Prečo naše deti nemôžu jesť čokoľvek si zmyslia, ale my rozhodujeme, čo jedia

V tomto videu vysvetľujem ako to u nás funguje, kto o čom rozhoduje a prečo. Mnoho ľudí sa nás pýta, či to nie je pre nich príliš obmedzujúce, keď im takto zasahujeme do života. Nie, nie je to o tom, že chceme robiť našim deťom napriek, rozkazovať, aby sme si dokázali našu silu. Je to úplne o niečom inom. Mám na to jedno prirovnanie, ktoré popisujem v tomto videu. Potom už väčšina ľudí stratí argumenty proti…

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.

4 tipy ako hravo zmeniť niečo, na čo ste nikdy nemali dostatok pevnej vôle

Ako sa zmeniť

Cítite sa zaseknutí vo svojom živote? Máte pocit, že sa potrebujete niekam pohnúť vo svojom živote, ale netušíte, kde a ako začať? Potom čítajte dalej.

Chceli by ste toho toľko zmeniť, začať zdravšie jesť, pravidelne cvičiť, či zbaviť sa stresu. No vždy, keď sa na to dáte, je to po pár dňoch také náročné, že sa vrátite so starých koľají a ste tam, kde ste boli? Tak toto veľmi dobre poznáme. Obaja, aj ja aj Peťo. V dnešnej rýchlej dobe máme každý kopec povinností, čo musíme za deň stihnúť. Nie je to jednoduché len tak posunúť svoj životný štýl niekam inam. Hlavne nie zo dňa na deň. Žijeme v kolobehu povinností ako je práca, domácnosť, rodina.

Sami vieme, čo by sme chceli zmeniť no nevieme ako to spraviť, aby to fungovalo. Keď príde na lámanie chleba, je to zrazu nejaké ťažké. Boli sme tam, kopec krát sa nám to zosypalo ako domček z karát. A potom chuť začať znovu vyprchala. Môj obľúbený príklad je pojedanie sladkého. Od detstva som bola na sladké. Ovocie som veľmi nejedla, skôr koláče, tyčinky, keksíky. Takže v čase, keď mi začala prekážať moja nadváha, som mala celkom slušnú závislosť na cukre. A tak som si po každej oslave povedala, ako s tým seknem raz a navždy. Lenže keďže oslavy nie sú každý deň, ale približne raz za mesiac, neustála som to a na oslave som zjedla aj koláče za dni, čo som ich nejedla. Predsa aby som to dohnala. Tak som odchádzala z oslavy, že by som sa radšej odkotúľala a s predsavzatím, že v pondelok začínam znovu. A začnem tak, že nebudem jesť žiadne sladké, budem jesť menšie porcie a začnem športovať, lebo chcem schudnúť. A aby som schudla, potrebujem toho spraviť naraz veľa, aby sa výsledok dostavil čím skôr. Lebo to pretekajúce sádlo mi vážne liezlo na nervy. Vydržalo mi to asi deň, možno deň a pol, kým som sa zas poriadne nenajedla, či lepšie povedané neprejedla. A takto sa to opakovalo niekoľko rokov! Bez úspechu! Nemala som žiadnu pevnú vôľu. Niečo som si predsavzala, čo som ozaj veľmi chcela a aj tak som to nevedela dodržať.

Ale je to ozaj o pevnej vôli? Po tých rokoch viem naisto, že zo začiatku vôbec nie. Je to o niečom inom. Treba mať plán. A s pevnou vôľou som v mojom pláne vôbec nerátala, lebo na ňu sa spoľahnúť nedá. Keď príde náročný deň, tú energiu na pevnú vôľu jednoducho nemáme. Až vtedy sa mi to podarilo, keď som pochopila tento mechanizmus. V podstate sú to 4 jednoduché kroky.

Karobový hutný koláč ku káve

1. Nastavenie prostredia

Sme veľmi ovplyvnení prostredím, v ktorom sa pohybujeme. Málo si to uvedomujeme, ale sme tým, čo nás obklopuje. Aby sme vedeli spraviť nejakú zmenu, musí byť to najjednoduchšie a najpohodlnejšie riešenie pre nás, inak nebudeme úspešní. Ak som napríklad chcela prestať jesť sladké, ale doma stále boli poruke nejaké čokolády, tyčinky, v čase núdze som ich samozrejme pojedla všetky. Lebo príde ťažký deň a celá pevná vôľa ide bokom. Na pevnú vôľu sa nedá spoľahnúť. Máme len určité množstvo energie na deň. Ak mám večer ešte mať energiu, aby som odolala tej čokoláde, čo sa na mňa v skrinke neskutočne usmieva, to by som musela mať za kýble pevnej vôle. A to som nemala nikdy. Ale ak som zmenila domáce prostredie a nenakúpili sme do zásoby rôzne sladkosti, tak tento problém nenastal, lebo doma nič nebolo. Takisto som prestala na určitý čas chodiť na oslavy, kde boli tie domáce koláče, ktoré boli to jediné, čo ma tam zaujímalo. A tak som sa nemala ako prejesť do popuku, lebo som pri tom zdroji ani nebola. Takto som si nachystala prostredie, aby som mala zaručene úspech a nemalo ma, čo pokúšať.

Šošovicové lasagne so šalátom

2. Potrebujeme si vybudovať jednoduchý návyk.

Akonáhle si vybudujeme návyk, prestávame sa na to sústrediť a robíme to automaticky. Ako čistenie zubov. Za detstva sme sa to naučili a teraz to už robíme tak prirodzene, že sa nad tým ani nezamyslíme. Máme to zžité s naším rytmom života. A takéto niečo potrebujeme aj pri budovaní nového návyku. Aby sme niečo vedeli dodržiavať, musí to byť jednoduché a ľahké. Ak je niečo príliš náročné a len začíname meniť svoj životný štýl, stojí nás to príliš veľa energie a ľahko nás to odradí. Ak sa napríklad ideme učiť jazyk, najprv začíname s jednoduchými vetami, nejdeme rovno čítať články o jadrovej fyzike. A tak to je aj s návykom. Aby sme sa s ním zžili, najlepšie je, ak je to niečo veľmi jednoduché. Teší nás, že sa to dá ľahko dodržiavať a my robíme to, čo sme si zaumienili. Je to náš úspech, ktorý nás motivuje v tom pokračovať. Napríklad som chcela začať zdravšie jesť. A tak som okrem bežného zjedla aj jedno jablko. Jedno jablko nie je nič, čo by sa nedalo dodržať, je to v podstate maličkosť a pritom jablko denne je kopec ovocia za taký mesiac. Zrazu som mala sladké z ovocia a už sa mi nezbiehali sliny tak na pečené koláče, či čokoládu. Bol to jednoduchý návyk, stačilo si to jablko len kúpiť, zobrať so sebou a zjesť.

3. Len jeden návyk.

Nedávajte si toho naraz veľa. Ak začínate s budovaním návykov, odporúčame sa sústrediť len na jednu vec. V dnešnej rýchlej dobe má každý množstvo povinností, čo musí za deň stihnúť. A preto je dôležité ísť na seba postupne. Sme príliš zaneprázdnení, žijeme v rýchlej dobe. Je priam nemožné z toho zo dňa na deň vykročiť iným smerom a zrazu sa naraz zmeniť. Preto pre udržateľnosť je najlepšie si osvojiť jeden návyk a keď si ho zautomatizujeme, ako napríklad to jablko denne, môžeme potom prejsť na ďalší návyk a pracovať na ňom.

Ako to zvládnuť s rodinou, či okolím, čo sa stravujú inak

4. Vybudovanie návyku trvá približne mesiac.

Na jeden návyk si doprajte 30 dní. Za ten mesiac si v mozgu vytvoríme nové nervové spojenie, novú dráhu, ktorým si daný návyk zautomatizujeme. Potom sa už na to nebudeme musieť tak sústrediť, lebo to pôjde jednoduchšie. Ako napríklad s tým jedným jablkom denne. Počas toho mesiaca som si to musela pripomínať, aby som na to nezabudla a dodržiavala to, ale potom to už bolo jednoduchšie. Po tom mesiaci som už automaticky dávala do košíka jablká. Stali sa súčasťou môjho dňa. Ideálne je nový návyk robiť aj v tú istú dobu, lebo tak si to lepšie budete zo začiatku pamätať, budete si to spájať s určitým miestom, či časom.

Keď si osvojíte budovanie jednoduchých návykov, môžete si pridávať náročnejšie výzvy. Alebo dokonca pracovať na odstránení návyku, ktorý vás obťažuje.

 

Prečo som sa stal vegánom?

Prečo som sa stal vegánom

“Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije.” (slovenské príslovie)

Rozbil sa. Nie krčah, ale môj žalúdok. Stalo sa mi to začiatkom júla. Ani si presne nepamätám, kedy som naposledy vracal, alebo mi bolo takto zle. Úplne ma to priklincovalo k posteli. Jeden deň som bol totálne mimo, druhý už ako-tak pri živote. Počas oddychu som mal dosť času popremýšľať nad sebou, nad tým, ako funguje ľudské telo a aké máme možnosti ovplyvňovať svoje vlastné zdravie. Zamyslel som sa aj nad tým, ako a prečo som sa dal na rastlinnú stravu. A ako veľmi som sa pustil do “junk food vegan” (nezdravej vegánskej stravy), že ma to takto vypojilo.

Keď som prišiel do Francúzska v 2002 a spoznal som Mirku, moje vedomosti o rastlinnej strave boli na úrovni malého dieťaťa, ktoré spoznáva svet a nasáva čo najviac informácií. Vôbec som netušil, že rastlinná strava dokáže človeka uživiť tak, že nepotrebuje živočíšnu. Pre mňa bola zelenina iba príloha, ovocie dezert a strukoviny alebo obilniny doplnok k tomu najdôležitejšiemu jedlu – mäsu. To, že som nevedel, čo vegán znamená, asi neprekvapí nikoho. No ja som mal problém vôbec pochopiť, čo to je vegetarián. A hlavne, na čo to tí nešťastníci robia??? U mňa všetko končilo príbehom o nejakej známej, ktorá bola tiež vegetariánka, ale skončila v nemocnici a musela sa vrátiť k pôvodnej strave. Podobné príbehy na úrovni “jedna pani povedala” nám vytvárajú predsudky, ktoré následne ovplyvňujú náš výber a správanie.

Mirka mala trpezlivosť vysvetľovať. Ja som mal zas čas a kopec jedla z domu, ktoré mi s pribúdajúcimi informáciami mali prestať chutiť. Ale neprestali. Akokoľvek som veril tomu, čo mi Mirka rozpráva, stále som nevedel pochopiť, prečo by som sa mal vzdať niečoho, čo mi chutí a na čo som zvyknutý. Ja sa nechcem meniť! Mirka sa zas nechcela vzdať svojich návykov a pravidiel. Kompromisom teda bolo, že si môžem jesť, čo chcem, ale musím si to aj nachystať. A tak lenivosť zvíťazila. Doma, keď varila Mirka, jedol som ako chcela. Vonku, keď som bol sám, jedol som hocijako. A dúfal som, že to takto ostane naveky. Budem jesť čiastočne zdravo (doma) a zároveň si zachovám aj svoje obľúbené jedlá (vonku).

Je to zaujímavé, ako sa telo mení pod vplyvom životného štýlu. Keď sme mladí, tie rozdiely nie sú veľké, telo veľa zvláda. A tak aj keď do neho pcháme hocičo, navonok to môže vyzerať, že sa nič nedeje. Zlé návyky si však vyberú svoju daň. Treba len čakať.

U mňa sa premena začala niekde okolo roku 2011. Behal-lietal som po Bratislave a riešil biznis. Snažil som sa byť čo najviac vyťažený, lebo to je predsa “in”. Káva, cigaretka a sem-tam alkoholový výjazd do mesta – zresetovať hlavu. Spolu s tým ale prichádzali klasické príznaky: únava, úzkosť, bolesti hlavy, vyčerpanosť, stres. A následky? Zmeškané termíny, nespoľahlivosť, chronická prokrastinácia (chorobné odkladanie dôležitých vecí na neskôr), nezodpovednosť, nedôveryhodnosť. Som chybný? Je na mne niečo zlé? Veď Mirke nič nie je. Práve naopak. Mal som pocit, že jej život ide z ľahkosťou. Áno, tiež sa borila so svojimi internými nevyriešenými otázkami. Ale fyzicky na tom bola perfektne. Veľa vládala, mala kopec energie a vôbec nebola chorá. Vôbec. Ani ja som nebýval nikdy chorý. Ak boli chrípkové prázdniny a spravili v škole jednu triedu, ja som v nej vždy bol. No s pribúdajúcim vekom a životným štýlom sa mi už drobné chrípky, bolesti hlavy a vyčerpanosť nevyhýbali. A tak som sa rozhodol, že musím zmeniť svoj stravovací návyk aj ja.

Sami neveríme, že strava môže zmeniť všetko, verte mi. Je nám obom úplne jasné a je to podložené aj mnohými výskumami, že na to, aby sme dostali svoje telo do rovnováhy a dokázali žiť naplno, sú dôležité okrem stravy aj ďalšie časti životného štýlu – pohyb, spánok, detoxikácia, medziľudské vzťahy a iné. Pre mňa však strava bola tým, čo reprezentovalo môj zlý životný štýl a tá zdravá ma mohla posunúť ďalej. Ak zmením stravu, môžem potom zmeniť už hocičo.

Napriek tomu, že mi Mirka ponúkala na čítanie množstvo (naozaj množstvo) literatúry počas spoločného žitia od 2002, až v roku 2013 som bol ochotný si prečítať niečo, čo mi odporučila. A aj to sa priznala, že už mi veľké šance nedávala. Veď knihu od Richa Rolla som si začal čítať až na tretie odporúčanie! Jednoducho som dovtedy vôbec nepočúval, nezaujímalo ma to.

Moja cesta k ultra je pre mňa bibliou. Zmenila mi kompletne život. Rich Roll bol človek, ako ktokoľvek iný, ako ja alebo ty a postupnými malými krokmi sa menil až sa dostal tam, kde je dnes. Je to jeden z najzdravších a najvyšportovanejších medzi nami. Má vlastný podcast, ktorý mi otvoril bránu k ďalším zaujímavým ľudom. Zúčastnil sa viackrát Ultramana (najťažšie triatlonové preteky na svete – za 3 dni treba prekonať 10 km plávanie, 421 km bicykel, 84 km ultramaratón), zvládol 5 Ironmanov za 7 dní a nedávno, vo veku 51 rokov, celkom náročné duatlonové párové preteky Ötillö. Je na rastlinnej strave, má rodinu a žije tak, ako by sme mali žiť všetci – robí to, čo ho baví. Čo je ale najzaujímavejšie, jeho premena začala až keď mal 40 rokov! Dnes má 52 a stále je v top forme. Ukážte mi 52-ročného človeka vo svojom okolí, ktorý zvládne to, čo Rich a pritom bude žiť klasický životný štýl, ktorý takmer všetci na západe vedieme. Nemožné.

Rich ma inšpiroval. Ak sa dokázal zmeniť v 40. rokoch, ja to dokážem v 31. rokoch. A preto zmenil som stravu. Komplet. Zo dňa na deň som si povedal, že už nebudem viac jesť živočíšne produkty. Premena nie je jednoduchá. Ale mal som tú výhodu, že doma som aj tak už nejakých 10 rokov jedol rastlinne. Stačilo upraviť jedálníček vonku. A postupne sa orientovať na zdravšie rastlinné jedlá a vynechávať tie, ktoré alternujú štandardnú kuchyňu, no až také zdravé nie sú aj keď sú rastlinné (napr. moja mňamka vegan burger).

Je strašne ľahké spadnúť do zlých návykov. Ako vegán a príležitostný bežec si stále nedokážem ustrážiť množstvo práce, ktorú si na seba naváľam. Z toho potom pramení málo spánku, stres, úzkosť a kolotoč sa opäť roztáča… Držím si svoju rastlinnú stravu, ale keď som v strese, poľavujem a vyberám si rýchle aj keď nezdravé riešenia. Vedeli ste, že aj chipsy, coca-cola alebo hranolčeky sú vegánske?

Môj žalúdok ma teda začiatkom júla stopol a ukázal mi, že nie som všemocný. Mám 35 rokov, málo pohybu, nezdravú rastlinnú stravu, málo spánku. Zjednodušene: svojmu telu nevenujem dostatočnú pozornosť.

Dnes je však opäť nový deň. Čas na nový začiatok. Alebo reštart. Včera som počúval podcast s Des Linden (prvá americká víťazka bostonského maratónu od 1985) a zaujali ma dve myšlienky:

  1. Vždy sa zúčastni/začni – Nemusí to dopadnúť dobre. Ale to, že sa mi nechce, nie je dôvod aby som nemohol začať. Ak nezačnem, ak sa nezúčastním, tak nebudem vedieť, ako by to mohlo dopadnúť.
  2. Čo všetko vlastne dokážem? – Aké sú moje môžnosti vlastne? Je to, čo teraz robím, to moje životné maximum?

Naozaj nemám na viac? Kde sú moje hranice? Keď neskúsim, nezistím.

Prečo som sa stal vegánom

Ako stíham cez deň behať okolo detí, starať sa o domácnosť, pracovať, cviciť…

Často dostávam otázku ako to všetko za deň stíham. Máme doma tri deti, jedno je už rok školopovinné, toho roku pribudne ďalšie školopovinné. Máme ich na domácom vzdelávaní a najmenší trojročný Lukáš tiež nepôjde do školky. Popri deťoch mám na starosti domácnosť, záhradu. K tomu rada cvičím, vzdelávam sa, píšem blogy, recepty a trochu pracujem. Moje tajomstvo asi je minimalizmus. Myslím si, že to je kľúčom úspechu. Odstránila som zo života to nepodstatné a robím len zmysluplné veci. Samozrejme zmysluplné pre mňa.

Ako presne prebieha náš deň?

Ráno vstávam veľmi skoro. Najradšej som hore o 4 ráno, ale to sa mi poslednú dobu nedarí, lebo Lukáš má šiesty zmysel a nepustí ma. Okolo pol šiestej už vstáva aj on, takže najčastejšie vstávame my dvaja spolu. Áno, chodíme aj skôr spať, okolo 9:00 som už v posteli, deti podstatne skôr. Vtedy cítim únavu a pre nás sú rána čarovné. Všetci vstávame skoro a tak sme si to celé poposúvali. Keď vstanem o štvrtej, dám si veľký pohár vody, sadnem si a píšem si žurnál, za čo som vďačná. Uvedomila som si, čo vo svojom živote mám. Nie je to samozrejmosť a tak sa nezabudnem každý deň za to poďakovať. Potom si chvíľu čítam knihu. Máme celkom slušnú faktografickú literatúru z rôznych oblastí. Cez deň nemám hodinu či dve na čítanie. Som vďačná aj za 10-20 minút. Zistila som, že som za polroka takto prečítala 3-4 knihy. Nie je to žiadna beletria, ale faktami nabitá literatúra, niekedy nad jedným odsekom strávim aj pol dňa rozmýšľaním, kým si to natrepem do hlavy. Potom beriem karimatku a idem cvičiť jógu. Ak sú medzitým už deti hore, nachystám im vodu a mám približne pol hodiny na cvičenie. Oni sa za ten čas preberú, pohrajú a potom už chcú spoločnosť a raňajky. Už si zvykli, že ráno cvičím a volajú ma, ak je problém, alebo niečo veľmi dôležité, čo mi musia povedať.

Cez školský rok po raňajkách trielime von na ulicu. S kamošmi sa takto skoro denne ideme vyvetrať na také dve-tri hodiny. Keď sa vrátime rýchlo spravím obed. Buď je zelenina už do polievky nachystaná a len ju uvarím, alebo ju dám variť, až keď uspím Lukáša. Starší si medzitým čítajú, alebo hrajú nejakú hru, sem tam pozerajú rozprávky.

Ako stíham cez deň behať okolo detí, starať sa o domácnosť, pracovať, cviciť...

Pri jednoduchých činnostiach, ktoré sú nutné sa vzdelávam. Pri varení, či upratovaní si pustím audioknihu, alebo podcast s Richom Rollom, či vegánskou kuchárkou Chef AJ, aby som sa popri tom vzdelávala. Spájam viacero činností dokopy a stíham cez deň to, čo potrebujem.

Keď náš najmenší bublinko zaspí, starší dvaja jedia a ja cvičím pilates. Potom sedíme za stolom, cez rok sa učíme (tu je odkaz ako to prebieha). Cez leto hráme spoločenské hry, študujeme si, čo nás zaujíma. Robíme také činnosti, kde sa potrebujeme sústrediť. Prípadne pracujem, ak máme všetko vybavené a starší dvaja sa sami hrajú. Večer som už unavená a tak pracujem väčšinou cez deň, vtedy mi to páli podstatne viac a stihnem toho niekoľko násobne viac ako večer. Keď sa Lukáš zobudí, ideme na výlet, či na krúžok, v lete do záhrady, kúpať sa, alebo sme doma, ak sa nám nikam nechce ísť.

Ako stíham cez deň behať okolo detí, starať sa o domácnosť, pracovať, cviciť...

Máme základný plán na deň. K tomu si ráno pripíšem zopár činností, čo treba urobiť. Napríklad dať prať, vyvešať, povysávať, vytrhať burinu, zasadiť, poliať, či zbierať úrodu. A pomedzi tie hlavné činnosti dňa nejak vtesnám to, čo treba urobiť v ten deň. Možno nerobím veci úplne poriadne, ale mojím mottom je, že musia byť hotové. Mám kopec energie a tak robím aj veci šup šup, lebo tých úloh je aj veľa. Dom a záhrada vyžadujú starostlivosť. Pre nás má dom veľmi veľa výhod a k tomu patrí aj tá práca okolo toho. Nesťažujem sa koľko je okolo domu práce, rátam s tým. Veľa o tom nerozprávam, skôr to urobím. Možno aj preto sa niekomu zdá, že veľa stíham. Teraz sa napríklad veľa naťahujem, a tak popri rozprávaní sa s Peťom, či hraní kariet s deťmi sa naťahujem. Peťo si zvykol, že my dvaja v pokoji tak raňajkujeme, a cez víkend obedujeme. Inak popri rozprávaní umývam riad, varím, upratujem, či robím stojky. Mne sa nestane, že by som sedela s kávou v ruke pri telke. Nezapadá to do môjho minimalistického života. Ak to nie je zmysluplné, v mojom dennom rytme to nemá miesto. Nesťažujem sa, že má LEN 24 hodín, lebo mne je to akurát. Večer o šiestej všetci večeriame a o siedmej sú deti v posteli. Tak máme ešte večer s Peťom možnosť si povedať, čo kto zaujímavé zažil, posedieť, zasmiať sa, či byť v tichu.

Ako stíham cez deň behať okolo detí, starať sa o domácnosť, pracovať, cviciť...

Je pravda, že už máme s deťmi vyšperkovaný náš denný rytmus a sme zladení. Keď cvičím vedia, že je to môj čas a buď sa pridajú, alebo si ma nevšímajú. Ja zas viem, ako fungujú oni, že doobeda sa potrebujú vonku poriadne vyblázniť, aby sa lepšie sústredili na učenie, hru, lebo majú okysličené celé telo. Preto vtedy cvičím, či pracujem. A poobede sme zas spolu a bláznime sa. Odpozorovala som, čo im najviac vyhovuje a do toho sme zapasovali aj to, čo chcem stihnúť ja a veľmi dobre nám to takto funguje. Ja som spokojná, že mám aj čas pre seba vo forme cvičenia jógy a pilatesu. Potom mám lepšiu náladu, viac energie. Keď sme mali len Jarku nerobila som ani polovicu činností, čo robím teraz a sťažovala som sa koľko toho mám. Každopádne čím viac povinností, tým lepší menežment a ono to ide. Stačí len chcieť a asi aj vládať. Ja viem, že to stále opakujem dokola, ale za to, že toľko vládzem vďačím rastlinnej strave. Darmo by som mala plán, čo všetko chcem a potrebujem stihnúť, keby som ležala odpadnutá od únavy.

 

 

 

 

 

 

 

Náš prvý rok na domácom vzdelávaní. Ako ho hodnotíme?

Prvý rok na domácom vzdelávaní

Prvý rok školy máme za sebou. Ako hodnotím z pohľadu rodiča tento rok? Bola to vždy len sranda a zvládala som to s úsmevom na tvári?

Kdeže! Boli veselé dni, ktorých bola drvivá väčšina, ale boli aj ťažké momenty, keď sa Jarke vôbec nechcelo. A ja som sa snažila ju presvedčiť, že sa jej to v živote zíde a jednoducho to treba spraviť. Verím na denno denné budovanie si návykov a tak toto presviedčanie ma niekedy až ubíjalo. Ak je veľa práce čo ma môže akokoľvek baviť, je to náročné. Baví ma, ale je to náročné. A tak to beriem aj s týmto domácim vzdelávaním. Má to veľmi veľa výhod, ale sú aj náročné momenty a tými si jednoducho musím prejsť. Neznamená to, že by som menila a chcela ich poslať do školy. Bolo to len zopár ťažkých dní, ktoré rozhodne neprevážili to, prečo sme sa rozhodli pre domáce vzdelávanie. Napriek tomu sa mi stávalo, keď som sa len potrebovala vyrozprávať po ťažkom dni, že som si vypočula: „Sama si si to vybrala, nik ťa nenútil.“ V tej chvíli mi to veľmi zle padlo. Ale uvedomila som si, že to s tým nemá nič spoločné. Bol to jednoducho náročný deň, nič viac. V noci som málo spala, lebo Lukáš veľa cucal. Alebo sme boli vonku príliš dlho a potom boli všetci nervózni, lebo boli veľmi hladní, a tak sa hádali za každú blbosť, až kým sa nenajedli. Alebo som ja potrebovala sedieť za počítačom a pracovať, ale nedalo sa.

Karobový hutný koláč ku káve

Vždy však vyvážilo to, že sa veľmi teším, že sú stále so mnou a nemusíme nikoho ráno nikam vyprevádzať. To je stále pre mňa na nezaplatenie. Stále si myslím, že sú veľmi maličkí, aj keď má už Jarka sedem rokov. Stále pri väčšine konfliktov ma volajú, aby som to vyriešila, lebo majú problém a nevedia si s tým rady. Jarka je síce ukecaná malá baba, ale aj tak som radšej, že stále môžem ešte držať nad nimi ochrannú ruku, keď treba. Stále platí, že naše deti nik nebude ľúbiť viac ako my. Verím, že sú v školách učiteľky, ktoré to robia s láskou a sú milé k deťom. Ale majú ich toľko na starosti, že jednoducho nie je v ich možnostiach všetko ustriehnuť.

A čo samotné učenie? V druhom polroku sme hľadali systém, ako by to mohlo fungovať. Zo začiatku Jarka frflala. Že sa jej nechce a prečo musí robiť niečo nasilu, keď ona sa chce teraz hrať a podobne. A tak som s ňou skúšala, čo by vyhovovalo jej a pritom sme si aj k tým učebniciam sadli. Unschooling sa mi páči, ale nevedela som nakoľko by sa s ním stotožnila naša kmeňová škola. A aj tak, čítať, písať a počítať sú zručnosti, ktoré nás robia gramotnými a v reálnom živote sa nám veľmi zídu. Takže som hľadala naše ako. Nebolo to ľahké, lebo Jarka je ako Peťo. Rebelka. Na ňu neplatí, že tu si sadni a píš. Ona sa s tým musí stotožniť a potom je ochotná spolupracovať. Ondrej je ako ja. Povedali sadnúť a písať, tak sedím a píšem. Ondrej makal a stále aj maká viac a dobrovoľne. Prečíta celú knihu na posedenie, počítanie ho baví, hocikedy príde za mnou, aby som mu napísala príklady. O ňom som ani nevedela, kedy sa niečo naučil.

Domáce vzdelávanie v praxi

Za to Jarka mi to neuľahčovala. Mali sme aj ťažké chvíle. Nerozumela som, prečo si nesadne keď som jej vysvetlila, že to treba. Až potom mi na základe jednej knihy trklo, že je rebelka a musím ísť na ňu úplne inak. Slobodne. Ako na Peťa. Oni, keď sa cítia byť slobodní sú ochotní spraviť to, čo treba. A tak som jej vysvetlila, čo cez deň potrebujeme spraviť a nech povie, kedy sa jej chce. Dala som jej možnosť si vybrať čas a to jej stačilo na to, aby sa cítila slobodne.  Tak sme sa nakoniec dohodli. Najlepšie to šlo hneď zrána. Jarka sa zobudila, prebrala, vypila pohár vody a dobrovoľne si sadla a písala. Písali sme denník, čo sme v ten deň mali v pláne, alebo čo sme robili deň predtým. To, čo odporúčali písať v šlabikári ju nebavilo, tak sme písali to, čo chcela. Potom si vybrala knihu a čítala. Len sme sa dohodli koľko strán prečíta. To sme museli stihnúť do pol deviatej, lebo potom už nás zvyčajne čakala partia kamošov na ulici. A to sme nechceli zmeškať.

Domáce vzdelávanie v praxi - telesná výchova

Tak som niekedy lietala medzi robením raňajok, kontrolovaním Jarkiných viet, či ich píše správne, zabávaním Lukáša, aby sa Jarka mohla sústrediť, prípadne medzi mojím cvičením. Najlepšie sa mi cvičí ráno a tak som to chcela stihnúť kým vytrielime von na ulicu. Učenie ráno trvalo okolo pol hodiny. Matematiku sme si zvyčajne nechali na obed, keď Lukáš spal a my traja sme si sadli k stolu. Každému som zadala matematickú úlohu a kto vedel riešil sám a kto potreboval, tomu som asistovala. Ondrej je samostatný a Jarka ma zapája veľmi rada do akejkoľvek jej činnosti. Takže zvyčajne som pomáhala jej. Boli dni, keď to bolo veľmi náročné. Nie vždy som mala náladu počúvať ako melie a melie. Matematika nie je jej srdcovka a tak okolo toho radšej rozprávala, ako rátala. A potom mi naša pani učiteľka Lucia poradila matematiku online! Od toho momentu sa bili o tablet, lebo každý chcel rátať matematiku. Už nebolo potrebné žiadne presviedčanie, sami od seba si k tomu sadali. Veľmi ich bavilo, že potom im to počítač vyhodnotí, koľko odpovedí mali správne a chodili mi to pyšne ukazovať, ako sa im darí. Odvtedy to šlo ako po masle. Konečne sme našli funkčný model. Ráno čítanie a písanie. A matematika cez obed. Prvouku nerátam, lebo to skúmame stále niečo z reálneho života, to ich baví stále.

A ako teda vyzeralo koncoročné preskúšanie?

Bolo podobné ako prvý polrok. Doniesli sme všetko, čo sme doma za ten polrok spravili. Jarka čítala, počítala. Bola tam tá istá pani učiteľka, ktorá bola rovnako usmiata ako na polroku. Jarka z toho mala dobrý zážitok, žiadny stres, aký si žiaľ zo školy pamätám na písomkách ja.

Prvý rok na domácom vzdelávaní

Takisto dostávame často otázku dokedy chceme mať domáce vzdelávanie, či aj druhý stupeň a to ako, lebo to sa na Slovensku nedá. A my na to hovoríme, že ideme rok za rokom a rozhodneme sa podľa toho, čo nám vyhovuje a čo nie. Keď sa narodí dieťa, nenapadne nás, do akej škôlky ho zapíšeme. Užívame si s ním každú chvíľu. A až keď príde vhodný čas, potom sa nad tým zamýšľame. A tak to máme aj my. Načo budem teraz rozmýšľať, čo bude na druhom stupni základnej školy, keď Jarka ide teraz do druhej triedy? Budeme sa nad tým zamýšľať, keď to bude aktuálne. Možno bude o rok chcieť ísť si posedieť do lavíc, neviem. A možno nie. Uvidíme ako sa to vyvinie. Každopádne teraz to nejdeme meniť a pokračujeme v domácom vzdelávaní aj ďalší rok. Našli sme si systém, kde sme začlenili aj Jarkine a Ondrejove učenie a funguje nám to. Domáce vzdelávanie zapadá to do nášho minimalistického spôsobu života. Netrávime kopec častu cestovaním do školy a naspäť. Nemajú príliš veľa podnetov, nenútime ich sedieť pol dňa v lavici, keď chcú behať. Ušetríme aj nejaké financie, lebo nemusíme kupovať x zošitov, či platiť do školy poplatky. Nepotrebujeme nakupovať prezuvky do školy, oblečenie, školskú tašku, peračníky a iné pomôcky. Nemusíme tým pádom doma skladovať kopec vecí navyše. Máme veľa voľného času na hru, kreslenie, výlety, kamošov. Ten deň nám nepretečie medzi prsty. A to je v dnešnej super rýchlej dobe rarita. Stále sa ľudia niekam ponáhľajú, niekedy mám dojem, že ani nestíhajú žiť. My máme radi pohodu. My si každý deň poriadne užívame. S Peťom čím viac vnímame prítomný okamih ako to jediné, čo máme. Minulosť je už fuč a čo bude zajtra netuší nik. Lebo zajtra nikdy nepríde. Zajtra sa premení na teraz. A fakt je ten, že tie deti sú malé len veľmi krátko. Potom už nebudú chcieť so mnou tráviť toľko času. Príde čas, keď sa od nás odpoja. Kým sme ich zázemie a stoja o našu prítomnosť, chceme to využiť. Jednoducho, chceme byť s nimi čo najviac. Po preskúšaní cestou domov sme zbadali toto stádo oviec a tak sme opäť mali zaujímavú prestávku. Za to pastier mal niečo, čo sa k nemu nehodilo. Nehral na fujare, či nespieval si, ale mal v ruke telefón. Moderná doba :).

Prvý rok na domácom vzdelávaní

 

 

Prečo sme prestali používať olej a čím ho nahrádzame pri varení a pečení.

Prečo sme prestali používať olej

Olej sme prestali používať asi pred rokom, keď som si naštudovala, čo to vlastne je a či ho v strave ozaj nevyhnutne potrebujeme. Dovtedy sme ho používali pri varení, pečení. Nie veľa, tak 1-2 polievkové lyžice k vareniu a v koláči podľa receptu, od 3 polievkových lyžíc po 150 ml na jeden plech. Vždy som si myslela, že cukor je tá príčina, prečo tučnieme. Ale potom som sa dočítala, že v tých všetkých sladkostiach, keksíkoch, koláčoch, nutelách je aj veľké množstvo oleja a že to je skôr tou príčinou zväčšovania tukových vankúšov. Jeden gram oleja má 9 kalórií, 2 polievkové lyžice oleja (20 ml) majú 180 kalórií. Takých 100 ml oleja má 900 kalórií. To je skoro polovica denného príjmu kalórií pre dospelého človeka! No najeme sa z deci oleja? Ja sa teda určite nenajem. Je to veľmi malé množstvo na objem, navyše by ma určite naplo, keby som to mala vypiť. Bežne pridávame 1-2 polievkové lyžice na zápražku, keď varíme polievku. Alebo na čerstvý šalát si robíme zálievku, tak pridáme olivový olej. Tých 180 kalórií navyše nás nijak nezasýti. Predstavte si však hlavičku brokolice, tá má takisto približne 180 kalórií a tá ma už teda zasýti. No pravidelný nadmerný príjem kalórií vedie k pomalému, ale istému priberaniu na váhe.

Kotlíkový fazuľový guláš

Svetoznáme autority ohľadom výživy ako T. Colin Campbell, doktor Esselstyn, či doktor Greger veľmi upozorňujú na olej. Tvrdia, že ho treba zo stravy vulúčiť. Úplne. Počula som to, či čítala som o tom už dávno. Tým, že sa mi to dostávalo do pozornosti stále častejšie, sadla som si k tomu a poriadne si to naštudovala. Začala som byť ostražitejšia, v dnešnej dobe nemáme problém s podváhou. Keď sa okolo seba pozrieme, je to skôr naopak. Máme problém s nadváhou. Je skôr rarita vidieť okolo seba ľudí s normálnou postavou. Preteká nám sádlo cez opasok, stehná máme za dvoch. Nie je to len estetický problém, je to hlavne zdravotný problém. Nadváha spôsobuje chronický zápal v tele. Navyše to pre nás nie je prirodzené mať nadváhu. Myslím si, že prirodzené je pre nás vyšportované telo. Žial štatisticky je to naopak, rastie počet obyvateľov s nadváhou nielen medzi dospelými, ale aj medzi deťmi. A tak som si začala klásť otázky. Načo konzumovať čistý tuk, ktorý ma nijak špeciálne nezasýti? Má teda v sebe nejakú výživnú hodnotu? A dozvedela som sa celkom zaujímavé informácie. Olej nie je potravina, ktorá by bola na horných miestach v rebríčku najzdravších potravín. Ale no! Ako je to možné? Ľanový, konopný olej, to sú predsa zdravé oleje. Áno, ľanový olej napríklad obsahuje omega 3 mastné kyseliny, ktoré sú nepostrádateľné pre naše zdravie. Ale tie obsahuje aj ľan. Tuk je v semienkach obsiahnutý v 30%. Olej obsahuje 100% tuku, čiže podstatne viac kalórií. Olej je bez vlákniny, bielkovín, sacharidov, vody. Ak olej aj obsahuje minerály a vitamíny, no sú to desatiny z množstva, ktoré obsahuje celé olejnaté semeno na tú istú váhu. Keď som si teda dala na misku váh výživnú a kalorickú hodnotu, bolo rozhodnuté. Načo mám jesť zlisovanú tekutú potravinu, ktorá rýchlejšie oxiduje, ako samotná celistvá potravina? Ak dobre skladujem ľan, slnečnicu, konope,  vydržia rok dva, alebo kým ich nezjeme. Otvorený olej toľko nevydrží, stuchne. A tak zdravé oleje ako ľanový a konopný či olivový olej nekupujeme, jeme denne ľan, konopné semienka, olivy a podobne.

Banánová bábovka

V podstate sa snažíme jesť čo najjednoduchšie, minimalizmus sa snažíme vtesnať do všetkých možných oblastí. A taký olej znamená, že niekto musel vo fabrike zlisovať semená, naliať olej do fľaše, odpad vyhodiť a tak ďalej. Tento proces výroby odpadáva, ak jeme olejnaté semená v celku. Nič nevyjde navnivoč, lebo zjeme celé semeno, nielen určitú časť z neho. Olejnaté semená nie sú extrahovaná potravina, je pre náš organizmus oveľa prirodzenejšie jesť celé semená, ako olej z nich. To je asi každému jasné. Inak strávime komplexnú potravinu, ako časť z nej. Ľudia sa obraňujú tým, že tuky v strave potrebujeme, sú vitamíny rozpustné v tukoch, napríklad. Ozaj si myslíme, že príroda je taká nedokonalá a nechala by na nás, aby sme vymysleli olej kvôli vitamínom rozpustných v tukoch? Každá zelenina, ovocie, obilnina, strukovina obsahuje tuky. Niektoré v malom, niektoré druhy vo väčšom množstve.

A tak sme jednoducho teda olej vypustili. Používame ho len v jednom prípade a to sú pukance. Tam to žiaľ bez oleja nejde. Snažila som sa najprv pukance vypustiť z jedálnička vrámci rodiny. Ja som nikdy pukance neobľubovala, ani teraz ich nejem. Okrem mňa ich však všetci 4 členovia domácnosti priam zbožňujú a tak máme doma slnečnicový, alebo sezamový olej na tieto príležitosti. Jedno pol litrové balenie oleja nám vydrží niekoľko mesiacov. Okrem pukancov olej doma nepoužívame vôbec.

Chilli sin carne

Čím teda nahrádzame olej pri varení a pečení?

Pri varení namiesto oleja používame hlavne vodu, či sójovú omáčku. Áno, zo začiatku je to rozdiel, ale ako sme si na to zvykli, už nám tie mastné oká v jedlách prekážajú. Ak vyslovene niekto potrebuje tú konzistenciu pri varení, odporúčam 1-2 polievkové lyžice jablkovej výživy, jedlo nijak neochutí a má podobnú konzistenciu, ako jedlo pripravované na oleji.

Pri pečení je možností viac. Tam sa rozhodujem podľa toho, čo sa mi hodí viac, čo máme doma a čo je najrýchlejšie. Mletý ľan s vodou je tutovka na koláče. Takisto aj zmixovaný banán s vodou, či jablko s vodou, alebo rastlinné mlieko sú výborné náhrady. Kedysi sme zvykli používať aj rastlinnú smotanu. To je tiež lepšia alternatíva než olej, hoci v smotane nejaké percento oleja je. Je to rozdiel? Samozrejme, že je to rozdiel, ak ste zvyknutí dávať do koláča 200 ml oleja. Ale inak to rozdiel nie je, pečiem už takto bez oleja dlhšie a žiadna návšteva sa nesťažovala. Návšteva je dobrá kontrolná vzorka, lebo v okolí hádam nemáme nikoho, kto by nepoužíval olej pri varení, či pečení. A tak to vedia zhodnotiť koláč, keďže sami doma olej používajú. My už máme tie chute inde, mne viac tečú sliny pri ovocnom pohári ako pri koláči. Minule sme boli na jednej akcii, kde bola pre nás len dusená zelenina na oleji a všetci piati sme sa okúňali, nikomu to nechutilo. Od najväčšieho hladu sme s ďetmi čo to zjedli, ale doma sme to dotlačili našou stravou bez oleja. Je to o zvyku. Vybudovali sme si návyk takto jesť. V dobe kedy sa prejedáme mi pripadá logické si skôr dávať pozor na príliš veľký prísun kalórii. A v tomto je ten olej veľký beťár. Dá sa ľahko zamaskovať, ani ho necítiť.

Nadýchaný karobový koláč bez oleja

Áno, sú aj takí ľudia, čo môžu pojesť aj klince a furt sú šlank. Tým môže byť olej ukradnutý, ak sa rozprávame čisto o kalóriach. No nasýtené mastné kyseliny v olejoch (napríklad kokosový, palmový) nám upchávajú cievy a spájajú sa s chorobami a nie so zdravím. Takýmto ľuďom nerobí problém varenie na pár lyžiciach oleja, oni majú radi mastnejšie jedlá. No týchto ľudí je skôr menej ako viac. Ja si napríklad musím dávať veľmi veľký pozor, aby zo mňa nebola tučibomba. To vlastne bolo aj jedno z mojich “prečo” prejsť na rastlinnú stravu. Aby som si udržala váhu v norme. Len som sa pozrela na syr a pribrala som. U mňa byť fit znamená tvrdú prácu. Jedna moja známa je kosť a koža a to o desiatej večer bežne večeria nutelu, langoš a podobne. A nie malé porcie. Ak by som ja večerala o desiatej večer, za mesiac mám 10 kíl navyše. Čiže áno, netrávi každému rovnako. To však ale neznamená, že ak by mi akokoľvek dobre spaľovalo, budem jesť hocičo. Nebudem, vyberám si pre seba a rodinu to naj. Aj preto si stále študujeme a postupne vyraďujeme nejaké potraviny, o ktorých sme zistili, že nám prospešné nie sú. A jednou z nich je aj spomínaný olej. Ak máte chuť vyskúšať nejaké recepty, na stránke medzi poslednými pridanými sú všetky bez oleja, slané (miska s čerstvým kučeravým kelom, fazuľové lúsky s bulgurom),  či sladké (nadýchaný karobový koláč, ovsené sušienky s ľanom).

Miska s čerstvým kučeravým kelom, ružičkovým, quinou a batatom

Aké jedlo si berieme so sebou, keď ideme na výlet

 

Keď sa chystáme na výlet, nespoliehame sa, že si niečo niekde kúpime. Je na to viacero dôvodov. Nepotrebujeme míňať ďalšie plasty, do ktorých by nám v nejakom stánku dali jedlo, je to zbytočne drahé a my najlepšie vieme, čo nám chutí. V reštauráciách sa varí zvyčajne s veľkým množstvom soli, oleja a tomu sa skôr vyhýbame. Pozrite, čo sme si so sebou brali na nedávny celodenný výlet. Znamená to pre mňa si trochu privstať, ale tá polhodina v kuchyni mi za to rozhodne stojí. Keďže my doma varíme hlavne rýchlo a jednoducho, nie je to niečo čo nás zaťaží, skôr naopak. Máme obed, ktorý nám všetkým chutí s koláčom, po ktorom sa zapráši. Navyše všetko zo zdraviu prospešných surovín.

Do hrobu vraj má ísť telo zhumpľované, načo potom zdravo žiť?

Život je zmena na Lestivale

Ľudia často hovoria, ako si treba užívať, kým sme tu. Často je to prvý argument, prečo sa netreba zdravo stravovať. Lebo zdravá strava je nudná, nie dostatočne chutná a tak vlastne trpíme každé jedlo, čo jeme. A predsa chceme žiť svoj život naplno, so všetkým čo prináša. Jednoducho si užívať. Kedy, ak nie teraz? A to teda znamená, radovať sa zo života a jesť to, čo nám robí radosť. Tak nejak nám to vysvetľujú ľudia, aby sme pochopili, že my tu vlastne trpíme. Lebo si odopierame tie krvavé stejky, burgre, šunku, syr, kvalitné vína, sem tam cigaretku a podobne. To sú pre drvivú väčšinu známky kvalitnej zábavy, či radosti zo života. Suhlasím! Myslím si, že sme sem prišli na to, aby sme boli šťastní. Nikto si vedome nevyberie, že chce byť nešťastný.

Neradi o tom hovoríme, a pritom (by to mala byť) denná potreba.

Radosť zo života, zábava sú pre plnohodnotný život podľa nás kľúčové. Ale nie jedlo. Jedlo nás nerobí šťastnými samé o sebe. Jesť musíme, inak by sme zomreli. Preto je to asi tak zariadené, že nám jedlo chutí, aby sme prežili. A tak, keď mi niekto povie, že telo má ísť zhumpľované do hrobu, vie, že si tak škodí. Každý podľa gusta, takže ak niekto chce, prosím. Čomu však nerozumiem je, ako je potom možné, že títo ľudia si upratujú byty, kupujú si nové oblečenie, chodia v čistých autách, chodia na pravidelné servisné kontroly, dávajú si opravovať auto, vysávač, aby im fungoval. Prečo si neničia, aby naplno žili aj tieto veci, čo ich obklopujú? Prečo nekašlú na kaziace sa auto, veď tam len niečo sem tam buchoce! Prečo hneď utekajú do servisu? Prečo všetko okolo seba chceme mať plne funkčné, ale na našu fyzickú schránku, prepožičanú na tento živoť to neplatí? Inú nedostaneme a nik z nás nevie koľko nešetrného zaobchádzania každá jedna vydrží. Čo ak nie som tá, čo vyhrala genetickú lotériu, že môžem jesť čokoľvek a piť alkoholu koľko chcem a aj tak budem žiť do stovky v plnom zdraví? Ja preto idem na istotu. Lebo áno sú aj takí, čo napriek tomu, ako so sebou zaobchádzajú, žijú dlho. Ako však žijú je otázne. Žijú plnohodnotný život? Vedia sami sa obriadiť? Prípadne športovať? Funguje im hlava na 100%? Nejedia za igelitku liekov na týždeň? Sú šťastní? Majú v životé nejaký zmysel?

Jedlo máme ako drogu. A tak sa snažíme vymyslieť akýkoľvek argument, prečo žiť zdravo je blbosť. Za každú cenu si chceme ospravedlniť tú slaninu, čo sa na nás v chladničke usmieva. Máme s jedlom osobný vzťah a uráža nás, ak nám na neho niekto útočí. Aj ja som bola závislá na jedle, na sladkostiach, na pečive, na syroch… bolo toho skrátka dosť. Tiež som si myslela, že užívať si znamená, že jem čo chcem. Budem vari trpieť celý život? Budem síce zdravá, ale nešťastná, lebo nebudem jesť sladkosti na kilá. Žijem predsa len raz! Až na to, že ani po tej piatej doboške som nidky extra šťastná nadlho nebola. Pár minút po zjedení som bola ako nadrogovaná, kvantum cukru predsa spraví v organizme svoje, ale potom sa to vrátilo do tých starých koľají, kde bolo všetko také šedé. V jedle som zbytočne hľadala náplň života, jednoducho tam nebola.

Nikoho nesúdim, bola som tam, viem aké je to tažké priznať si takúto závislosť a potom sa z nej dostať. A tak keď na mňa vytiahne niekto tieto argumenty, rozumiem im, ale už sa s nimi nestotožňujem. Neverím totiž, že spomedzi toho obrovského množstva zdravých potravín by si ľudia nevedeli vybrať aspoň zopár, čo im chutí. Neverím, že niekto rád chodí k lekárovi po lieky, lebo ho stále niečo bolí. Neverím, že niekto je rád že ráno ledva vstane, nevie zísť po schodoch, dobrovoľne ide na operáciu, lebo mu neslúžia kĺby, alebo mu idú kvôli cukrovke odrezať prsty na nohách. Taký masochista nie je nik. Veď predsa to prvé, čo niekomu želáme na narodeniny, či iný sviatok je zdravie.

Ako trávime bežný deň a čo jeme ako rodina na čisto rastlinnej strave

Nemyslím si, že kvalitný život plný radosti znamená utrpenie. Mne rozhodne nestojí za to kúsok slaniny, aby som sa obrala o aktívny zdravý život až do staroby. Nechcem mať v šestdesiatich rokoch alzheimera. Chcem poznať svojho muža, deti a vnúčence, môcť sa s nimi normálne rozprávať. Chcem chodiť na výlety, športovať, zabávať sa, mať zmysel života. Chcem byť sebestačná, nie závislá na niečej pomoci. To je podľa mňa kvalitný život. A keď niekto povie, že do hrobu treba mať zhumľované telo, znamená to, že roky predtým ako odíde na druhý svet ho už má doriadené, zjavne. Nie je to tak, že je v perfektnom zdraví a potom deň pred odchodom na druhý svet dostane všetky choroby sveta. Väčšinou sú to roky sťažovania sa na bolesti, obmedzení, chodenia k lekárom, zisťovania diagnóz a podobne. Nie, jednoducho neverím, že plnohodnotný život je ak niekto trpí kvôli bolesti. Viem, že každému to trvá inak, niekto svoju drogu-jedlo nepustí nikdy a radšej bude trpieť. Takému človeku silno držím palce a želám nech aj napriek svojmu nezdravému životnému štýlu má čo najmenej utrpenia, čo žiaľ v dnešnej dobe je rarita. Naše organizmy jednoducho taký nápor nezdravého jedla, sedavého spôsobu života, stresu, alkoholu, cigariet, nespavosti dlho nezvládajú a naše dokonalé mašinky pri narodení sa nám až príliš skoro začnú kaziť. A kto nemá zdravie, zo života nemá veľa radosti. Ak nás pri každom kroku, či nejakom pohybe niečo bolí, nie je to plnohodnotné užívanie si života, lebo to jednoducho nie je možné.

Myslíme si, že dôležitejšie ako si vedome humpľovať telo je užívať si každý moment, žiť tu a teraz, lebo je to to jediné čo máme. Snažíme sa využiť každý deň naplno, mať zmysel života, robiť to čo nás teší, tráviť čas s tými, čo nás inšpirujú, zabávať sa. Jedlo prichádza potom, musí toto všetko podporovať, aby sme si tieto pre nás dôležité body vedeli plniť. Jedlo nie je pre nás životnou náplňou, ale prostriedkom. Jeme radi, varíme tak, aby nám chutilo, nie je to o neustálom presviedčaní sa, že síce je to hnusné, ale za to zdravé. V žiadnom prípade! Nám to chutí, my sa po našich raňajkách oblizujeme a chválime jeden druhého, ako výborne navaril!

Telo ma vraj byť zhumľované4

My sme to zmenili už dávnejšie, hoci pred rokmi sme si mysleli presne to isté. Preto nikoho neodsudzujeme, len sa snažíme ukázať ostatným, že to ide aj inak. Ja som si toto zvážila pred 13 rokmi a prešla som na čisto rastlinnú stravu. Peťo vyšiel z domu, kde boli rezne každú nedeľu. Už 10 rokov sa však u nás doma stravuje ako ja a pred 3 rokmi sa už na 100% pridal tiež. Každému to trvá inak. Iná cesta ako si užívať život naplno žiaľ (alebo našťastie??) ako cez zdravý životný štýl nie je. Neexistuje zázračná pilulka, ktorá by nás zbavila chorôb a prinavrátila nám zdravie, ktoré si ničíme jedlom. Výskumy potvdzujú, že drvivá väčšina chorôb nie sú genetické, či neprichádzajú s vekom, ale prichádzajú s tým, čo si roky denno denne dávame do úst. Je taká zmena jednoduchá? Nie, nie je. Je to makačka na každý deň pre niekoho, kto sa do toho pustí. Po čase je z toho to návyk a potom to ide už samo od seba. Skrátka neveríme, že do hrobu máme ísť zhumľovaní, keď nemusíme.

 

Strukoviny jeme na kilá, je potom u nás doma aj veterno?

Mrkvová polievka s kapustou a karfiolom

Každý deň jeme strukoviny. Striedame rôzne druhy ako fazuľu, cícer, bôb, hrach, šošovicu. Kedže aj vrámci jedného druhu je viacero odrôd, je to celkom pestrá škála potravín. Strukoviny sú výborným zdrojom živín, pre deti celkom podstatné, kedže obsahujú veľké mnôžstvo bielkovín, ktoré potrebujú k rastu. Majú výbornú vlastnosť, že strážia hľadinu krvného cukru hodiny po zjedení, dokonca aj na ďalší deň. Obsahujú fytáty, vlákninu, čo výrazne pomáhajú pri znížení rizika infarktu, či rakoviny hrubého čreva.

Navyše výborne chutia, zasýtia a dajú sa pripraviť na veľa spôsobov, skrátka u nás večer čo večer namáčam niečo pred spaním. Je to u nás celkom obľúbená potravina. Bôb u nás hlavne čerstvý v sezóne jeme len tak uvarený. Milujeme maslovú bielu či farebnú fazuľu. Najčastejšie ich dávame do zeleninovej polievky, každému takú riadnu drevorubačskú porciu, nie zopár zrniek, ale takých pár kopcových polievkových lyžíc. Robíme zo strukoviny omáčky, alebo ich jeme ako prílohu do šalátu. Ako je to potom u nás s flatulenciou (nadbytočnými vetrami), ktorých sa tak každý obáva? Odpaľujeme sa tu jedna radosť?

Strukoviny jeme na kilá, je potom u nás doma aj veterno?

Kdeže! Ani náhodou! Veď by sme potom nemohli chodiť medzi ľudí, a my sme teda celkom spoločenskí. Jedla som strukovinu aj počas mojich 3 tehotenstiev, nebolelo ma z toho ani brucho, ani deti v bruchu sa nevrteli. Jedla som strukovinu aj keď sa nám narodili deti, žiadne vylúčenie akejkoľvek strukoviny, či iných akože nafukujúcich potravín ako kapusta, karfiol, či kyslá kapusta a podobne. Nikoho nikdy nebolelo bruško, nik sa nezvýjal od bolesti, lebo ono to priamo s tým čo zjeme pár hodín pred dojčením nesúvisí. O kolikách som písala tu. Keď podrástli a začali jesť tuhú stravu, hneď ako chceli, jedli aj strukoviny, samozrejme. Čakali sme, kým budú mať zuby a už prežúvali o stošesť. Ako je to teda možné, že keď pojeme toľko strukovín, či iných nafukujúcich potravín, nestrieľame tu jedna radosť?

Najväčší zdroj flatulencie (prdenia) je kvasenie v čreve nestrávených cukrov. Mliečne produkty sú hlavným dôvodom nadmernej flatulencie, kvôli slabému tráveniu mliečneho curku. Kedže po odstavení príroda nepočítala, že budeme cucať mlieko iného druhu (lebo to nemá logiku a nepotrebujeme to), tak postupne strácame enzým laktázu, ktorý štiepi mliečny cukor (laktózu) a nevieme ho riadne stráviť. Píše o tom aj náš obľúbený doktor Micheal Greger. Pacienti s obrovskými problémami tohto typu, ktorí sa úplne vzdali mliečných produktov už ďalej netrápil tento nepríjemný problém s plynmi. Píšem tu o nadmernom uvoľňovaní plynov. Kedže sme všetci na rastlinnej strave, nemáme fazuľovú s párkom, či krémovú šošovicovú polievku. Jeme rastlinné potraviny a tak nám nemá čo v žalúdku kvasiť a vytvárať plyny, napriek tomu, že v polievke zjeme bežne 100-200g strukovín. Strukoviny nie sú problém. Problém je to, čo jeme s nimi a či sa prejedáme. Je pravda, že ich večer pred varením namáčame a potom vodu zlejeme. Robíme to hlavne kvôli úspore v čase. Varia sa podstatne kratšie. Ak náhodou zabudnem večer namočiť strukovinu a hneď ju varím, ani tak nemáme problém s plynmi a to nevylievam vodu, ako sa varí, lebo nemám na to vyhradený čas, a nepripadá mi, že to by bolo to, čo tie plyny spôsobuje. Takže pes bude zakopaný niekde inde. Roky rokúce to máme na sebe otestované. Každému, kto vidí, koľko strukoviny pojeme a krúti nad nami hlavou, že večer by nechcel pri nás spať, hovoríme, že my ani nikoho na spanie ku nám nehľadáme, haha. A potom povieme, že by sme ho ani nevyplašili, lebo je u nás aj popri esenciálnych olejoch, ktoré dávame do difúzera na noc celkom voňavo.

21-dňová zmena - online kurz

Ak chcete vedieť ako sa u nás stravujeme, na stránke máme kopec receptov, prípadne máme online kurz, kde vám poradíme ako zdravo a chutne variť, 21-dňová zmena, kde počas 21 dní vám poskytujeme recepty na raňajky, obedy, večere a dezerty, ktoré sú výživou pre telo, nie záťažou. Zároveň sú však veľmi chutné a dobre vyzerajú. Spolu tú nájdete 105 receptov, ktoré môžete dokola striedať. Tento kurz je nabitý informáciami, čo je škodlivé a prečo, všetko vedecky podložené, podrobne a zároveň zrozumiteľne vysvetlené.

Strukoviny jeme na kilá, je potom u nás doma aj veterno?

 

Ako sa chránime pred ostrým slnkom a aké opaľovacie krémy používame?

cestovanie

Prichádza jar a s tým aj kopec slnka. My sa tomu veľmi tešíme a sme vonku kedy sa len dá. Na záhrade môžeme konečne porobiť čo potrebujeme. Ako sa postupne oteplí, zhadzujeme vrstvy a zistíme zrazu, že sme len v tričkách, tielkach a potom deti pobehujú len v gaťkách. A tak prichádza otázka ako sa pred silným slnkom chránime. Natierame sa opaľovacími krémami, alebo sme celé dni v tieni? Kedže som už trochu tak vyberavá v tom, čo si dáme do úst, to isté platí aj v prípade, čo si natrieme na seba a na deti. U mňa veľmi neprejde, keď mi niekto povie, že takto to mám robiť. Máme toľko toho načítaného, že nás nik už neopije rožkom. Navyše veľa informácii je inak, ako nám bežne ponúka mainstream. A tak si ideme svojou cestou aj v iných oblastiach (rodenie detí, povinná školská dochádzka..). Pokožka je orgán, cez ktorý sa dostane do organizmu niečo, čo na ňu natrieme. Začala som si zisťovať, čo znamenajú tie zložité názvy v zložení opaľovacích krémov. To, že krémy niekedy aj bio obsahujú hrozné zložky pre zdravie v podstate nie je žiadne prekvapenie. Bio nie vždy znamená to najlepšie pre zdravie. Ponúkajú aj bio mäso, bio vajcia a teda zdraviu to len škodí, či je bio alebo nie.

Od plánovania k činom

Čo ma však viac prekvapilo, bolo, keď som sa dočítala, že opaľovacie krémy môžu spôsobiť rakovinu kože. Čo je to za blud? Veď predsa opaľovacími krémami tejto chorobe predchádzame. Opaľovacie krémy blokujú žiarenie UVB, vďaka ktorému sa tvorí vitamín D. Do kože stále preniká UVA, ktoré je škodlivejšie. Áno, vďaka blokovaniu UVB žiarenia sa nespálime. Problém však je nedostatok vitamínu D, čo je vlastne steroidný hormón, ktorý získame z vystavovaniu sa slnku, jedla, či výživových doplnkov. Receptory na vitamín D sú v každom type ľudskej bunky, od mozgu až po kosti. Jeho nedostatok práve zvyšuje riziko rakoviny kože a iných často sa vyskytujúcich typov rakoviny (rakovina prsníka, prostaty), ktoré sa oveľa viac vyskytujú ako rakovina kože, takisto ako aj iných chorôb ako cukrovky, srdcovo-cievnych chorôb, či osteoporózy. Pri rakovine kože je primárny problém dlhého slnenia, spálenia sa, nie rozumného vystavovania sa slnku. Kým sa vyhýbame spáleniu, zo slnenia zíkavame benefity.

Opaľovanie bez krému

Opaľovacie krémy navyše obsahujú chemické látky, ktoré sú škodlivé zdraviu. Cez kožu sa dostanú až do krvi a odtiaľ do celého organizmu a tak môžu priam zvyšovať riziko rakoviny kože. Tvrdí to laboratórna vedkyňa Elisabeth Proudle, Ph.D., ktorá viac ako 20 rokov pôsobila ako výskumníčka na harvardskej univerzite. Chemické látky v opaľovacích krémoch (najčastejšie dioxybenzone a oxybenzone, parabény, ftaláty) patria medzi najsilnejších tvorcov voľných radikálov známych pre človeka, narúšajú hormonálnu rovnováhu, spôsobujú reprodukčné problémy. Tieto toxické látky zabraňujú tvorbe vitamínu D a zvyšujú riziko melanómu (forma rakoviny kože). Ak chcete vedieť presne aké sú to zložky, nech sa páči tu je o tom veľmi podrobný článok (v angličtine). Jedna veľmi dobrá forma ochrany je strava bohatá na antioxidanty. Antioxidanty vytvoria ochranný filter voči slnečnému žiareniu, pôsobia ako prírodný opaľovací krém. Navyše strava bohatá na antioxidanty nie je dobrá len pre pokožku, ale celkovo pre zdravie. Ak máte chuť sa  o tom dozvedieť viac, ako sa stravovať tak, aby ste mali vo vašej strave plno týchto antioxidantov v prirodzenej forme, čo vlastne sú, niečo pre vás máme: 21-dňovú zmenu.

21-dňová zmena - online kurz

Nám tieto informácie stačili na to, aby sme opaľovacie krémy vypustili zo zoznamu toho, čím sa chránime pred slnkom. Chránime sa tým, že máme na hlavách klobúky a nie sme dlho na priamom slnku, za to však veľmi často. Sme na priamom slnku aj cez obed (vtedy naberáme vitamín D, lebo slnečné lúče dopadajú pod určitým uhlom na zem), ale nie dlho, okolo 15 až 20 minút. Cez leto sme takmer stále vonku a ešte sa nik nespálil. Všetci sme opálení, ale nik nemá červenú, opuchnutú kožu, pľuzgiere, ani sa nešúpe. To isté platí aj keď sme v lete pri mori. Keď ideme na túru, kde sa nemáme ako priebežne skrývať, ideme v oblačný deň. Nerobíme zo seba špekačky. Máme však jednu fintu. Akonáhle vyjde na jar slnko, postupne sa opaľujeme. Takže keď je leto, už nie sme úplne bieli. A to platí, aj keď ideme k moru, naša pokožka nemá šok, lebo už prichádzame mierne opálení a tak sa nespálime. Vyhýbanie sa slnku navyše vraj spôsobuje skorú smrť. Dermatológ Richard Weller sa venuje tejto problematike niekoľko rokov. Tvrdí, že štúdie potvrdzujú, že riziko úmrtia na srdcové choroby je 800% vyššie ako riziko úmrtia na rakovinu kože. Slnečné žiarenie síce je rizikový faktor pre rakovinu kože, ale vyhýbanie sa slnku nesie so sebou oveľa vyššie riziko. Celkový benefit na zdravie človeka vďaka vitamínu D je dôležitejší ako možné zvýšenie rizika rakoviny kože. Tvrdí, že je tomu tak vďaka dvom hlavným dôvodom:

  1. vystavovanie sa slnku zvyšuje produkciu oxidu dusnatého (nitric oxide) ktorý vie regulovať krvný tok v tele. Uvoľňuje a rozširuje cievy, čím dodáva viac kyslíka, znižuje krvný tlak. Krv je redšia a je tak menšie riziko upchatia ciev a tým pádom aj infarktu. Oxid dusnatý takisto zvyšuje imunitnú funkciu.
  2. Červené a infračervené svetlo má výrazné zdravotné benefity na zlepšení mitochondriálnej funkcii.

Ak viete po anglicky na tomto ted talku dermatológ Richard Weller popisuje podrobnejšie, čo zistil.

Ako dosiahnuť viac slobody alebo prečo nám tak záleží, čo si o nás myslia druhí?

Je pravda, že my neberieme slnko ako niečo, čoho sa treba báť, no máme k nemu aj patričný rešpekt. Vieme, že ho k životu potrebujeme denne a tak sa ho rozumne snažíme využívať vo svoj prospech. Keď niekam ideme, nikdy nezabudneme na klobúky, to je naša top ochrana, potom pijeme veľa vody (pokožka je pružnejšia a veríme, že lepšie plní svoju ochrannú funkciu ak sme hydratovaní) a náš šiši životný štýl s veľa antioxidantami.

Prajeme vám krásne slnečné dni!