Raw raňajky v Senci #2

Pozývam vás na ďalší kurz Raw raňajok v Senci:

Raňajky v Senci

Príďte sa pozrieť ako chystám smoothie, makové šúľance a ostatné dobroty, aké kuchynské vybavenie k tomu treba a popri tom si aj pokecáme a hlavne všetko ochutnáme.

Teším sa na Vás už v utorok 26.8. v Senci v Amfiteátri, začíname o 9:30. Kurz trvá približne 1,5 hodiny.

Prosím prihláste sa na miroslava.janigova@gmail.com.

Cena kurzu je 10 eur.

Ako sme sa s Peťom naučili (ne)hádať sa

ako-sme-sa-s-petom-naucili-(ne)hadat-sa2

Človek by nepovedal, že spolužitie je také náročné, ak chceme mať doma pohodu. Myslela som si, že na svadbe pri obrade podpíšem nejaký papier a hotovo. Doživotná pohoda zaistená. Akurát chcem dobre vyzerať, aby sa ma manžel nezľakol, keď si večer vedľa mňa ľahne. Nechcem predsa vyzerať ako ženy kedysi, ktoré sa vydali a každým pôrodom či rokom im pribudlo zopár kíl. Veď je to jedno, už sú vydaté.

No a potom som zistila, že toto nie je jediná práca na sebe, keď chcem mať úžasný vzťah. Spolužitie nie je len o tom, že všetky dni sú slnečné a radostné, len sa na seba usmievame a hovoríme si, ako neskutočne sa ľúbime. I keď tých je samozrejme väčšina. Teraz ich je väčšina! Trvalo nám, kým sme sa k tomu po prvotnom zaľúbení dopracovali opäť. Ono pri tom dennodennom spolužití sa čo-to po čase nájde, čo nám začne prekážať. A tu prichádza ten moment. Ako to druhému povedať, ako riešiť problémy s úsmevom na tvári a v pohode? Bez toho, aby sme sa pourážali, vynadali si alebo to prešli mlčaním. To je podľa mňa najhoršie, premlčanie problémov. Ono sa to niekde nakopí a jedného dňa pekne vybuchne, a to potom treba byť radšej riadne ďaleko, lebo to bude iná láva. Uf, to je teda fuška. Toto nás podľa mňa mali učiť už na základnej škole, ako sa naučiť správne komunikovať, vymieňať si názory, či čo.

Na čo mi je v takýchto ťažkých chvíľach vedieť, kedy bola Bitka pri Moháči (1526, to asi budem vedieť naveky), či odrecitovať Mor ho! Ja potrebujem vedieť zareagovať tak, aby sme sa niekam posunuli, aby to bola konštruktívna diskusia. Nie že ja hovorím o hruškách a Peťo si tlačí jablká a vlastne nik sa nič nedozvie a ani nič nevyriešime. Nechcem, aby sme sa postupom času stali len spolubývajúci, ktorí sa viac-menej tolerujú v jednej domácnosti. A keďže som už spomínala, že časom dôjde k tým neuprataným ponožkám, zaschnutému riadu či vážnejším stretom, čo sa týka výchovy, stravy alebo času stráveného v práci, tak ako jedna z veľmi dôležitých vecí pre mňa je, vedieť sa hádať. A nie hocijako. Vedieť sa správne hádať je umenie.

 

Táto téma ma trápila veľmi dlho. Stávalo sa nám totiž, že sme sa aj 3 dni nerozprávali. Lebo ja som vedela, že mám pravdu a Peťo si to potreboval nechať uležať v hlave… Výsledok? Stratili sme 3 drahocenné dni. Stálo to za to? Úprimne, keď sa teraz snažím rozpomenúť sa na našu hádku spred roka či dvoch, tak netuším, aký bol dôvod. Pamätám si akurát ten nepríjemný pocit, že je medzi nami napätie a ticho.

Takže stálo to za to? Rozhodne nie. Lebo vždy sa našlo potom niečo ďalšie, čo za to stálo.

Nehádali sme sa často, ani to neboli nejaké zásadné veci. I keď v tom momente to bolo určite veľmi dôležité, až tak, že sme sa kvôli tomu prestali rozprávať. Najprv sme začali jeden na druhého útočiť a urážať sa. Rozišli sme sa v zlom a v napätí.

My sme sa vôbec nevedeli hádať.

A keďže ma to dosť obťažovalo, hľadala som nejaké iné riešenie, ako vyriešiť sporné situácie.

Počula som zaujímavý príspevok od Abraham Hicks, ktorá hovorila o hádaní asi takto: Vy hovoríte, „Ale ja mám pravdu, hrozne ma urazil!“ A ja vám hovorím, „Koho to zaujíma!“ Vy hovoríte, „Ale to je veľmi dôležité a mám pádny dôvod byť nahnevaná!“ A ja vám hovorím, „Koho to zaujíma!“ O pár rokov nebude záležať na dôvode, budete si pamätať len ten nepríjemný pocit, že ste stratili toľké roky nerozprávaním sa!

To ma zaujalo. Keď už odzneli emócie a racionálne som sa nad tým zamyslela, tak uznávam, že táto pani mala pravdu. Bol to len stratený čas, nič sme tým nevyriešili, výbuch v návale citov len spôsobil, že som trepala piate cez deviate. Úplne zbytočne investovaná energia na nesprávne miesto.

Ako som nad tým rozmýšľala, čo bolo dosť dlho, občas som bola zamyslená a popri tom som sa pozerala na deti, keď sa hrali či hádali.

ako-sme-sa-s-petom-naucili-(ne)hadat-sa

Ich spory vyzerajú asi takto: Jarka začne robiť zle Ondrejovi, on na ňu začne kričať „prentaň“ (čo znamená prestaň). Jarka na neho kričí, aby na ňu nekričal. To Ondreja ešte viac vytočí a začne trepotať tými malými ručičkami okolo seba a občas, ak je Jarka veľmi blízko, aj to schytá. Zhrniem to, podľa mňa sa vedia riadne pohádať, dokonca občas sú to aj fyzické prejavy ako sácanie, hryzenie. To sa tam už samozrejme zapletiem ja, nech radšej pohryzie mňa, keď už musí.

Ale najzaujímavejšie na tom ich hašterení je to, čo sa deje po ňom. Hneď potom sa idú spolu hrať a rehocú sa, akoby sa nič nestalo! Slzy tečú po líci a oni sa držia za ruky a hrajú sa kolo mlynské. Sledujem to a vždy to prebieha rovnako. Oni sa jednoducho neurazia. Keď prejdú silné emócie, pokračujú tam, kde prestali a vzťahy ostávajú nenaštrbené. A to nik nemôže namietať, že sú to maličkosti. Pre nich sú to veľmi dôležité veci. Mne stačí, keď si spomeniem na svoje detstvo. Niečo mi nevyšlo a chlácholili ma, že sú to len maličkosti, a keď budem veľká, tak sa na tom zasmejem. Babkinu fujaru!!! Bolo to dôležité, veď si to pamätám dodnes. No vráťme sa k detskému hádaniu sa.

Tento model sa mi zapáčil. Povedať si, čo sa mi nepáči, ale neuraziť sa.

Kde sme stratili túto schopnosť? Chcem sa to opäť naučiť, vybudovať si návyk.

Pri každej novej príležitosti som si povedala, že ustúpim, lebo mi je prednejšie rozprávať sa. A vážim si každý deň, čo som tu, tak prečo si to kaziť hašterením, negatívnymi pocitmi a nerozprávaním sa s niekým, koho milujem, s kým som sa rozhodla stráviť svoj život a mať s ním deti.

Fungovalo to! Moje ego síce veľmi trpelo, veď to chce riadnu dávku pokory. Ale kašlať na ego! Mne záleží viac na pohodovom živote a dobrej nálade. Takže keď došlo k danej situácii, zobrala som vinu na seba, ospravedlnila som sa a pekne sme to zvládli.

Lenže! Bol to len polovičný úspech. Vo vzťahu sme dvaja, a tak časom táto metóda prestala fungovať. Jednoducho, niekedy som mala naozaj pravdu ja (pozor, to mám potvrdené od Peťa!) a chcela som, aby sme sa niekam posunuli ako pár. Vzťah predsa musia budovať obaja, ak je snaha len na jednej strane, nemá to dlhodobý úspech.

Takže som hľadala ďalej. Peťo síce chcel spolupracovať, ale v tom momente sa nevedel premôcť a zareagovať tak, aby sme výmenu názorov zvládli bez napätia a následného niekedy až niekoľkodňového ticha. Snažila som sa mu vysvetliť, že útočenie na mňa a vyhováranie sa problém nevyrieši. Po doznení sme si to síce vysvetlili a dohodli sa, čo by mohol povedať nabudúce, ale keď prišlo na lámanie chleba, bolo to stále rovnaké. Bolo to príliš komplikované?!

Potom som bola na jednom seminári o výchove detí. A tam sme robili jedno zaujímavé cvičenie o egu. Keď si vraj túto metódu osvojíme, už nebudeme mať potrebu sa hádať.

Ako to prebieha?

Keď mi Peťo začne niečo vyčítať, poďakujem sa mu, že mi nastavil zrkadlo a nájdem príklad, kedy som také niečo naozaj urobila či sa tak správala.

Vyzerá to nejako takto: Peťo mi povie, „Nejaká si dnes nervózna!“ Za normálnych okolností by som vyletela. „Samozrejme, že som nervózna! V noci poriadne nespím, ťahám 24-hodinovky a cez deň mám pri sebe dve zlatíčka, ktoré ma nenechajú samu ani na záchode. Keď cvičím, lozia mi po hlave, celý deň chcú, aby som sa im venovala, medzi tým ich musím dojčiť a nemôžem si v pokoji nachystať ani jedlo. A keď jem, zásadne potrebuje niekto kakať, aby som mala k jedlu vôňu navyše. Nemôžem ísť na obed ako ty a spraviť si pauzu, kedykoľvek si zmyslím!“ Na to mi Peťo odpovie, že on tiež pracuje celý deň, keby som náhodou nevedela, a keď príde domov, nemá chuť sa ešte pozerať na nervóznu ženu, ktorá kričí na deti. A je to! Koniec diskusie, sme ticho.

Podľa novej metódy „ďakujem“, ktorú som počula na seminári, na Peťovu poznámku o tom, aká som dnes nervózna, poviem. „Ďakujem, že si mi nastavil zrkadlo. Áno, je to tak, dnes som naozaj nervózna. V noci som veľa nenaspala, vstávali sme pred šiestou, Jarka sa chcela stále nosiť a Ondrej zas celý deň cucať, takže už mám toho večer dosť.“

Na to mi Peťo zareaguje: „Asi si mala ťažký deň, miláčik.“ Dá mi pusu, objíme ma a všetko je opäť super. Prípadne zabaví deti a ja pokojne môžem poumývať riad. Áno, našla som si pomerne zvláštne aktivity na odreagovanie. Ale späť k metóde „ďakujem“…

Väčšinou, keď povieme „ďakujem, áno máš pravdu“, sa zvykneme rozosmiať a niekedy už ani nepotrebujeme pokračovať v tomto rozhovore, lebo jednoducho vieme. Ten postup je jednoduchý a zapamätateľný, takže si naň Peťo spomenieme aj v momente, keď hrozí hádka.

Je to obrovská úľava. Ušetrili sme si toľko dní ticha a nervov. Chce to dosť pokory a pracovať na sebe. Pretože v momente, keď sú silné emócie, stojíme na veľmi tenkom ľade. Dokážeme to ustáť tak, aby sme sa nezačali urážať, či na seba útočiť? Chce to niekedy pozbierať v sebe všetku silu, nadýchnuť sa (niekedy rátam do 10) a premôcť ego.

Budem úprimná, nedarí sa nám to vždy. Veľakrát skĺzneme do starého modelu a jeden si hučí svoje, druhý takisto a vôbec sa nepočúvame. No napriek tomu, že nie vždy sa riadime metódou „ďakujem“, niečo sa nám podarilo zmeniť úplne. Podarilo sa nám docieliť to, že po výmene názorov sa normálne rozprávame. Nie sme odutí a neobchádzame sa. Neurazíme sa!

Už aj to je úspech. Keď sa takýto návyk buduje spoločne, ide to ťažšie. Raz je loptička na mojej, raz na Peťovej strane. A niekedy má jeden alebo druhý taký náročný deň, že aj naša nová metóda „ďakujem“ je príliš náročná. Ale nič to. Meníme sa každým dňom a to je náš cieľ. Cesta je cieľ!

 

Moja závislosť na jedle

Jedlo ako náš liek

Som závislá na jedle. Už roky s touto závislosťou bojujem. Je to začarovaný kruh. Jednoducho nejde z neho von len tak ľahko, že si prikážem, že dnes si nič sladké nedám, alebo že prestanem jesť, keď mám dosť a polovica misky ostane.

Keď už nič, tak aspoň med do čaju. A zas sa to spustí. Z nezdravých sladkostí som síce presedlala na zdravé, ale aj tak tam bola stále tá sladká chuť. Čiže som si až tak nepomohla. Ja som chcela jednoducho na sladké nemať chuť. Nie že večer čakám, kým uspím deti, a potom utekám do kuchyne spraviť si lahodný avokádový puding s kakaom a medom. Nech je to akokoľvek zdravé, jednoducho keď nie som hladná, nechcem si dať po jedle už nič. A toto ma prenasleduje už ani neviem odkedy.

Nedávno som videla jeden film, kde morbídne obézny človek spomínal, ako schudol, až keď prišiel na príčinu. Tvrdil, že nadváha je riešenie pre telo. Keď je niekde emocionálny problém a telo nevie čo s tým, tak začne telo chrániť tukom. Vtedy je potrebné vrátiť sa v spomienkach až do okamihu, kedy sme sa začali prejedať alebo jesť sladké. Väčšinou zajedáme pocit bezpečia, ktorý nám chýba. A bezpečie v ranom detstve predstavovala láska. Ak by nás nik neľúbil, znamenalo by to, že by sa o nás nikto nepostaral a zomreli by sme. Preto si lásku spájame s pocitom bezpečia. A keď máme pocit, že nás nik nemá rád, nie sme v bezpečí a tento pocit prázdnoty zajedáme. Jeme stále viac a viac, lebo jedlom sa nedá zaplniť.

Všimla som si, že keď mám zlý deň alebo som nervózna, automaticky si po výdatnom jedle dám datle alebo figy. Jednoducho niečo extrémne sladké, čo na chvíľu obalamutí môj mozog, aby som sa cítila dobre.

Lenže už mi to veľmi prekážalo. Nielen že som si dávala presladené smoothies či čaje. Išlo to do takého extrému, že som po jedle už myslela na to, kedy si dám niečo ďalšie. Keďže sa stravujem zdravo, na hmotnosti to veľmi nevidno, i keď som cítila, že mám čosi navyše. Prekážal mi skôr ten vnútorný nepokoj, že telo mi tým chce niečo asi naznačiť a ja stále neviem čo, lebo to ignorujem a zaoberám sa nejakou potrebou, ktorú som povýšila na potešenie či pôžitok. Niekde som čítala, že jedlo je potreba ako každá iná, malá či veľká. Keď ideme na záchod, nerozmýšľame nad tým pol dňa, nevyberáme si také či onaké miesto. Jednoducho, keď to príde, ideme na to. A keď to prejde, tak sa venujeme inej dôležitejšej činnosti. A tak som si povedala, že aj ja chcem tento môj pôžitok z jedla degradovať na potrebu a mať v hlave priestor pre oveľa krajšie myšlienky, priestor, kde si budem môcť plánovať ako žiť svoje sny.

Samozrejme, nie vždy sa mi to darí, niekedy sú ťažké dni, keď chcem toho veľmi veľa stihnúť, ale deti nespolupracujú. Tým mám na mysli, že každý potrebuje dvakrát kakať, potom si niekto cvrkne. Potom zas chce každý papať niečo iné, v inom čase, piť, potom zas jesť. Potom sa hrám s jedným kusom, druhý ma zas ťahá inam a ja nestíham plniť svoje plány. Lebo pomedzi je akurát súrna práca, že musím odbiehať a vybavovať akútne e-maily. V týchto situáciách sa mi stáva, že opäť siaham po sladkom a vtedy si trochu vydýchnem.

Pozitívum je, že už to nie je na dennom poriadku. Veľmi mi k tomu pomohol 21-dňový pôst na šťavách, keď som si pekne prečistila telo a opäť som začala intenzívne vnímať chute a vône. A hlavne si dvakrát rozmyslím, čo do tela dám, keďže konečne mám vyformovanejšiu postavu a nechcem do seba hádzať jedlo hlava nehlava. Navyše som sa presvedčila, že telu sa ľahšie funguje, keď je trochu hladné ako prejedené. Tak sa to snažím aj dodržiavať. Nie vždy to ide, pretože napríklad tie špagety , ktoré si robím, sú také úžasné, že dokážem do seba narvať riadnu misu. Ale môžem ja za to, že to len vyzerá byť veľké? Pritom je to jedna nastrúhaná mrkva, troška zeleru a úžasný avokádovo-paradajkový dresing. Navyše robím toho o trochu viac, lebo keďže moje detičky pred časom zistili, že to je pochúťka, tak mi polovicu vždy zjedia. Neviem vždy odhadnúť, koľko toho mám spraviť, aby sme sa všetci najedli. Takže niekedy tlačím do búdky a potom fučím, že toto som teda fakt nasilu už nemusela tlačiť. Lenže musela!

Pracujem na tom, aby som prestala v momente, keď mám dosť, tak ako to robia deti, kým ich nepreučíme, že sa musí zjesť, čo je na tanieri. Snažím sa to od nich odkukať. Oni prídu, dajú si popri hre, lebo tá je samozrejme dôležitejšia. Ale len toľko, koľko potrebujú. Môžem vytiahnuť akúkoľvek dobrotu, keď sú najedení, jednoducho o jedlo nejavia záujem. Neprestáva ma to fascinovať.

A prečo je tento zvyk také ťažké pre mňa opäť vybudovať? Jednak nezajedať smútok, zlú náladu, nervozitu či pocit pohody. A skončiť, keď mám dosť. Prečo mám tak hlboko zakorenené, že čo je v miske, to sa musí zjesť? A čo že polovicu dám do chladničky?

Nie je to so mnou až také zlé, ale občas to takto cítim. Príliš veľa času sa zamýšľam nad tým, čo budem chystať pre deti, potom čo si dám ja, potom sa pýtam, či deti nie sú opäť hladné, čo im pripravím? A takto to ide dokola.

Veľmi ťažko je dostať sa z tohto začarovaného kruhu, to som písala už na začiatku. Ale dala som sa do toho. Nedá sa to zmeniť za deň či dva. Ale snažím sa tento návyk budovať.

Prvý veľký krok bol pôst. Myslím si, že ten najľahší. Keďže som nejedla, bolo to jednoduché, kontrolka sa vypla. Vôbec som na jedlo nemyslela, bolo to také oslobodzujúce! Teraz je to o niečo náročnejšie. Jem menej, ale už som sa prichytila, že do seba ládujem 10 deka datlí a pritom vôbec nie som hladná. Je to beh na dlhé trate.

Druhý krok bol, že som si začala opakovať krásnu myšlienku ako si preprogramovať myseľ, ktorú som videla v jednom filme. Sme to, na čo myslíme. Takže dvakrát denne sa postavím k zrkadlu a poviem si: Ľúbim sa bezpodmienečne tu a teraz. Zo začiatku tam človek na seba kuká a keď to dopovie, myseľ ide. Čo ti už úplne šibe? Veď sa na seba pozri, ako sa môžeš ľúbiť? Nedokážeš sa odpútať od sladkého, tlačíš aj keď nie si hladná a podobne.

Lenže. Ak si to opakujeme 21 dní, niečo sa stane. Mozgu trvá 21 – 28 dní, kým prestane používať zaužívané nervové dráhy a zapojí nové, ktoré mu ponúkame. Po mesiaci si zrazu v zrkadle už neťukáme na čelo ani si nenadávame, ale zistíme, že sa na seba dokonca usmejeme, prípadne si dopoviem, áno mám sa rada. Vtedy myseľ prijala túto novú myšlienku. Zaujímavý pokus, rozhodne ho odporúčam vyskúšať. Skúšajte však, keď ste pred zrkadlom sami, obecenstvo to nemusí vždy chápať.

A tak som sa začala viac ľúbiť. Nie je to nejaký narcizmus, je to obyčajná sebaláska, ktorá by mala byť pre každého podľa mňa úplne prirodzená. Veď moje telo je môj jediný spoločník, ktorý je so mnou neustále, 24 hodín denne, celý môj život. Chcem ho ľúbiť, veď mi robí takú službu ako nikto na tomto svete. Preto sa o neho aj starám najlepšie, ako viem. A preto nechcem, aby ani občas vyhrala moja zradná myseľ a ja som ho napchávala nepotrebným jedlom navyše a zbytočne ho zaťažovala.

A tretí krok, na ktorom pracujem, je prísť na to, kedy som začala takto jesť a snažiť sa tento spínač vypnúť. Lenže to už nejde vôbec tak ľahko, ako som si pôvodne myslela. Je to niekde veľmi dobre ukryté. A tak keď mám chvíľu pokoja, keď sa môžem sústrediť, snažím sa vrátiť v myšlienkach späť a hľadať.

Je to azda jedna z najťažších prác na sebe. Ale ja mám rada výzvy, takže pracujem a pracujem. Určite ešte veľakrát padnem, ale idem podľa príkladu detí, ktoré sa oprášia a kráčajú ďalej za vyšším cieľom. Viem, že po tejto premene mi bude ešte lepšie, lebo sa konečne oslobodím od jedla a predpokladám, že od ďalších nepotrebných a zaťažujúcich myšlienok či programov. A to mi za to stojí!

Moja závislosť na jedle

 

Raw raňajky v Senci

Pred časom ma kamoška Niki poprosila, či by sme zorganizovali Raw raňajky v Senci. Výborný nápad! V seneckom amfiteátri sa nás dnes zišlo hojne. Aký bol program? Predstavila som svoje ideálne raňajky aj pre nevitariánov. Prešli sme si spolu a ochutnali 3 jednoduché recepty:

Najbližšie sa možeme stretnúť už v auguste pri rovnakej príležitosti – Raw raňajky v Senci 2. Už pomaly chystám aj recepty.

Život bez podprsenky?

Vedeli by ste žiť bez podprsenky? Na toto sa ma spýtala redaktorka televízie Markíza. Pozrite si, ako to dopadlo.

Život bez podprsenky?

 

Náš krásny prirodzený pôrod

Náš krásny prirodzený pôrod

Tento článok vyšiel prvýkrát 5. 11. 2012 na stránke www.zenskekruhy.sk.

Počas prvého tehotenstva mi môj gynekológ rozprával, ako niektoré mamičky hazardujú a rodia doma. Veď to je také riziko, treba byť v pôrodnici, tam predsa vedia, čo a ako, odrodili veľa detí, tak hádam odrodia aj mňa. Lenže ono to bola dosť zlá skúsenosť. Samý zelený plášť, intimita žiadna, veď tam je to ako na bežiacom páse, my sme tam jedna z mnohých, i keď pre mňa to bola výnimočná skúsenosť. Keďže som sa zľakla hneď, ako som tam prišla, kontrakcie prestali, vyšetrovali ma hádam všetci. Keďže to podľa nich nepostupovalo, ako malo, tak mi rozťahovali krčok maternice, pustili plodovú vodu. Nik sa ma na nič nepýtal, ledva mi odpovedali, keď som sa pýtala ja, čo mi robia. Akoby to telo zrazu nepatrilo mne. Na pôrodnej sále som bola 7 hodín v strašných bolestiach, bolo to hrozné. Mala som pocit, že puknem, zomriem a nik mi nepomohol. Jarka sa narodila nakoniec spontánne, s nástrihom, týždeň som nemohla sedieť. A hlavne, hneď ju zobrali a priniesli na 10 sekúnd v plienke a potom až na druhý deň ráno. Bola som taká vyčerpaná, že mi ani nenapadlo, že si ju mám pýtať, aby sme boli stále spolu.

Po tejto skúsenosti som si povedala, že na druhé bábätko sa tak rýchlo nedám nahovoriť. Veď tie kontrakcie boli tak neskutočne bolestivé, že pri každej som mala pocit, že vypľujem dušu a že sa to snáď nikdy neskončí. Našťastie to príroda zariadila tak, že na bolesť sa rýchlo zabúda a o rok som bola tehotná znovu. Postupne som začala rozmýšľať o pôrode, no vždy ma až striaslo od strachu. Nejako sa mi nezmestilo do hlavy, že to vyvrcholenie tehotenstva príroda zariadila ako hrozný zážitok a nie ako niečo výnimočné. Po pár prečítaných knižkách som postupne prišla na to, že si napíšem do pôrodnice pôrodný plán, aby rešpektovali prirodzený pôrod bez urýchľovania, nastrihávania a odobratia bábätka, keď sa narodí, jednoducho, aby to šlo prirodzene a nie riadené akýmsi doktorom. Čím viac som čítala, pozerala filmy o prirodzenom, domácom pôrode, počúvala nahrávky z besied s pôrodnými asistentkami a rozprávala sa so ženami, ktoré rodili prirodzene a niektoré doma, tým viac som začala uvažovať nad tým, že ideálne prostredie, kde ma pri vyvrcholení tehotenstva nik nebude rušiť, je u nás doma. Miesto, kde budem rodiť ja a nie, kde „ma niekto odrodí“, ako sa hovorí. Miesto, kde sa nebudem musieť doprosovať niečoho, čo pokladám za úplne prirodzené. Samozrejme, ak celé tehotenstvo a začiatok pôrodu budú prebiehať bezproblémovo. Keby som si akokoľvek nebola istá, tak som mala zbalenú tašku do nemocnice. S pôrodnou asistentkou sme boli dohodnuté, že jej zavolám, keď budem mať pocit, že sa niečo deje, porozprávame sa a povieme si ďalší postup. Deň po termíne som od rána mala také mierne bolesti ako pri menštruácii, vlastne sa to ani bolesťami nedá nazvať, taký zvláštny pocit. Ale pravidelný, v 10-20 minútových intervaloch. Tak som o pol piatej volala pôrodnej asistentke, že sa asi niečo deje, lebo mi odtiekla hlienová zátka a niečo pravidelné cítim. Rozlúčili sme sa s tým, že keď to neprejde a budú intervaly kratšie, mám volať znovu. S manželom a dcérou sme boli medzitým v záhrade, ja som si čítala knihu, občas som sa musela dať do inej polohy, do sedu, lebo poležiačky mi nebolo príjemne. O siedmej sme šli už dnu, o Jarku sa už staral Peťo, lebo ja som bola v sprche. Tlaky boli silnejšie a potrebovala som sa sústrediť.

Náš krásny prirodzený pôrod

Jedna známa mi poradila, aby som si vizualizovala pôrod, ako si predstavujem, aby prebehol a na nič iné nemyslela a hovorila si, že pri pôrode ja pomôžem bábätku a ono zas pomôže mne. Takže keď sa to rozbehlo, potrebovala som sa sústrediť, aby som čo najviac vnímala svoje telo, či je všetko v poriadku a pripomínala môjmu chlapcovi, že sa nám to spolu podarí a bude, ako má byť. Tak som sa oblievala teplou vodou a dýchala som tak, ako mi telo hovorilo a tie tlaky silneli, ale neboleli. Boli to také návaly, prichádzali pomaly, vtedy som sa čo najviac ponorila do seba, predstavovala som si, ako tá vlna ide smerom dole a otvára pôrodné cesty pre môjho chlapčeka a on zas robí svoju časť práce. O pol desiatej som volala pôrodnej asistentke, že sťahy mám každé dve-tri minúty, ale trvajú len 20-30 sekúnd. Pôrodná asistentka povedala, že sa pomaly zbalí a pre istotu príde, že dosť fučím. Do hodiny bola u nás. Ideálny čas, dcéra dávno spala, manžel mi občas podal vodu, nič iné som nepotrebovala, len som chodila, pri sťahoch som sa o niečo oprela, fučala som a sústredila sa. Tak si nakoniec sadol k počítaču. O pol jedenástej prišla pôrodná asistentka, zmerala ozvy, dýchala so mnou, trochu ma pomasírovala. Medzi sťahmi sme sa rozprávali. Príjemná atmosféra, žiadny strach, nič, nik ma nerušil, prispôsobovali sa môjmu tichu. Skontrolovala krčok a skonštatovala, že je to osem centimetrov, že už chýba len lem. Skoro mi oči vypadli, nechcelo sa mi veriť, veľmi som sa potešila, ako perfektne to postupuje. Dohodli sme sa, že ma skontroluje, až keď budem cítiť tlak na konečník. O takú polhodinku to prišlo, povedala, že pôrodné cesty sú otvorené, môžem tlačiť, ako sa mi bude chcieť. Tak som vyliezla na gauč na štyri, ale to mi nebolo príjemné, čupla som si a predýchavala som, po niekoľkých sťahoch som zrazu cítila strašne dlhý sťah, tak som tlačila. O 23:55 na jednu kontrakciu vyšlo celé telíčko. Na hlavičke mal Ondrejko vak blán, ktorý pôrodná asistentka dala hneď dole, aby mohol dýchať. Teplučký, mäkučký si mrnčal, trochu sme ho utreli uterákom, lebo bol strašne klzký a zobrala som si ho na hruď a dokola som opakovala „vitaj, Ondrejko“. Bol to neskutočný pocit, najvýstižnejšie slovo je neopísateľný, to človek musí zažiť. Nemala som slov, len som sa usmievala a nespustila som z neho zrak. Nešlo mi to do hlavy, toto malé stvorenie zo mňa vyšlo? Ondrejko sa pekne prisal a napapal sa. Asi po pol hodine sme odstrihli pupočník a skúsili sme, či nepôjde von placenta, lebo stále som cítila sťahy, a teda mi to už bolo nepríjemné, reku veď už chcem oddychovať, ale tlačiť sa mi nechcelo, tak sme čakali. O hodinu, keď stále nešla von, som si znovu čupla, zatlačila som a vyšla. Pôrodná asistentka ju skontrolovala, poukazovala mi, ako bola uchytená v bruchu, kde bolo bábätko, dali sme ju do misky a Peťo ju potom odniesol do mrazničky, že ju potom dáme vysušiť. Pôrodná asistentka mi skontrolovala pôrodné poranenia, spravila pár stehov a šla som do sprchy. Vôbec som nebola vyčerpaná a netočila sa mi hlava, ako som si to pamätala pri prvom bábätku. Ako tak potom upratali gauč, aby som si tam mohla s Ondrejkom ľahnúť, pôrodná asistentka povedala, že nás príde pozrieť deň na to a šli sme spať. Ja som zaspať veľmi nevedela, stále som sa nevedela spamätať, že to krásne stvorenie spokojne odfukuje nalepené vedľa mňa.

Som nesmierne šťastná, že sa nám to podarilo prirodzene, ako to má byť, že sa mi podarilo odbúrať strach z prvého pôrodu a tým pádom som zažila prirodzený bezbolestný pôrod, ako ho, podľa mňa, príroda zariadila.

Deti plodíme z lásky, a teda aj na svet by mali prichádzať s láskou.

 

Ako si budujem návyky

Ako si budujem návyky

Som na materskej dovolenke s dvoma malými detičkami (3-ročná Jarka a 2-ročný Ondrej). Veľa sa hráme, takmer denne športujem, veľa čítam, meditujem. V lete si pestujeme zelenolistú zeleninu vonku, v zime vnútri. Som obdivovateľkou zdravého životného štýlu, takže živá strava nám je veľmi blízka. Mám dve práce, ktoré robím z domu popri deťoch. A väčšinu dňa mám super náladu, veľa sa s deťmi smejeme, aj keď sa nám niečo nepodarí, povieme si, to nič. Hľadáme spôsoby, ako sa niečo dá urobiť teraz hneď. Vstávam oddýchnutá, plním svoj denný plán, ktorý si vždy nachystám.

Len pre spresnenie, takáto som nebola vždy. Veľa som frflala, všade som sa snažila vidieť a nájsť to, ako sa veci nedajú spraviť, prečo je to zlé a nie naopak. Bola som nervózna, mala som nadváhu, nie veľmi, ale mne aj 4 kilá navyše neskutočne prekážajú. Častokrát do roka som mala nádchu, nemala som sa rada. To bolo asi to najhoršie, snažila som sa schudnúť, ale robila som to z nenávisti k sebe a nie z lásky k sebe. Takže sa mi to samozrejme nedarilo. Pozerala som sa len na príznaky, nehľadala som príčinu. Nebola som v harmónii so sebou a s okolím.

Bola som presvedčená, že sa musia zmeniť ostatní, aby som sa ja cítila lepšie. Ani vo sne ma nenapadlo, že mám začať od seba, a ak chcem, môžem tak maximálne niekoho inšpirovať a on sa rozhodne sám, či to robiť bude alebo nie.

Chcela som sa vymaniť z tohto zmýšľania, chcela som zmeniť toľko vecí. No nevedela som, kde začať a ako to urobiť. Bolo to hrozné. Prečo? Lebo v podstate mám šťastný život.

Mám milujúceho muža, krásnu dcéru a druhé bábätko na ceste. Máme krásne miesto na bývanie a veľkú rodinu okolo seba. Mám prácu, ktorá ma síce úplne nenapĺňala, ale občas ma bavila. Kde bol pes zakopaný? Prečo som vnútri cítila to napätie, prečo som nervózna, prečo občas vybuchnem? Chcem byť pokojná, mať prácu, ktorá bude mojím koníčkom. A že sa budem zobúdzať s pocitom, aký krásny deň tu máme a vyskočím z postele. To sa však nedialo!

V jednom momente som si uvedomila, že už takto žiť nechcem, že musím niečo zmeniť!

Spúšťačom bol môj druhý pôrod. Dokázala som na sebe zmeniť toľko vecí, aby som sa na pôrod dobre pripravila, až som zistila, že takto môžem pokračovať a meniť aj svoj životný štýl.

A tak som začala robiť drobné zmeny. Zobrala som si na mušku vždy jednu zmenu a po pár týždňoch som videla, že to funguje. Podarilo sa mi meniť návyky, staré nahradiť novými. Vždy som však menila len jednu vec, aby som sa na ňu poriadne sústredila. Už som totiž skúšala novoročné predsavzatia typu prestať jesť sladké, každý deň cvičiť a veľa čítať. Po pár dňoch som sa na všetky vykašľala, vždy.

V jednom momente som si uvedomila, že už takto žiť nechcem, že musím niečo zmeniť!

Prvú vec, ktorú som sa rozhodla zapracovať do každodenného života, bolo cvičenie 3 – 5-krát do týždňa. Keďže som počas druhého tehotenstva nabrala zopár kíl, chcela som sa ich pochopiteľne aj zbaviť. A takisto som chcela mať voľný čas pre seba. A tak som sa rozhodla pre behanie. Bola to pre mňa veľká výzva. Veľa som čítala o tom, aký je beh úžasný, ale nebol to môj obľúbený šport. Rozhodla som sa, že to vyskúšam.

Behala som, keď fúkal vietor, keď bolo teplo aj zima. Potrebovala som si tento návyk budovať 3 – 4 týždne. Na začiatku to bolo dosť ťažké. Naplánovala som si, ktoré dni v týždni budem behať, tak 1 – 2-krát, a potom v sobotu a nedeľu.

Niekedy som sa obliekla a ako som stála pri vchodových dverách, uvedomila som si, že sa mi vôbec nechce nikam ísť. Prvý mesiac to bolo utrpenie. Veľmi som si to neužívala. Behala som pomaly, neviem vlastne, či sa to vôbec dalo nazvať behom. Ale po každom behu som bola na seba hrdá, že som to dokázala. Ani raz som nevynechala, žiadne výhovorky. Obliecť sa a ísť von. Keď už som bola vonku, nemala som veľmi na výber, jednoducho som šla behať.

Takisto som hľadala vhodný čas, kedy to vyhovuje hlavne deťom a takisto mne. Skúšala som ráno, poobede, keď vstanú, ale to sa neosvedčilo, lebo buď chcel jeden mlieko, alebo sa nosiť, prípadne niečo papať. Zistila som, že ráno po zobudení je to najlepšie. Stačí, ak nachystám čaj a tú polhodinku sa zatiaľ preberajú. A takisto mne sa skoro ráno cvičí najlepšie.

Po mesiaci behania som zistila, že bežím rýchlejšie. Je to zábava, nezadýcham sa. Zabehnem 8 km namiesto 3,5 km. Nie som po behaní unavená. Začala som behať častejšie, až 5-krát týždenne. Potom som objavila minitrampolínu a HIIT (high-intesity interval training). Začala som to striedať, keďže sa mi páčilo cvičiť takmer každý deň a na behanie nebolo vždy dobré počasie. Už je to viac ako rok a tento perfektný návyk hýbania sa som si udržala až dodnes.

Po tejto zmene som sa nevedela dočkať toho, že sa pustím do niečoho ďalšieho. Začala som veriť, že dokážem zmeniť čokoľvek! A takto som si postupne vybudovala návyk po návyku – máme pekný plán, ako vyzerá náš deň s deťmi cez týždeň, kde stíham ráno cvičiť, stíhame všetky domáce práce spolu formou hry. Cez obed, keď deti spia, pracujem alebo si čítam. Jedna z činností, ktoré musím denne spraviť, je pozbierať divú zeleninu na raňajšiu šťavu. Väčšinou beriem tri vrecúška, lebo ďeťom sa táto aktivita veľmi páči, radi spoznávajú každú jedlú burinu a s radosťou obaja zbierajú do svojho vrecúška to, čo vedia, že papáme. Takýmto spôsobom spravíme toho cez deň veľa, v pohode a bez stresov. A večer, keďže máme domácnosť obriadenú, sa môžem venovať svojim veciam. Cítim, že môj život má zmysel, som spokojnejšia. Čaká ma na sebe ešte veľa práce. No teším sa na každé ráno, keď nás deti budia. A už si hovorím: „Aký tu máme ďalší krásny spoločný deň!“

 

Môj 21 dňový pôst na štavách popri dojčení

Veľmi dlho som hľadala dôvod, ktorý by ma naozaj presvedčil a dodal by mi pevnú vôľu dať si pôst. Dôvody typu chcem schudnúť som zamietla, lebo to ma v pôste vôbec nepovzbudilo, skôr naopak, pre istotu som si naložila ešte jednu porciu, keby náhodou zajtra vypukol hladomor.

Nevedela som si predstaviť nejesť. Na vysokej škole som si dala 5-dňový pôst na vode a roky som na to spomínala, ale nevedela som sa odhodlať dať si ďalší. Vždy sa to skončilo tak, že som sa večer najedla. Aj keď jem najzdravšie ako viem, jednoducho som si nevedela predstaviť deň bez jedla. Niekde som čítala, že v čase pôstu ide aj o myseľ. Je to obdobie upokojenia a ponorenia sa do vlastného vnútra. Dostaneme odpovede na otázky, ktoré sa vynoria. A tak som potrebovala veľmi pádny dôvod, ktorý by ma presvedčil, že sa na to naozaj dám. Pár dní dozadu som cítila, že ten moment sa blíži. Začalo totiž obdobie pôstu pred veľkou nocou. Už som len potrebovala zámienku, aby som sa do toho pustila.

Potom som niekde videla video o cudzincovi, ktorý bol pár dní v budhistickom kláštore. Išiel tam na 10 dní meditovať. Mali jednoduchú stravu, ale veľmi chutnú. Začalo mu prekážať, že veľa času venuje premýšľaniu nad jedlom a nedokáže sa sústrediť na meditovanie, kvôli ktorému sa tam vydal. Vnímal to ako závislosť. Tak sa rozhodol prestať jesť a oslobodil sa od jedla.

A vtedy mi to cvaklo. To je ten pravý dôvod aj pre mňa.

Je to obdobie upokojenia a ponorenia sa do vlastného vnútra.

Zbavím sa závislosti na jedle. Prekáža mi, že veľmi často cez deň myslím na to, čo si dám. Niežeby som sa nejak prejedala, ale myslím na to. A takisto sa zbavím závislosti na sladkom. Po sýtej večeri si jednoducho musím dať niečo sladké. Čokoľvek, či už len čaj s medom alebo zopár hrozienok či müsli. Prekáža mi, že jedlo vnímam ako pôžitok a nie ako potrebu. Chcem to zmeniť, aby som si oslobodila myseľ a mohla sa venovať niečomu pre mňa dôležitejšiemu. Moje deti sú pre mňa inšpiráciou. Môžu jesť obľúbené jedlo, keď však majú dosť, prestanú jesť. Dokonca sa na jedlo ani nepotrebujú sústrediť, v rámci hry odbehnú, najedia sa a vrátia sa k pre nich dôležitejšej činnosti. A ja? Cez obed sa teším na to, keď zaspia, aby som sa mohla v pokoji najesť a sústrediť sa na to. Príde mi to postavené na hlavu. Neviem, kde v detstve som o tento úžasný návyk prišla. A viem, že mi nebude stačiť týždeň ani dva, lebo návyk sa mení približne 3 týždne. Preto môj tajný plán je vydržať aspoň toľko – 21 dní.

A to je pre mňa oveľa silnejší dôvod ako zhodené kilá. Tie zrazu začali byť oveľa menej dôležité. Tak ako pol dňa nemyslím na to, kedy pôjdem na malú potrebu. Jednoducho idem, keď potrebujem, nemyslím na to. A takto chcem vnímať aj jedlo. Chcem jesť chutne, ale nechcem povýšiť túto potrebu na pôžitok.

Konečne nastal ten moment zmeniť to. Už dlho som chcela skúsiť dlhý pôst. A vždy som si predstavovala ten pocit potom. Na celý ten proces som sa netešila. Teraz je to však iné. Nechcem byť ešte na konci, chcem prežívať tú zmenu. Chcem cítiť, ako sa mením. Ako sa mení moja myseľ. V jednom filme som počula úžasnú vetu: Prešiel som zo stavu viem do stavu že to robím. A tak som sa na to dala!

Keďže dojčím dve malé detičky, pôst na vode neprichádzal do úvahy. Potrebovala som niečo, kde budú aj živiny, ale bez vlákniny, aby si tráviace ústrojenstvo čo najviac oddýchlo. Riešením teda boli ovocno-zeleninové šťavy. Pripravila som si presný rozpis, čo budem kedy piť – aké ovocné šťavy, aké zeleninové. A tu je môj denník z pôstu.

Môj 21 dňový pôst na šťavách propri dojčení

1. deň: Cítim sa veľmi unavene, poobede ma veľmi bolí hlava, nemám veľa energie, ani som necvičila. Poobede som už začala byť hladná. Zaháňala som to litrami džúsov. Najradšej by som však bola sama, prípadne šla na krátku prechádzku. Bola som veľmi nervózna. Veľmi dobre mi padol horúci kúpeľ, bola mi strašná zima. Začiatok som si mala naplánovať na víkend, aby mohol byť Peťo viac s deťmi. Ja by som si oddýchla. Do budúcna budem vedieť.

Pitný režim: 1/2 litra vody, 1 1/2 litra pomarančovej šťavy, 2,5 litra šťavy z jablka, mrkvy, uhorky, stonkového zeleru, alfalfy. Spolu 5 litrov štiav, takmer neriedených.

2. deň: Zle som spala, som veľmi unavená, doobeda ma bolí hlava, poobede to je lepšie. Stále mám málo energie, aj obyčajné šoférovanie mi robí problém. Poobede som bola naozaj hladná, preto som veľa pila. Teda prvý a druhý deň žiadna sláva. Keď sa telo čistí, nie je to žiadna zábava, najradšej by som preležala celý deň, maximálne sa šla prejsť. Ale pobehovať od rána okolo detí je dosť náročné. Opäť som šla skoro spať, už o 21:00, a dnes v noci sa mi spalo výborne. Večer mi veľmi dobre padol horúci kúpeľ. Mám pocit, že vidím všetko tak hmlisto.

Pitný režim: 1/2 litra vody, 1/2 litra pomarančovej šťavy, 3 litre šťavy z jablka, mrkvy, uhorky, stonkového zeleru, alfalfy, slnečnicových klíčkov, cvikly, zázvoru. Spolu 4,5 litra štiav.

3. deň: Spala som tvrdo a dobre. Mám viac energie, stále sa ešte necítim na šport, ale je to podstatne lepšie ako 2. deň. Dúfam, že sa to bude už len zlepšovať. Večer som šla spať neskôr, o 22:30, v noci som bola samozrejme hore kvôli dojčeniu, ale napriek tomu som spala dobre. Zaujímavé je, že mi vôbec neprekáža pripravovať jedlo pre deti, nemusím sa vôbec premáhať. Keď to porovnám s pôstom, ktorý som držala 5 dní na čistej vode, je to teraz úplne iné. Rozdiel je v psychickom nastavení. Vtedy som chcela len schudnúť, bola som zameraná len na fyzickú stránku a to ostatné mi úplne ušlo. Teraz som zistila, že jedno nefunguje bez druhého.

Vypila som dokopy 6 litrov tekutín.

4. deň: Cítim hlad, ale už je to oveľa lepšie, výborne som spala, cítim sa oddýchnutá a plná energie, bola som behať 5 km. Mám oveľa lepšiu náladu, začínam cítiť príval energie, už sa to začína zlepšovať. Od začiatku pôstu som zhodila 3 kilá.

5. deň: Cítim sa výborne, veľa energie, výborne som sa vyspala. Konečne to začína mať grády. Trampolína: 25 minút. Šťavy: 4,5 l. Pijem takmer len šťavy.

6. deň: Rovnako ako 5. deň, šport: 25 minút. Šťavy: 6 litrov.

7. deň: Energia stále ako v predchádzajúce dni. Beh: 6 km. Šťavy: 5 litrov. Hmotnosť už nejde dole kilo za deň, ale oveľa menej, 200 g – 500 g.

Môj 21 dňový pôst na šťavách propri dojčení

8. deň: Cítim sa oddýchnutá, veľa energie, cvičenie: 30 minút. Dnes mám opäť o kilo menej, hneď mi je veselšie.

9. deň: Cítim sa oddýchnutá. Som so sebou spokojná a rozhodnutá pokračovať ďalej. Cvičenie: 30 minút, šťavy: 5 litrov.

10. deň: Mám sa výborne, šťavy: 5,5 litra.

11. deň: Veľa energie, štandardne výborný spánok, beh: 5 km. Šťavy: 5 litrov. Doobeda vydržím aj na 1 litri, smäd či hlad ma pochytí okolo 2 – 3 hodiny poobede, kedy by som pila jeden liter za druhým. A potom chodím stále na malú potrebu. Trochu mi to prekáža, lebo v noci idem 3-krát, a cez deň ani neviem zrátať koľko. Takisto začínam rozmýšľať, či je dobré vypiť za deň také množstvo šťavy, veď šťavy majú aj veľa kalórií. Všade som sa dočítala, aké šťavy a prečo piť, ktoré sú najlepšie na prečistenie, ktoré na živiny, ale nikde som nečítala o tom, koľko je fajn ich vypiť a koľko je zas priveľa. Stolica prichádza každé dva tri dni, je redšia, nič výnimočné, zakaždým úžasný pocit totálneho vyprázdnenia.

12. deň: Veľa energie, výborne som sa vyspala. Dnes som vypila 4 litre štiav. Už až tak nedodržiavam, že doobeda len citrusy a poobede zeleninové. Keďže ráno tiež odšťavujem deťom jablko, mrkvu, cviklu, uhorku a divú zeleninu, je mi ľúto dať to do chladničky a vypiť až poobede. V chladničke predsa šťava postupne stráca živiny.

13. deň: Výborné spím, cvičila som 30 minút. Stále mám veľa energie. Dnes to je 5 litrov a 1 liter vody. Veľmi mi je zima, začala som piť horúce čaje. A pomáha to. Prípadne si dám horúcu sprchu. Dnes hmotnosť klesla o pol kila, takže som spokojná, že to pokračuje. Posledných pár dní totiž hmotnosť zostávala nezmenená.

14. deň: Dnes vládzem trochu menej, som akási podráždená. Ani som necvičila. Večer som sa rozhodla, že budem piť maximálne 2 – 3 litre šťavy, okrem toho vodu, ak mi bude zima, tak čaj.

Môj 21 dňový pôst na šťavách propri dojčení

 

15. deň: Pijem horúce čaje, potom mi je teplo, po šťave strašná zima. Na leto super nápad, lebo ozaj ochladzujú. Keď vypijem pol litra šťavy, a to si ich už riedim 1:3 (voda:šťava), tak ma striasa, že si musím dať teplý sveter, hoci deti sú v tričku.

16. deň: Mám viac energie ako v 15. deň – aj mám menej chuť na šťavy, predtým som pila takmer výlučne šťavy, aj 6 litrov. Včera 2,5 litra, je to ľahšie a myslím si, že aj pre telo je to lepšie. Predsa živiny mám určite aj z 2 litrov čistých štiav. Nervózna som, že hmotnosť nejde dole, zhodila som 4 kilá a takto je už pár dní. Keďže peristaltika čriev nebola 3 dni v pohybe, spravila som si cez deň klystír. To bola úľava. Hneď potom sa mi výrazne zlepšila nálada, možno tie toxíny spôsobovali moju nervozitu. Hlavne, že mi je lepšie. Dnes som takisto spravila inú zmenu: dávam menej jablka a viac mrkvy. Dala som si pol litra pomarančovej šťavy a dva litre šťavy z mrkvy, jablka, cvikly, uhorky, zázvoru a divej zeleniny. Pomer kvôli približnej predstavy asi takýto: 6 mrkiev, 3 jablká, 2 cvikle, 1 uhorka, 5 hrstí divej zeleniny, 1 stonka zázvoru. Snažím sa to viac riediť vodou, aby som mala dostatok, keď vyhladnem. Keď vypijem pol litra, som na 2 hodiny sýta. Potom si dám čaj a keď už mi veľmi škvŕka v bruchu, tak idem na ďalšiu dávku.

17. deň: Mám sa výborne, aj keď cítim, že mám o niečo menej energie, ale doma vládne pohoda. Stále mi nič nerobí, že deťom pripravujem dobroty ako raw jablkovú štrúdľu na raňajky či jahody, oriešky, sušené ovocie. Nemusím sa premáhať ani si zapchávať nos. Akurát si popri tom popíjam šťavu. Teším sa, hmotnosť klesla o ďalšie kilo a pol. Bude to aj tým, že som začala piť menšie množstvá a viac vody a samozrejme včerajším klystírom. Dokopy 2,5 l štiav, zvyšok čistá voda alebo horúci čaj.

18. deň: Trochu sa už aj teším na koniec. Teším sa na pocit,keď sa najem. Nie že by mi nejak chýbalo jedlo, ale po šťave som o chvíľu hladná a nemám stále chuť len na šťavy. Tak niekedy mi jednoducho škvŕka v bruchu ďalej, lebo sa mi nechce piť. Snažím sa však naučiť, že hladný žalúdok je dobrý pocit. Keďže veľa dojčím, tak predpokladám, že aj preto som posledné dni často hladná. Stále ale dávam pozor, aby som mala stabilný príjem živín. Tých 2,5 litra čistej šťavy vypijem vždy. Akurát by mi občas padlo vhod môcť si robiť svoje, len tak posedieť, horúci kúpeľ či písať. Teraz to vnímam ako intenzívnu potrebu. Mala som úžasnú príležitosť na meditáciu, bola som na predpôrodnom stretnutí jednej kamarátky, ktorá ide druhé bábätko rodiť doma. Ešte v aute cestou domov som si pustila hudbu, aby som sa dostala do reality, nemohla som ani telefonovať, bola som mysľou niekde úplne inde. Perfektný zážitok. Večer som ešte chystala raw snickers, lebo na druhý deň máme dve oslavy. Keďže som nemohla ochutnávať, poprosila som o to svojho muža. Jemu ani klasická snickers tyčinka nechutí, tak len konštatoval, že je to dostatočne sladké a hotovo. V tej chvíli som sa jeho reakcii potešila, lebo keby sa začal rozplývať nad tým, aké je to chutné, tak by som možno len naprázdno prehĺtala. Ale voňalo to úžasne. Veď uvidíme zajtra, čo to so mnou spraví.

19. deň: Nedeľa a čakali ma dve oslavy. Na jednu sme šli poobede, tam je strava klasická, takže žiadny problém. Mne údené mäso či losos vôbec nevoňajú. Keď sa pozriem na koláče, tak vidím len cukor, vajcia, mlieko, smotanu, a to ma láka ešte menej, keďže už dosť veľa viem o tom, čo to v tele robí. Na druhej oslave som teda vytiahla raw snickers. Zaprášilo sa po nich, takže som ani nestihla zistiť, či mám na ne chuť. Asi nie. Vytiahla som si svoju šťavu a bolo mi dobre. Keďže bolo teplo, veľmi mi to padlo vhod, aspoň som sa na slnku ohriala.

20. deň: Opäť cítim príval energie, cvičím 30 minút. Už len zajtra a 21 dní je za mnou. Hmotnosť je od 17. dňa stabilných 65 kíl, myslela som si, že pôjde dole viac, ale som spokojná s výsledkom. Celkovo som zhodila 6 kíl.

21. deň: Dnes je posledný deň! Cvičím svoju klasickú pol hodinku. Vládala by som aj viac, ale toto je hranica pre deti, potom už chcú, aby som sa im venovala. Zistila som však, že potrebujem stále menej a menej spánku. Vôbec nie som unavená. Celý deň som na nohách a vôbec nepotrebujem oddych. Ak nerátam prvé 4 dni, kedy som si vyslovene aj sadla a chvíľu posedela. Vône cítim oveľa intenzívnejšie, predpokladám, že budem tak cítiť aj chute, keď začnem jesť. Mám veľmi dobrú náladu, lebo dnes je posledný deň a som na seba hrdá, že som pôst dokázala potiahnuť až na tri týždne, hoci môj prvotný zámer bol 10 dní až 14 dní s tým, že potom uvidím, ako sa budem cítiť. A cítim sa výborne. Už mi však stačí. Dnes som pracovala dlho do noci a spala som len 4 hodiny, napriek tomu som bola o pol piatej ráno vyspatá.

Môj 21 dňový pôst na šťavách propri dojčení

22. deň: Toto je moje prvé jedlo! Teda až na obed, doobeda som si dala ovocno-zeleninovú šťavu. Ten návyk sa mi páči a navyše šťavy robím ráno aj pre deti. Tentoraz som si smoothie spravila jednoduché, rozmixovala som jedno jablko, banán, vodu a pridala som čistú šťavu z divej zeleniny. To bola lahodná chuť! Áno, moje chuťové poháriky sú ako vymenené! To sa ani nedá opísať, tento zážitok treba zažiť! A ten pocit sýtosti. Potom som mala na 3 hodiny pokoj, príjemne plný žalúdok. Keď som vyhladla, dala som si jablko. Aj to bol gastronomický zážitok. Možno sa teraz trochu usmievate, ale naozaj to je tak.

No a tu sa môj príbeh, čo sa týka pôstu, končí. Rozhodne si ho spravím aj o rok!

Prečo som sa musela zmeniť

Ako nad tým spätne rozmýšľam, tak už počas strednej školy, teda keď som mala približne 16 rokov, som cítila také vnútorné napätie. Iba výnimočne som cítila pocit pohody, uvoľnenia a veľmi som si tieto pocity vážila, keď prišli. Pamätám sa, ako som sa takmer každé ráno budila s veľmi zlou náladou, doma všetci vedeli, že sa so mnou vtedy nemajú rozprávať a musia počkať kým sa preberiem, alebo kým odídem do školy, lebo som bola naozaj veľmi nervózna. Hnevalo ma všetko a všetci mi liezli na nervy. Prečo? Netuším.

Pritom mi nik doma nerobil napriek, ale mne tuším prekážalo aj to, keď ma ráno čo i len niekto z rodiny pozdravil. Takisto mi bytostne prekážalo, že sa vlastne hanbím vyzliecť sa v lete do plaviek a oblečením musím zakrývať svoje šunky. A takýchto príčin na nervozitu som mala veľa. Keď som ochorela, nadávala som ešte viac, prečo akurát teraz, keď sa mi to vôbec nehodí. Každá skúška na vysokej škole ma znervózňovala, vôbec ma netešilo, že sa niečo naučím, hlavne som to chcela mať za sebou. A to by si veľa ľudí povedalo, že architektúra je také vznešené povolanie. Pre mňa zjavne nebolo.

Hnevalo ma všetko a všetci mi liezli na nervy. (…) Pritom mi nik doma nerobil napriek, ale…

Škola nebola až taká zábava, zato študentský život áno, ten mi aspoň vynahrádzal to, aby som sa ako tak cítila dobre. Ale vnútri som cítila pravidelne napätie. Jednoducho tam bolo a ja som netušila prečo. Ľudia okolo mňa, ktorí sa stále usmievali a mali dobrú náladu, to len predstierali? Alebo sa doma cítili rovnako mizerne ako ja?

Keďže som netušila, že sa dá žiť aj inak, snažila som sa zmieriť s tým, že takto to má byť. Pocit dobrej nálady a uvoľnenia má byť len výnimočný. Že každodenný život prináša množstvo napätia, často zlú nálada (dobrú náladu mi dokázala pokaziť akákoľvek maličkosť na celý deň!) a hundranie (kto ma pozná, potvrdí, že toto by som mohla vyučovať).

Možno aj preto si toľko ľudí potrebuje vypiť, aby sa odreagovali. Koniec koncov robila som to aj ja. A zaberalo to! Opadlo napätie a na nejaký čas mi bolo super! Zrazu bol svet gombička, všetci sme sa ľúbili, nik sa nehneval a cítili sme sa príjemne.

Lenže malo to zopár háčikov. Alkohol mi vôbec nechutil a ten hrozný pocit na druhý deň… Na vysokej škole ma to chvíľu bavilo, kým som prišla na to, že to nie je dlhodobé riešenie na šťastný život. Ja si nechcem kupovať radosť vo fľaši. Chcem, aby vychádzala z môjho srdca.

Potom som stretla moju spriaznenú dušu, Peťa. Škoda, že ten pocit zaľúbenia netrvá večne. Nič som nemusela robiť, aby som bola šťastná, spokojná, s večne dobrou náladou. Išlo to samé od seba. Úžasné!

Po čase sme sa zobrali a môj vnútorný pocit sa postupne vrátil do starých koľají. Ale keďže mám po svojom boku spokojnú povahu a veselého manžela, tak mi to jemne začalo vŕtať v hlave. Peťo to nepredstiera, on je jednoducho takmer stále spokojný, pozitívne naladený, nič ho nerozhádže, žiadna maličkosť mu nepokazí náladu, dokonca ani ja mojím hundraním! A to už je teda čo povedať.

Dodatočne ho obdivujem, že to so mnou vydržal, teda s mojimi hroznými náladami a dirigovaním.

O pár rokov som porodila naše prvé bábätko. Bola som v nemocnici, každý mi dával pokyny, čo mám robiť, všetko ma veľmi bolelo. Veľmi som sa bála, cítila som len strach. A keď sa mi narodila naša dcéra, bola som taká vyčerpaná, že si ani nespomínam, že by som bola vďačná za ten zázrak, ktorý sa práve udial. Vôbec som si ho neuvedomovala a už vonkoncom som ho neprežívala ako nejaký zázrak!

Zistila som, že chcem niečo zmeniť. Chcem zobrať zodpovednosť do svojich rúk.

Po roku som bola znovu tehotná a jedného večera, keď som opäť rozmýšľala o pôrode, som si uvedomila, že tento strach už zažiť nechcem. Porodiť dieťa je taký silný zážitok a ten môj prvý bol strašný! Zistila som, že chcem niečo zmeniť. Chcem zobrať zodpovednosť do svojich rúk. Ja s bábätkom v brušku sme jediní dvaja oprávnení viesť pôrod. Pre mňa to bol celoživotný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem! Pre mňa to bolo a stále je niečo výnimočné. Opäť sa mal stať zázrak. A v ten večer som sa rozhodla, že to zmením!

To bol ten moment, kedy sa to spustilo. Začala som veľa čítať o prirodzenom pôrode, pozerať filmy a videá, počúvať prednášky pôrodných asistentiek. Zrazu som začala svoj život a svet okolo seba vnímať inak. Pripravovala som sa na prirodzený pôrod. Tentokrát som chcela cítiť, čo mám robiť, a nie že mi to niekto len povie. Veľa som na sebe pracovala, páčilo sa mi to. Každým dňom mi to otváralo oči o niečo viac. Začala som tieto poznatky a praktiky aplikovať aj v bežnom živote a videla som, že to funguje. Dobrá nálada bola takmer na dennom poriadku, postupne mizlo vnútorné napätie a nervozita a ja som sa stále častejšie cítila dobre, spokojne a vyrovnane.

Postupne som prestala hundrať a dirigovať Peťa, ktorý to podľa mňa ocenil oveľa viac ako ja! Zistila som, že ak chcem zmeniť svet okolo seba, musím sa zmeniť najskôr ja a svet sa zmení tiež. Predtým som túto vetu počula veľakrát, vždy som si však pomyslela, aká to je blbosť! Čo ja, to ostatní musia robiť toto a tamto, aby som bola spokojná! Ja som úplne v poriadku, nepotrebujem na sebe meniť vôbec nič!

Ako veľmi som sa mýlila! Ale vráťme sa späť k pôrodu. Pôrod bol veľká výzva, ale ja som bola rozhodnutá robiť možné aj nemožné. Pripraviť sa, byť vnímavejšia k prírode, zdroju, svetlu, akokoľvek to nazveme, jednoducho byť v spojení.

Keď to finále nakoniec prišlo, jednoducho som vedela. Vedela som, že všetko je tak, ako má byť, a bolo to úžasné. Stal sa zázrak a zrazu som držala nášho syna v náručí. Bol to ten najkrajší zážitok v mojom živote.

(…) ak chcem zmeniť svet okolo seba, musím sa zmeniť najskôr ja a svet sa zmení tiež.

Po tejto životnej skúsenosti som už nemohla žiť tak, ako predtým. Bol to začiatok niečoho veľkého. Zatiaľ som mala len ten pocit, aj keď som nevedela, čo príde, alebo čo presne mám robiť. Vedela som, že niečo je inak. Len ťažko sa opisuje pocit, keď telo, myseľ a duch sú jedno. Ako som to cítila ja pri pôrode.