Keď som bola tínedžérka, cez týždeň sme mávali doma spoločné večere a cez víkend aj raňajky, či obedy. Milovala som to. Ponáhľala som sa z chaty od kamošov, len aby som stihla obed. Nik ma nenútil, jednoducho to bol náš rodinný čas, sedieť pri stole, debatovať, smiať sa a popri tom jesť. Kamaráti si šli hlavu odkrútiť, či mi nešibe, že v nedeľu ráno sa ponáhľam z chaty na rodinný obed. Veď ma nik nezháňal, nik by mi nevynadal, keby som neprišla.
Nie, ja som chcela ísť.
Ako máme s Peťom už našu rodinu, pri malých deťoch je spoločné stolovanie harakiri. Oni sú hladní 6-krát za deň a ja 2-krát. Oni nejedia, keď nie sú hladní a ja som sa naučila tiež nejesť, keď nie som hladná. Akékoľvek zdravé jedlo, ktorého je nadbytok, nám škodí. Všetci sa stravujeme vtedy, keď sme hladní a nie vždy vyjde, že jeme spolu.
Čo pre mňa znamená spoločné stolovanie? Čas, ktorý trávime spolu pri jedle. A my ho trávime spolu, až na to jedlo. Máme toľko spoločných činností, ako čítanie, hranie spoločenských hier, výletov, bláznenie sa, varenie. Chápem spotočné stolovanie, keď sa ľudia cez deň nevidia, ako keď som chodila do školy a rodičia do práce. Každý mal svoj program a stretli sme sa až večer.
Ja som s deťmi stále a Peťo sa prispôsobí im, čo chcú robiť, keď príde po celom dni domov. Ak si chcú kopať loptu, rýchlo sa naje a ide sa im venovať.
Jasné, že spolu sedíme, prisadnem si k spoločnej večeri. Keďže ja už večer nejem, dám si s čaj, alebo nič. Nám ide o to, aby sme si porozprávali, kto čo cez deň zažil, udržovali spolu puto, boli si blízki. Jedlo je na druhom mieste. Hoci aj my radi jeme, nie je to to najdôležitejšie, skôr to, či si máme čo povedať.

O prerušovanom pôste viem dlho. Ale stále nebolo času sa postiť. Hovby, bála som sa ho ako čert kríža. Moja myseľ ma nepustila. Už len pri myšlienke na pôst mi šepkala načo sa trápiť. Veď to netreba, nie je to nutné. Po pár neúspešných pokusoch vydržať deň bez jedla, kedy som sa večer najedla do prasknutia, som ozaj verila, že to nedokážem vydržať.
Nemám čas, je fráza, ktorú si s Peťom zo srandy hovoríme, keď sa nám do niečoho nechce. Ak nám na niečom ozaj záleží, nájdeme si čas. Ak po niečom ozaj túžim, spravím pre to niečo. Nehľadám výhovorky. A tento pôst mi pripadal extra ťažký. Nejesť? Keď ja tak rada jem! Navyše, keď deťom varím 3-krát denne. Ako to zvládnem, keď nebudem môcť koštovať jedlo, či je dochutené? Čuduj sa svete, dá sa to. Chce to tréning a ide to bez problémov. Áno, zo začiatku mi tiekli sliny potokom, keď som robila lievance a nádherne to rozvoniavalo. Ale stále som si opakovala, jasné, že si dám, len neskôr, o chvíľu. Toto dohováranie na mňa celkom zaberá.

O pôstoch som počula v toľkých podcastoch, dokumentoch, čítala v toľkých knihách, že sa to už nedalo ignorovať. Tak som sa pustila do študovania, prečo je to teda také fasa, že by som to mala robiť pravidelne. Ako napríklad to zimné otužovanie, ktoré milujem a zároveň neznášam.

Čo to vlastne ten prerušovaný pôst je? Je to vymedzená časť dňa, kedy nejeme nič, pijeme len vodu, či nesladený bylinkový čaj. Nepatrí sem ani nesladená čierna káva, vitamíny, výživové doplnky, alkohol, sladené minerálky, smoothie, šťavy, koktejly. Všetko, čo ide cez pečeň, sa trávi. Ak viete po anglicky, tieto nuansy pri pôste rozoberá doktorka Rhonda Patrick tu.

Pri prerušovanom pôste sa nemení to, čo jem, ale kedy jem.
Často sa mi stávalo, že tu okoštujem toto, tam si zobnem niečo iné a vlastne som ani poriadne nevedela, koľko som toho za deň zjedla. Hlavne, cez deň som necítila poriadny hlad. A tento prerušovaný pôst mi to celkom pomohol upratať.

Jesť 6-krát denne je nefyziologické, bunky nášho tela potrebujú čas na vyčistenie a na recykláciu svojho odpadu, takzvanú autofágiu. Ak jeme často, telo vylučuje stále inzulín (aby uskladnil energiu), je zaneprázdnený trávením, tento čas nemá. K samozničeniu nepotrebných buniek, k vylúčeniu odpadu dochádza hlavne, keď sa nevylučuje inzulín, čiže mimo trávania, teda, keď NEJEME.

Dočasný pôst, je istým druhom dopingu pre bunky. Aspoň raz denne by sme mali pocítiť skutočný hlad.
Jason Fung (doktor a expert na pôst) hovorí o tom takto. Keďže telo nie je hlúpe a vie, že ak nepríde strava, musíme mať energiu, ako si ju nájsť. Aby sme nezomreli. Preto má záložný systém v podobe tuku. Naštartuje metabolizmus, aby sme mali dostatok energie na zohnanie si ďalšej potravy a doplnili zásoby. Keď nejeme, v priebehu niekoľko hodín sa nám minú zásoby glykogénu (uložený cukor v svaloch a v pečeni), čo je ľahko dostupná energia. Toto uskladnenie glykogénu prirovnáva ku chladničke. Potom máme druhú zásobáreň energie, mrazničku (tuk), ktorá nie až tak dobre dostupná, preto primárne telo používa chladničku. Potraviny z mrazničky najprv treba rozmraziť, až potom sa dajú spracovať, no pri chladničke môžeme spracovať potraviny ihneď.

• zasobáreň energie 1 – chladnička=glykogén v svaloch a pečeni
• zasobáreň energie 2 – mraznička=tuk

Keď minieme všetko z chladničky (teda glykogén z pečene a svalov), organizmus prepne na fungovanie z mrazničky (tukov) a odtiaľ čerpáme energiu. Vtedy prestávame byť hladní. Hlad pociťujeme v období, keď telo čerpá energiu zo svalov a pečene. Keď tieto zásoby minie, prepne na spaľovanie tuku, ako zdroj energie a my už nie sme hladní. A pritom neprichádzame o svalovú hmotu (vysvetľuje Jason Fung tu).

Pôst mení fungovanie buniek, génov a hormónov. V tele sa začnú dôležité procesy bunkovej obnovy, zmeny hladín hormónov, aby bol tuk lepšie dostupný. Presne, kvôli tej mrazničke, ako hovorí Jason Fung.
Kvôli chudnutiu to robí väčšina ľudí, sú tam však aj ďalšie výhody.
Hladina inzulínu v krvi klesne (keďže nejeme, netreba dostať cukor do bunky), (zdroj tu).
Hladina rastového hormónu stúpne, čo takisto uľahčuje spaľovanie tuku a rast svalov a má aj iné výhody (zdroj 1, 2).
V tele sa začne dôležitý proces bunkovej obnovy, ako vyplavenie odpadového materiálu z buniek (zdroj tu).
V rôznych génoch a molekulách súvisiacich s dlhovekosťou a ochrany pred chorobami dochádza k rôznym pozitívnym zmenám (zdroj 1, 2).
Prerušovaný pôst znamená, že jeme menší počet jedál. A teda menej kalórii. Nižšia hladina inzulínu, vyššie hladiny hormónov a zvýšený norepinefrín (noradrenalín) zvyšujú rozklad tuku, aby sa dal lepšie využiť ako energia. Krátky pôst zvýši metabolizmus o 3-14%, aby pomohol spáliť ešte viac kalórii. Čiže metabolizmus sa nespomalí, naopak spaľuje nám lepšie!
Toto som dlhé roky netušila a myslela som si, že keď budem dlhodobo menej jesť, to mi pomôže schudnúť (nepomohlo mi to). Lenže ak dlhodobo jeme menej, ako naše telo potrebuje, začne všetko ukladať v podobne tuku, čo najviac metabolizmus spomalí, lebo veď neprichádza dostatok jedla, tak musí šetriť. Pri pôste sa to nedeje, lebo tam je obdobie normálneho príjmu stravy a úplneho vynechania jedla. V tom je ten veľký rozdiel.
Štúdie dokazujú, že prerušovaný pôst môže znížiť oxidačný stres a zápal v tele. Mal by mať výhody pri starnutí a vzniku rôznych chorôb.
Takisto štúdie dokazujú, že tento pôst môže zlepšiť rizikové faktory pre srdcové choroby ako krvný tlak, hladinu cholesterolu, triglyceridov a zápalových markerov.
Takisto je dôležitý pre mozog, môže zvýšiť množstvo neurónov a ochrániť mozog pred poškodením, pred neurodegeneratívnymi chorobami, ako Alzheimerova choroba.

Keďže máme obrovské PRE, poďme na AKO.

Je viacero populárnych typov prerušovaného pôstu:

• prerušovaný pôst (veľmi populárny je pomer v hodinách 16/8, 16 hodín bez jedla a 8 hodín na jedenie)
• 1-2-krát do týždňa 24 hodín bez jedla (mne sa najviac osvedčil ako posledné jedlo obed, a na druhý deň začínam s jedením v tú istú hodinu, ako som predošlý deň mala obed, deň vyberám podľa lunárneho kalendára) 
• jesť obdeň (neodporúča sa pre začiatočníkov, jeden deň jesť a druhý deň nie, niektoré zdroje uvádzajú, že možno zjesť v deň pôstu do 500-600kcal) 
• preskočiť 1 jedlo (vynechať jedno jedlo, zásada je jesť, keď ste ozaj hladní a ak vynecháte jedlo, napríklad obed, dať si večeru zdravú, nie hamburger s hranolkami, je to ideálne ak nestíhate jesť, napríklad v práci, ste zaneprázdnení, nemôžete si navariť, cestujete… je to taký spontánný prerušovaný pôst) 
• cez deň jesť ovocie a večer jedno sýte jedlo (cez deň sa akoby pôstiť a riadne sa navečerať. Neodporúčam pre tých, čo majú slabšie trávenie.)

Skúšala som:

Prerušovaný pôst, 24 hodín bez jedla, preskočiť jedlo a cez deň ovocie a sýte jedlo večer.
Preskočiť jedlo sa mi neosvedčilo, potrebujem vedieť dopredu kedy jem, toto ma vyslovene stresovalo. Cez deň ovocie a sýte jedlo večer mi tiež nepadlo vhod, s plným žalúdkom ísť spať, nie je pre mňa. Na večer mi to bolo príliš veľa jedla a bolo mi po jedle ťažko, hoci to bolo extra zdravé jedlo, žiadny vegan junk food.
Čo sa mi osvedčilo a pri čom som ostala je prerušovaný pôsť a raz do týždňa 24 hodín bez jedla.

Najväčšie proti:

Hlava, jednoznačne. Už keď som sa do toho ozaj pustila, zistila som, že to vôbec nie je také ťažké, ako som si myslela. Tá potvorská myseľ to sakra znepríjemňuje. Fyzicky sa to dá vydržať bez problémov, aj športovať zvládam bez problémov. Nejem predsa 40 dní za sebou, je to len pár hodín, ozaj neumriem od hladu. Je to naše nastavenie, že sme dlhé roky zvyknutí na stály prísun jedla, ako raňajky, obed, večeru a zrazu sa to zmení. A navyše ja, čo tak rada jem! To bolo zo začiatku ródeo. Zdržovala som sa zásadne mimo kuchyne a celkovej dostupnosti jedla, kým som si na to nezvykla. Ak nebolo čo, tak som sa len napila. Ten hlad bol zo začiatku veľmi nepríjemný, ale po čase som si buď naň zvykla, alebo už nie je taký silný. Už môžem variť pre ostatných raňajky, obed, či večeru a nevadí mi, že nejem. Nezbiehajú sa mi sliny.

Čas, kedy jesť a kedy nie:

Nejesť či jesť ráno? Alebo začasť jesť na obed? Koľko hodín nejesť? Ako si to nastaviť? Tu platí, ako vám vyhovuje. Treba poskúšať a čo vám sadne, pri tom ostať. Najpopulárnejší čas nejedenia (ani žiadne nápoje ako káva, alkohol, koktejly, vývary, sladené nápoje, smoothie, či šťava) je 16 hodín a 8 hodinové okno na jedenie. Tam sa v pohode zmestia 2, či 3 jedlá. Skúšala som aj 18/6, ale nakoniec som aj ja skončila pri 16-17/7-8, možno časom si to posuniem. Niekto má 5 hodinové okno, niekto je raz za deň. Nejde o to, čo spravíme raz, ale čo vieme dodržiavať dlhodobo. Z dlhodobého hľadiska by nám to malo vyhovovať, nie nás stresovať. Ak jete 12 hodín, tak skúste 10, neskočte hneď na 6, či 8. Predsa jedlo je naša veľká súčasť a 90% ľudí veľmi rado je. Neberme si tú radosť, no nebuďme ani otrokmi jedla.

Zvyčajne som raňajkovala okolo 8:00 a večerala okolo 18:00-19:00. Tento čas som si postupne začala skracovať, raňajky som posunula na 9:00 a obed/večeru na 17:00. Niekto nerád raňajkuje a hladný nechce ísť spať. Vyskúšajte si, čo je vám lepšie. Či neraňajkovať (ani káva nie) a začať jesť od obeda, alebo raňajkovať a vynechať večeru. Mne jednoznačne vyhovujú raňajky a obed. Keďže obed je pre mňa najväčšie jedlo dňa, v pohode vydržím do druhého dňa už bez jedla. Namiesto večere si spravím veľký pohár čaju. Ale aj to išlo postupne, najprv som večeru zamenila za ovocie, alebo ľahký čerstvý šalát, či varenú zeleninu, až som ju vynechala úplne. Čo sa týka jedla, musím ísť na seba pomaly. Veľké zmeny, príliš rýchlo, neviem spraviť.
Prerušovaný pôst však ani nie je o tom, že sa do popuku prejem počas toho okna, kedy jem. Jem 2-krát, niekedy 3-krát za deň. Pocit hladu je zo začiatku silný. Ale časom sa organizmus nastaví, že jedlo chodí v tento čas a poposúva to tak, že budete hladní v tie časy, ktoré jete pravidelne. Nie, neodpadávam od hladu ráno, škvŕka mi v bruchu, ale nie tak, že by som si nepočula vlastného slova. Ráno pijem veľa vody a ak som veľmi hladná, nie som v kuchyni, zamestnám sa (čo pri deťoch nie je problém:)), aby som nemyslela na čas, kedy sa už najem. Raňajky deťom chystám celkom skoro, to ani nie som hladná a svoje si zásadne chystám, až keď je môj čas jesť. Pre istotou.

• nejedenie znamená vynechanie tekutín ako (káva, sladené vody a minerálky, alkohol, smoothie, šťavy, koktejly, vývary)
• pri pôste pijeme len čistú pramenítú vodu, či nesladený bylinný čaj

Čo jem:

Skončiť pôst je dobré zdravým a ľahším jedlom, nedať si nejakú tehlu do brucha. Žiadne vyprážané, fritované, ťažké živočíšne produkty. Tým, že sme na nízkotučnej rastlinnej strave, u mňa tento problém odpadá. Ideálne začať niečím ľahko poduseným na vode (zeleninová polievka, zeleninový šalát). Zelenina, celozrnná obilnina, ovocie…to sú fajn jedlá na ukončenie pôstu. Druhé jedlo už môže byť sýtejšie. 

• 1. jedlo po pôste – ľahké (ovocie,  varená, či čerstvá zelenina, obilnina)
• 2. jedlo – sýtejšie (hlavné jedlo, inšpirácie nájdete tu v sekcii receptov)

Aby som to mala rozdelené, raňajky mám sladké (overená klasika, ovsená kaša s ovocím, tahini a konopnými semenami) a obedo/večeru slanú (zeleninovo-strukovinový šalát s dusenou zeleninou, oblininou). Tak do seba každý deň dostanem všetky potrebné živiny zo všetkých skupín (ovocie, zelenina, celozrnné obilniny, strukoviny, olejnaté semená). Zistila som, že mi to úplne stačí, aspoň stihne žalúdok poriadne vytráviť. Popri tom pijem dostatok vody a ten hlad potom ustane. Veľmi mi pomáha vedieť tie fakty za tým, čo presne sa v tele deje. Potom sa mi ľahšie upratuje hlava, ktorá bojuje a stále (našťastie už len trochu pri 24 hodinovom pôste) šepká, že nemusíme sa tak týrať. Aha, ako tá polievka pre deti krásne vyzerá a vonia, veď si dajme, nik nás nevidí. Len ochutnáme. Keď sa môj 24 hodinový pôst blíži ku koncu, vonia mi všetko. Vďaka faktom viem myseľ odpinkať, že jasan, všetky tieto dobroty si dáme, potom, už len 8 hodín, už len 6 hodín a podobne. Keď na seba hovorím v množnom čísle, funguje to lepšie, haha.

Navyše potom sa cítim veľmi dobre, som na seba hrdá, že som sa prekonala a vydržala som. Aj toto je pre mňa spôsob, ako si trénovať myseľ a navyše s takými zdravotnými výhodami, no neskús to!

Ak máte chuť si nejaký riadny pôst vyskúšať, vrelo odporúčame takéto niečo, kde sa o vás postarajú ako v bavlnke.

 

Boli časy, keď som si myslela, že stačí si niečo želať a ono to príde. Samo sa to spraví. Že si budem niečo želať, v niečo dúfať a ono sa mi to splní. Ale čuduj sa svete, nebolo to tak. Vtedy som trochu zanevrela na pozitívne myslenie. Hovorím si, aká blbosť. Želám si to každý deň a nič sa nezmenilo. Čo si neviem želať? Alebo je v tom nejaká mágia? Alebo nie som tak veľmi spirituálne založená?

Nie, nie som! Zjavne! Keby som bola, tak sa mi to plní na počkanie. Ale kdeže! Nádej, dúfanie je jedna vec. Môžem dúfať, že raz schudnem, môžem si želať, aby som nebola taká lenivá a začala konečne cvičiť. Môžem si želať, aby som ozaj sa prestala prejedať a jedla zdravšie. Ak ostávam len pri želaní, moja realita sa tým veľmi nezmení.

Kľúč k úspechu je čin. Ak moje želanie nepremením na činy, nič sa nezmení. Ak chcem byť štíhla, musím si naštudovať životný štýl, budem si študovať o strave, budem si študovať o pohybe, a spravím si akčný plán, ktorý začnem plniť. To je to, čo mi zaručí, že sa moje vizualizovanie túžob zmení na realitu. Musím pre to niečo robiť. Nie jednorázovo, ale pravidelne. Pri joge som to precítila úplne. Každý deň vyťahujem karimatku a cvičím. Až po čase vidím posuny. Dokážem niečo, čo som predtým nevedela. Naťahovanie raz za týždeň nebolo veľmi účinné.

Ak to ostane len v rovine nádeje a dúfania, že sa raz niečo zmení, nezmení sa to. Tak to je zo všetkým, s prácou, zdravím, pohybom…. Želáme si zdravie, ale málokedy preto niečo spravíme. Ja si študujem a beriem svoje zdravie do vlastných rúk, ako svoju zodpovednosť. Vďaka vedomostiam a činom som dokázala schudnúť skoro 20 kíl, vyčistila sa mi pleť, už nemávam nádchu 10krát do roka, zbavila som sa jarnej alergie. Študovaním a potom aplikovaním poznatkov do bežného života si dokážem premeniť túžby a želania na realitu. Činy sú najväčším kľúčom k úspechu. Teraz to už beriem ako samozrejmosť, ale ani ja som si to kedysi nespojila. Každý vnímame inak a každému frnkne do nosa niečo iné, čo ho preberie. Mne ozaj liezli na nervy tie nádchy, ktoré boli pre mňa nočnou morou, lebo som mala komplet upchatý nos, tieklo mi z neho ako z vodopádu viac ako týždeň. Dosť ma to obmedzovalo. Myslela som si, že akcia vybratie nosných mandlí bude postačujúca na zmenu. Nie, nebola. Jednorázový úkon, ktorý s tým veľmi nesúvisel mi vôbec nepomohol. Až vylúčenie mliečneho bolo to, čo mi pomohlo. Každodenná starostlivosť o svoje zdravie. Rastlinná strava bola kľúčom k úspechu. A pre mňa stále je.

Myslím si, že je to tak so všetkým. Ak nie sme v niečom spokojní, alebo si niečo želáme, musíme slová premeniť na činy, inak ostávajú len želaniami. A tie sa málokedy plnia. Musíme sa o to pričiniť. Znie to tak samozrejme, koľkokrát sme to už počuli, že? Darmo si budem študovať o zdravej strave tony kníh. Ak tie poznatky neuvediem do praxe, je mi to k ničomu. Ak každý deň mávnem rukou a len si pofrflem, že mala by som túto praženicu vymeniť za obilninovú kašu, ale ostanem pri filozofovaní, každé ráno budem mať tie isté nezdravé raňajky. A ak mám každý deň tie isté nezdravé raňajky, nemôžem čakať, že budem fit, zdravá, keď si deň čo deň dávam do tela niečo, čo mu škodí. Po čase si telo tú daň vypýta. To isté platí pri cvičení. Ak ma bolia kríže a ani za ten svet si nevytiahnem tú karimatku a necvičím, chrbát ma stále bude bolieť. A to môžem mať naštudovaných 20 cvikov, čo zaručene pomáhajú na kríže. Nepomáhajú, ak ostávajú v rovine, mala by som.

A preto verím v nasledovné, čo som si na sebe odskúšala nie raz. Vedomosti nie sú moc. Činy sú moc. Dnes už nečakám, že sa to nejak vyvrbí. Dnes sa vrhnem na akciu. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Aj to je skúsenosť a ja viem, čo nefunguje a skúšam ďalej. Neberiem to ako zlyhanie, ale ako informáciu, že to treba robiť inak. Aj to ma predsa posúva ďalej. Ale to už je na inú debatu.

Kto nás pozná vie, že máme dve deti školopovinné a tie sú na domácom vzdelávaní. Tretí, najmenší kus sa moce cele dni pri nás. Nikoho sme nedali ani do škôlky. Ak vás zaujíma prečo, tu je o tom blog. Ako vyzerá v praxi naša škola? Mení sa. Prvý rok vyzeralo naše domáce vzdelávanie takto. Ako sme sa už do toho viac dostali, nachádzame si systémy, čo nám fungujú.

Všetky deti sú zvedavé, pýtajú sa prečo, ako tamto funguje, čo to znamená. Deti sa chcú učiť, no tie klasické predmety našim až tak nevoňajú. Ruku na srdce, učiť sa tvrdé mäkké spoluhlásky nie je zábava, keď v tom nevidíme využitie v praxi. A ruku na srdce druhýkrát, v každodennom živote mi to nijak nepomôže, že ich ovládam naspamäť. Ak pôjdu študovať slovenčinu, potom sa to budú učiť aj tak odznovu, lebo od základnej školy si to na vysokej už aj tak nik nepamätá. Takže nejak som začala kľučkovať a jemne si to prispôsobovať tak, aby mi to dávalo zmysel.

Určili sme si nejaké oblasti, čo sú alfa omega a ktoré sa nám ozaj v bežnom živote zídu. Sú to tieto tri:

• pohyb
• medziľudské vzťahy
• svetový jazyk

Pohyb je našou najprirodzenejšou súčasťou a mne jednoducho už nikdy nebude dávať zmysel, prečo z pobehujúcich detí zrazu robíme sediace tvory. V dospelosti sa potom nasilu nútime športovať a nejde nám to, lebo sme tak veľmi zvyknutí na sedavý spôsob života, že nám dokonca pohyb potom pripadá neprirodzený. Je toľko spôsobov ako sa učiť hoci aj klasické predmety a nemusieť pritom sedieť za stolom.

No teraz mám skôr namysli vedomý pohyb. Je to jeden z najdôležiješích kamienkov do skladačky, ak ide o naše fyzické, či duševné zdravie. Tak dokážeme uvoľniť stres, vybiť nahromadenú energiu a urdžať si telo v dobrej kondícii, v rovnováhe, aby nás nezačali pobolievať kríže, kolená, lebo sme celé dni v jednej pozícii, na čo nie sme od prírody nastavení.

Obmenu mojej jogy som zaviedla aj u detí. Už poznajú niektoré názvy asán a spolu sa naťahujeme. Niekedy menej, niekedy viac, ale budujeme návyk, že strečing je dôležitý aj pri predchádzaní úrazom. Ak mám stuhnutý sval, či väzivá, je vyššia šanca, že pri náraze to tie svaly, väzy neodrazia, ale sa poškodia. No pri svaloch, väzoch, ktoré sú rozťahané je oveľa vyššia šanca, že ten náraz odpružia a vrátia sa do pôvodnej polohy. Vďaka tomu, že starší dvaja hrajú futbal, som ich na to namotala, že je to bezpečnejšie, keď sa spolu budeme naťahovať. A funguje to. Okrem toho každé doobedie sa ideme von vyvetrať, či na korčule, kolobežky, bicykle, či len tak pešo sa vybehať do lesa. Chcem, aby mali ten návyk hlboko vrytý, že veľa sa hýbať a veľa športovať je prirodzené a je to súčasťou každodenného života.

Dobre, pohyb alias telesná výchova mi ešte ako predmet prejde. Ale bod dva, medziľudské vzťahy? Veď to sa na školách neučí. Čo si to tu vymýšľam. No presne! Neučí a malo by sa! Veď žijeme v spoločnosti medzi ľuďmi a nevieme riešiť konflikty, nevieme ako spolu komunikovať. Deti sú v tomto perfektne tvarovateľné a čo ich v detstve naučíme, kopírujú aj v dospelosti. V mnohých rodinách sa o problémoch nehovorí, radšej ich ututlajme, alebo zahučíme na dieťa, čo zas vyviedol v škole, či sa nevie správať, prípadne nech nežaluje. A podobne. Nastáva vysmievanie sa jeden druhému, súperenie, závisť, ohováranie. My s Peťom sme sa roky trápili, ako sa spolu rozprávať, aby sme si rozumeli. A to hovoríme obaja po slovensky! A tak nejak prirodzene vyplynul u nás tento mega dôležitý predmet. Konflikty sú u nás na dennom poriadku. Jeden si donesie do kuchyne šamrlík, aby videl, čo varím a odskočí sa vycikať. Druhý ide okolo a vylezie na šamrlík, lebo tam nik nebol a tiež sa chce pozerať. Medzitým vycikaný prvý kus sa chce postaviť na šamrlík a je problém. K tomu sa dotrepe najmenší, že druhý malý člen domácnosti mu zobral hračku a on ju potrebuje, lebo je to otázka života a smrti. No jednoducho od rána máme na tanieri krásnu škálu všelijakých možných kombinácii konfliktov, ktoré sa snažíme v mieri, pokoji a dobrej nálade zvládnuť.

Ako vedieť zvládnuť situáciu bez kričania, či urážania sa. Ako sa dohodnúť, prečo sa staráme o najmenších, prečo im treba niekedy ustúpiť a podobne. Ako dieťa som napríklad nechápala prečo my staršie sestry máme vždy ustúpiť tomu malému prckovi, nášmu bratovi, ktorý si plačom všetko vydobil. A odpoveď, lebo si veľká a rozumná sa mi hlboko vryla do pamäti a povedala som si, že to nikdy nepoužijem pri vlastných deťoch. No, ale priznám sa, že sme si na ňu s Peťom neraz spomenuli. Teraz veľmi dobre rozumiem mojim rodičom, čo tým chceli povedať! Ale ako decko som tomu nerozumela. Chápala som len, že niekto má prednosť a zato, že ja nerevem a som rozumnejšia, som ukrátená o čokoládu, hru a podobne. Totálna nespravodlivosť!

Pri dáme, alebo šachu sa dokážu vrámci jednej hry pohádať aj päťkrát. A tak teda ja meliem a meliem a vysvetľujem a chcem sa dohodnúť s jedným, druhým, tretím, aby nedochádzalo k zmäteným pohľadom, urazeným jedincom a krikom. Je to tvrdá práca, ale verím, že má zmysel nezahriaknuť deti, ale im to vysvetliť. Učíme sa (my s Peťom tiež) ako ustáť emócie, zastaviť sa, predýchať to a povedať čo nás vytočilo. A ukončiť debatu v porozumení, aby sme od seba neodišli namosúrení. Myslím si, že keď sa v detstve naučíme ako debatovať, ako riešiť problémy, keď nastanú ťažšie životné situácie, budeme mať nástroje, postupy, ako ich zvládnuť a nebudeme od nich utekať. Ale budeme vedieť im čeliť a riešiť ich. Koľko dospelých zatvára problémy do akejsi imaginárnej pandorinej skrinky a nikdy ju neotvoria, lebo už toho majú od detstva nazbieraného veľmi veľa. Boja sa, že keby ju otvorili, prevalcovalo by ich to a nemuseli by sa z toho spamätať. Aké pocity potom prechovávajú vo svojom vnútri? Už teraz vidím, ako sa sami niekedy vedia veľmi pekne dohodnúť, aj medzi väčšou partiou detí, ktoré sú vedené podobne. Preto sa tomu venujeme, keď treba. Hoc aj tesne pred spaním, hoci som už vyčerpaná, nikdy ich neodbijeme, že daj už pokoj, to nič nie je a choď spať. Závisí od toho naše duševné a fyzické zdravie.

Tretí predmet je svetový jazyk. Slovensko milujeme, ale vo svete sa po slovensky veľmi nedohodneme. Nie, nechodia do jazykovky, nie, nepresedíme hodiny za pracovnými zošitami a nedrilujeme slovíčka. Aj tu sme to chceli spraviť tak, že vlastne ani nevedia, že sa učia. Začali sme rozprávkami. Ak sa pozerajú u nás rozprávky, na 95% sú po anglicky, v pôvodnom znení. Už len tým, že to majú pravidelne v uchu, si zapamätajú slovné spojenia. Sem tam sa opýtajú na nejaké slovo, spievajú naspamäť pesničky, alebo recitujú, čo ich zaujalo. Okrem toho sa rozprávame doobeda po anglicky. Najprv som na nich hovorila len ja, teraz už máme dohodu, že vrámci toho času aj oni so mnou hovoria po anglicky. Je to praktické. Tak som sa naučila po francúzsky ja. Ako deti sme prišli do Montrealu a ani som netušila, že nejaká francúzština existuje. Za tri mesiace som bola zrazu bilingválna. Deti všetko nahrávajú, v detstve sa jazyky  učia ľahšie. S Peťom sme si povedali, že sa aspoň vo svete nestratia a čím viac rečí, tým lepšie. My s Peťom čítame hlavne zahraničnú literatúru a chceme, aby aj deti mali v tomto otvorené dvere do sveta. Slovensko milujeme, inde neplánujeme žiť, tu je nám dobre. Ale radi cestujeme a radi sa rozprávame s domácimi, aby sme spoznali ich zvyky, kultúru. A po slovensky žial svet nehovorí. Niekedy im to lezie na nervy. Niekedy mám toho toľko, že doobeda na to zabudnem. Keďže to však robíme pravidelne, vidím, že sa už chytajú. Rozumejú a už začínajú aj sami tvoriť vety. V aute hráme hry po anglicky, jednoducho vymýšľam a zapájam angličtinu, kde sa len dá.

Toto sú naše tri najdôležitejšie oblasti vo vzdelávaní a zaberajú nám veľa času. Teraz neviem, ktorá vyhráva, ale asi tá dvojka, riešenie konfliktov :). Na bežné predmety, ktoré sa vyučujú v škole, nie je toľko času. Čím menej času na predmet, tým sa viac sústredia a o to rýchlešie to ide. Minulý rok som stresovala, že matematika musí byť 45 minút. Tak isto aj písanie, či slovenčina. Lenže ich to toľko nebaví. A ja im to nechcem znechutiť. Radšej urobíme pol strany matematiky z pracovného zožita s úsmevom a šup šup. Nechcem, aby si k tomu vybudovali odpor. Keď povedia, že stačí, končíme. Niekedy to znamená, že spravia v pracovnom zošite slovenčiny dve cvičenia. A niekedy geometriu robia aj hodinu, lebo ich to baví a rysujú priamky, úsečky o stošesť. Niekedy nestihneme písanie vôbec. A ja ich nechám. Majú voľnosť. Dbám na to, aby sme robili aj tieto školské povinnosti, lebo to jednoducho v našom systéme tak funguje a treba to rešpektovať. Ale ideme si svojimi cestičkami. Navyše dnes sú tie informácie tak ľahko dostupné, že ich memorovanie nám už nedáva zmysel. Skôr sa nám zdá dôležitejšie to, ako s nimi vieme narábať. Svet sa neustále mení, ale osnovy sú stále tie isté. U nás známky nie sú potvrdenie o inteligencii. Je to informácia o tom, čo deti baví a čo nie.