Túto jeseň sme sa dali viac na turistiku. Prírodu máme veľmi radi a na jeseň les ozaj hrá všetkými možnými farbami. Navyše toho roku bola jeseň veľmi teplá. A tak sme víkend čo víkend mali jeden deň vyhradený na túru. Vždy to bola túra okolo 3 hodín, to je taký čas, čo starší dvaja vládzu parádne šlapať. A druhé kritérium je nie príliš veľké prevýšenie. No táto turistika bola o niečo dlhšia a výškovo o dosť náročnejšia. Namiesto našich odskúšaných 3 hodín sme išli 4 hodiny a prevýšenie bolo cez 600 metrov. Ešte že sme mali zbalenej kopec stravy, ako pizzu, karobové guličky. Zničení sme boli všetci. Za to príroda nádherná, veď pozrite sa sami…

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.

Náš obyčajný deň. Čo robíme od rána do večera a čo popri tom jeme ako rodina na čisto rastlinnej strave. Aké sú naše priority, čo cez deň musíme stihnúť, aby náš deň bol plnohodnotný.

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.

V tomto videu vysvetľujem ako to u nás funguje, kto o čom rozhoduje a prečo. Mnoho ľudí sa nás pýta, či to nie je pre nich príliš obmedzujúce, keď im takto zasahujeme do života. Nie, nie je to o tom, že chceme robiť našim deťom napriek, rozkazovať, aby sme si dokázali našu silu. Je to úplne o niečom inom. Mám na to jedno prirovnanie, ktoré popisujem v tomto videu. Potom už väčšina ľudí stratí argumenty proti…

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.

“Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije.” (slovenské príslovie)

Rozbil sa. Nie krčah, ale môj žalúdok. Stalo sa mi to začiatkom júla. Ani si presne nepamätám, kedy som naposledy vracal, alebo mi bolo takto zle. Úplne ma to priklincovalo k posteli. Jeden deň som bol totálne mimo, druhý už ako-tak pri živote. Počas oddychu som mal dosť času popremýšľať nad sebou, nad tým, ako funguje ľudské telo a aké máme možnosti ovplyvňovať svoje vlastné zdravie. Zamyslel som sa aj nad tým, ako a prečo som sa dal na rastlinnú stravu. A ako veľmi som sa pustil do “junk food vegan” (nezdravej vegánskej stravy), že ma to takto vypojilo.

Keď som prišiel do Francúzska v 2002 a spoznal som Mirku, moje vedomosti o rastlinnej strave boli na úrovni malého dieťaťa, ktoré spoznáva svet a nasáva čo najviac informácií. Vôbec som netušil, že rastlinná strava dokáže človeka uživiť tak, že nepotrebuje živočíšnu. Pre mňa bola zelenina iba príloha, ovocie dezert a strukoviny alebo obilniny doplnok k tomu najdôležitejšiemu jedlu – mäsu. To, že som nevedel, čo vegán znamená, asi neprekvapí nikoho. No ja som mal problém vôbec pochopiť, čo to je vegetarián. A hlavne, na čo to tí nešťastníci robia??? U mňa všetko končilo príbehom o nejakej známej, ktorá bola tiež vegetariánka, ale skončila v nemocnici a musela sa vrátiť k pôvodnej strave. Podobné príbehy na úrovni “jedna pani povedala” nám vytvárajú predsudky, ktoré následne ovplyvňujú náš výber a správanie.

Mirka mala trpezlivosť vysvetľovať. Ja som mal zas čas a kopec jedla z domu, ktoré mi s pribúdajúcimi informáciami mali prestať chutiť. Ale neprestali. Akokoľvek som veril tomu, čo mi Mirka rozpráva, stále som nevedel pochopiť, prečo by som sa mal vzdať niečoho, čo mi chutí a na čo som zvyknutý. Ja sa nechcem meniť! Mirka sa zas nechcela vzdať svojich návykov a pravidiel. Kompromisom teda bolo, že si môžem jesť, čo chcem, ale musím si to aj nachystať. A tak lenivosť zvíťazila. Doma, keď varila Mirka, jedol som ako chcela. Vonku, keď som bol sám, jedol som hocijako. A dúfal som, že to takto ostane naveky. Budem jesť čiastočne zdravo (doma) a zároveň si zachovám aj svoje obľúbené jedlá (vonku).

Je to zaujímavé, ako sa telo mení pod vplyvom životného štýlu. Keď sme mladí, tie rozdiely nie sú veľké, telo veľa zvláda. A tak aj keď do neho pcháme hocičo, navonok to môže vyzerať, že sa nič nedeje. Zlé návyky si však vyberú svoju daň. Treba len čakať.

U mňa sa premena začala niekde okolo roku 2011. Behal-lietal som po Bratislave a riešil biznis. Snažil som sa byť čo najviac vyťažený, lebo to je predsa “in”. Káva, cigaretka a sem-tam alkoholový výjazd do mesta – zresetovať hlavu. Spolu s tým ale prichádzali klasické príznaky: únava, úzkosť, bolesti hlavy, vyčerpanosť, stres. A následky? Zmeškané termíny, nespoľahlivosť, chronická prokrastinácia (chorobné odkladanie dôležitých vecí na neskôr), nezodpovednosť, nedôveryhodnosť. Som chybný? Je na mne niečo zlé? Veď Mirke nič nie je. Práve naopak. Mal som pocit, že jej život ide z ľahkosťou. Áno, tiež sa borila so svojimi internými nevyriešenými otázkami. Ale fyzicky na tom bola perfektne. Veľa vládala, mala kopec energie a vôbec nebola chorá. Vôbec. Ani ja som nebýval nikdy chorý. Ak boli chrípkové prázdniny a spravili v škole jednu triedu, ja som v nej vždy bol. No s pribúdajúcim vekom a životným štýlom sa mi už drobné chrípky, bolesti hlavy a vyčerpanosť nevyhýbali. A tak som sa rozhodol, že musím zmeniť svoj stravovací návyk aj ja.

Sami neveríme, že strava môže zmeniť všetko, verte mi. Je nám obom úplne jasné a je to podložené aj mnohými výskumami, že na to, aby sme dostali svoje telo do rovnováhy a dokázali žiť naplno, sú dôležité okrem stravy aj ďalšie časti životného štýlu – pohyb, spánok, detoxikácia, medziľudské vzťahy a iné. Pre mňa však strava bola tým, čo reprezentovalo môj zlý životný štýl a tá zdravá ma mohla posunúť ďalej. Ak zmením stravu, môžem potom zmeniť už hocičo.

Napriek tomu, že mi Mirka ponúkala na čítanie množstvo (naozaj množstvo) literatúry počas spoločného žitia od 2002, až v roku 2013 som bol ochotný si prečítať niečo, čo mi odporučila. A aj to sa priznala, že už mi veľké šance nedávala. Veď knihu od Richa Rolla som si začal čítať až na tretie odporúčanie! Jednoducho som dovtedy vôbec nepočúval, nezaujímalo ma to.

Moja cesta k ultra je pre mňa bibliou. Zmenila mi kompletne život. Rich Roll bol človek, ako ktokoľvek iný, ako ja alebo ty a postupnými malými krokmi sa menil až sa dostal tam, kde je dnes. Je to jeden z najzdravších a najvyšportovanejších medzi nami. Má vlastný podcast, ktorý mi otvoril bránu k ďalším zaujímavým ľudom. Zúčastnil sa viackrát Ultramana (najťažšie triatlonové preteky na svete – za 3 dni treba prekonať 10 km plávanie, 421 km bicykel, 84 km ultramaratón), zvládol 5 Ironmanov za 7 dní a nedávno, vo veku 51 rokov, celkom náročné duatlonové párové preteky Ötillö. Je na rastlinnej strave, má rodinu a žije tak, ako by sme mali žiť všetci – robí to, čo ho baví. Čo je ale najzaujímavejšie, jeho premena začala až keď mal 40 rokov! Dnes má 52 a stále je v top forme. Ukážte mi 52-ročného človeka vo svojom okolí, ktorý zvládne to, čo Rich a pritom bude žiť klasický životný štýl, ktorý takmer všetci na západe vedieme. Nemožné.

Rich ma inšpiroval. Ak sa dokázal zmeniť v 40. rokoch, ja to dokážem v 31. rokoch. A preto zmenil som stravu. Komplet. Zo dňa na deň som si povedal, že už nebudem viac jesť živočíšne produkty. Premena nie je jednoduchá. Ale mal som tú výhodu, že doma som aj tak už nejakých 10 rokov jedol rastlinne. Stačilo upraviť jedálníček vonku. A postupne sa orientovať na zdravšie rastlinné jedlá a vynechávať tie, ktoré alternujú štandardnú kuchyňu, no až také zdravé nie sú aj keď sú rastlinné (napr. moja mňamka vegan burger).

Je strašne ľahké spadnúť do zlých návykov. Ako vegán a príležitostný bežec si stále nedokážem ustrážiť množstvo práce, ktorú si na seba naváľam. Z toho potom pramení málo spánku, stres, úzkosť a kolotoč sa opäť roztáča… Držím si svoju rastlinnú stravu, ale keď som v strese, poľavujem a vyberám si rýchle aj keď nezdravé riešenia. Vedeli ste, že aj chipsy, coca-cola alebo hranolčeky sú vegánske?

Môj žalúdok ma teda začiatkom júla stopol a ukázal mi, že nie som všemocný. Mám 35 rokov, málo pohybu, nezdravú rastlinnú stravu, málo spánku. Zjednodušene: svojmu telu nevenujem dostatočnú pozornosť.

Dnes je však opäť nový deň. Čas na nový začiatok. Alebo reštart. Včera som počúval podcast s Des Linden (prvá americká víťazka bostonského maratónu od 1985) a zaujali ma dve myšlienky:

1. Vždy sa zúčastni/začni – Nemusí to dopadnúť dobre. Ale to, že sa mi nechce, nie je dôvod aby som nemohol začať. Ak nezačnem, ak sa nezúčastním, tak nebudem vedieť, ako by to mohlo dopadnúť.
2. Čo všetko vlastne dokážem? – Aké sú moje môžnosti vlastne? Je to, čo teraz robím, to moje životné maximum?

Naozaj nemám na viac? Kde sú moje hranice? Keď neskúsim, nezistím.

Prvý rok školy máme za sebou. Ako hodnotím z pohľadu rodiča tento rok? Bola to vždy len sranda a zvládala som to s úsmevom na tvári?

Kdeže! Boli veselé dni, ktorých bola drvivá väčšina, ale boli aj ťažké momenty, keď sa Jarke vôbec nechcelo. A ja som sa snažila ju presvedčiť, že sa jej to v živote zíde a jednoducho to treba spraviť. Verím na denno denné budovanie si návykov a tak toto presviedčanie ma niekedy až ubíjalo. Ak je veľa práce čo ma môže akokoľvek baviť, je to náročné. Baví ma, ale je to náročné. A tak to beriem aj s týmto domácim vzdelávaním. Má to veľmi veľa výhod, ale sú aj náročné momenty a tými si jednoducho musím prejsť. Neznamená to, že by som menila a chcela ich poslať do školy. Bolo to len zopár ťažkých dní, ktoré rozhodne neprevážili to, prečo sme sa rozhodli pre domáce vzdelávanie. Napriek tomu sa mi stávalo, keď som sa len potrebovala vyrozprávať po ťažkom dni, že som si vypočula: „Sama si si to vybrala, nik ťa nenútil.“ V tej chvíli mi to veľmi zle padlo. Ale uvedomila som si, že to s tým nemá nič spoločné. Bol to jednoducho náročný deň, nič viac. V noci som málo spala, lebo Lukáš veľa cucal. Alebo sme boli vonku príliš dlho a potom boli všetci nervózni, lebo boli veľmi hladní, a tak sa hádali za každú blbosť, až kým sa nenajedli. Alebo som ja potrebovala sedieť za počítačom a pracovať, ale nedalo sa.

Vždy však vyvážilo to, že sa veľmi teším, že sú stále so mnou a nemusíme nikoho ráno nikam vyprevádzať. To je stále pre mňa na nezaplatenie. Stále si myslím, že sú veľmi maličkí, aj keď má už Jarka sedem rokov. Stále pri väčšine konfliktov ma volajú, aby som to vyriešila, lebo majú problém a nevedia si s tým rady. Jarka je síce ukecaná malá baba, ale aj tak som radšej, že stále môžem ešte držať nad nimi ochrannú ruku, keď treba. Stále platí, že naše deti nik nebude ľúbiť viac ako my. Verím, že sú v školách učiteľky, ktoré to robia s láskou a sú milé k deťom. Ale majú ich toľko na starosti, že jednoducho nie je v ich možnostiach všetko ustriehnuť.

A čo samotné učenie? V druhom polroku sme hľadali systém, ako by to mohlo fungovať. Zo začiatku Jarka frflala. Že sa jej nechce a prečo musí robiť niečo nasilu, keď ona sa chce teraz hrať a podobne. A tak som s ňou skúšala, čo by vyhovovalo jej a pritom sme si aj k tým učebniciam sadli. Unschooling sa mi páči, ale nevedela som nakoľko by sa s ním stotožnila naša kmeňová škola. A aj tak, čítať, písať a počítať sú zručnosti, ktoré nás robia gramotnými a v reálnom živote sa nám veľmi zídu. Takže som hľadala naše ako. Nebolo to ľahké, lebo Jarka je ako Peťo. Rebelka. Na ňu neplatí, že tu si sadni a píš. Ona sa s tým musí stotožniť a potom je ochotná spolupracovať. Ondrej je ako ja. Povedali sadnúť a písať, tak sedím a píšem. Ondrej makal a stále aj maká viac a dobrovoľne. Prečíta celú knihu na posedenie, počítanie ho baví, hocikedy príde za mnou, aby som mu napísala príklady. O ňom som ani nevedela, kedy sa niečo naučil.

Za to Jarka mi to neuľahčovala. Mali sme aj ťažké chvíle. Nerozumela som, prečo si nesadne keď som jej vysvetlila, že to treba. Až potom mi na základe jednej knihy trklo, že je rebelka a musím ísť na ňu úplne inak. Slobodne. Ako na Peťa. Oni, keď sa cítia byť slobodní sú ochotní spraviť to, čo treba. A tak som jej vysvetlila, čo cez deň potrebujeme spraviť a nech povie, kedy sa jej chce. Dala som jej možnosť si vybrať čas a to jej stačilo na to, aby sa cítila slobodne.  Tak sme sa nakoniec dohodli. Najlepšie to šlo hneď zrána. Jarka sa zobudila, prebrala, vypila pohár vody a dobrovoľne si sadla a písala. Písali sme denník, čo sme v ten deň mali v pláne, alebo čo sme robili deň predtým. To, čo odporúčali písať v šlabikári ju nebavilo, tak sme písali to, čo chcela. Potom si vybrala knihu a čítala. Len sme sa dohodli koľko strán prečíta. To sme museli stihnúť do pol deviatej, lebo potom už nás zvyčajne čakala partia kamošov na ulici. A to sme nechceli zmeškať.

Tak som niekedy lietala medzi robením raňajok, kontrolovaním Jarkiných viet, či ich píše správne, zabávaním Lukáša, aby sa Jarka mohla sústrediť, prípadne medzi mojím cvičením. Najlepšie sa mi cvičí ráno a tak som to chcela stihnúť kým vytrielime von na ulicu. Učenie ráno trvalo okolo pol hodiny. Matematiku sme si zvyčajne nechali na obed, keď Lukáš spal a my traja sme si sadli k stolu. Každému som zadala matematickú úlohu a kto vedel riešil sám a kto potreboval, tomu som asistovala. Ondrej je samostatný a Jarka ma zapája veľmi rada do akejkoľvek jej činnosti. Takže zvyčajne som pomáhala jej. Boli dni, keď to bolo veľmi náročné. Nie vždy som mala náladu počúvať ako melie a melie. Matematika nie je jej srdcovka a tak okolo toho radšej rozprávala, ako rátala. A potom mi naša pani učiteľka Lucia poradila matematiku online! Od toho momentu sa bili o tablet, lebo každý chcel rátať matematiku. Už nebolo potrebné žiadne presviedčanie, sami od seba si k tomu sadali. Veľmi ich bavilo, že potom im to počítač vyhodnotí, koľko odpovedí mali správne a chodili mi to pyšne ukazovať, ako sa im darí. Odvtedy to šlo ako po masle. Konečne sme našli funkčný model. Ráno čítanie a písanie. A matematika cez obed. Prvouku nerátam, lebo to skúmame stále niečo z reálneho života, to ich baví stále.

A ako teda vyzeralo koncoročné preskúšanie?

Bolo podobné ako prvý polrok. Doniesli sme všetko, čo sme doma za ten polrok spravili. Jarka čítala, počítala. Bola tam tá istá pani učiteľka, ktorá bola rovnako usmiata ako na polroku. Jarka z toho mala dobrý zážitok, žiadny stres, aký si žiaľ zo školy pamätám na písomkách ja.

Takisto dostávame často otázku dokedy chceme mať domáce vzdelávanie, či aj druhý stupeň a to ako, lebo to sa na Slovensku nedá. A my na to hovoríme, že ideme rok za rokom a rozhodneme sa podľa toho, čo nám vyhovuje a čo nie. Keď sa narodí dieťa, nenapadne nás, do akej škôlky ho zapíšeme. Užívame si s ním každú chvíľu. A až keď príde vhodný čas, potom sa nad tým zamýšľame. A tak to máme aj my. Načo budem teraz rozmýšľať, čo bude na druhom stupni základnej školy, keď Jarka ide teraz do druhej triedy? Budeme sa nad tým zamýšľať, keď to bude aktuálne. Možno bude o rok chcieť ísť si posedieť do lavíc, neviem. A možno nie. Uvidíme ako sa to vyvinie. Každopádne teraz to nejdeme meniť a pokračujeme v domácom vzdelávaní aj ďalší rok. Našli sme si systém, kde sme začlenili aj Jarkine a Ondrejove učenie a funguje nám to. Domáce vzdelávanie zapadá to do nášho minimalistického spôsobu života. Netrávime kopec častu cestovaním do školy a naspäť. Nemajú príliš veľa podnetov, nenútime ich sedieť pol dňa v lavici, keď chcú behať. Ušetríme aj nejaké financie, lebo nemusíme kupovať x zošitov, či platiť do školy poplatky. Nepotrebujeme nakupovať prezuvky do školy, oblečenie, školskú tašku, peračníky a iné pomôcky. Nemusíme tým pádom doma skladovať kopec vecí navyše. Máme veľa voľného času na hru, kreslenie, výlety, kamošov. Ten deň nám nepretečie medzi prsty. A to je v dnešnej super rýchlej dobe rarita. Stále sa ľudia niekam ponáhľajú, niekedy mám dojem, že ani nestíhajú žiť. My máme radi pohodu. My si každý deň poriadne užívame. S Peťom čím viac vnímame prítomný okamih ako to jediné, čo máme. Minulosť je už fuč a čo bude zajtra netuší nik. Lebo zajtra nikdy nepríde. Zajtra sa premení na teraz. A fakt je ten, že tie deti sú malé len veľmi krátko. Potom už nebudú chcieť so mnou tráviť toľko času. Príde čas, keď sa od nás odpoja. Kým sme ich zázemie a stoja o našu prítomnosť, chceme to využiť. Jednoducho, chceme byť s nimi čo najviac. Po preskúšaní cestou domov sme zbadali toto stádo oviec a tak sme opäť mali zaujímavú prestávku. Za to pastier mal niečo, čo sa k nemu nehodilo. Nehral na fujare, či nespieval si, ale mal v ruke telefón. Moderná doba :).