V čase Vianoc sú stretnutia s rodinou či kamarátmi veľmi časté. Je to nielen obdobie radosti a pokoja, kedysi to bol pre mňa trochu aj stres, lebo čo ja a moje prečudesné stravovanie…..

Niektorí majú potrebu, ešte stále, komentovať náš životný štýl. Už ale vieme po tých rokoch, ako na to. Kedysi ma to trápilo, brala som to osobne. Veľakrát sa ma to dosť dotklo. Nie, ani teraz to nie je ktovieako príjemné, ale už to berieme s Peťom tak, že to ide s tým a naučili sme sa na to správne reagovať. Niekedy to rodina, či kamaráti pochopia ako poslední. Nie raz sa mi posmievali, či sa idem napásť a podobne. Oni sa na tom náramne bavili, ja až tak nie. Časom to niektorích našťastie prešlo, niektorých nie a tak sa nám kamaráti dosť pomenili. Vypustili sme z nášho života ľudí, ktorí na nás útočili a prišli iní, s ktorými sme na jednej vlne. Neviem, čo ich vedie k tomu, že potrebujú útočiť, frflať?!

Myslím si, že je to viacero dôvodov. Jednak v kútiku duše ľudia vedia, že by mali zdravšie jesť a hnevá ich, že niekto to robí a teší sa z toho. Lebo, ak je niekto na diéte a sťažuje sa, aké je to ťažké, tak ho ostatní len povdzbudzujú, že to dá. Ale ak je niekto vysmiaty a namiesto grilovaného kusu mäsa si vyberie jablko a ešte aj tvrdí, že mu to viac chutí, tak to už je drzosť. Potom alternatíva je, že im každý, kto vybočí z davu lezie na nervy, lebo ide  svojou cestou a prečo chce byť zaujímavý a robiť to inak. A po tretie, sami sú nespokojní so svojím životom a vytáča ich, ak je niekto šťastný, usmiaty a spokojný. Či je to tak alebo onak, nevnímam, že niekto útočí na mňa, neberiem to osobne. Skôr to chápem tak, že niekto je nespokojný sám so sebou a je to pre neho nejaký spúšťač.

Priznám sa, už po tých 12 rokoch na čisto rastlinnej strave neskúmam nikoho psychické rozloženie. Nemyslím si, že je moje poslanie robiť niekomu psychologičku a zisťovať, prečo takto reaguje. Napriek tomu, že mi je tých zvierať, ktoré pri mne niekto chrúme, nesmierne ľúto, som ticho. Je to pre mňa nepochopiteľné, keď ten človek má na rukách domáceho miláčika, ale už pri tom prasati, krave, sliepke, či rybe toto zľutovanie nemá. Je to pre neho len kus potravy. Nedá sa povedať, že sa nám s Peťom nejde pri tom odkrútiť hlava, ale nekomentujeme to, každý máme svoju cestu a ja ju musím rešpektovať. Môžem sa snažiť ľudí len inšpirovať, nie obmedzovať. A tak to beriem aj naopak. Ak som ja spokojná so svojím životným štýlom, nezávidím druhému, nepotrebujem vyvolávať konflikt.

Ak niekto chce rýpať, nech. Na to treba dvoch a keď sa ja nezapojím, nemá s kým pokračovať v súboji a konflikt nie je. Stávalo sa mi, že pri nejakej spoločnej večeri, kde som bola sama na XY mäsožravcov, sa do mňa pustlili. Kedysi som sa bránila. Ale nemalo to zmysel, oni nechceli počuť ozastné dôvody, oni len chceli povedať, čo si oni o tom myslia. A tak to zahráme teraz do stratena. Nejakou jednou vetou všeobecnou ukončím rozhovor a už sa nezapájam. Niekedy je to náročné počúvať, lebo ľudia hovoria o svojich pocitoch a nie faktoch. A tak viem, že tam priestor na normálnu debatu nie je.

Ak vidím, že niekoho to ozaj zaujíma, tak s tým človekom potom hodíme reč sami jeden na jedného a odpovedám len na to, na čo sa ma pýta. Ja sa tomuto životnému štýlu venujem niekoľko rokov, nemôžem to všetko chcieť povedať vrámci 20 minútového rozhovoru a tak vyberám to najpodstatnejšie, najzrozumiteľnejšie, najjednoduchšie. Aj preto sme sa rozhodli spustiť tento kurz – 21-dňová zmena, lebo chceme nielen ľudí inšpirovať, ale reálne, prakticky ukázať ako na to. Chceme ukázať, aké to je jednoduché, nie je to žiadna jadrová fyzika. Akonáhle sme nadobudli informácie podložené faktami, tak už ma nikto neopije rožkom, lebo mám prečítané desiatky publikácii od vedcov, doktorov, ktorí to majú vedecky podložené štúdiami, laboratórnymi testami. Jednoducho životný štýl, ktorý propagujeme a aký žijeme nestojí na vode, ale má pevné základy. A tak mi to už nemá kto ako nabúrať. Nezaseknem sa a nespadne mi to celé ako domček z karát. Skôr naopak. Ľudia odchádzajú niekedy bez slov. Informácie nepustia a ak si to neštudujeme, ani netušíme, ako nás tieto mliekarenske a potravinárske priemysly zavádzajú. Nevieme, a preto sa potom tak bránime.

A tak máme zopár tipov, ako zvládnuť rôzne situácie s rodinou, kamarátmi, či okolím v pohode, bez stresu, či napätia:

1. Niekedy to rodina pochopí ako posledná. Treba to brať ako fakt, žiaľ.
2. Prijať to, že niektorí budú na tento životný štýl frfľať. Nebrať to osobne, je to jednoducho nutnosť, ktorá s tým prichádza. Výhoda je, že časom ich to prestane baviť a budú rešpektovať, že to tak je.
3. Ako sa pripraviť vopred na rôzne situácie:
   1. Naštudovať si fakty, aby vás nik nezačal zavádzať nepravdivými informáciami, ako len v mäse sú bielkoviny a podobné nezmysly.
   2. Na spoločné obedy s rodinou si doniesť vlastný obed, ak viete, že tam pre vás nič nebude. Prvýkrát to možno bude sprevádzať zopár zdvihnutých obočí, ale prvýkrát je vždy prvýkrát a buď sa niekto opýta, alebo nie. Ak sa opýtali, povedala som, , že ak som hladná, som nervózna, že som nechcela zaťažovať kuchtíka ešte špeci jedlom pre mňa.
   3. Pri veľkom stole neodporúčam debaty o rastlinnej strave, ľudia obvykle nechcú debatovať, ak má niekto ozaj záujem, odchytte si ho po obede a porozprávajte sa konkrétne s tou osobou.
   4. Nepoúčať, nekritizovať. Nikam to nevedie, ľudí sa dotkne, keď im niekto naznačí, že oni to robia zle a akurát len docielite opak toho, čo by ste chceli.
   5. Priniesť dezert alebo niečo pre všetkých, kto chce, nech môže ochutnať. My takto nosíme na rodinné oslavy koláčiky. Jednak naše deti tým pádom nie sú odstrčené, že si nemôžu dať, ale ochutnajú aj klasicky sa stravujúci ľudia a dosiaľ máme samé dobré ohlasy. Zistia tak, že to nie je vesmírna strava len z púpavy a trávy, ale že je to ozaj chutné.
   6. Ísť príkladom. Robiť to, čo hlásame, nie vodu kázať, víno piť. Každodenným príkladom ľudia časom uvidia, že vám nejde o to byť zaujímavý, ale že tým žijete. Toto nie sú preteky, je to životný štýl a každý má právo jesť čo chce. Len čas ukáže, či je toto cesta aj pre neho, alebo nie. Niekoho to išpiruje hneď a niekomu to trvá aj 10 rokov (Peťo sa ku nám pridal po 10 rokoch). Ak organizujeme niečo u nás, je to výlučne rastlinného pôvodu, aby to bolo pre všetkých. Nepodávame alkohol, sladké vody. Ak niekto neprežije bez mäsa, už vie, že sa má najesť dopredu. Varíme v kotlíku vegánsky guláš, napríklad, aby videli, že aj tie klasické jedlá sa dajú uvariť a je to navyše aj chutné. Tak sa snažíme ukázať okoliu, že to nie je diéta, ale životný štýl, pri ktorom sa veľmi dobre najedia.
   7. Urazím sa, ak toto neochutnáš. Aj toto som už počula a nie raz. Prvé razy som nevedela, čo na to povedať. Potom som s úsmevom povedala: “Hádam náš vzťah nestojí na tomto jedle. Mám ťa veľmi rada, ak chceš, aby som aj ja jedla, nabudúce donesiem a najeme sa spolu.” A urazenie sa nekoná. Cudzím ľuďom milo poviem, že ďakujeme, my také nejeme. A keď vidím, že niekto na mňa pozerá, akoby som padla z mesiaca, tak dodám, že máme všetci alergiu na živočíšny proteín, to máloktovie čo je a dajú nám pokoj.
   8. Keď nám niekto cudzí daruje čokoládu, poďakujeme sa a zoberieme si. Deti už vedia, že tam je mlieko, či vajce a tak odkladáme kamošom, čo také jedia a potešia sa z toho. Pri rodine som to zobrala trochu inak. Prvé razy som pred nimi prečítala zloženie, ale všetko milo, nejde mi o to nikoho ponižovať, oni chcú deťom urobiť radosť, nie mi robiť napriek. Teda tak to beriem ja, aký je ozajstný zámer, neviem. Prečítala som a ak to bolo ok, deti mohli jesť a ak nie, tak som podala naspäť, že ďakujeme, ale toto nejeme. Prípadne som doniesla na ukážku, čo jeme a povedala som, kde to kúpia. Kde viem na 100%, že deti môžem nechať, a nik im nič nepodstrčí, môžu byť aj bez môjho dozoru. Keď viem, čo robia živočíšne potraviny v tele, nie je tu pre nás zlatá stredná cesta. Tu som strikná. Ak deti ochorejú, som to ja, čo sa o nich stará deň noc, nik iný. A tak ja určujem, ako si budujeme zdravie. Čo z toho robím takú vedu? Veď z jednej čokolády, či rezňa by sa im nič nestalo. Keby sme zjedli kus lepidla, tiež by sa nám asi nič nestalo a aj tak to nik nerobí. A je pokoj, koniec debaty. Už mám zopár takýchto nachystaných viet. Už vieme s Peťom odhadnúť, kedy chce niekto ozaj vedieť do hĺbky, prečo máme takýto životný štýl a vtedy veľmi radi otvárame debatný krúžok. Naopak, ak chce vypustiť niekto na nás paru, vtedy pustíme do éteru podobnú nachystanú vetu a z voleja zastavujeme neproduktívnu debatu. My sme sa nastavili na pozitívne myslenie a nepotrebujem počúvať, ako je to všetko naprd, ako sa to nedá. Nie, to ma nezaujíma, ja tu nie som na to, aby som niekoho presviedčala. Je to pre mňa mrhanie drahocenného času. Naopak ak niekto príde za mnou, že chce, to je o inom. Vtedy rada pomôžem a poradím ako na to.

Nič nie je zo dňa na deň, aj mne trvalo roky, kým som sa naučila ubrániť tak, aby som dve hodiny po stretnutí s rodinou, či kamarátmi predýchavala všetky tie komentáre. Škoda, že vtedy som nemala poruke takýto nejaký návod ako na to, ale sama som si musela prejsť takou tŕnistou cestou a zistiť, čo funguje a čo nie. Tieto tipy však veľmi dobre fungujú a predišli sme tak mnoho konfliktom. Na hádanie treba dvoch a ja o zvady nestojím, takže sa ani nedejú. Zo srandy ešte pridám, že so mnou sa ani o politike nik nepoháda, lebo to nesledujem a absolútne netuším, čo sa deje, takže pokojne nech rozpráva, aj tak nemám šajnu o čom. A potom našťastie dotyčný ukončí rozhovor, lebo ho nebaví rozprávať na niekoho, kto o tom nič netuší a tak nie som zahltená monológom, ktorý ma nezaujíma.

Pekné sviatky priatelia a veľa radosti a dobrého zdravia v novom roku.

Všetci sme to už počuli: „Nechoď tam, je tam bubulák.” Alebo: “Nerob to, lebo ťa príde zobrať bubulák. Keď budeš zlý, príde bubulák.“

Tento strašiak si zaslúži trochu pozornosti. Keď som to počula za detstva, bála som sa, lebo som ani za ten svet nevedela, čo je bubulák. Ale asi to nie je nič dobré, keďže chodí len vtedy, ak sú deti zlé. Pamätám si ako v druhej triede na základnej škole v škole v prírode nás strašili, že po streche chodí bubulák, a kto nebude ležať v posteli, toho zoberie. Celé dva týždne som plakávala od strachu pod paplónom večer čo večer. Doma nás takto nestrašili, a preto v škole v prírode to bol o to väčší šok. Už som do žiadnej školy v prírode nechcela ísť a ani som nešla. Ale asi sa to podarilo, lebo všetci sme ležali celé dva týždne v posteliach bez pohnutia, keď nám zhasli. Peťo sedel pred pár dňami v kaviarni a počul rozhovor jednej mamičky s jej dvojročným dieťatom. Sedela v kaviarni s kamoškou a zjavne nemala čas sa venovať aj svojmu dieťaťu. A tak mu hovorila, aby nešiel do vedľajšej miestnosti, lebo je tam bubulák. Všetci vieme, že v kaviarni zjavne vo vedľajšej miestnosti cez deň žiadny strašiak nie je. Prečo to potom deťom hovoríme? Prečo ich takto klameme, zavádzame, strašíme?

Jediný dôvod, na ktorý som prišla je, že sa nám nechce. Nechce sa nám vstať a ísť sa s tým dieťatom pozrieť vedľa, kam chce, lebo sedíme na kávičke a chceme trkotať s kamoškou. Nechce sa nám vysvetľovať, prečo toto robíme a toto nie a tak to skrátime, aby nám dieťa dalo pokoj. Používame strach dieťaťa, aby nás poslúchalo. Keby nám to povedal dospelý, v práci, na ulici, v obchode, tak od neho asi bočíme, pre istotu, lebo nevieme, či to má v hlave v poriadku. Ale keď našim deťom nejaká pani povie, keď ich vidí plakať, že: „Neplač, lebo si po teba príde bubulák“, tak je to v poriadku, veľa rodičov dokonca pritaká. Prečo tak chceme, aby sa naše deti nevypytovali, na slovo nás poslúchali, prestali hneď plakať?

Ako to robíme my, kedže sme zásadne proti takýmto pomôckam? Vysvetľujem im pravdivo, prečo som proti ich nápadu. Našim deťom to niekedy fakt dlho trvá, kým sa dohodneme. Oni chcú toto a ja zásadne chcem niečo iné. Nie je to o tom, že im všetko dovolíme. A tak vysvetľujem, argumentujem, akoby som bola s druhým dospelým, len hovorím ich rečou, aby mi rozumeli. Chcem ich normálne presvedčiť, ozajstnými argumentami, nie manipulovať strachom. A tak niekedy stojíme aj pol hodinu, kým sa dohodneme. Takže čo sa týka času, mám oproti bubulákovi veľkú nevýhodu, lebo sme pozadu. On vyhráva, lebo to účinkuje hneď.

Bubulák má ešte jednu výhodu, nemusíme nič vysvetľovať, netreba toľko rozprávať. Ja naopak meliem a meliem a niekedy som už taká urozprávaná, že by som mohla ísť argumentovať na najvyšší súd a určite by som sa parádne obhájila. Deti chcú totiž vedieť úplne všetky možnosti, argumenty z rôznych uhlov pohľadu. Ale je to aj pozitívne, som sedem rokov na materskej a moja slovná zásoba sa veľmi rozrástla, nedá sa povedať, že by som doma zblbla. Toľko si toho študujeme spolu, aby som ich neodbíjala nejakými nepravdivými informáciami, že až. Či sa mi vždy chce? Nechce. Niekedy sa mi vôbec, ale vôbec nechce. Ale mám na seba jednu fintu, vybudovala som si návyk. Idem mimo svojej komfortnej zóny, posúvam tak svoje hranice a zistila som, že po čase mi už ani neprichádza myšlienka, že sa mi nechce. Jednoducho idem, keď treba. Nejak som si to v hlave nastavila a ono to funguje. Často sa ma niekto pýta, či sa mi chce. A ja hovorím, že neviem, nie je to podstatné. Podstatný je ten vyšší cieľ. Teraz sú v období, že chcú všetko objavovať, vedieť, rozumieť, nie o 10 rokov, keď sa mi možno bude chcieť. Potom ich budem musieť nútiť, aby chceli vedieť…ako s tou našou domácou školou. A tak idem tam, kam sa mi nechce, aspoň mám neustály pohyb. A tak aj robím aj čo sa mi nechce. Veď to nie je všetko o mne.

Pre nás je podstatné, že vyrastajú bez strachu. Neučíme sa sa ich báť nejakého neexistujúceho tvora, aby sme ich prinútili poslušnosti. Sebe by sme to neurobili, takže to nerobíme ani deťom. Strach nie je produktívny, ale manipulatívny. A my chceme, aby z našich detí vyrástli ľudia, čo vedia zanalyzovať situáciu a sami sa rozhodnúť. Nechceme, aby poslúchali zo strachu. Keď niekedy neviem ako reagovať, predstavím si, že ja som na druhej strane a tak zistím, či by sa mi to páčilo, či nie. A čo nie je príjemné mne, nerobím niekomu druhému, nieto ešte vlastným deťom, ktoré tak ľúbime.

Už toľko krát som počula: „Nemám toľko pevnej vôle ako ty. Je to pre mňa nemožné, príliš ťažké sa tak stravovať.“ Alebo: “Už sme to skúsili, ale po jednom dni, či troch sa to jednoducho nedalo vydržať a opäť sme sa vrátili k starým návykom.” Všetci vedia, že potom by sa asi lepšie cítili, pre ich zdravie by to bolo lepšie. Ale, keď je to také ťažké…

A tak ako obvykle, zamýšľam sa nad tým. Fakt, je to veľmi ťažké. Nie je jednoduché zo dňa na deň zmeniť niekoľko závažných návykov a zrazu robiť všetko inak. Ak je niekto naučený jesť na raňajky chleba s maslom, či praženicou, na obed rezeň s hranolkami, a na večeru chleba s masťou a klobásou, tak povedať mu, že teraz bude raňajkovať smoothie a na obed má šalát, no neprejde to. Ani náhodou. Súhlasím. Nedá sa zo dňa na deň zmeniť.

Urobiť takú ráznu zmenu, je extrémne ťažké. Zmeniť stravovacie návyky, začať cvičiť pravidelne, či celkovo životný štýl premeniť za zdravší, kde je pravidelný pohyb, spánok, pozitívne myslenie, to nejde zo dňa na deň. Štatisticky to zvládne vraj 1% ľudí takto zo dňa na deň. Tak asi niečo na tom bude, keď nám to všetkým pripadá ťažké, ba až nemožné.

Jedlo je veľkou súčasťou nášho života. Bez jedla to nejde, jesť musíme, teda väčšina. Niekto má jedlo ako pohonnú hmotu, niekto ho má ako drogu, niekto ako kamaráta na zlé časy a niekto ho tak miluje, že sa ho nevie nabažiť a stále niečo prežúva. A ak si niekto predstaví, že zo dňa na deň má svoj milovaný hamburger, čipsy, slaninu zameniť za iné, tak áno je to až nemožné. Je to predsa také chutné. Niekde vnútri sa toho nechcú vzdať, ani nevedia, čo od toho nového vlastne čakať. Bude im to chutiť? Nasýti ich to? A pritom to nikdy neochutnali, nevedia vlastne, čo to zdravé jedlo znamená, lebo si predstavia nezáživný ľadový šalát s paradajkou a uhorkou. Asi. Áno, ten neláka ani mňa, priznám sa.

A tak ma napadla jedna paralela. Ako sa nám narodili deti, sem tam príde reč na to, čo a ako sa zmenilo v našom živote, ako nás to obmedzilo a podobne. Keď sme boli len sami, mohli sme si robiť, čo sa nám chcelo a ako sa nám ten život s deťmi posunul inde. Pravda je, že darmo by mi to niekto opisoval, darmo som bola denno denne s mojou neterkou, mať potom vlastné deti je niečo diametrálne odlišné. Treba to jednoducho zažiť. Ten pocit mať deti sa nedá ani opísať. Aj preto poniektorí odsúvajú tie deti na čo najneskôr, lebo veď to bude také ťažké, budeme musieť toľko toho obetovať. Obmedzí nás to, nechceme sa vzdať svojej slobody. Už nebudeme zodpovední len sami za seba, ale za niekoho druhého, tretieho a tak ďalej. Vtipné je, že drvivá väčšina ľudí detí má. Deti sa stále rodia, je to bežná súčasť života. A pritom koľko toho obetujeme, keď prídu na svet. Nie je to len o samej radosti, láske a šťastných chvíľach. Sú za tým aj prebdené noci, niekedy absolútna bezmocnosť, strach, hnev, zlosť, totálne vyčerpanie a iné. Aj keď sa niekoľko rokov nevyspíme, nedarujeme deti do sirotinca, bojujeme so spánkom ďalej, kto z koho a zisťujeme, že bez spánku vydržíme celkom dlhodobo slušne fungovať. Nevzdávame to, hľadáme vylepšováky, triky, ako to zvládnuť. Ako prežiť, keď je to ťažké. Ako vládať, keď nevládzeme. Ako sa motivovať, keď melieme z posledného. Ideme ďalej, lebo to za to stojí. Napriek tomu, aké je to ťažké, deti sa stále rodia. Netušíme do čoho ideme, a aj keď to zistíme, nemenili by sme.

Jednoducho to stojí za to. To nepríjemné vyváži niekoľko násobne to, čo nám rodičovstvo dá. Áno, nemám tú slobodu, nemôžem len tak v uprostred dňa si zmyslieť, že idem do krčmy sa rozšrobovať, ako som mohla počas vysokej školy. Nemôžem ísť do Eurovei sa pomotať po obchodoch pol dňa. Ak by som veľmi chcela, musím najprv vymyslieť logistiku a potom mám možno dve hodiny čistého času a už musím bežať naspäť. Vtipné je to, že mi to ani nechýba, nepríde mi to na um. Tie činnosti sa stali pre mňa absolútne nepodstatné, lebo s deťmi prišli iné, oveľa záživnejšie. Zistila som, že predtým som robila pre mňa teraz nezmyselné činnosti. Teraz je efektivita na 100% percent. Ak si niečo vymyslím, tak to ozaj premyslím zľava sprava, či je to ozaj podstatné, nevyhnutné, už nemrhám časom, ako kedysi.

Čo tým všetkým asi chcem povedať je, že napriek tomu, že mať deti je krásne, no náročné zároveň, väčšina ľudí detí ich má a teší sa z nich a menenili by. Život sa zmení, zmenia sa priority, a zrazu je iná realita, iné veci sú dôležité a my sa z toho tešíme. Dalo nám to oveľa viac, ako zobralo.

Ako to súvisí s tým, čo jeme, či aký máme životný štýl? To ako sa cítime, či sme zdraví, či máme energiu, to všetko je takisto veľmi dôležité. Bez zdravia to ide dosť ťažko, väčšinou to nejde. Nežijeme naplno a to by bola škoda. Nie, nie je to ľahké, zo začiatku už vôbec nie, ak má náš životný štýl ďaleko od zdravého, je to o to ťažšie. Ale stojí to za to zabojovať a vydať sa tým správnym smerom a skúšať, skúšať, skúšať. Raz sa nám to podarí, to je ako s fajčením, raz ten návyk prekabátime. Mať deti sa určite nedá porovnať s jedlom, preto hovorím o paralele. Napriek tomu, že je niečo ťažké, nevzdávame to. Nemávneme nad deťmi rukou, že: „To nie je nič pre mňa, je to príliš ťažké, kašlem na to.“ Nie. Snažíme sa, hľadáme systém ako to robiť lepšie, efektívnejšie, aby to fungovalo. Sto krát padneme na kolená, vstaneme a ideme na to zas a dúfame, že tentokrát to bude lepšie. Hľadáme systém, čo bude fungovať, tak tak isto ho nájdime aj keď ide o naše zdravie. Všetkým nám záleží na zdraví našich detí, tak by malo aj na našom zdraví, životnom štýle, našom organizme, našom šťastí, našej energii. Ak nám to nevyšlo na prvý krát, druhý krát to skúsme nejak inak. V tomto živote máme len jednu schránku, jedno ferari, keď sa narodíme, naše telo. Ale musíme sa patrične o neho starať, aby sa z neho časom nestal vrak.

Nie, nie je to ľahké. Je jasné, že budeme zo začiatku robiť všetko dokonalo. Ani my to nerobíme najlepšie, stále máme čo vylepšovať. Každý deň si dávam nové výzvy, veľakrát sa mi to nepodarí a tak to ďalší deň skúšam znovu, inak, a potom ešte raz. A čo, že sa mi nedarí na prvý krát? Ked sa obzriem, podarilo sa mi už kopec vecí zmeniť k lepšiemu. A väčšina z nich sa mi na prvý pokus nevydarila, ani na druhý. Ale, už aj to, že to skúsime je super. Preto na našej stránke je kopec receptov, preto píšeme blog, aby sa nám ľahšie darilo to, po čom vnútri všetci aj tak túžime. Byť zdraví, mať peknú postavu, mať kopec energie a byť šťastní. Aj preto čoskoro spúšťame náš online program – 21-dňovú zmenu, aby sme aj vám lepšie pomohli sa dopracovať k zdravšiemu životnému štýlu a potom si ho aj udržať. 

Dávnejšie som počula jeden veľmi zaujímavý podcast s Richom Rollom (náš obľúbený guru), kde sa rozprával so svojím hosťom o tom, prečo ľudia zotrvávajú v nepríjemných životných situáciách. Majú prácu, ktorá ich nebaví. Sú vo vzťahu, ktorý ich nenapĺňa. Bývajú v byte, v ktorom sa im nepáči a podobne.

Vraj dôvodom, prečo zotrvávame v nepriaznivých situáciách, je bolesť. Chceme sa jej silou mocou vyhnúť. A tak skúšame všetko, alkohol, cigarety, drogy, prejedanie, cukor, sex. Tvrdili, že je to únik, ale nikto tak nedosiahol šťastie a nevyriešil si ten svoj problémový stav.  Bojíme sa bolesti. Je to tá najťažšia cesta, ale jediná možná. Niekto potrebuje ísť na odvykaciu kúru, niekto si v daný moment, keď už všetky úniky vyskúša si uvedomí, že to inak ako tou cestou bolesti nepôjde. A vrhne sa na to.

Zaujímavý pohľad na vec. Priznám sa, nikdy som sa nad tým takto nezamyslela. Ja som roky zajedala smútok, vyčerpanie, celkovú nespokojnosť sladkosťami a kopami jedla. Obchádzala som pravú príčinu, bolo to príliš náročné, jednoduchšie si bolo zapáliť cigaretu, dať si čokoládu, či hodiť do seba zopár štamprlíkov v piatok večer v meste. Vtedy to opadlo všetko a bolo mi lepšie. Síce len na pár hodín, ale načo sa rýpať v otvorenej rane. A tieto vyššie napísané slová ma chytili za srdce, škoda, že som ich nepočula, keď som mala 18 rokov. Možno by som sa nad nimi vôbec nezamyslela a možno by ma prebrali a otvorili mi oči.

Dnes už vidím, že ak vyriešim to, čo ma trápi, vnútri mi je ľahšie, lepšie. A tak denno denne prijímam tieto výzvy, lebo ono sa o tom veľmi ľahko hovorí, ale o to ťažšie spraví. V silných emóciach pokojne vyriešiť problém, nevynadať si, to máme chuť si s Peťom vždy zavesiť medailu, keď sa nám to podarí. Učím sa ovládať, správne debatovať. A takisto učíme aj naše deti zvládať náročné situácie vrámci ich možností.

Ak nejde niečo podľa našich predstáv, napríklad sa niekam veľmi preveľmi tešili, do akvaparku a nejdeme tam kvôli zlému počasiu, nič sa nedeje. Nik sa nehádže o zem, vedia to spracovať. Vedia, že aj keď sú trochu smutní, je na to dôvod a prejde to. Je to pre mňa veľmi dôležité, aby vedeli zvládnuť takéto situácie, to sú tie momenty, ktoré sa im v živote zídu. Nevyhýbame sa tomu, neupriamime pozornosť niekde inde, ale prejdeme si to, niekedy sa o tom rozprávame pol dňa, niekedy im stačí jedna veta, aby to strávili.

Ja si predstavím vždy seba. Dajme tomu, že prídem ku kamoške sa vyrozprávať, ako ma opustil frajer. Mám pocit, že sa mi svet zrútil a ona by mávla len rukou, že to prejde, koľko krát ešte toto zažijem a zapla by telku, že si pozrieme spolu film. Mne by to teda vôbec nepomohlo, lebo v tej chvíli by som potrebovala, aby ma niekto vypočul, aby som to mohla všetko stráviť. Nie odpútať pozornosť. Potrebujem to zo seba dostať von, nepotrebujem rady, prišla som predsa za ňou sa vyrozprávať, aby ma vypočula a bola pri mne, keď mi je ťažko.

A to platí, aj pri riešení problémov pri nás dospelých. Idem rovno k jadru problému, Peťo toto až tak neoceňuje, on rád chodí okolo horúcej kaše, počká, keď vychladne a potom to už vlastne možno nebude tak páliť. Vždy tajne dúfa, že sa ten problém rozplynie. S týmto sa pasujeme dodnes. Už je to podstatne lepšie, ale nejak sa nehrnie riešiť ťažké situácie, v ktorých je bolesť. Neviem, či to je výchovou, že nás učili, že chlapci neplačú a tak nejak tie city od detstva sa naučili zakrývať, ignorovať, aby nik nevidel, čo sa deje vo vnútri. Ja som na toto neskutočne citlivá, keď sme medzi ľuďmi a naši malí chalani plačú, a niekto im povie, že: „Ale veď chlapci neplačú!“ Tak si odo mňa vypočuje: „Jasné, že plačú, všetci sme sem tam smutní, prečo by chlapci nemali plakať, len nech to zo seba dá von, city treba prejaviť, nie potláčať.“ Nikto mi nemôže oponovať, že sa niekedy necíti smutný. Každý máme sem tam chvíle, že máme náladu pod psa a plač je výborná úľava. A nielen pre deti.

Myslím si, že to je to, čo nás posúva ďalej. Tak sa naučíme zvládnuť rôzne situácie v živote. Aj preto si myslím, že sa naši nehádžu o zem, keď nám nevyjde výlet, na ktorý sa veľmi tešili. Vedia, že je to súčasťou života. Vedia, že ak je nejaký problém, že sa nevedia dohodnúť, vyriešime ho a ideme ďalej. Aby sa nám to nekopilo. Je to veľa rozprávania. Bolo by niekedy oveľa jednoduchšie zaveliť, nech všetci sklapnú. Tak by som len potlačila city, dala im najavo, že to čo je pre nich nesmierne dôležité, mňa vôbec nezaujíma. A tak, ak majú pocit, že je to obrovský problém, že niekto si zapol bezpečnostný pás skôr, ako mal, tak sa hrám sa Sherlocka. Či sa mi vždy chce? Nechce. Ale viem, ako som išla vybuchnúť ja ako decko, keď mi niekto zavelil nech som ticho, a pritom to, čo som chcela povedať bolo úplne prevratné! Dnes už viem, že moji rodičia presne vedeli, čo asi chcem povedať, ale ja ako decko som to nevedela, že oni vedia! S odstupom času som pochopila, prečo niekedy už nechceli zisťovať, kto sa začal hádať ako prvý. Ale vtedy som myslela, že sa asi začne Zem točiť naopak, lebo, ako to môžu nechcieť vedieť, keď ide o život????? A tak som si povedala, že ak to naše deti potrebujú, budem riešiť s nimi problémy aké oni uznajú za vhodné, nech sa mi zdajú akokoľvek banálne. Či ide o to, kto komu má požičať hračku a kto komu nemá, kto mal niečo prvý, kto chcel ísť prvý do vane a podobne. Možno tak budú vedieť časom, že záleží na tom, aby sa cítili dobre a že nemusia odkladať veci na potom, ale že ak sa vybavia hneď, je nám lepšie na duši. Verím, že ak to nerobíme, zobudíme sa potom v 30-tke a hľadáme zmysel života, sme vyhoretí, je toho toľko, čo by sme chceli zmeniť a nejak sme nad tým všetkým stratili tak trochu kontrolu.

Keď mi je dnes vyslovene niečo veľmi nepríjemné, zmením to. Rozhodla som sa, že nebudem v niečom zotrvávať, lebo sa to patrí, malo by sa a podobne. Slušne, bez emócii voči druhej strane poviem na rovinu, čo a ako a idem. Tam používam naše novoobjavené 5 sekundové pravidlo, lebo nabrať odvahu zmeniť nejaký rokmi zaužívaný stereotyp je tak ťažké, ako zdvihnúť balvan. Vtedy sa poriadne nadýchnem a idem na to. Aj preto som rodila inak. Jednoducho som nebola spokojná s tým ako to prebehlo prvý krát a chcela som to zmeniť. Aj preto sme nedali deti do školy, ale vzdelávanie im zabezpečujeme inak. Nechceme robiť niečo, na čo potom budeme roky frflať a budeme z toho nešťastní. Nie, nie sme tu tak dlho, aby sme mohli takto mrhať našim drahocenným časom. Je to ľahké? Nie. Nie je to vrámci komfortnej zóny, ani náhodou. Ale presne tam sa dejú tie zázraky, to čaro.

Väčšinou je to na začiatku drina ako svet. S Peťom sa na tom už bavíme, že si vyberáme tie najťažšie cesty. Ale v konečnom dôsledku je to potom super. Ako s druhým a tretím pôrodom. Nachystať sa, niekoľko mesačná príprava, bola to makačka, ale potom to boli tie najkrajšie zážitky, z ktorých dodnes čerpám energiu, keď potrebujem. Vzdelávanie mimo školy? Momentálne to máme tak, že nemusím každé ráno budiť deti, aby sme vychystali jedného do školy, druhého do škôlky, ale máme voľno, aby sme mohli robiť to, čo nás baví.

Najlepšie neznamená najľahšie, či najjednoduchšie, ale myslím si, že aj vďaka rastlinnej strave máme tú energiu a chuť sa púšťať do nových vecí a snažiť sa ich robiť tak, aby sme boli spokojní.