, komunálny odpad a sklo.
Zrazu sa naše smetné koše vyprázdnili. Z čias, keď sme ledva zavreli veko na smetnej nádobe, sme komunálny odpad znížili na dva sáčky.
Takto vyzerá nás smetný kôš po dvoch týždňoch (u nás sa vynáša 1×2 týždne), tesne pred vynesením.
A šli sme ešte ďalej, začali sme chodiť do bezobalového obchodu, kde obilniny, strukoviny a olejnaté semená naberáne do sklených fliaš.
Ovocie🍐🍑 a zeleninu🥬🥦 už viac ako rok nakupujeme do plátených tašiek🛍.
Drogériu 🧴🧼si tiež chodíme čapovať, vyrábam alebo kupujem v skle, tam sme odpad minimalizovali dávnejšie.
Plast si všímam viac a viac.
Tých obalov na obilninu, strukovinu, či olejnaté semená nebolo tak málo.
A to som si o sebe myslela, akí sme extra ekologickí, že nejeme živočíšne produkty🌱. Áno, rastlinná strava je šetrnejšia k životnému prostrediu, ako živočíšna, ale vieme ísť ešte ďalej. Stále nájdem niečo, čo vieme spraviť lepšie. Postupne. Vymyslíme si systém, skúšame, obmieňame a čo sa nám osvedčí, pri tom ostaneme.
Tak sme v priebehu pár týždňov dokázali tú preplnenú smetnú násobu 🛢nenaplniť do prasknutia, ale takmer ju ani nenaplniť..

Radi používame jedlo na uplácanie detí, keď sa buchnú, či hnevajú

Uplácanie detí

Radi používame jedlo na uplácanie detí, keď sa buchnú, či hnevajú.

Koľko som ja dostala sladkostí, aby som zabudla na moje bolesti, či sklamania. Časom som si začala spájať čokoládu s riešením na problémy.
Keď dieťa spadne a buchne si koleno, príde rodič, starý rodič a dá mu čokoládu, alebo ho nejak chce zabaviť, aby odviedol pozornosť od toho, že dieťa niečo bolí.
Čo dieťa v tej chvíli potrebuje je, pofúkať koleno, objať, uistenie, že sa to zahojí.

Predstavme si, ako by to prebiehalo u dospelých. Kamoška mi zavolá, že má problém s mužom, že si chce prísť pokecať, lebo je z toho zronená a ja jej na to poviem, áááále kašli na to, poď dáme si zmrzku a pozrieme si film. Pomôžem jej?
Ani náhodou, potrebujeme prežiť a spracovať tie emócie, potom sa vieme posunúť dalej. Nie ich niekde zamknúť, potlačiť a tváriť sa, že nie sú. Ak sme to robili my, je veľká šanca, že to robíme aj našim deťom.
Je to rýchle a pohodlné. Načo sa v tom rýpať, radšej to obrátime na žart, dáme mu horalku, aby dieťa prestalo plakať. Alebo hľadáme vymyslené lietadlo na oblohe, aby sme ho zaujali a ono zabudlo, čo ho trápi.
Aj mňa niekedy láka povedať, veď sa nič nestalo, toto nie sú problémy, poďme ďalej. Ale vždy si kusnem do jazyka, podľa nich to problém je.
Keď sa niekto z našich troch sekol, neuplácala som ho, aby sa odsekol. Asi mal dôvod, tak sme ho spolu hľadali, až potom sme šli ďalej. Preto si dávam také veľké časové rezervy, aby sme mali čas na riešenie toho, čo sa objaví.
Ak nebudem mať čas teraz im pomôcť sa popasovať s ich negatívnymi pocitmi, nebudú vedieť si potom s nimi sami poradiť v dospelosti, pri zložitejších životných situáciach.
Ak ich však teraz naučíme, že nepríjemné pocity sú, treba počkať, spracovať ich, oni prejdú. Že netrvajú večne, no netreba ich ignorovať, zajedať. Myslím si, že je veľmi veľká šanca, že budú vedieť aj potom, čo s nimi. A nestanú sa z nich čokoholici.

Tipy ako si spraviť jedlo ešte zdravšie s presným zoznamom…

Tipy ako si spraviť jedlo ešte zdravšie..
Nižšie nájdeš denný zoznam, čo a koľko by mali naše porcie obsahovať na deň.
Pre mňa tento zoznam bol super v tom, že som pochopila, ako si mám nastaviť pomery jednotlivých skupín jedla (ovocie, zelenina, strukovina, obilnina, olejnaté semená). Zvykla som jesť veľa obilniny, strukoviny a trochu zeleniny. Dnes môj tanier vyzerá inak. Jem zeleninu, kde je sem tam obilnina a strukovina. Parádne ma to nasýti, navyše je to oveľa výživnejšie.

Obed napríklad vyzeral takto, špagety s paradajkovou omáčkou a postrúhaným tofu. Dnes, ako prvé varím veľkú porciu dusenej zeleniny a k tomu si dám zopár lyžíc obilniny, či strukoviny. Takisto som netušila, že ovocie a zelenina sa dajú rozdeliť do rôznych kategórii, podľa živín. Ale už viem, že sulforafán, či lignany sú niečo, čo mám jesť denne a tak viem, akú zeleninu, či olejnaté semená treba nakúpiť. Tento zoznam je fajn do obchodu, presne viem, koľko z čoho potrebujeme.
Neznamená to, že sa musíte stať vegánmi, aby ste jedli zdravšie. Len si môžete k svojím jedlám pridať čo to aj z tohto zoznamu a budú výživnejšie.

Tu je zoznam podľa dr. Micheala Gregera:
Bobuľové ovocie (čučoriedky, jahody, černice, maliny) – 1/2 šálky
Iné ovocie (jablko, banán, hruška) – 3 kusy
Kapustová zelenina (kapusta, kel, brokolica, karfiol) – 1/2 šálky
Tmavolistá zelenina (rukola, ľadový šalát, friséé) – 1 šálka
Iná zelenina (paradajka, paprika, mrkva, tekvica, cukina) – 1 šálka
Ľanové semienka -1 pl
-Strukoviny – 1 1/2 šálky varenej
-Olejnaté semená a orechy (sezam, slnečnica, tekvica, vlašské orechy, lieskovce, mandle, arašidy, orechové maslá)-1/4 šálky orechov, alebo 2 pl orechového masla
-Korenie (kurkuma a iné korenie podľa chuti) – 1/4 čl
-Celozrnná obilnina (ovsené vločky, quinoa, amarant, pšeno, celozrnné cestoviny, celozrnný chlieb) – 1 1/2 šálky varenej obilniny, 3 krajce chleba

Micheal Greger k dennému zoznamu pridáva ešte toto:
-Voda (pramenitá, nesladená) – cca 2 litre
-Pohyb (šport, 90 minút jemnejšej aktivity ako jogy, chôdze, alebo 40 minút riadneho cvičenia, kde sa zapotíte)

Tu je k tomu video, s podrobnejším popisom zoznamu, ako ho navrhol náš obľúbený dr. Michael Greger.

Časom už sa mi to tak zautomatizovalo, nákupy nie sú (ani nikdy neboli) pre mňa nočná mora, aby som vždy dodržala na 100% celý zoznam. Beriem ho ako inšpiráciu a časom sme si to upravili doma tak, že to vlastne prirodzene dodržiavame a pritom sa už nemusím na ten zoznam ani pozrieť. Jedlo nemá byť stres, aj u nás sa stane, že máme výlet a sme celý deň mimo domu, tak nejeme presne úplne naj. Ale ráta sa to, čo robíme pravidelne, nie to, že raz za čas uletíme.

 

Čo hovoria ľudia, keď umierajú…najčastejšia odpoveď je..

Čo hovoria ľudia, keď umierajú...najčastejšia odpoveď je..

Keď čítam nejakú štúdiu, čo hovoria ľudia, keď umierajú, najčastejšia odpoveď je: “Ľútosť nad tým, čo neurobili, lebo sa to báli spraviť.”😳😢
Možno aj to je dôvod, prečo furt vymýšľame a skúšame s Peťom niečo iné. Lebo potom ľutovať je neskoro. 🤷‍♀️Keď je príležitosť, treba ju využiť teraz, lebo možno zajtra tu už nebude.
A tak, keď ma napadne nejaká konina, idem do toho. Chcem byť spontánna (a to milujem systém, všetko vopred naplánované), lebo vtedy sa cítim ako 20 ročná, že si stále môžem dovoliť robiť blbosti.🥳
Ak sa prehupnem do stavu, že som len vážna, budem sa so sebou nudiť a vtedy sa budem cítiť staro.🙅‍♀️🤦🏼‍♀️
Aj preto sa s Peťom rehoceme na hocičom, lebo život je vážny dosť. 🤣A ja som sa nafrflala až až. Na tri životy dopredu.
Preto sa len tak vyzujem uprostred ulice a ďalšie 2 hodiny chodím bosá a moji rodičia, čo idú so mnou, to ani nekomentujú. Možno si ťukajú za mnou na čelo, či mi ozaj už úplne šibe. Je to možné. 🤷‍♀️😁
Na tom nezáleží. Najviac sa cítime nažive vtedy, ak sú tam emócie. Viac sa nám to vryje do pamäti a dni nie sú také všedné, sú výnimočné. ❤️

Čo máme v chladničke okrem laku na nechty a horčice…

Čo máme v chladničke okrem laku na nechty a horčice

Mám rada, keď je naša chladnička prehľadná a čistá. S Peťom sa snažím zaviesť systém, že ju na striedačku budeme utierať, ale zatiaľ to mám na starosti len ja. A keďže ju používam denne aj niekoľkokrát, tak si JU aj môžem umyť. Peťova teória, haha. Škoda, že sa do toho nerátajú jeho večerné záťahy. 

Veľmi veľké percento tvorí ovocie a zelenina. Kopec ľudí mi vždy po takomto poste napíše, čo všetko z ovocia do chladničky nemám dávať. Ako napríklad jablká. Lenže v chladničke nie sú sypké a von vyložíme toľko, čo zjeme za deň, aby neboli studené. Nemáme komoru a takto nám to funguje veľmi dobre. Nerada vyhadzujem plesnivé ovocie, či zeleninu. Vlastne jedlo celkovo.
Aj banány tak skladujeme, ak ich nakúpime veľmi veľa a aby neboli zrelé všetky naraz, časť dám do chlaničky, kde sa proces výrazne spomalí.
Druhy ovocia a zeleniny sa unás striedajú počas ročného obdobia, kupujeme hlavne to, čo dozrieva u nás. V zime nekupujeme papriku, paradajky, broskyne, či hrozno. Teraz sa toho prejeme tak, že kápiu nebudem chcieť vidieť do ďalšieho roku, lebo ju už mesiac jem denno denne. Navyše kápia vypestovanej od susedov z vedľajšej dediny má sladkú chuť, na ktorú sa tá z obchodu nechytá a tá zimná, ju pripomína len vzhľadom.
Okrem ovozelu máme riadne zásoby tofu (do šalátov, na nátierky, do koláčov), raw tyčinky (naša sladkosť), sezamovú pastu tahini (na ovsenú kašu), sem tam nejaké junk foody (pre mňa spracovaná potravina) ako jogurty, klobásu, či párky, samozrejme všetko vegan. 
Jedlo z predošlého dňa nezvykneme skladovať, keď tak pre Peťovi nachystám deň vopred do práce obed. Okrem strukoviny (tú varím na dva dni), najradšej navarím presné množstvo. Varenie mi trvá do 20 minút (čo jeme za deň), nemám preto za potrebu variť na týždeň dopredu a najradšej jeme čerstvé potraviny. Varená zelenina sa veľmi rýchlo kazí, deti nikdy nemajú polievku z predošlého dňa. Takže okrem lakov na nechty, horčice, filmov do foťáku, máme v chladničke pohlcovač pachov a to mletú kávu. Tú samozrejme nik nepije.
Máme radi tekvicový olej, ale keďže sme tak zvyknutí na nespracované potraviny, zabúdame na neho a takmer vôbec ho nepoužívame. A pritom do tekvicovej polievky je taký úžasný!!! Teraz na jeseň, keď jeme tekvicu na kilá, si dám asi pripomienku na chladničku. Šťava z aloe je na detox, dostala som od kamošky, tak to pijem len ja. Ostatní sa boja, že ich to zje, či čo, hlavne Peťo.

Keďže chladničku raz za týždeň celú umyjem (zas nepreháňam to, šup šup 5 minút a je to), tak aj prejde kontrolou, čo tam môže byť a čo putuje do kompostu, či kačkám. Takto tam neskladujeme nič dlhodobo, čo by páchlo a nemá tam čo robiť. 

Krutá pravda o našom najobľúbenejšom kešu orechu

Krutá pravda o našom najobľúbenejšom kešu orechu

Keď som mala obdobie na raw strave, jedna zo základných potravín boli kešu orechy. Tie mi nahrádzali veľké množstvo jedál, ktoré som vďaka nim vedela spraviť.
Kupovali sme kešu na kilá, vyrábala som raw torty s kešu krémom, kešu majonézu, kešu syr, kešu jogurt. Deti jedli kešu len tak, na desiatu, či olovrant.
Všetko to bolo chuťovo vynikajúce, ale…
Veľmi ťažké. Orechy obsahujú veľké množstvo tuku a poskrývané vo všetkých možných jedlách len pridávajú na hmotnosti a tažko sa trávia.
Navyše s kešu je iný problém.
Kešu orech má dve vrstvy tvrdej škrupiny, medzi ktorýmu sú žieravé látky, ktoré môžu spôsobiť ťažké popáleniny.
Aby ich mohli spracovať, musia prejsť parou a varením. Ženy, čo ich lúpu (donedávna sa to robilo ručne, postupne sa automatizuje) mávajú trvalé poškodenia z tejto tekutej toxickej živice. Bežne im továrne neposkytujú ochranné rukavice. 
Ak sa orech neotvorí podľa istých štandardov, toxická živica sa dostane do styku s kešu orechom a je nejedlý.
S Peťom sme videli video (1, 2) ako sa lúpu kešu, aby sme ich my mohli jesť a odvtedy nás prešla na ne chuť. Je pravda, že som sa vo veľkom o tom zaujímala pred 3 rokmi, dnes sa to automatizuje, ale keďže sa v škrupine nachádzajú toxické látky, nás to odradilo tak či onak.
Všetky živiny čo obsahujú, vieme nájsť bez rizika inde, usúdili sme, že nie je dôvod, aby sme ich teda jedli. 

Čo si predstavujem ja pod vetou “všetko s mierou”?

Varené párky s horčicou

Veta, všetko s mierou, je taká všeobecná, ktorú sme si zaužívali používať pri všetkom.
Pri jedle, pri leňošení, pri športe, pri alkohole, pri kontakte s deťmi, pri vzdelávaní, pri nosení detí a podobne.
Otázka podľa mňa je: “Kedy nám tá miera prospieva a kedy nie?”
Miera je dobrá na niečo, čo nám prospieva. Ak napríklad mám dieťa, čo miluje hrať na violončele a chce hrať deň-noc, na to je dobrá miera. Usmerniť, že cez noc sa spí, sú nejaké povinnosti a potom je čas na milované violončelo. Tu je tá miera vhodná.
Ak však viem, že niečo škodí, kde je miera? Napríklad, aká je miera pri heroíne? Koľko si mám pichnúť, aby to bolo ok? Tam je miera nula. Všetci sa na tom zhodneme na 100%. Nik nikoho nepresviedča, že daj si jednu, to ťa predsa nezabije.
S cigaretami sa to už tiež dostáva do povedomia, že ideálna miera je nula cigariet. Žiadna nie je v náš prospech. Ani jedna, ani dve. Možno nás tie dve cigy denne nezabijú, ale všetci vieme, že ich prínos k zdraviu je nula. Tiež to trvalo, veď kedysi sa fajčilo v nemocniciach! Nebolo to zo dňa na deň.
A už sa niečo podobné dostáva do povedomia aj so stravou. Svetová zdravotnícka organizácia označila spracované červené mäso ako typ karcinogénu číslo jedna. Teda, aj tam je miera nula. Výskumy nás posúvajú ďalej. Pred 15 rokmi som síce mäso nejedla, ale neštudovala som si veľmi literatúru ohľadom tejto tematiky. Vtedy som na tento argument, všetko s mierou nevedela odpovedať. Dokonca som s ním súhlasila. Nemala som informácie a toto je také neextrémne trvdenie, dá sa do toho zahrnúť aj aj…Hoci, cítila som, prečo zvery nejem, ale argumentovať som teda nevedela vôbec. Dnes máme faktov a dôkazov plno. Dnes si už môj životný štýl viem veľmi dobre obhájiť. Naša domáca knižnica už neobsahuje beletriu, máme doma čistú faktografiu ohľadom životného štýlu.
Miera je fajn na prospešné veci, nie na to, čo nám blíži.

Spoločné stolovanie a čo je pre nás ešte dôležitejšie

Spoločné stolovanie a čo je pre nás ešte dôležitejšie

Keď som bola tínedžérka, cez týždeň sme mávali doma spoločné večere a cez víkend aj raňajky, či obedy. Milovala som to. Ponáhľala som sa z chaty od kamošov, len aby som stihla obed. Nik ma nenútil, jednoducho to bol náš rodinný čas, sedieť pri stole, debatovať, smiať sa a popri tom jesť. Kamaráti si šli hlavu odkrútiť, či mi nešibe, že v nedeľu ráno sa ponáhľam z chaty na rodinný obed. Veď ma nik nezháňal, nik by mi nevynadal, keby som neprišla.
Nie, ja som chcela ísť.
Ako máme s Peťom už našu rodinu, pri malých deťoch je spoločné stolovanie harakiri. Oni sú hladní 6-krát za deň a ja 2-krát. Oni nejedia, keď nie sú hladní a ja som sa naučila tiež nejesť, keď nie som hladná. Akékoľvek zdravé jedlo, ktorého je nadbytok, nám škodí. Všetci sa stravujeme vtedy, keď sme hladní a nie vždy vyjde, že jeme spolu.
Čo pre mňa znamená spoločné stolovanie? Čas, ktorý trávime spolu pri jedle. A my ho trávime spolu, až na to jedlo. Máme toľko spoločných činností, ako čítanie, hranie spoločenských hier, výletov, bláznenie sa, varenie. Chápem spotočné stolovanie, keď sa ľudia cez deň nevidia, ako keď som chodila do školy a rodičia do práce. Každý mal svoj program a stretli sme sa až večer.
Ja som s deťmi stále a Peťo sa prispôsobí im, čo chcú robiť, keď príde po celom dni domov. Ak si chcú kopať loptu, rýchlo sa naje a ide sa im venovať.
Jasné, že spolu sedíme, prisadnem si k spoločnej večeri. Keďže ja už večer nejem, dám si s čaj, alebo nič. Nám ide o to, aby sme si porozprávali, kto čo cez deň zažil, udržovali spolu puto, boli si blízki. Jedlo je na druhom mieste. Hoci aj my radi jeme, nie je to to najdôležitejšie, skôr to, či si máme čo povedať.

Hádanie sa a prečo si myslím, že nerozprávanie sa nič nerieši

Hádanie sa a prečo sa neoplatí sa nerozprávať

Pred 15 rokmi sme boli schopní ísť s Peťom na dovolenku, počas cesty sa pohádať a nerozprávať sa niekoľko dní.
Jedny Tatry boli extrém, takmer týždeň sme sa nerozprávali. Ani slovo. Keďže sme nemali deti, tak ozaj nebolo nutné sa ani pozdraviť. Podotýkam, boli sme na dovolenke!
Akí magori sme boli obaja. Urazené ego a nik nebol ochotný urobiť prvý krok.
Najhoršie na tom je, že takto spätne netuším dôvod našej veľkej hádky. Ani ostatných hádok. Pamätám si veľmi dobre to napätie, zlý pocit, aké to bolo celé nepríjemné. Musel to byť veľmi vážny dôvod, keď sme sa nerozprávali, že?

No asi nie, keď si po rokoch ani jeden nevieme spomenúť, o čom sme sa hádali.
Ani k jednej hádke si nepamätáme dôvod, len tú situáciu, ako sme sa obchádzali.
Tak som časom dospela k veľkému poznatku, keď nejde o život, nejde o nič. A nemá zmysel strácať čas nerozprávaním sa. Nikam nás to neposunulo, nezbližovali sme sa, skôr naopak, vzdialovali sme sa jeden od druhého. Nasledujúca hádka nebola produktívnejšia, mala presne ten istý scenár.
Dlho to bolo tak, že som ja spravila ten prvý krok a šla za Peťom. Moje ego sa po čase veľmi bránilo, že predsa aj on môže prísť sa udobriť. Ale nakoniec som sa vždy premohla. Veľa sme sa o hádaní rozprávali a časom sme to posunuli na výmenu názorov. Niekedy aj ostrú. Ale! Už sa neurážame. Vyfučíme, čo trvá pár minút.  Povieme si, čo prečo načo, začo, kto to ako vnímal a pokračujeme ďalej. 

Zvyčajne to už prehodíme potom na vtip. Obaja to vnímame ako veľký posun, je nám takto lepšie, nič neostane nevypovedané. Nič nedusíme v sebe, hneď si povieme a vzduch je znovu čistý a nie je dusno. Nebolo to zo dňa na deň, ani za mesiac, trvalo nám to. Ale keďže to bolo niečo, čo nám ozaj prekážalo, tak sme sa do toho spoločne pustili a podarilo sa. Ak by som bojovala za náš vzťah len ja, nešlo by to. V tomto je Peťo super, že síce to trvá, ale celkovo je za. Že na vzťahu treba pracovať, že to nejde samo od seba. Na čase nezáleží, dôležité je, že sme sa niekam posunuli.