Hádanie sa a prečo si myslím, že nerozprávanie sa nič nerieši

Hádanie sa a prečo sa neoplatí sa nerozprávať

Pred 15 rokmi sme boli schopní ísť s Peťom na dovolenku, počas cesty sa pohádať a nerozprávať sa niekoľko dní.
Jedny Tatry boli extrém, takmer týždeň sme sa nerozprávali. Ani slovo. Keďže sme nemali deti, tak ozaj nebolo nutné sa ani pozdraviť. Podotýkam, boli sme na dovolenke!
Akí magori sme boli obaja. Urazené ego a nik nebol ochotný urobiť prvý krok.
Najhoršie na tom je, že takto spätne netuším dôvod našej veľkej hádky. Ani ostatných hádok. Pamätám si veľmi dobre to napätie, zlý pocit, aké to bolo celé nepríjemné. Musel to byť veľmi vážny dôvod, keď sme sa nerozprávali, že?

No asi nie, keď si po rokoch ani jeden nevieme spomenúť, o čom sme sa hádali.
Ani k jednej hádke si nepamätáme dôvod, len tú situáciu, ako sme sa obchádzali.
Tak som časom dospela k veľkému poznatku, keď nejde o život, nejde o nič. A nemá zmysel strácať čas nerozprávaním sa. Nikam nás to neposunulo, nezbližovali sme sa, skôr naopak, vzdialovali sme sa jeden od druhého. Nasledujúca hádka nebola produktívnejšia, mala presne ten istý scenár.
Dlho to bolo tak, že som ja spravila ten prvý krok a šla za Peťom. Moje ego sa po čase veľmi bránilo, že predsa aj on môže prísť sa udobriť. Ale nakoniec som sa vždy premohla. Veľa sme sa o hádaní rozprávali a časom sme to posunuli na výmenu názorov. Niekedy aj ostrú. Ale! Už sa neurážame. Vyfučíme, čo trvá pár minút.  Povieme si, čo prečo načo, začo, kto to ako vnímal a pokračujeme ďalej. 

Zvyčajne to už prehodíme potom na vtip. Obaja to vnímame ako veľký posun, je nám takto lepšie, nič neostane nevypovedané. Nič nedusíme v sebe, hneď si povieme a vzduch je znovu čistý a nie je dusno. Nebolo to zo dňa na deň, ani za mesiac, trvalo nám to. Ale keďže to bolo niečo, čo nám ozaj prekážalo, tak sme sa do toho spoločne pustili a podarilo sa. Ak by som bojovala za náš vzťah len ja, nešlo by to. V tomto je Peťo super, že síce to trvá, ale celkovo je za. Že na vzťahu treba pracovať, že to nejde samo od seba. Na čase nezáleží, dôležité je, že sme sa niekam posunuli.

Čo je prerušovaný pôst a prečo sa oplatí sem tam nejesť

Čo je prerušovaný pôst a prečo je dobré sem tam nejesť

O prerušovanom pôste viem dlho. Ale stále nebolo času sa postiť. Hovby, bála som sa ho ako čert kríža. Moja myseľ ma nepustila. Už len pri myšlienke na pôst mi šepkala načo sa trápiť. Veď to netreba, nie je to nutné. Po pár neúspešných pokusoch vydržať deň bez jedla, kedy som sa večer najedla do prasknutia, som ozaj verila, že to nedokážem vydržať.
Nemám čas, je fráza, ktorú si s Peťom zo srandy hovoríme, keď sa nám do niečoho nechce. Ak nám na niečom ozaj záleží, nájdeme si čas. Ak po niečom ozaj túžim, spravím pre to niečo. Nehľadám výhovorky. A tento pôst mi pripadal extra ťažký. Nejesť? Keď ja tak rada jem! Navyše, keď deťom varím 3-krát denne. Ako to zvládnem, keď nebudem môcť koštovať jedlo, či je dochutené? Čuduj sa svete, dá sa to. Chce to tréning a ide to bez problémov. Áno, zo začiatku mi tiekli sliny potokom, keď som robila lievance a nádherne to rozvoniavalo. Ale stále som si opakovala, jasné, že si dám, len neskôr, o chvíľu. Toto dohováranie na mňa celkom zaberá.

O pôstoch som počula v toľkých podcastoch, dokumentoch, čítala v toľkých knihách, že sa to už nedalo ignorovať. Tak som sa pustila do študovania, prečo je to teda také fasa, že by som to mala robiť pravidelne. Ako napríklad to zimné otužovanie, ktoré milujem a zároveň neznášam.

Prečo som sa vrátila k otužovaniu

Čo to vlastne ten prerušovaný pôst je? Je to vymedzená časť dňa, kedy nejeme nič, pijeme len vodu, či nesladený bylinkový čaj. Nepatrí sem ani nesladená čierna káva, vitamíny, výživové doplnky, alkohol, sladené minerálky, smoothie, šťavy, koktejly. Všetko, čo ide cez pečeň, sa trávi. Ak viete po anglicky, tieto nuansy pri pôste rozoberá doktorka Rhonda Patrick tu.

Pri prerušovanom pôste sa nemení to, čo jem, ale kedy jem.
Často sa mi stávalo, že tu okoštujem toto, tam si zobnem niečo iné a vlastne som ani poriadne nevedela, koľko som toho za deň zjedla. Hlavne, cez deň som necítila poriadny hlad. A tento prerušovaný pôst mi to celkom pomohol upratať.

Jesť 6-krát denne je nefyziologické, bunky nášho tela potrebujú čas na vyčistenie a na recykláciu svojho odpadu, takzvanú autofágiu. Ak jeme často, telo vylučuje stále inzulín (aby uskladnil energiu), je zaneprázdnený trávením, tento čas nemá. K samozničeniu nepotrebných buniek, k vylúčeniu odpadu dochádza hlavne, keď sa nevylučuje inzulín, čiže mimo trávania, teda, keď NEJEME.

Čo je prerušovaný pôst a prečo je dobré sem tam nejesť

Dočasný pôst, je istým druhom dopingu pre bunky. Aspoň raz denne by sme mali pocítiť skutočný hlad.
Jason Fung (doktor a expert na pôst) hovorí o tom takto. Keďže telo nie je hlúpe a vie, že ak nepríde strava, musíme mať energiu, ako si ju nájsť. Aby sme nezomreli. Preto má záložný systém v podobe tuku. Naštartuje metabolizmus, aby sme mali dostatok energie na zohnanie si ďalšej potravy a doplnili zásoby. Keď nejeme, v priebehu niekoľko hodín sa nám minú zásoby glykogénu (uložený cukor v svaloch a v pečeni), čo je ľahko dostupná energia. Toto uskladnenie glykogénu prirovnáva ku chladničke. Potom máme druhú zásobáreň energie, mrazničku (tuk), ktorá nie až tak dobre dostupná, preto primárne telo používa chladničku. Potraviny z mrazničky najprv treba rozmraziť, až potom sa dajú spracovať, no pri chladničke môžeme spracovať potraviny ihneď.

  • zasobáreň energie 1 – chladnička=glykogén v svaloch a pečeni
  • zasobáreň energie 2 – mraznička=tuk

Keď minieme všetko z chladničky (teda glykogén z pečene a svalov), organizmus prepne na fungovanie z mrazničky (tukov) a odtiaľ čerpáme energiu. Vtedy prestávame byť hladní. Hlad pociťujeme v období, keď telo čerpá energiu zo svalov a pečene. Keď tieto zásoby minie, prepne na spaľovanie tuku, ako zdroj energie a my už nie sme hladní. A pritom neprichádzame o svalovú hmotu (vysvetľuje Jason Fung tu).

Čo je prerušovaný pôst a prečo je dobré sem tam nejesť

Pôst mení fungovanie buniek, génov a hormónov. V tele sa začnú dôležité procesy bunkovej obnovy, zmeny hladín hormónov, aby bol tuk lepšie dostupný. Presne, kvôli tej mrazničke, ako hovorí Jason Fung.
Kvôli chudnutiu to robí väčšina ľudí, sú tam však aj ďalšie výhody.
Hladina inzulínu v krvi klesne (keďže nejeme, netreba dostať cukor do bunky), (zdroj tu).
Hladina rastového hormónu stúpne, čo takisto uľahčuje spaľovanie tuku a rast svalov a má aj iné výhody (zdroj 1, 2).
V tele sa začne dôležitý proces bunkovej obnovy, ako vyplavenie odpadového materiálu z buniek (zdroj tu).
V rôznych génoch a molekulách súvisiacich s dlhovekosťou a ochrany pred chorobami dochádza k rôznym pozitívnym zmenám (zdroj 1, 2).
Prerušovaný pôst znamená, že jeme menší počet jedál. A teda menej kalórii. Nižšia hladina inzulínu, vyššie hladiny hormónov a zvýšený norepinefrín (noradrenalín) zvyšujú rozklad tuku, aby sa dal lepšie využiť ako energia. Krátky pôst zvýši metabolizmus o 3-14%, aby pomohol spáliť ešte viac kalórii. Čiže metabolizmus sa nespomalí, naopak spaľuje nám lepšie!
Toto som dlhé roky netušila a myslela som si, že keď budem dlhodobo menej jesť, to mi pomôže schudnúť (nepomohlo mi to). Lenže ak dlhodobo jeme menej, ako naše telo potrebuje, začne všetko ukladať v podobne tuku, čo najviac metabolizmus spomalí, lebo veď neprichádza dostatok jedla, tak musí šetriť. Pri pôste sa to nedeje, lebo tam je obdobie normálneho príjmu stravy a úplneho vynechania jedla. V tom je ten veľký rozdiel.
Štúdie dokazujú, že prerušovaný pôst môže znížiť oxidačný stres a zápal v tele. Mal by mať výhody pri starnutí a vzniku rôznych chorôb.
Takisto štúdie dokazujú, že tento pôst môže zlepšiť rizikové faktory pre srdcové choroby ako krvný tlak, hladinu cholesterolu, triglyceridov a zápalových markerov.
Takisto je dôležitý pre mozog, môže zvýšiť množstvo neurónov a ochrániť mozog pred poškodením, pred neurodegeneratívnymi chorobami, ako Alzheimerova choroba.

Čo je prerušovaný pôst a prečo je dobré sem tam nejesť

Keďže máme obrovské PRE, poďme na AKO.

Je viacero populárnych typov prerušovaného pôstu:

  • prerušovaný pôst (veľmi populárny je pomer v hodinách 16/8, 16 hodín bez jedla a 8 hodín na jedenie)
  • 1-2-krát do týždňa 24 hodín bez jedla (mne sa najviac osvedčil ako posledné jedlo obed, a na druhý deň začínam s jedením v tú istú hodinu, ako som predošlý deň mala obed, deň vyberám podľa lunárneho kalendára) 
  • jesť obdeň (neodporúča sa pre začiatočníkov, jeden deň jesť a druhý deň nie, niektoré zdroje uvádzajú, že možno zjesť v deň pôstu do 500-600kcal) 
  • preskočiť 1 jedlo (vynechať jedno jedlo, zásada je jesť, keď ste ozaj hladní a ak vynecháte jedlo, napríklad obed, dať si večeru zdravú, nie hamburger s hranolkami, je to ideálne ak nestíhate jesť, napríklad v práci, ste zaneprázdnení, nemôžete si navariť, cestujete… je to taký spontánný prerušovaný pôst) 
  • cez deň jesť ovocie a večer jedno sýte jedlo (cez deň sa akoby pôstiť a riadne sa navečerať. Neodporúčam pre tých, čo majú slabšie trávenie.)

Skúšala som:

Prerušovaný pôst, 24 hodín bez jedla, preskočiť jedlo a cez deň ovocie a sýte jedlo večer.
Preskočiť jedlo sa mi neosvedčilo, potrebujem vedieť dopredu kedy jem, toto ma vyslovene stresovalo. Cez deň ovocie a sýte jedlo večer mi tiež nepadlo vhod, s plným žalúdkom ísť spať, nie je pre mňa. Na večer mi to bolo príliš veľa jedla a bolo mi po jedle ťažko, hoci to bolo extra zdravé jedlo, žiadny vegan junk food.
Čo sa mi osvedčilo a pri čom som ostala je prerušovaný pôsť a raz do týždňa 24 hodín bez jedla.

Čo je prerušovaný pôst a prečo je dobré sem tam nejesť

Najväčšie proti:

Hlava, jednoznačne. Už keď som sa do toho ozaj pustila, zistila som, že to vôbec nie je také ťažké, ako som si myslela. Tá potvorská myseľ to sakra znepríjemňuje. Fyzicky sa to dá vydržať bez problémov, aj športovať zvládam bez problémov. Nejem predsa 40 dní za sebou, je to len pár hodín, ozaj neumriem od hladu. Je to naše nastavenie, že sme dlhé roky zvyknutí na stály prísun jedla, ako raňajky, obed, večeru a zrazu sa to zmení. A navyše ja, čo tak rada jem! To bolo zo začiatku ródeo. Zdržovala som sa zásadne mimo kuchyne a celkovej dostupnosti jedla, kým som si na to nezvykla. Ak nebolo čo, tak som sa len napila. Ten hlad bol zo začiatku veľmi nepríjemný, ale po čase som si buď naň zvykla, alebo už nie je taký silný. Už môžem variť pre ostatných raňajky, obed, či večeru a nevadí mi, že nejem. Nezbiehajú sa mi sliny.

Čas, kedy jesť a kedy nie:

Nejesť či jesť ráno? Alebo začasť jesť na obed? Koľko hodín nejesť? Ako si to nastaviť? Tu platí, ako vám vyhovuje. Treba poskúšať a čo vám sadne, pri tom ostať. Najpopulárnejší čas nejedenia (ani žiadne nápoje ako káva, alkohol, koktejly, vývary, sladené nápoje, smoothie, či šťava) je 16 hodín a 8 hodinové okno na jedenie. Tam sa v pohode zmestia 2, či 3 jedlá. Skúšala som aj 18/6, ale nakoniec som aj ja skončila pri 16-17/7-8, možno časom si to posuniem. Niekto má 5 hodinové okno, niekto je raz za deň. Nejde o to, čo spravíme raz, ale čo vieme dodržiavať dlhodobo. Z dlhodobého hľadiska by nám to malo vyhovovať, nie nás stresovať. Ak jete 12 hodín, tak skúste 10, neskočte hneď na 6, či 8. Predsa jedlo je naša veľká súčasť a 90% ľudí veľmi rado je. Neberme si tú radosť, no nebuďme ani otrokmi jedla.

Zvyčajne som raňajkovala okolo 8:00 a večerala okolo 18:00-19:00. Tento čas som si postupne začala skracovať, raňajky som posunula na 9:00 a obed/večeru na 17:00. Niekto nerád raňajkuje a hladný nechce ísť spať. Vyskúšajte si, čo je vám lepšie. Či neraňajkovať (ani káva nie) a začať jesť od obeda, alebo raňajkovať a vynechať večeru. Mne jednoznačne vyhovujú raňajky a obed. Keďže obed je pre mňa najväčšie jedlo dňa, v pohode vydržím do druhého dňa už bez jedla. Namiesto večere si spravím veľký pohár čaju. Ale aj to išlo postupne, najprv som večeru zamenila za ovocie, alebo ľahký čerstvý šalát, či varenú zeleninu, až som ju vynechala úplne. Čo sa týka jedla, musím ísť na seba pomaly. Veľké zmeny, príliš rýchlo, neviem spraviť.
Prerušovaný pôst však ani nie je o tom, že sa do popuku prejem počas toho okna, kedy jem. Jem 2-krát, niekedy 3-krát za deň. Pocit hladu je zo začiatku silný. Ale časom sa organizmus nastaví, že jedlo chodí v tento čas a poposúva to tak, že budete hladní v tie časy, ktoré jete pravidelne. Nie, neodpadávam od hladu ráno, škvŕka mi v bruchu, ale nie tak, že by som si nepočula vlastného slova. Ráno pijem veľa vody a ak som veľmi hladná, nie som v kuchyni, zamestnám sa (čo pri deťoch nie je problém:)), aby som nemyslela na čas, kedy sa už najem. Raňajky deťom chystám celkom skoro, to ani nie som hladná a svoje si zásadne chystám, až keď je môj čas jesť. Pre istotou.

  • nejedenie znamená vynechanie tekutín ako (káva, sladené vody a minerálky, alkohol, smoothie, šťavy, koktejly, vývary)
  • pri pôste pijeme len čistú pramenítú vodu, či nesladený bylinný čaj
Čo je prerušovaný pôst a prečo je dobré sem tam nejesť

Čo jem:

Skončiť pôst je dobré zdravým a ľahším jedlom, nedať si nejakú tehlu do brucha. Žiadne vyprážané, fritované, ťažké živočíšne produkty. Tým, že sme na nízkotučnej rastlinnej strave, u mňa tento problém odpadá. Ideálne začať niečím ľahko poduseným na vode (zeleninová polievka, zeleninový šalát). Zelenina, celozrnná obilnina, ovocie…to sú fajn jedlá na ukončenie pôstu. Druhé jedlo už môže byť sýtejšie. 

  • 1. jedlo po pôste – ľahké (ovocie,  varená, či čerstvá zelenina, obilnina)
  • 2. jedlo – sýtejšie (hlavné jedlo, inšpirácie nájdete tu v sekcii receptov)

Aby som to mala rozdelené, raňajky mám sladké (overená klasika, ovsená kaša s ovocím, tahini a konopnými semenami) a obedo/večeru slanú (zeleninovo-strukovinový šalát s dusenou zeleninou, oblininou). Tak do seba každý deň dostanem všetky potrebné živiny zo všetkých skupín (ovocie, zelenina, celozrnné obilniny, strukoviny, olejnaté semená). Zistila som, že mi to úplne stačí, aspoň stihne žalúdok poriadne vytráviť. Popri tom pijem dostatok vody a ten hlad potom ustane. Veľmi mi pomáha vedieť tie fakty za tým, čo presne sa v tele deje. Potom sa mi ľahšie upratuje hlava, ktorá bojuje a stále (našťastie už len trochu pri 24 hodinovom pôste) šepká, že nemusíme sa tak týrať. Aha, ako tá polievka pre deti krásne vyzerá a vonia, veď si dajme, nik nás nevidí. Len ochutnáme. Keď sa môj 24 hodinový pôst blíži ku koncu, vonia mi všetko. Vďaka faktom viem myseľ odpinkať, že jasan, všetky tieto dobroty si dáme, potom, už len 8 hodín, už len 6 hodín a podobne. Keď na seba hovorím v množnom čísle, funguje to lepšie, haha.

Navyše potom sa cítim veľmi dobre, som na seba hrdá, že som sa prekonala a vydržala som. Aj toto je pre mňa spôsob, ako si trénovať myseľ a navyše s takými zdravotnými výhodami, no neskús to!

Miska s čerstvým kučeravým kelom, ružičkovým, quinou a batatom

Ak máte chuť si nejaký riadny pôst vyskúšať, vrelo odporúčame takéto niečo, kde sa o vás postarajú ako v bavlnke.

 

Nemám na všetko názor. Asi som hlúpa?

Nemám na všetko názor. Asi som hlúpa?

Treba mať na všetko vlastný názor. Spoločnosť to časom od nás očakáva, že budeme sa vedieť vyjadriť k daným témam, okolnostiam, veciam, činnostiam a podobne. No lenže ja som dospela do štádia, že nemám na všetko názor. Ak som v spoločnosti a debatuje sa o problematike, o ktorej nemám šajnu a niekto sa ma opýta, čo si myslím, moja odpoveď je: Neviem. Nemám o tom dostatok informácii, aby som si mohla utvoriť názor.

To isté platí, ak ma niečo nezaujíma, nemám na to názor, lebo opäť nemám dostatok informácií, aby som to zhodnotila. Vyzerám hlúpo? Neviem. Je mi to jedno. Nezapratávam si hlavu niečím, čo mi tam netreba. Mám v hlave toľko toho, čo sledovať chcem, lebo ma to baví. A ešte myslím na to, čo musím, lebo sú to moje povinnosti. A ešte si tam mám vpratať niečo, čo ma absolútne nezaujíma, ale patrí sa mať na to názor?

Ak sa napríklad niekto pri mne pustí do politizovania, ja sa len usmejem a poviem, že my sa teda o politike určite nepohádame, lebo ja pomaly netuším ani kto je náš prezident. Mrzí ma to, vlastne nemrzí, ale nemrhám energiou na niečo, čo nie je pre mňa dôležité. Áno, pre každého z nás je dôležité niečo iné. Netvrdím, že sa netreba zaujímať o svetové, či dianie doma. Každý máme to svoje. A ja na niektoré oblasti jednoducho nie som. Tak, ako ja chápem, keď niekomu je napríklad strava totálne ukradnutá a nemá záujem o tom debatovať. A pritom ja si myslím, že je to základný kameň plnohodnotného života, lebo bez zdravia nemám nič. Ale niekto to má inak. Ja takisto mám oblasti, ktoré ma nezaujímajú, a pritom pre druhú stranu sú otázkou života a smrti.

Nemám na všetko názor. Asi som hlúpa?

Či ma to robí hlúpejšou, či nie, neviem. Kedysi som si myslela, že musím mať rozhľad. Lenže aj tak som si z toho nič nezapamätala. V podstate som len stratila čas niečím, čo mi o chvíľu aj tak vyfučalo z hlavy, lebo ma to nezaujímalo. A tak už nemrhám časom na zbytočnosti, sústredím sa na to, čo je v mojom živote dôležité. A nestrácam zbytočné energiu na niečo, čo je pre mňa plytvaním času. Pre niekoho môžem pôsobiť hlúpo, ale pre mňa je to šetrenie si energie na niečo dôležitejšie. No potrebujem sa vyčerpať nudnou debatou a potom nemať energiu na jogu, napríklad? Ani náhodou. Je to moja hlava a aj tak tam niekedy pestujem myšlienky, ktoré mi vôbec netreba. Toľko sa deje vo vonkajšom svete, všetko je rýchle. Za deň nám preletí hlavou okolo 60 000 myšlienok! Nebudem si pridávať ďalšie, skôr sa chcem naučiť, ako si tú hlavu vyčistiť ešte viac a držať v nej minimum vecí.

A tak už nesledujem to, čo nie je predmetom môjho záujmu. Tak neviem to a to. Ani si nemyslím, že by som mala o všetkom vedieť. Myslím si, že každý sme stvorení na niečo iné. A už vôbec si nemyslím, že by som mala mať na všetko názor. Mať názor pre mňa znamená mať o danej problematike niečo naštudované. Až potom sa k nej môžem vyjadrovať. Takto som sa naučila netliachať o všetkom len tak, aby reč nestála. Mám svoj svet, kde sa môžem slobodne rozhodnúť, o čom chcem vedieť a čo len prejde okolo mňa nepovšimnuté. Už nemusím, som veľká a rozhodujem sa sama za seba.

Nemám na všetko názor. Asi som hlúpa?

Čo je kľúč k úspechu na dosiahnutie toho, po čom túžime?

Prvý rok na domácom vzdelávaní

Boli časy, keď som si myslela, že stačí si niečo želať a ono to príde. Samo sa to spraví. Že si budem niečo želať, v niečo dúfať a ono sa mi to splní. Ale čuduj sa svete, nebolo to tak. Vtedy som trochu zanevrela na pozitívne myslenie. Hovorím si, aká blbosť. Želám si to každý deň a nič sa nezmenilo. Čo si neviem želať? Alebo je v tom nejaká mágia? Alebo nie som tak veľmi spirituálne založená?

Nie, nie som! Zjavne! Keby som bola, tak sa mi to plní na počkanie. Ale kdeže! Nádej, dúfanie je jedna vec. Môžem dúfať, že raz schudnem, môžem si želať, aby som nebola taká lenivá a začala konečne cvičiť. Môžem si želať, aby som ozaj sa prestala prejedať a jedla zdravšie. Ak ostávam len pri želaní, moja realita sa tým veľmi nezmení.

Kľúč k úspechu je čin. Ak moje želanie nepremením na činy, nič sa nezmení. Ak chcem byť štíhla, musím si naštudovať životný štýl, budem si študovať o strave, budem si študovať o pohybe, a spravím si akčný plán, ktorý začnem plniť. To je to, čo mi zaručí, že sa moje vizualizovanie túžob zmení na realitu. Musím pre to niečo robiť. Nie jednorázovo, ale pravidelne. Pri joge som to precítila úplne. Každý deň vyťahujem karimatku a cvičím. Až po čase vidím posuny. Dokážem niečo, čo som predtým nevedela. Naťahovanie raz za týždeň nebolo veľmi účinné.

Nevychovávam ťa, len chcem, aby si bol lepší! Ozaj?

Ak to ostane len v rovine nádeje a dúfania, že sa raz niečo zmení, nezmení sa to. Tak to je zo všetkým, s prácou, zdravím, pohybom…. Želáme si zdravie, ale málokedy preto niečo spravíme. Ja si študujem a beriem svoje zdravie do vlastných rúk, ako svoju zodpovednosť. Vďaka vedomostiam a činom som dokázala schudnúť skoro 20 kíl, vyčistila sa mi pleť, už nemávam nádchu 10krát do roka, zbavila som sa jarnej alergie. Študovaním a potom aplikovaním poznatkov do bežného života si dokážem premeniť túžby a želania na realitu. Činy sú najväčším kľúčom k úspechu. Teraz to už beriem ako samozrejmosť, ale ani ja som si to kedysi nespojila. Každý vnímame inak a každému frnkne do nosa niečo iné, čo ho preberie. Mne ozaj liezli na nervy tie nádchy, ktoré boli pre mňa nočnou morou, lebo som mala komplet upchatý nos, tieklo mi z neho ako z vodopádu viac ako týždeň. Dosť ma to obmedzovalo. Myslela som si, že akcia vybratie nosných mandlí bude postačujúca na zmenu. Nie, nebola. Jednorázový úkon, ktorý s tým veľmi nesúvisel mi vôbec nepomohol. Až vylúčenie mliečneho bolo to, čo mi pomohlo. Každodenná starostlivosť o svoje zdravie. Rastlinná strava bola kľúčom k úspechu. A pre mňa stále je.

Cézar šalát s opraženým cícerom

Myslím si, že je to tak so všetkým. Ak nie sme v niečom spokojní, alebo si niečo želáme, musíme slová premeniť na činy, inak ostávajú len želaniami. A tie sa málokedy plnia. Musíme sa o to pričiniť. Znie to tak samozrejme, koľkokrát sme to už počuli, že? Darmo si budem študovať o zdravej strave tony kníh. Ak tie poznatky neuvediem do praxe, je mi to k ničomu. Ak každý deň mávnem rukou a len si pofrflem, že mala by som túto praženicu vymeniť za obilninovú kašu, ale ostanem pri filozofovaní, každé ráno budem mať tie isté nezdravé raňajky. A ak mám každý deň tie isté nezdravé raňajky, nemôžem čakať, že budem fit, zdravá, keď si deň čo deň dávam do tela niečo, čo mu škodí. Po čase si telo tú daň vypýta. To isté platí pri cvičení. Ak ma bolia kríže a ani za ten svet si nevytiahnem tú karimatku a necvičím, chrbát ma stále bude bolieť. A to môžem mať naštudovaných 20 cvikov, čo zaručene pomáhajú na kríže. Nepomáhajú, ak ostávajú v rovine, mala by som.

A preto verím v nasledovné, čo som si na sebe odskúšala nie raz. Vedomosti nie sú moc. Činy sú moc. Dnes už nečakám, že sa to nejak vyvrbí. Dnes sa vrhnem na akciu. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Aj to je skúsenosť a ja viem, čo nefunguje a skúšam ďalej. Neberiem to ako zlyhanie, ale ako informáciu, že to treba robiť inak. Aj to ma predsa posúva ďalej. Ale to už je na inú debatu.

Naše najčastejšie hádky s Peťom a ako to prebieha pri našich konfliktoch

Všimla som si, že moje posty o našom vzťahu majú veľký úspech. Najlepšie sú tie, kde sa prezentujem ako fuchtla a Peťo je ten hrdina, čo napriek mojej hroznej povahe ako rytier, pri mne ostal a stále ma ľúbi. A ako tvrdí on, ľúbi ma stále viac a viac. No tak sa pekne posadte, lebo toto je jeden z tých blogov.

U nás sa hádame. Už nie tak často ako kedysi, o životne dôležitých témach, ale prídu denné situácie, kedy si mám chuť vlasy vytrhať (možno aj Peťo). Už nečakám, kým pretečie pohár mojej trpezlivosti, vtedy šlahali ohne. Teraz poviem hneď, čo mám na srdci a hotovo. Asi vás rozosmejem, no pre mňa je to problém. Peťo sa nechce holiť. Milujem jeho ksicht, keď má tvár hladkú ako detská riťka a naopak ostýcham sa dať mu pusu, keď je celý zarastený a mám dopichané moje jemné líčka. Blbosť že? Jasné, presne tak. Tak prečo sa teda nemôže oholiť a ušetriť naše líca. Ha! Deti majú červené bodky, mňa to skrábe, no uznajte, bolo by to dobré pre celú rodinu. Alebo, prečo sa na to nevykašlem ja a nezmierim sa s tým, že to jednoducho tak je. Nuž, netuším, asi to pre mňa až taká hovadina zjavne nie je.

Naše najčastejšie hádky s Peťom a ako to prebieha pri našich konfliktoch

Má aj lístok v kúpelni na zrkadle, ktorý si tam sám napísal a nalepil. Tak pred dvoma mesiacmi. Vydržalo mu to týždeň, možno dva. A opäť sme tam, kde sme boli. Oholí sa tak raz za týždeň. Keď ho poprosím, on ako rebel, sa just neoholí. Zasmeje sa mi a tým to hasne, prípadne dodá, čo zas s tým otravujem. Ja chápem, že ma do toho nič nie je, je to jeho telo, jeho strnisko. Aj sa snažím to ignorovať, ale nejde to. Ja mu predsa dávam pusu, ja sa na neho pozerám. Nepomáha nič! Ani keď mu poviem, že vyzerá dosť zanedbane. Naivne som si myslela, že to zaberie. Hovby! Naopak keď on mi povie, že smrdím, keď akurát dojdem z nejakého behu, rovno idem do sprchy. Nič ma to nestojí, urobiť mu radosť. Na to mi Peťo povie, že on ma nenútil ísť do sprchy, len mi povedal, že smrdím. Čo???? No, ešteže mám tých vlasov dosť, lebo niekedy by som bola už z neho plešatá. On má výhvorku na všetko. Takto sa doťahujeme roky rokúce. Keďže Peťo nemá rád pravidelné činnosti, a toto je extra pravidelné, vyhýba sa jej. Pritom sám mi povie, že netuší, prečo sa neoholí. No, zjavne má chaloš v tom zmätok a už som z neho zmätená aj ja. Veď nemusí všetkému rozumieť, stačí keď to urobí, nie? Nechcem predsa od neho neviem akú komplikovanú vec. Či hej?

Naše najčastejšie hádky s Peťom a ako to prebieha pri našich konfliktoch

Ja tiež veľakrát nerozumiem čo odo mňa chce, ale načo sa mám tým zaoberať. Keď to chce, asi zhodnotil, že je to dôležité a tak to spravím. A idem to urobiť hneď. Nie o pár hodín, nie o niekoľko dní. Peťo si vymyslí, že chce nejakú mňamku po obede. Ja sa ho dokonca úctivo opýtam, čo by si pán kráľ želal a upečiem koláč podľa jeho predstáv. A to sa mi vôbec niekedy nechce! Ako mu rada hovorím, idem si pri tom nohy dolámať, aby to bolo čím skôr. A on mi na to zakontruje, že predsa nepovedal, že to má byť hneď.

To máme teda starosti, že? No v podstate sa obaja tešíme, že sa hádame len o takéto prkotiny. Boli časy, keď to bolo podstatne horšie. Jeden sa zaťal, druhý sa zaťal a nerozprávali sme sa aj niekoľko dní. A pritom aj tá veľká hádka vyšla z nejakej malej blbosti. Potom sa to nabaľovalo a udobrovanie trvalo veľmi dlho, lebo sme celú tú spleť rozpletali kúsok po kúsku. Každý vyložil karty na stôl, čo ho nahnevalo, potom čo ten druhý dodal, no jednoducho sme boli v tom pekne zamotaní. A tak sme sa odnaučili hádať sa a rozprávať sa aj v oblastiach, kde spolu nesúhlasíme. To je pre nás umenie. Peťo zvykol utiecť z debaty a ja zas v silných emóciach som pourážala koho sa len dalo. Naučili sme sa to ustáť, nepourážať sa navzájom, teda ja. Peťo je nekonfliktný, on len od konfliktov utekal.  Naučili sme sa nerozísť sa rozhnevaní (to zas Peťo, ani on nie je dokonalý! haha), ale rovno to vybaviť a uzavrieť to. No neznamená to, že sa nepovadíme. Naše tejrajšie hádky trvajú v priemere 3-5 minút. Už sa neurážame, predýchame silné emócie a pokračujeme ďalej. Peťo neuteká a ja nechŕlim oheň. Čas je nám príliš vzácny na to, aby sme si mohli dovoliť ho premrhať nerozprávaním sa. Hlavne, keď sa po celom dni konečne vidíme!

Naše najčastejšie hádky s Peťom a ako to prebieha pri našich konfliktoch

Minule to bolo vtipné. Peťo prišiel večer z práce, robili sme si večeru, teda ja som varila. Peťo mi robil spoločnosť v kuchyni. Nachystala som nám ovsenú kašu, každému som dala do misky. Popri tom sme sa rozprávali, kto čo zažil cez deň. A zrazu pozerám, Peťo si krája do svojej misky banán. A keby len jeden, on si tam nakrájal rovno dva!

Hovorím mu: “Ja ti navarím večeru a ty si sebecky nakrájaš banán len pre seba?”

On mi na to: “A ako som mal vedieť, že chceš banán?”

A ja mu na to: “Každý deň jem kašu s banánom. To si si ešte nevšimol? Tesne pred jedením tam nakrájam vždy banán pre oboch, lebo banán zoxiduje!”

Peťo pokračuje: “Veď dobre, čo sa hneď ondíš.” A zoberie banán z chladničky a nakrája mi ho do kaše. Keď si všimnem, že použil banán z chladničky, spustím naňho: “Prečo si mi tam dal studený banán?” Peťo na mňa kuká: “Lebo ja mám rád studený banán.”

Vypleštím na neho oči ešte viac: “Ale teraz ho krájaš do mojej kaše. Odkedy ja jem studené veci? Videl si ma niekedy jesť banán z chladničky? Ja nepijem ani studenú vodu!”

Peťo to zaklincuje: “No, studenú vodu už podľa tvojich rád nepijem ani ja!”

Peťo berie tahini, že si poleje tým kašu a pýta sa ma, či dá aj mne. Ja už len krútim hlavou, beriem mu tahini z ruky a rehoceme sa, že určite by aj to dodžubal, takže tahini si dám radšej sama.

Naše najčastejšie hádky s Peťom a ako to prebieha pri našich konfliktoch

Popri tejto hádke však medzi jednotlivými vetami ďalej rozprávame o našom dni a len tak medzi rečou si takto nakladáme. Nik sa neurazí, každý si povedal svoj názor a v dobrej nálade si sadáme ku stolu. Ako spolu večeriame, pokračujeme v debate o tom, kto čo zažil, čo zaujímavé čítal a kam sme sa za ten deň posunuli.

Takéto hádky ma nevyčerpávajú. Nič neostane nevypovedané, máme opäť čistý štít. A ja verím, že nabudúce si Peťo bude pamätať, že nechcem banán z chladničky. Ale nedávam tomu veľké šance. Nevadí, jedlo mám doma na starosti ja. Vlastne sa teším, že vôbec ten banán našiel :).

Naše tri najdôležitejšie predmety v domácom vzdelávaní

Kto nás pozná vie, že máme dve deti školopovinné a tie sú na domácom vzdelávaní. Tretí, najmenší kus sa moce cele dni pri nás. Nikoho sme nedali ani do škôlky. Ak vás zaujíma prečo, tu je o tom blog. Ako vyzerá v praxi naša škola? Mení sa. Prvý rok vyzeralo naše domáce vzdelávanie takto. Ako sme sa už do toho viac dostali, nachádzame si systémy, čo nám fungujú.

Všetky deti sú zvedavé, pýtajú sa prečo, ako tamto funguje, čo to znamená. Deti sa chcú učiť, no tie klasické predmety našim až tak nevoňajú. Ruku na srdce, učiť sa tvrdé mäkké spoluhlásky nie je zábava, keď v tom nevidíme využitie v praxi. A ruku na srdce druhýkrát, v každodennom živote mi to nijak nepomôže, že ich ovládam naspamäť. Ak pôjdu študovať slovenčinu, potom sa to budú učiť aj tak odznovu, lebo od základnej školy si to na vysokej už aj tak nik nepamätá. Takže nejak som začala kľučkovať a jemne si to prispôsobovať tak, aby mi to dávalo zmysel.

Určili sme si nejaké oblasti, čo sú alfa omega a ktoré sa nám ozaj v bežnom živote zídu. Sú to tieto tri:

  • pohyb
  • medziľudské vzťahy
  • svetový jazyk

pohyb

Pohyb je našou najprirodzenejšou súčasťou a mne jednoducho už nikdy nebude dávať zmysel, prečo z pobehujúcich detí zrazu robíme sediace tvory. V dospelosti sa potom nasilu nútime športovať a nejde nám to, lebo sme tak veľmi zvyknutí na sedavý spôsob života, že nám dokonca pohyb potom pripadá neprirodzený. Je toľko spôsobov ako sa učiť hoci aj klasické predmety a nemusieť pritom sedieť za stolom.

No teraz mám skôr namysli vedomý pohyb. Je to jeden z najdôležiješích kamienkov do skladačky, ak ide o naše fyzické, či duševné zdravie. Tak dokážeme uvoľniť stres, vybiť nahromadenú energiu a urdžať si telo v dobrej kondícii, v rovnováhe, aby nás nezačali pobolievať kríže, kolená, lebo sme celé dni v jednej pozícii, na čo nie sme od prírody nastavení.

Obmenu mojej jogy som zaviedla aj u detí. Už poznajú niektoré názvy asán a spolu sa naťahujeme. Niekedy menej, niekedy viac, ale budujeme návyk, že strečing je dôležitý aj pri predchádzaní úrazom. Ak mám stuhnutý sval, či väzivá, je vyššia šanca, že pri náraze to tie svaly, väzy neodrazia, ale sa poškodia. No pri svaloch, väzoch, ktoré sú rozťahané je oveľa vyššia šanca, že ten náraz odpružia a vrátia sa do pôvodnej polohy. Vďaka tomu, že starší dvaja hrajú futbal, som ich na to namotala, že je to bezpečnejšie, keď sa spolu budeme naťahovať. A funguje to. Okrem toho každé doobedie sa ideme von vyvetrať, či na korčule, kolobežky, bicykle, či len tak pešo sa vybehať do lesa. Chcem, aby mali ten návyk hlboko vrytý, že veľa sa hýbať a veľa športovať je prirodzené a je to súčasťou každodenného života.

Dobre, pohyb alias telesná výchova mi ešte ako predmet prejde. Ale bod dva, medziľudské vzťahy? Veď to sa na školách neučí. Čo si to tu vymýšľam. No presne! Neučí a malo by sa! Veď žijeme v spoločnosti medzi ľuďmi a nevieme riešiť konflikty, nevieme ako spolu komunikovať. Deti sú v tomto perfektne tvarovateľné a čo ich v detstve naučíme, kopírujú aj v dospelosti. V mnohých rodinách sa o problémoch nehovorí, radšej ich ututlajme, alebo zahučíme na dieťa, čo zas vyviedol v škole, či sa nevie správať, prípadne nech nežaluje. A podobne. Nastáva vysmievanie sa jeden druhému, súperenie, závisť, ohováranie. My s Peťom sme sa roky trápili, ako sa spolu rozprávať, aby sme si rozumeli. A to hovoríme obaja po slovensky! A tak nejak prirodzene vyplynul u nás tento mega dôležitý predmet. Konflikty sú u nás na dennom poriadku. Jeden si donesie do kuchyne šamrlík, aby videl, čo varím a odskočí sa vycikať. Druhý ide okolo a vylezie na šamrlík, lebo tam nik nebol a tiež sa chce pozerať. Medzitým vycikaný prvý kus sa chce postaviť na šamrlík a je problém. K tomu sa dotrepe najmenší, že druhý malý člen domácnosti mu zobral hračku a on ju potrebuje, lebo je to otázka života a smrti. No jednoducho od rána máme na tanieri krásnu škálu všelijakých možných kombinácii konfliktov, ktoré sa snažíme v mieri, pokoji a dobrej nálade zvládnuť.

Čerstvý vzduch

Ako vedieť zvládnuť situáciu bez kričania, či urážania sa. Ako sa dohodnúť, prečo sa staráme o najmenších, prečo im treba niekedy ustúpiť a podobne. Ako dieťa som napríklad nechápala prečo my staršie sestry máme vždy ustúpiť tomu malému prckovi, nášmu bratovi, ktorý si plačom všetko vydobil. A odpoveď, lebo si veľká a rozumná sa mi hlboko vryla do pamäti a povedala som si, že to nikdy nepoužijem pri vlastných deťoch. No, ale priznám sa, že sme si na ňu s Peťom neraz spomenuli. Teraz veľmi dobre rozumiem mojim rodičom, čo tým chceli povedať! Ale ako decko som tomu nerozumela. Chápala som len, že niekto má prednosť a zato, že ja nerevem a som rozumnejšia, som ukrátená o čokoládu, hru a podobne. Totálna nespravodlivosť!

Medziľudské vzťahy

Pri dáme, alebo šachu sa dokážu vrámci jednej hry pohádať aj päťkrát. A tak teda ja meliem a meliem a vysvetľujem a chcem sa dohodnúť s jedným, druhým, tretím, aby nedochádzalo k zmäteným pohľadom, urazeným jedincom a krikom. Je to tvrdá práca, ale verím, že má zmysel nezahriaknuť deti, ale im to vysvetliť. Učíme sa (my s Peťom tiež) ako ustáť emócie, zastaviť sa, predýchať to a povedať čo nás vytočilo. A ukončiť debatu v porozumení, aby sme od seba neodišli namosúrení. Myslím si, že keď sa v detstve naučíme ako debatovať, ako riešiť problémy, keď nastanú ťažšie životné situácie, budeme mať nástroje, postupy, ako ich zvládnuť a nebudeme od nich utekať. Ale budeme vedieť im čeliť a riešiť ich. Koľko dospelých zatvára problémy do akejsi imaginárnej pandorinej skrinky a nikdy ju neotvoria, lebo už toho majú od detstva nazbieraného veľmi veľa. Boja sa, že keby ju otvorili, prevalcovalo by ich to a nemuseli by sa z toho spamätať. Aké pocity potom prechovávajú vo svojom vnútri? Už teraz vidím, ako sa sami niekedy vedia veľmi pekne dohodnúť, aj medzi väčšou partiou detí, ktoré sú vedené podobne. Preto sa tomu venujeme, keď treba. Hoc aj tesne pred spaním, hoci som už vyčerpaná, nikdy ich neodbijeme, že daj už pokoj, to nič nie je a choď spať. Závisí od toho naše duševné a fyzické zdravie.

Život je zmena na Lestivale

Tretí predmet je svetový jazyk. Slovensko milujeme, ale vo svete sa po slovensky veľmi nedohodneme. Nie, nechodia do jazykovky, nie, nepresedíme hodiny za pracovnými zošitami a nedrilujeme slovíčka. Aj tu sme to chceli spraviť tak, že vlastne ani nevedia, že sa učia. Začali sme rozprávkami. Ak sa pozerajú u nás rozprávky, na 95% sú po anglicky, v pôvodnom znení. Už len tým, že to majú pravidelne v uchu, si zapamätajú slovné spojenia. Sem tam sa opýtajú na nejaké slovo, spievajú naspamäť pesničky, alebo recitujú, čo ich zaujalo. Okrem toho sa rozprávame doobeda po anglicky. Najprv som na nich hovorila len ja, teraz už máme dohodu, že vrámci toho času aj oni so mnou hovoria po anglicky. Je to praktické. Tak som sa naučila po francúzsky ja. Ako deti sme prišli do Montrealu a ani som netušila, že nejaká francúzština existuje. Za tri mesiace som bola zrazu bilingválna. Deti všetko nahrávajú, v detstve sa jazyky  učia ľahšie. S Peťom sme si povedali, že sa aspoň vo svete nestratia a čím viac rečí, tým lepšie. My s Peťom čítame hlavne zahraničnú literatúru a chceme, aby aj deti mali v tomto otvorené dvere do sveta. Slovensko milujeme, inde neplánujeme žiť, tu je nám dobre. Ale radi cestujeme a radi sa rozprávame s domácimi, aby sme spoznali ich zvyky, kultúru. A po slovensky žial svet nehovorí. Niekedy im to lezie na nervy. Niekedy mám toho toľko, že doobeda na to zabudnem. Keďže to však robíme pravidelne, vidím, že sa už chytajú. Rozumejú a už začínajú aj sami tvoriť vety. V aute hráme hry po anglicky, jednoducho vymýšľam a zapájam angličtinu, kde sa len dá.

Svetový jazyk

Toto sú naše tri najdôležitejšie oblasti vo vzdelávaní a zaberajú nám veľa času. Teraz neviem, ktorá vyhráva, ale asi tá dvojka, riešenie konfliktov :). Na bežné predmety, ktoré sa vyučujú v škole, nie je toľko času. Čím menej času na predmet, tým sa viac sústredia a o to rýchlešie to ide. Minulý rok som stresovala, že matematika musí byť 45 minút. Tak isto aj písanie, či slovenčina. Lenže ich to toľko nebaví. A ja im to nechcem znechutiť. Radšej urobíme pol strany matematiky z pracovného zožita s úsmevom a šup šup. Nechcem, aby si k tomu vybudovali odpor. Keď povedia, že stačí, končíme. Niekedy to znamená, že spravia v pracovnom zošite slovenčiny dve cvičenia. A niekedy geometriu robia aj hodinu, lebo ich to baví a rysujú priamky, úsečky o stošesť. Niekedy nestihneme písanie vôbec. A ja ich nechám. Majú voľnosť. Dbám na to, aby sme robili aj tieto školské povinnosti, lebo to jednoducho v našom systéme tak funguje a treba to rešpektovať. Ale ideme si svojimi cestičkami. Navyše dnes sú tie informácie tak ľahko dostupné, že ich memorovanie nám už nedáva zmysel. Skôr sa nám zdá dôležitejšie to, ako s nimi vieme narábať. Svet sa neustále mení, ale osnovy sú stále tie isté. U nás známky nie sú potvrdenie o inteligencii. Je to informácia o tom, čo deti baví a čo nie.

Nevychovávam ťa, len chcem, aby si bol lepší! Ozaj?

Nevychovávam ťa, len chcem, aby si bol lepší! Ozaj?

Všetci sme rovnakí, sme predsa ľudia. Ozaj? Jasné! Blbosť na entú. Každý sme iný. Dlhé roky som chcela Peťa prerobiť podľa mojich predstáv. Vtedy som to samozrejme takto nevnímala. Myslela som si, že ho motivujem, že mu pomáham, aby robil rovnaké veci ako ja. Lebo mám to predsa naštudované, tak to viem lepšie.

Ja mám vrtulu v zadku, nebuď lenivý. Ja sa takto stravujem, pridaj sa ku mne. Ja športujem, poď aj ty. Fajčenie a alkohol sú škodlivé, prestaň s tým. Keď ma niečo hnevá, tak meliem a meliem a analyzujem spredu zozadu a prečo to nerobíš aj ty? Prečo si potichu…. Myslela som si, že mám patent na všetko. A on držal. Dnes za to Peťa úprimne obdivujem, lebo ja by som sa asi pri takej fuchtle zbalila a utiekla. A to som ja kritiku veľmi ťažko zvládala! Prečo som potom robila toto ja jemu? Jednoducho, lebo ja som si myslela, že ja ho motivujem, ale že ostatní ma kritizujú. A nemajú dôvod, lebo ja to robím najlepšie ako viem. Peťo mi nikdy nič nepovedal na to, že som tučná. A teda mohol! Posúdte sami :).

Nevychovávam ťa, len chcem, aby si bol lepší! Ozaj?

Dokonca som si mysela, že som lepšia ako ostatní, lebo to robím inak. Nie inak, inak, ale inak na vyššej úrovni.
Myslela som si, že ja to robím najlepšie a teda chcem, aby sa aj Peťo niekam posunul. Keď to takto po sebe čítam, krútim nad sebou hlavou. Ozaj? Ozaj. Čím som sa pasovala za lepšiu, že som ho takto chcela dirigovať? Peťo sa našťastie nikdy nedal, i keď čo sa týka tej stravy, tak je rád, že sa po toľkých rokoch pridal. No nebolo to preto, že som do neho hustila ešte viac, že rastlinná strava je to naj. Bolo to potom, ako som s tým prestala. Neviem kedy sa to vo mne takto zlomilo, či to bolo nejaké postupné uvedomenie sa, že som od toho upustila. Pamätám si, že som bola na konci tretieho tehotenstva, cítila som sa ako veľryba a mala som sama so sebou dosť starostí. Okrem toho dve deti doma, domácnosť, práca atď…Jedného dňa som to tak analyzovala a ako som fučala s tým bruchom, povedala som si, že mám čo robiť sama so sebou, svojimi myšlienkami, pracovaním na sebe. Načo míňat energiu na vychovávanie ďalšieho dospelého človeka? Nech si robí, čo chce. Je to jeho život. Úplne bude stačiť, keď ho budem rešpektovať. On ma rešpektuje od začiatku. Nikdy nemal potrebu ma meniť. Myslela som si, že mu na mne nezálelží, inak by to tiež robil. Až pri plánovaných domácich pôrodoch som pochopila, že to nie je nevšímavosť. On mi veril, že sa rozhodnem najlepšie ako viem a bude ma v tom nielen rešpektovať, ale podporovať. Fúha, v tomto sa mám od neho čo učiť. Trvalo mi pekných 10 rokov, kým mi to trklo! Dobré, čo?

Život je zmena na Lestivale

A odvtedy si to nejak uvedomujem viac a viac. Veľmi mi k tomu pomohli aj deti. Oni sa jednoducho len tak nedajú. Hlavne Jarka, naša víla. Ona je rebel ako Peťo a má vo veciach jasno. Keď niečo nechce robiť po mojom, nepohne s ňou nič. Kedysi by som to zaškatulkovala, že je tvrdohlavá ako baran. Dnes to obdivujem, lebo si stojí za svojím rozhodnutím. Naučila som sa, ich nechať, nech si vymyslia systém sami. Keď potrebujú pomôcť, vtedy ich navediem. Postupne mi takto moja rodina dala najavo, nech sa na to vychovávanie, mudrovanie vybodnem. Nech si tu spolu slobodne nažívame a v pokoji. Už lepšie chápem, že každý máme iný pohľad na veci, či inak vnímame tento svet. Môj je len môj pohľad. Nikoho iného. Nemôžem a už konečne ani nechcem nútiť nikoho, aby to videl cez moju optiku.

Nie sme na novoročné predsavzatia už starí? Alebo o tom, ako dám 1000 km v 2018.

Neznamená to, že sa s Peťom neinšpirujeme, alebo si nepovieme svoj názor. Alebo že sme potichu, keď so sebou nesúhlasíme. Jasné, že nie. Rozprávame sa až až. Chceme rásť a partner, ktorý nám v tom pomáha je presne to, čo potrebujeme. Nechcem, aby ma niekto nosil na piedestáli a rozprával mi aká som úžasná. To ma nikam neposunie. Už neberiem kritiku ako niečo urážlivé, ale ako konštruktívnu debatu. Chceme na sebe makať a častokrát ten druhý má odstup a vie to lepšie zhodnotiť. Ale už to nie je dirigovanie, rozkazovanie, buzerácia a podobne. Je to inšpirácia. Robíme nové veci spoločne. Alebo si radíme, ak ten druhý chce, niekedy sa zo srandy šťucháme. Peťa napríklad motivujem, aby vyskúšal ľadovú vodu tak, že sama do nej idem. Raz som sa ho spýtala, či sa pridá a že zatiaľ nie. Napriek tomu, že viem, aké to má zdravotné a psychické benefity, neopakujem mu to stále dokola. Keď bude chcieť, pridá sa. A keď nebude chcieť, nepridá sa. A je to v poriadku, je to jeho život.

Prečo som sa vrátila k otužovaniu

Už viem, že nemám patent na všetko. Lebo nemám. Život mi pekne ukázal, že nemám. A ukazoval mi to dovtedy, kým som to ozaj nepochopila a nezmenila svoj postoj. Čo je fajn pre mňa, nemusí byť pre druhého. Nepretláčam nasilu svoje životné pravdy, životný štýl a podobne. Nezačínam debatu s rodinou stravujúcou sa rezňami a klobásou o škodlivosti živočíšnej stravy. Ja som tiež jedla mäso a nikto by sa za ten svet nepresvedčil, aby som s tým skončila. Sama som na to musela prísť. Toto je moja cesta. Ich cesta nie je mojou a tak sa im do nej nepletiem.  Tak sa mi uľavilo. Toľko zbytočných emócií, myšlienok a analýz mi už konečne nezamestnáva hlavu! Prestala som odsudzovať, vychovávať, poúčať, začala som rešpektovať. Pre mňa veľký úspech. Sem tam mám ešte také pozostatky, ale to už ma Peťo jednou vetou vie uzemniť a otočíme to na srandu. Už viem, že sme každý iný a je to tak dobre. Lebo tak sa od seba okukávame, inšpirujeme sa a zoberieme si to, čo nám je blízke, alebo naopak vidíme, čo nechceme.

Neradi o tom hovoríme, a pritom by to mala byť denná potreba.

Neradi o tom hovoríme, a pritom (by to mala byť) denná potreba.

Čo to teda je o čom neradi hovoríme a pritom prežívame každý deň? Alebo aj nie. Veľká potreba. Nevieme to oklamať, ak jeme, musíme vyprodukovať aj odpad. Pre mnohých je to nechutná téma, takže ju radšej ignorujú. Nie to ani moja obľúbená oblasť, ale ak sa týka zdravého fungovania organizmu, chcem o nej vedieť. A tak je namieste otázka je, ako nám to funguje. Aj v dnešnej dobe veľmi veľa ľudí netuší, čo je norma. Niekto si myslí, že mať stolicu raz za týždeň je v poriadku. Niekto si myslí, že mať hemoroidy je v poriadku, že sa to prípadne odoperuje a je pokoj. Ani ja som dlhé roky nevedela, čo je normálne. Takto nejak vyzerali roky traumy z veľkej potreby u mňa ako dieťaťa. Je to v podstate osobné, ale pre mňa je to bežná téma a ak má niekomu pomôcť, tak super. Takže nech sa páči.

Ako dieťa som chodila na veľkú jedenkrát za týždeň. Bolo to sprevádzané kŕčami a keď prišli tie tlaky a náhodou som nemala možnosť si odskočiť, začala som sa potiť. Studený pot a pocit, že sa v autobuse sa pototo…. Hrozné. Navyše to bol vždy pre mňa taký malý pôrod, tuhá stolica ide von veľmi ťažko. Veľká potreba bola pre mňa nočná mora. Ako dieťa som mala najradšej rôzne syry, veľa pečiva, biele cestoviny a kopy sladkého. Navyše, nepila som ani dostatok vody. Dva kľúčové faktory. Čiže obsah vlákniny blízky k nule, ale k tomu sa ešte dostaneme.

Neradi o tom hovoríme, a pritom (by to mala byť) denná potreba.

Časom som začala jesť viac zeleniny a podstatne sa to zlepšilo, už to neboli bolestivé situácie, kedy som myslela, že ma roztrhne, ale stále to bola pre mňa veľká psychická trauma. Kvôli tejto prirodzenej potrebe som nešla na výmenný pobyt do Francúzska na strednej škole. Až po rokoch som sa priznala, čo bol reálny dôvod, prečo som nešla. Ráno som mala svoj rituál a akýkoľvek výlet bol narušením prirodzeného fungovania a z toho som mala paniku. Potom ma bolelo brucho a vlastne na nič iné som sa nedokázala sústrediť. Do takých 20 rokov aj viac som s tým mala problémy. Pamätám sa, ako sme boli s Peťom na výlete v Košiciach u známych a ráno sme už frčali do Bratislavy a nestihla som rannú toaletu. Vtedy za zo mňa stával netvor. Bola som nervózna, nahnevaná, ufrflaná ešte viac ako obvykle. To sa ešte dalo? Haha, áno! Peťo teda zabočil do obchodu, kúpil mi sójové mlieko, zastavil na peknej pumpe, kde sme si dali kávu a povedal mi, že sa nikam nehne. Že on počká, aj keby sme tam sedeli dve hodiny. Peťo to jednoducho chápal (zlatý chalan, no nezobrali by ste si ho? ja teda áno!) a teraz hovorí, že to bolo aj kvôli nemu. Že by ma možno v polovici cesty vysadil a to nechcel, lebo chcel mať v aute pohodičku. A ozaj sme sa nikam neponáhlali.

Čo sa týka zdravia, vyprázdňovanie je jedna z veľmi dôležitých funkcií tela. Zápcha a každodenné vyprázdňovanie je rozdiel medzi zdravím a chorobou. Vieme si veľmi dobre predstaviť, čo by sa stalo, keby sme z bytu nevynášali smetný kôš. A to isté potrebuje aj náš organizmus. Každý deň má cez hrubé črevo odchádzať odpad, čo nám netreba. A keď si predstavíme niekoho so zápchou, kde k vyprázdňovaniu dochádza raz za týždeň, čo sa asi v tele deje. Keď neodchádzajú toxíny z tela…

A pritom je to také jednoduché. Čo je to, čo mení zápchu na pravidelné vyprázdňovanie, je vláknina a pitie vody. Tam je zakopaný pes. Ako dieťa som mala takmer nulový príjem vlákniny. Niet teda divu, že stolica bola tvrdá a boli to vždy malé pôrody, raz som dokonca mala aj hemoroid. Vláknina je to, čo spraví z tuhého mäkšie, ako špongia nasaje vodu. Vláknina je prebiotikum, živná pôda pre baktérie žijúce v črevách a vďaka nej dostanú kvalitnú stravu. Avšak, ak jeme stravu chudobnú na vlákninu, tieto mikroorganizmy nemajú čo jesť, a tak začnú konzumovať hlien mucín, ktorý tvorí ochrannú vrstvu zažívacieho traktu medzi mikroorganizmami a našim imunitným systémom. Ak tento mucín mikroorganizmy začnú tráviť, náš imunitný začne tieto mikroroorganizmy rozpoznávať a napádať, pre neho sú to cudzorodé látky, ktoré treba zlikvidovať. Vzniká chronický zápal v tele, imunitný systém je stále v pohotovosti a vznikajú rôzne choroby, ako napríklad syndróm dráždivého čreva, crohnova choroba, mnoho ďalších, dokonca to môže viesť až k rakovine. Tu je k tejto téme celý blog.

Cícerové curry s tikka masala pastou a jasmínovou ryžou (či bulgurom)

Vláknina zväčšuje objem a hmotnosť stolice, skracuje dobu priechodu potravy, zvyšuje frekvenciu stolice, čím zlepšuje hygienu čreva. Zrieďuje obsah toxických látok, tým, že ich viaže na seba a tak sa nevstrebávajú do krvi. Vláknina spomaľuje vstrebávanie jednoduchých cukrov a udržiava hladinu cukru bez extrémnych výkyvov. Nemala som šajnu, čo je to vláknina, kde sa nachádza a kde nie je. Dnes už viem. Viem, že v zelenine, ovocí, celozrnnej obilnine, strukovine je jej habadej. A takisto viem, kde sa vôbec nenachádza. V živočíšnej strave, čo je mäso, mliečne výrobky, vajcia. Obsah vlákniny je tam 0,0%.

Ale sú predsa ľudia, čo žijú takmer len na živočíšnej strave a nemajú zápchu! Tak, tak. Sú. Podľa ajurvédy sú tri typy ľudí, vietor (váta), žlč (pitta) a sliz (kafa). Ľudia typu vietor majú také silné trávenie, že majú pravidelné vyprázdňovanie. To sú tí večne štíhli ľudia, ktorí môžu jesť o desiatej večer a aj tak nepriberú. To však nie je dôkaz, že by sme mali jesť o desiatej večer. A nie je to ani dôkaz, že by sme mali jesť živočíšnu stravu. Tu nejdem rozoberať, čo sa v tom živočíšnom nachádza, že to nikomu neodporúčam ani náhodou. No ďalšie dva typy až také silné trávenie nemajú. Tam už nie je jedno čo a kedy. Závidela som kedysi kamošom, ktorí napriek tomu, čo pojedli nemali také záchodové starosti ako ja. Hlavne babám, ktoré jedli ako drevorubači a boli ako špáratka. O typoch trávení píšem preto, že sú aj ľudia, ktorí zjedia nula vlákniny, ale vďaka svojmu silnému tráveniu majú pravidelné vyprázdňovanie. Bohužiaľ to však zjavne nie je väčšina obyvateľstva, keďže štatistiky o nadváhe dokazujú, ako nám narastá váha a ako je rakovina hrubého čreva na vzostupe (ktoré veľmi súvisí s vyprázdňovaním).

Akonáhle som začala jesť hlavne to, čo obsahuje vlákninu, môj svet sa zmenil a trauma z detstva zmizla. Ja som napríklad ani netušila, že by sme vôbec nemali tlačiť na veľkej, ale že len sadneme a ide to samo a ľahko, s pocitom úplného vyprázdnenia. A o zápachu ani nehovorím. Čím menej živočíšneho, tým prijateľnejšie pachy. Konečne môžem ísť bez strachu kamkoľvek a nie som otrokom môjho trávenia. Ja spolupracujem s mojím telom a ono spolupracuje so mnou. Ešte raz pripomínam, že sa ozaj nepotrebujem deliť o takéto zážitky. Ale je toľko ľudí, čo má hemoroidy a netušia, že je na to jednoduché riešenie. Je toľko ľudí, čo roky trpí zápchou a pritom stačí tak málo. Nemyslím si, že táto téma by mala byť tabu. Neriešenie nepríjemností znamená zdravotné problémy neskôr. Prevencia je základ. Toľko malých detí máme v okolí, čo majú zápchu. Dostávajú čípky a s plačom potom raz za niekoľko dní si z donútenia za asistencie rodičov posedia na záchode. Je to normálne? Určite nie! Vlastne je, keď vidím ich stravu, nečudujem sa. Biely rožok so šunkou na raňajky. Na obed biela ryža s mäsom a na večeru chlieb s nátierkou. Navyše, keď majú pred sebou polievku, im rodičia povedia, že zeleninu odtiaľ nemusia jesť, stačí, keď vyjedia mäso a cestoviny. Z čoho majú mať potom tú vlákninu?

Obložená bageta s opraženým párkom

Napriek tomu, že som od 23 rokov bola vegánka, prvé roky to bola klasika, akurát bez mäsa. Čiže na raňajky chlieb a rastlinná nátierka a k tomu trochu zeleniny. Vôbec som nedávala pozor, že by to malo byť veľa zeleniny, ovocia a menej obilniny, hlavne tej spracovanej ako múka a cestoviny. Akonáhle som to zmenila, je to o ďalší level lepšie.

Najprirodzenejšie by sa to malo udiať tak, že zamierime na toaletu hneď, ako vstaneme. Čiže je rozdiel vegánska a rastlinná strava. Za deň by sme mali zjesť 40g vlákniny. Teraz u nás vyzerá bežný deň asi takto. Ovsená kaša s ovocím na raňajky, tie majú 10g vlákniny. Hustá zeleninovo-strukovinová polievka na obed má 10g vlákniny. K tomu celozrnná obilnina so zeleninou a strukovinou s 12g vlákniny. Od jari do neskorej jesene čerstvé šaláty. Na večeru ovocie, šalát, celozrnné cestoviny, približne 8g vlákniny. Sem tam to aj my porušíme, keď si dáme bielu ryžu, alebo čokoládu. Tam je tej vlákniny pomenej :)))). Ale ide o to, čo robíme denne. A u nás je heslo robme pre naše zdravie a črevá niečo každý deň.

Miska s čerstvým kučeravým kelom, ružičkovým, quinou a batatom

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.

Ako turistikujeme, tentokrát sme šli na Čiernu skalu do Malých Karpát

Túto jeseň sme sa dali viac na turistiku. Prírodu máme veľmi radi a na jeseň les ozaj hrá všetkými možnými farbami. Navyše toho roku bola jeseň veľmi teplá. A tak sme víkend čo víkend mali jeden deň vyhradený na túru. Vždy to bola túra okolo 3 hodín, to je taký čas, čo starší dvaja vládzu parádne šlapať. A druhé kritérium je nie príliš veľké prevýšenie. No táto turistika bola o niečo dlhšia a výškovo o dosť náročnejšia. Namiesto našich odskúšaných 3 hodín sme išli 4 hodiny a prevýšenie bolo cez 600 metrov. Ešte že sme mali zbalenej kopec stravy, ako pizzu, karobové guličky. Zničení sme boli všetci. Za to príroda nádherná, veď pozrite sa sami…

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.

Obetovala som sa, aby som mohla ostať s deťmi doma?

Mnohí si myslia, že som sa obetovala, aby som mohla ostať s deťmi doma. Kedže sú na domácom vzdelávaní, sme spolu 24 hodín denne. Ako to teda spolu fungujeme, aby som si aj ja ukradla čas pre seba? Dá sa to vôbec? Ako to máme zorganizované a aké boli naše dôvody, že sme sa tak rozhodli. V tomto videu sa dozviete odpovede na tieto otázky.

 

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.