V roku 2002 som spoznala Peťa a odvtedy spolu bývame. V tom čase som už bola vegetariánka a postupne som do dvoch rokov prešla na čisto rastlinnú stravu, vegánstvo, a tak sa stravujem dodnes. To znamená, že som vylúčila vajcia, mlieko, syry, jogurty… jednoducho nič živočíšne v mojom jedálničku nezostalo. Peťo však konzumoval všetko, najradšej klobásky, spišské párky a podobne. Ako to teda prebiehalo u nás doma?

Zo začiatku mi varenie Peťových klobások neprekážalo, vyčlenili sme im jeden hrniec a dosku na krájanie. Priznám sa však, vôbec mi to nevoňalo, skôr naopak. Na rastlinné potraviny sme mali druhú dosku na krájanie a iný hrniec. Nepamätám sa, že by som mu niekedy na to veľmi frflala, ale určite by som si bola priala, aby sa hneď stal vegánom. Aj som mu to jemne naznačovala, ale nič sa počas 13 rokov nezmenilo. Aj keď časom si prestal tie klobásky kupovať, ostali však salámy, či parížsky šalát. Sem-tam som mu to šla kúpiť aj ja. Bolo to dosť zvláštne stáť pri tom mäsovom pulte, ale čo by som neurobila pre môjho milovaného Peťka. Mimo domu si dal čokoľvek, ja som si stále varila čisto rastlinnú stravu, sem tam ochutnal a dokonca aj pochválil. Variť sa nám dva typy jedál doma nechcelo a tak sme doma zrazu obaja jedli čisto vegánsky. Išlo to nejak postupne, tým, že mu to chutilo a nechcelo sa mu chystať si svoje, tak si dal to, čo som navarila ja. Raňajky vyzerali rovnako ako predtým, akurát nátierka bola z tofu a sojanézy, praženica takisto rastlinná a dokonca chutnejšia. Keďže sme v tom čase bývali s mojimi rodičmi, tak sa pridali k rastlinným raňajkám cez víkend aj oni. Tatko prestal tiež kupovať salámy, či tresku a natieral ostošesť na rožky tofu nátierku. Prešlo to nejak postupne, na Peťa som rozhodne netlačila. Nasilu som to skúšala s cvičením a nemala som absolútne žiadny úspech a Peťo ma vedel perfektne odpinkať, takže som to časom vzdala.

Pamätám sa, ako sme boli s kamarátmi na husacine a prosila som Peťa, či by si mohol nedať tú pečienku, ale až potom to mäso, ak už teda musí. Snažila som sa mu čo najlepšie opísať, že pečeň je filter a síce je to chutné, ale tak vlastne zje ten najhorší odpad… a Peťo si ju nedal. To bol veľký pokrok. Tú pečienku myslím, mäsom sa potom natlačil do popuku. Ja som bola na tom najlepšie, vynikajúce lokše s dusenou kapustou na oleji a vôbec mi nebolo ťažko, ako každému pri stole.

Zrazu som si všimla, že ani salámy už Peťo nekupuje…hm, zaujímavé. Mimo domu jedol však stále klasické menu, výživná hodnota podľa mňa nula, ale ja som si to do brucha nedávala, takže som mu to nekomentovala. Pár zmien prišlo, keď sme už neboli sami. Dohodli sme sa, že doma budeme mať len to, čo môžu jesť aj naše deti a keďže deti sa stravujú rovnako ako ja, teda čisto rastlinnou stravou, nič iné u nás doma nie je. Potom Peťo jedného dňa prišiel, že on skúsi teda to vegetariánstvo. Skoro som odpadla. A ozaj, dal sa na to. Povedal, že by sa stal aj vegánom, ale nechce sa mu zisťovať, či je v cestovinách, či polievke vajce alebo mlieko a tak zatiaľ skúsi takto, len bez mäsa. Keď som sa ho po čase pýtala, prečo sa na to dal, odpovedal, že nevie.

Rok aj niečo to trvalo a potom minulý rok, keď sa nám narodilo tretie bábätko sa Peťo dal na čisto rastlinnú stravu a stravuje sa tak dodnes. Prečítal si knihu Moja cesta k ultra (Finding ultra) od Richa Rolla a to bolo spúšťačom pre jeho odklonenie sa od jeho doterajšej cesty.

Je to neskutočná zmena, úplne všade. Predtým, keď sme šli niekde na obed, ja som bola tá, čo som sebe a deťom zisťovala, čo je v akom jedle. Teraz? Sme na to dvaja, taká úľava, viem, že to Peťa neobťažuje, lebo aj on sa chce najesť, tak prácne zisťuje, či sa zelenina varí na oleji a nie na masti, alebo či do ryže ide maslo a podobne. Do reštaurácie ideme asi 3 krát do roka, keď sme v Tatrách, ale aj tak je to super, že sme aj pri tomto na jednej vlne. Alebo pri nákupoch. Keďže si Peťo rád dá nejakú mňamku, tak odušu študuje zloženie a nie je to len na mne.

Potom sa k tomu pridalo zľutovanie nad zvieratami. Najprv to bolo čisto zo zdravotného hľadiska, že nebudeme sa tlačiť niečím, čo vieme, že nám blíži. A potom sme identifikovali, že to, čo nám robí zle, sú živé tvory, ktoré zomierajú, lebo my máme na ne chuť. Vieme, že bez nich prežijeme, už aj svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala prehlásenie, že dobre zvolená vegánska strava je vhodná pre deti aj dospelých. Načo teda spôsobovať utrpenie, keď to nie je nevyhnutné. I keď, ja som prestala jesť zvieratá, keď som videla video, v akých podmienkach žijú zvieratá. Ako tam s nimi zaobchádzajú a v ten moment pre mňa prestalo mäso ako potrava existovať. Nedávno som si k svojim dvom bodom prečo nejem nič živočíšne, pridala tretí. Pozerala som film Cowspiracy, dokument, kde som sa dozvedela, že je to pre planétu čistá katastrofa. Skleníkové plyny (áno zvieracie prdy) ju ničia a potrava, ktorou sa kŕmia zvieratá zaberá 18-krát viac miesta, ako plocha, kde by rástlo obilie a zelenina, ktorú by sme priamo jedli my, ľudia. Jednoducho na našej planéte nie je toľko plochy, aby sme boli mäsožravci. Zaujímavé, nie? Toto som donedávna vôbec netušila.

A tak sme sa dopracovali spolu sem. Minule mal môj brat meniny. Hovorím Peťovi: „Kúpime mu nejakú figaro čokoládu, to má rád.“ A Peťo na to: „Rozhodne nebudem podporovať mliekárenský priemysel.“ A tak dostal niečo iné. Po čase prišla reč na jedlo na našej svadbe. A Peťo mi na to hovorí, že dnes by sme ju spravili celú s vegánskym občerstvením. Mala som chuť ho vyobjímať. Úprimne, nemyslela som si, že sa jedného dňa ku nám pridá. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné. A nielen to. Potom si začal o strave študovať sám a konečne som sa s ním mohla o tom rozprávať a Peťa to aj zaujímalo. Donedávna to bolo tak, keď som už mala úplný pretlak bombastických informácii, porozprávala som mu to, len jeho reakcia bola, akoby som povedala, že zajtra asi bude oblačno. Teraz pri večeri debatujeme o nutričných hodnotách potravín, čo sa deje v tele, keď jeme živočíšny proteín a podobne. Nedávno sme totiž čítali super knihu od doktora Gartha Davisa, Proteinoholik. Po každej kapitole sme si spravili doma besedu. Úplná bomba, svet sa pre mňa začal točiť naopak.

Ďalšia fáza bola, že začal vylepšovať náš jedálniček Peťo. Čožeee? Dávnejšie som napríklad prišla na to, že fluór v zubnej paste je zlá vec, ťažký kov a podobne. Povedala som Peťovi dôvody, prečo chcem vymeniť zubnú pastu a kúpila som inú. Jeho reakcia? „Čo zas musíš meniť?“

Dnes? Vymýšľa zmeny sám. Ako napríklad, bezlepkový mesiac. No nedám sa na takúto výzvu? Jasné, že som sa s ním na to dala. Potom prišla ďalšia výzva, mesiac bez chleba a pečiva. Tiež som sa inšpirovala jeho nápadom a išli sme na to spolu. Peťo ma dokonca predčil v smootičkách. Keď som mu pred dvoma rokmi dala ochutnať moje, zatváril sa kyslo ako uhorka, že toto mu vôbec nechutí. Teraz sa kyslo tvárim ja, že toto neviem vypiť, lebo to nie je sladké a Peťo sa potmehúdsky usmeje a vidím, že sa teší ako malý chlapec, ako sa mu zmenili chuťové poháriky. Sám na sebe si otestoval a vidí, ako viac vládze, schudol 13 kíl.

Zrazu zistil, že má toľko energie, že začal športovať!!!! Prosím???? Ozaj! Roky som ho prosila, nech ide so mnou na korčule, bicykel, do posilňovne. Nie, radšej išiel do krčmy. Ako to vyzerá u nás teraz? V lete sme sa pretekali, kto vstane skôr a pôjde prvý behať! Neverila by som, že sa niekto môže takto zmeniť. Ale vidím, že ak niekto chce, ide to veľmi ľahko. Len musí sám chcieť a potrebuje nájsť spúšťač, ktorý ho bude motivovať ísť za tou zmenou. Každý máme svoju cestu a Peťo sa rozhodol pridať sa k tej mojej ohľadom stravy po 13 rokoch.

Keď sa stravoval klasicky, rešpektovali sme sa, Peťo ma podporoval, veril, že je to zdravšie, ale chuť ho nepustila sa do toho vrhnúť. Donedávna mu rezne voňali, ale už by si ich nedal. Už vie, z čoho to je a čo v tom je a čo nám to robí v tele. Pred pár dňami boli Vianoce a kde tu tie vyprážané rezne a údené bolo riadne cítiť na návštevách. Priznám sa, otváram okná, alebo sa chodím vyvetrať, pre mňa to už  vôňa nie je. Čo ma však pred pár dňami prekvapilo, ako to už ani Peťovi nevoňalo. Prišli sme z jednej návštevy a spýtala som sa ho: „Čo ti dnes viac voňalo, to údené, alebo tie vyprážané rezne?“ A Peťo na to: „Vôbec nič mi tam dnes nevoňalo.“ A pritom vyšiel z prostredia, kde v nedeľu nesmel ten rezeň chýbať, a nechýbal ani na jeho tanieri!

Z tejto skúsenosti som pochopila to, že človek je schopný akejkoľvek zmeny návyku, potrebujeme len byť pripravení sa zmeniť, nájsť si tú správnu motiváciu a potom to už ako sa hovorí, ide samo.

Pred pár dňami som bola s deťmi na ihrisku. Lukáša som mala v nosiči, Ondrej a Jarka tam liezli, behali, hojdali sa. Boli tam tri mamičky, každá s jedným dieťaťom vo veku asi rok a pol. Boli spolu pri šmykľavke. Upútali moju pozornosť, lebo jedno nechcelo ísť po schodoch, ale po šmykľavke smerom hore. Jeho mama mu to nedovolila a vždy ho zložila. Po niekoľkom raze sa už malý človiečik nahneval, spustil rev a hodil sa na zem. Trepal rukami a nohami. Mamička hovorí ostatným mamám, no vidíš, tu je to pokojné dieťa. Teraz sa pozeraj a povedz, čo mám robiť. Druhá hovorí, no ja odídem do druhej izby a nechám ho. A popri tom, ako sa rozprávali o tom vzdore, tak malý krpec sa po čase postavil a opäť chcel ísť svojou cestou a vyskúšať, aké to je ísť hore šmykľavkou. Ale to ho vždy mama zobrala, pekne mu povedala, že toto nie a zložila ho. A situácia sa opakovala, zas sa hodil o zem, reval a kopal kade tade. Potom sa rozhodol druhý krpec nasledovať prvého krpca, no toho tiež mama zložila a ten tiež kričal a hodil sa o zem. A potom, zrazu mamičky zahlásili, že už toho majú dosť a idú domov. Schmatli deti a posadili ich do kočíka. A to spustili všetky tri deti, ledva sa nechali zapnúť do kočiarov, zjavne sa im tento postup nepáčil. A všetky tri mamy sa svorne zhodli, že to obdobie vzdoru je ťažká vec na zvládnutie, hlavne pre matku, lebo je to teda riadny nápor na nervy.

A pritom, veď tie deti nechceli nič hrozné. Chceli niečo vyskúšať po svojom a nik im to nepovolil. A potom ich zrazu bez upovedomia zobrali domov, nik sa ich nepýtal, či sa už dohrali. Keď si predstavím, že mňa by niekto schmatol, keby som sedela s kamarátkou na džúse a uprostred vety by ma naložil do auta, no tiež by som protestovala a dosť výrazne! Deti sú bezbranné a majú v tomto smolu, sme silnejší, nepýtame sa ich, jednoducho za nich rozhodujeme.

Deti naznačujú od narodenia, čo sa im páči a čo nie. Čo chcú, čo nechcú. A keď rodič ignoruje tieto potreby, dieťa protestuje. Protestuje a protestuje, až ho jedného dňa zlomíme. Dieťa zistí, že na ňom aj tak nezáleží, lebo nik ho nepočúva a to, čo chce, je vlastne nepodstatné, aj tak spraví ten dospelý po svojom.

Keď sa začal napríklad Ondrej obúvať sám, nie vždy trafil pravú topánku na pravú nožičku a ľavú na ľavú. Povedala som mu, či ho to netlačí, že to má naopak. On povedal, že takto je to dobre, tak reku super. Ak si spokojný ty, sú to predsa tvoje nohy, hybaj aj takto. V lete zvykol nosiť Jarkine šatočky, také krásne oranžovo-ružové boli jeho najobľúbenejšie. A nielen doma, chcel ísť tak všade! Prezliekala som ho? Kdeže, aspoň sa mu vetralo, keďže chodil naostro. Keď nejde o život,  nejde o nič. A podľa toho sa snažím fungovať. Podľa nich o život zjavne ide, tak to rešpektujem a nema problema.

Kedysi som neznášala kôprovú omáčku. Darmo by mi niekto hovoril, aké je to zdravé, nechutilo mi to a nezjedla som to. Ale keby ma niekto nútil, a nedal by mi nič iné zjesť, tak verím, že po istom čase by som to zjedla. Akoby sme my dospelí zabudli, aké to bolo byť dieťaťom.

Bola som na seminári Naomi Aldortovej, ktorá sa výchove venuje niekoľko rokov. Na seminári vysvetľovala, ako podľa nej by to mohlo lepšie fungovať. V princípe ide o to, že beriem dieťa ako partnera a nie ako hlúpeho tvora, ktorého treba vychovať. Naomi napríklad hovorila, že na ihrisko chodila kvôli deťom, nie naopak. A tak som to vyskúšala. Prichystala som sa tak, aby sme tam mohli byť aj 4 hodiny. Zobrala som so sebou ruksak, nabalila som jedlo, pitie, náhradné oblečenie. Jednoducho všetko, aby sme mohli byť vonku, koľko budú deti potrebovať. Tuším som si pribalila aj knihu. Čakala som, kým oni prídu za mnou, že im už stačí a ideme domov. Trvalo to neskutočne dlho, ale nakoniec sme odtiaľ odišli ešte v ten deň! Ďalšie razy to trvalo menej, lebo už deti vedeli, že ich nestopnem v polovici hry, ale že oni rozhodujú kedy sa ide preč. Ale aj teraz tam sme stále dosť dlho. Ale ja ako decko som sa tiež potrebovala vybehať, takže tomu rozumiem. Chcem tým však povedať to, že aj deti potrebujú rozhodovať. Čokoľvek sa dá, rozhodujú deti. Vyberajú si oblečenie, dohadujeme sa o výletoch, o obchode a podobne. A ak nesúhlasia, tak sa aj stane, že napríklad obchod vynecháme, ako minule. Zahlásili, že sú unavení, ani javorové lízatko nezabralo ako návnada, tak sme šli domov. Je toho toľko, čo deti nemôžu, aby si neublížili. A tak čo najviac im toho chcem nechať na rozhodovaní, aby vedeli, že na ich názore záleží a sú pre mňa dôležití.

A preto je nám hej. Teraz, keď vidíme ihrisko a nemám čas, lebo sme na ceste niekam inam a máme tam byť v konkrétnu hodinu, tak sa dohodneme, kedy pôjdeme a bez problémov prejdeme okolo ihriska. A svoje slovo vždy dodržím. Alebo ho obídem, že ho deti ani nevidia.

Napríklad minule Ondrej vyberal cestu, kade pôjdeme. Išli sme akurát v čase, keď idú všetci z práce, takže zápchy všade navôkol. A on sa rozhodol, že chce ísť cez Senec, nie cez obchvat, ale chce ísť cez mesto. Reku, dobre, poďme, ale bude tam veľa áut, postojíme si v zápche. Nie, nevadí, ideme aj tak. A tak sme šli cez mesto. Prešli sme asi 300 metrov a už sme stáli v kolóne. Ondrej začal frflať, mama predbehni ich, ja nechcem stáť. Ja mu hovorím, Ojko, cestu si vyberal ty, máme smolu, teraz si to musíme odstáť, nabudúce môžeme ísť cez obchvat a nebudeme stáť v zápche. A takto som musela vysvetľovať celú zápchu, prečo to tak je, že je veľa áut, až sme konečne vyšli z mesta.  A teraz??? Ha, chodíme cez obchvat, ukážem kolónu áut a nik neprotestuje, že tam chce ísť a stáť v kolóne.

Naše deti sa o zem nikdy nehádzali, neručali v obchode, že chcú sladkosť, nemali amok, ani pár krát, ani raz. Jednak televízor doma nemáme a teda nepoznajú z reklám žiadne sladkosti na jedenie, takže to je bezproblémové. S čím to bolo trochu náročnejšie boli pumpy, keď sme niekam cestovali. Tam totiž predávajú hračky. A samozrejme tieto hračky umiestňujú na ceste na toalety, aby si ich deti všimli. Prvý krát som s deťmi stála pri hračkách asi 15 minút a rozprávala som im, ako to nepotrebujeme a prečo. Potom ma vystriedal Peťo, prehováral ich tam ďalších 10 minút. Pripadala nám to ako celá večnosť, ale nakoniec sa dali ukecať a odišli sme bez hračiek a všetci spokojní. Žiadny plač, či ťahanie nasilu preč. Ďalšie prejazdy cez pumpy už boli kratšie a posledná pumpa, čo sme navštívili pred týždňom, bola malina. Jarka išla okolo hračiek a hovorí, aha mama, pozri, čo tu majú. A ja na to, hej vidím, no poď, išli sme sem cikať, hračiek máme dosť, tieto nepotrebujeme. Jarka kývla a šli sme.

Pre mňa je aj veľká výhoda, že pracujem z domu a teda som stále na materskej dovolenke so všetkými tromi deťmi, napriek tomu, že Jarka má už 5 rokov a Ondrej bude mať 4 roky. Deti nemusím stresovať so škôlkou, ranným vstávaním a ponáhľaním sa, aby sme to postíhali a navyše ich nenútim chodiť niekam, kam nechcú. Takto sú spokojní, chodíme po výletoch, keď sa nám chce, keď nie, sme doma a robia, čo chcú.

Áno, občas je to riadna makačka, niekedy už večer nevládzem ani rozprávať, či počúvať, aká som urozprávaná z celého dňa. Ale pri predstave, že som niekde zavretá 8 hodín denne v práci a moje kuriatka stráži niekto cudzí, kto ich tak dobre nepozná, ma strasie. Ja som niekedy ohučaná z 3 detí, ako to môže zvládať vychovávateľka v škôlke, kde ich má trikrát toľko? Koľko krát sa mi stane, že vybuchnem, že sa potom deťom ospravedlňujem, alebo si zopakujeme situáciu ešte raz, lebo prvý krát som nevhodne zareagovala. Ale pri každej situácii sa poučím a snažím sa, aby ten ďalší krát to bolo lepšie.

Naomi Aldortová, čo sa venuje tejto problematike už dlhé roky má na to super návod SALVE, podľa ktorého aj ja postupujem vo vypätých situáciách.

S- (self inquiry) – sebaspytovanie, oslobodenie sa od zbrklých myšlienok

A – (attention) – zameranie pozornosti na dieťa

L – (listen) – načúvanie dieťaťu

V – (validate) – uznanie

E – (empower) – povzbudenie

Ten prvý bod bol pre mňa neskutočnou výzvou. Mala som vo zvyku vybuchnúť a trepať dve na tri, popri tom všetkých naokolo pourážať, vrieskať a podobne. Takže zvládnuť tento prvý bod, upokojiť sa a mám vyhraté. Stane sa mi, keď mám toho cez deň ozaj veľa, že tento prvý bod nezvládnem v pokoji, ale skôr zavrčím, už nezvyknem ziapať ako zmyslov zbavená. Alebo sa nadýchnem, vydýchnem, niekedy aj 10 krát a môžem postupovať na bod A, zameranie pozornosti na dieťa.

Zvládnuť svoje emócie je niekedy riadna fuška. Mňa totiž detský hnev a plač iritujú, nemám nervy zo železa, že by som to vybavila tak, že odídem do druhej izby, nech sa dieťa vyplače. Ale povedala som si, že nie som taká, je to len môj návyk a návyk viem zmeniť. A tak dnes je to so mnou oveľa jednoduchšie. Nedupnem si, že musí to byť takto. A tým pádom si nedupnú ani deti a vieme sa dohodnúť. A keď si dupnú deti, viem, že sú unavené a vtedy plním želanie na počkanie so zapnutým turbom a čim skôr ich uložím.

V podstate z mojej skúsenosti vychádza to, že vzdor prichádza, keď vzdoruje rodič. A preto som sa začala meniť ja, spôsob akým  sa rozprávam s deťmi, ako sa k nim správam. Ono to vlastne nie je o deťoch, ale o dospelých. Ak nemá dieťa s kým bojovať, nemá ani prečo vzdorovať.  Niekde som čítala, že netreba deti vychovávať, stačí pekne žiť a dieťa sa pridá. A podľa toho sa snažím žiť a hlavne hrať s deťmi. O chvíľu vyrastú, časom zistia, čo sú to povinnosti, ja chcem, aby sa nezabudli hrať a ostali veselí. A ja sa k nim rada pridám, lebo smiech lieči!

Po dlhom čase som sa rozhodla opäť pridať niečo z nášho života. Pripravovala som sa intenzívne na pôrod, popri tom som robila torty a ešte k tomu treba vymýšľať program pre Jarku a Ondreja. Čím viac sa blížil pôrod, mala som pocit, že sa správam tak živočíšne, vyhľadávam súkromie, ako keby som si chystala hniezdo, a nepotrebovala som byť toľko v spoločnosti. Nepotrebovala som komunikovať, ale skôr sa pripravovať na ten veľký zlom v mojom živote.

Ľudia si často myslia, že rodiť doma som si zmyslela o 5 minút dvanásť.

Prípadne mi hovoria, aké som mala šťastie, či aká som odvážna. Žiaľ, ani jedno ani druhé. Spoliehať sa na šťastie v takejto dôležitej udalosti je pre mňa absolútne neprijateľné. A s odvahou to takisto nič nemá. Odvážna som, keď idem v noci do lesa, a pritom neviem, čo tam stretnem a spolieham sa na šťastie, že to nebude medveď. Pri pôrode som potrebovala mať istotu. Potrebovala som vedieť, že je všetko v poriadku. Spoliehať sa na šťastie a byť odvážna by bolo pre nás oboch príliš veľké riziko. Pravda je taká, že tomu predchádzali mesiace príprav. Nemám na mysli fyzickú prípravu, i keď do ôsmeho mesiaca som aktívne cvičila. Myslela som skôr tú psychickú prípravu na pôrod. Opäť som sa pustila do čítania literatúry, pozerala som filmy o pôrodoch, počúvala prednášky pôrodných asistentiek, ktoré sprevádzajú ženy pri domácich pôrodoch. Potrebovala som si oprášiť vedomosti, ako prebieha pôrod, čo je prirodzené a fyziologické a čo už nie. Okrem toho som veľa meditovala a pracovala na tom, ako si vycibriť intuíciu či inštinktívne správanie, aby som v čase pôrodu nielen vedela, čo robiť, ale aby som aj cítila, že všetko je v poriadku.

Skrátka, chcela som, aby ma viedla príroda, prirodzený inštinkt, čo vedie aj zvieratá, keď vrhnú mladé.

Tie nik neučí, ako to majú robiť, jednoducho to vedia. A k tomu som sa chcela dopracovať aj ja. V dnešnej pretechnizovanej dobe sme totiž už takí odpojení od prírody, že aj to najprirodzenejšie, čo nám ženám bolo dané, a to porodiť deti, nevieme bez lekárskej pomoci.

Prvé dieťa som porodila v nemocnici a o ženách, ktoré rodia doma, som si myslela, že sú šialené hipisáčky, čo hazardujú. Po pôrode, ktorý síce bol spontánny, som mala hrozný zážitok. Neskutočná bolesť, pri každej kontrakcii som mala pocit, že zomieram, musela som ležať na chrbte, aby mi zmerali ozvy. Bez opýtania mi spravili epiziotómiu, podali oxytocín. Po pôrode mi zobrali dcéru a videla som ju až o 6 hodín, hoci bolo všetko v poriadku. Zdala som sa im vyčerpaná, tak chceli, aby som si oddýchla. Totálne vyčerpanie, v sprche som skoro odpadla, až ma sestrička musela chytať, taká som bola slabá. Cítila som sa ako po operácii a nie po nejakom prirodzenom akte. A preto som pri druhom tehotenstve začala študovať všetko dostupné a hľadať iný spôsob. S týmto som sa jednoducho nevedela stotožniť.

Myslím si, že keď je príroda, vesmír, nazvime to, ako chceme, dokonalá, a za 9 mesiacov sa v maternici bez našich zásahov vyvinie stvorenie so všetkým, čo potrebuje na život mimo maternice, ako je potom možné, že keď sa pýta na svet, už prírode neveríme?

Prečo máme vtedy pocit, že bezchybná nie je, zodpovednosť na seba berú doktori a nenecháme to na prírodu? No a ja som sa v tomto jednoducho rozhodla, že pôjdem ruka v ruke s prírodou, tým majstrovským mechanizmom, ktorému dôverujem.

Moje tretie tehotenstvo bolo úplne fyziologické, bábätko bolo otočené v tej najlepšej možnej polohe, celý čas som sa cítila výborne, takže som mala dobrý základ. Áno, myslím si, že to súvisí aj s mojím životným štýlom vrátane stravovania, ktoré tvorí čisto rastlinná strava. Mala som veľa energie, popri dvoch deťoch na materskej som zároveň doma pracovala až do pôrodu. S aktívnym pohybom som prestala niekedy v ôsmom mesiaci, keď sa mi s tým bruchom jednoducho nechcelo vyliezť na stacionárny bicykel a pri kľukoch ma príliš tlačilo brucho dole a do bolesti som ísť nechcela, takže som si dala pauzu. Týždeň po pôrode som opäť začala cvičiť. Tak nejako vyzerala príprava na môj pôrod.

Keďže som už jeden domáci pôrod mala za sebou, myslela som si, že presne viem, čo ma čaká, a ako to bude prebiehať. Ale nebolo to celkom tak. V deň termínu som už bola na ihlách, nevedela som sa toho malého zázraku dočkať, ale nič sa nedialo. Ani najbližších 6 dní sa nič nedialo. Spätne mám pocit, že Lukáš čakal na dátum 1. 12. Trochu ma znervózňovalo okolie, každý sa vypytoval, či už a kedy mám asi pocit, že to bude, či sa to blíži… A tak som okolitý svet úplne vypustila. Bola som doma, telefón som si zapínala len vtedy, keď som chcela zavolať Peťovi. Aj tak som však premýšľala, čím to je, veď druhé bábätko sa narodilo deň po termíne, cyklus som mala 28 dní, takže mi to aj celkom vŕtalo v hlave, prečo sa nič nedeje, až som sa dostala do bludného kruhu, či je ozaj všetko v poriadku, čo keď nie a podobné myšlienky. V nedeľu, čiže na 4. deň po termíne, som si prehovorila do duše, že nebudem čakať s vyloženými nohami na gauči, kedy to príde, že musím fungovať v normálnom režime. Stále som cítila, že všetko je v poriadku, to len hlava začala pracovať. Predsa je to len predpokladaný termín pôrodu a ten sa môže od reálneho líšiť o jeden až dva týždne, takže mám stále čas. Upokojila som sa a v pondelok som už bola na tom psychicky oveľa lepšie. Z pondelka na utorok som celú noc cítila také sťahy, že od vrchu brucha mi to zrazu celé stuhlo, ako taká vlna, a postupovalo to až ku krčku. Tieto sťahy však vôbec neboleli, boli príjemné, ba až veľmi jemné, a v dosť veľkých intervaloch, takže ma ani len vo sne nenapadlo, že sa blíži pôrod, že sa asi otvára kŕčok. Cez deň som tie sťahy tiež sem tam cítila, ale keďže som stále niečo robila s deťmi, tak sa interval predĺžil, až kým prišiel Peťo domov a ja som si konečne sadla na gauč a oddychovala. Vtedy boli trochu častejšie, ale aj tak som im nevenovala žiadnu pozornosť, mohla som sedieť, spať, jesť, žiadne obmedzenia.Akurát uspať deti som už nešla, lebo ležať na boku mi bolo nepríjemné už asi posledné dva týždne a keďže Ondrej zalomil na gauči, tak Jarka povolila, že ju dnes môže výnimočne uspať aj Peťo. Celkom mi to padlo vhod, chvíľa voľna pre mňa. Šla som sa osprchovať a nemusela som pritom lámať rekordy v rýchlosti, ale bola som tam celých 5 minút! Aký luxus. A potom som si dala čaj a začala som sa prechádzať po obývačke okolo nášho vianočného stromčeka. Áno, my sme ho zdobili už koncom novembra! Približne o 19:30 prišiel rozospatý Peťo, že deti už spia. Sadol si na gauč, ja som sa ďalej prechádzala po obývačke. Postupne boli vlny trochu intenzívnejšie, ale vládala som pri nich rozprávať, chodiť, akurát sedenie mi už nebolo príjemné. Pri chodení to však bola úplná pohodička, stále to bolo všetko príjemné a jemné.

No a potom prišlo to, čo som absolútne nečakala. Asi o 20:00 mi začala tiecť plodová voda po nohách. Dala som si pod nohy podložku a prestupovala som z jednej nohy na druhú. Ďalšie podložky už rozkladal Peťo, keď doukladal poslednú, išiel vymeniť prvú… Ale pritom to tieklo len takým jemným prúdom, žiadne litre plodovej vody to neboli, ako som videla vo filmoch. A zrazu z ničoho nič prišli neskutočné tlaky. Zo sekundy na sekundu, žiadne postupne zosilnenie. Nič také sa nedialo. Potom zmena a bum, šla som počas sťahov do kolien. A myslím tým naozaj do kolien. Z jemného dýchania sa stalo fučanie slona či desiatich slonov.

Čo sa dialo teraz pri treťom pôrode, bolo šialené tempo. Keby som to mala prirovnať k fyzickej aktivite, ako keby ma niekto hnal nie klusom, ale šprintom na Slavkovský štít. Keď toto šialené tempo okolo 20:00 začalo, bola som poriadne zmätená, úplne ma tá sila zaskočila. A tak hovorím Peťovi, volaj pôrodnú asistentku, bolo 20:10. Povedala som jej, že mám strašné tlaky, a ona, že rovno ide.

A boli stále silnejšie a silnejšie, fučala som asi najviac ako viem, kričať sa mi nechcelo, ale hlboké dýchanie s tým fučaním mi aspoň trochu pomáhali zvládať tú neskutočnú silu, čo prúdila cez moje telo.

Keby som to nezažila, neverila by som, že telo dokáže takto silno pracovať.

Peťo vymieňal podložky podo mnou, zapol sviečku, aromalampu a meditačnú hudbu, dodatočne si veľmi cením, ako na mňa v tej chvíli myslel a snažil sa mi pomôcť. Ale vtedy som to vôbec nevnímala. Poprosila som ho, nech prikúri, lebo mi bola zima. Vyzliekla som si nočnú košeľu, ani neviem prečo.

Peťo bol neskutočný asistent. Robil presne to, čo bolo treba, no napriek tomu ma nerušil, aby som sa mohla sústrediť. Bol celý čas so mnou v kuchyni, ktorá ma asi 8 metrov štvorcových, ale vôbec mi neprekážal. Bola som veľmi rada, že je pri mne. Pôvodne som myslela, že sa zavriem do kúpeľne, a tam si sama porodím, ale pomoc a jeho prítomnosť mi bola veľmi príjemná.

Moje telo šlo na 500 % , venovala som mu všetku svoju pozornosť. To, čo sa dialo, som nikdy nezažila. Vôbec som svoje telo neovládala, robila som všetko inštinktívne, presne to, na čo som sa pripravovala. Nerozmýšľala som, hlava bola vypnutá, išla som cez inú frekvenciu. Boli to pudy, presne som vedela čo robiť. Pri tých sťahoch som šla viac a viac do kolien. Až ma to pri jednom tak skolilo, že som si kľakla na zem. Potom hovorím Peťovi, že cítim hlavičku, pôrodná asistentka to nestihne. A fakt, zrazu som pri tých vlnách musela pritlačiť, i keď som nechcela, aby som nemala pôrodné poranenia. Ale jednoducho to nešlo, musela som tlačiť. Snažila som sa čo najjemnejšie. Robila som len to, čo mi hovorilo telo, neovládal som ho, len som sa prizerala a snažila sa spolupracovať. Bola som úplne pri vedomí. Automaticky som pridržiavala hlavičku jednou rukou, ako sa tlačila, aby šla pomalšie. Druhou rukou som sa opierala o zem. Bolo to akoby ma tie vlny chceli rozkrojiť v oblasti krížov a panvy na polovicu. Ako sa tlačila hlavička, v jednom momente mi preletelo hlavou, či to má fakt celé telíčko prejsť tadiaľto? A zrazu bola hlavička celá vonku. Peťo čupel za mnou, videl ako Lukáš klipká očami cez pôrodný obal. A potom mu hovorím, aby chytal, že pôjde celé telíčko. Aj keď som bola asi 2 cm nad zemou, takže aj keby ho nechytil nikto, nič by sa mu nestalo. Na ďalšiu vlnu zrazu vyšlo telíčko a držali sme v rukách malého človiečika. Mojím telom prešla neskutočná úľava a to čo som držala na rukách bol zázrak. Zázrak prírody. Lukáš mal na hlave pôrodný obal, tak som mu ho dala dole, odsala som mu plodovú vodu z nosa a úst, nadýchol sa a spustil krik.Bol celý klzký a tak nádherne voňal. Dokola som opakovala, vitaj Lukáško, ahoj, chlapček môj, a bola som taká šťastná. Peťo sedel pri nás a tiekli mu slzy, ja som sa len usmievala.

Nevedela som sa vynadívať na to božské stvorenie, ktoré sa práve narodilo. Trepal ručičkami, tak som ho len hladkala a po chvíli prestal plakať a pozeral sa. Peťo mi podal uterák, aby sme ho prikryli. Pomaly som si ho dala na hruď a trochu sme mu utreli tvár uterákom. Chvíľu sme sa na seba takto traja pozerali. Obaja s Peťom sme boli úplne mimo, bolo to živočíšne a zároveň zázrak prírody. Peťo potom opisoval jednej známej v telefóne, ako vyzerá domáci pôrod. Mala sekciu a že si to nevie vôbec predstaviť. A Peťo jej hovorí: „Čo si nevidela, ako mačka vrhne mladé? No, tak presne tak to bolo aj u nás.“ A v zásade nebol ďaleko od pravdy. No a takto sme chvíľu sedeli, kým som sa nezačala triasť od zimy. Peťo mi podonášal deky, doniesol epedy, aby som sa mohla oprieť, a postupne povymieňal podložky, aby som sedela na suchom. Prikúril, aj keď sme tam podľa neho mali saunu, ale mne bolo tak akurát.

Bolo to také vtipné, lebo z kuchyne sa ide rovno von, čiže som sedela asi 2 metre od vchodových dverí a zvonku na dvere škrabali naše dve mačky. Pri chladničke bolo na zemi trochu blata, lebo Jarka s Ondrejom behajú stále hore dole, a mne sa s veľkým bruchom už posledné dni nechcelo veľmi vysávať. Na hygienu sme si až tak nepotrpeli. Už len seno a slama chýbali. Ešte som povedala Peťovi, nech zavolá pôrodnej asistentke, bolo 20:40, že Lukáš je už na svete. Presný čas narodenia netušíme, len odhadujeme, že to bolo 20:30, v tom okamihu bol čas nepodstatný, píšem to hlavne preto, lebo ja by som neverila, že pôrod môže byť taký krátky. Ale že naozaj krátky. Neskôr dorazila pôrodná asistentka, ja som práve porodila placentu, čo bolo asi hodinu po pôrode. Potrebovala som ju chytiť a v mysli sa jej poďakovať za to, že 9 mesiacov živila to krásne stvorenie, ktoré držal vtedy Peťo tesne pri mne, lebo bolo stále spojené s placentou cez pupočnú šnúru. Potom som sa šla osprchovať, žiadne točenie hlavy, plno energie, čo sa mi zišlo, keďže najbližšie dve noci som vôbec nespala. Šla som si sadnúť na gauč, dali mi Lukáša na nahú hruď a pôrodná asistentka prestrihla pupočnú šnúru, ktorá už bola úplne biela.

Tento pôrod bol pre mňa ďalším životným míľnikom. Dokázala som niečo, čo bolo pre mňa veľmi dôležité.

Splnila som si ním svoju primárnu úlohu, porodiť dieťa prirodzene, bez zásahov a vlastnoručne.

Ani neviem popísať, čo pri tom cítim, pokoru k prírode a neskutočnú vďaku, že som to dokázala.

Tu je zopár videí z domácich pôrodov:

• Birth in Nature: Natural Birth
• Unassisted Childbirth | Natural Childbirth at Home
• Parto domiciliar realizado pelos Pais / Homebirth conducted by Parents
• Natural, Unassisted Home Water Birth

Veľmi inšpiratívny film o pôrodoch: The Business of Being Born (po anglicky)

Literatúra, ktorá ma inšpirovala:

• Lucie Suchá Groverová: Aby porod nebolel
• Zuzana Štromerová: Porodní asistentkou krok za krokem (průvodce porodem pro porodní asistentky a zvídavé rodiče)
• Jana Doležalová: Porod doma
• Henci Goer, Rhonda Wheeler: The Thinking Woman’s Guide to a Better Birth (v češtine vyšla ako Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu)
• Elizabeth Davisová, Debra Pascali-Bonarová: Orgasmic Birth (v češtine vyšla ako Orgasmický porod)

Tento recept mám už veľmi dávno, aj som ho zvykla celkom dlhý čas používať. Potom sa mi jeden čas nechcelo a tak sme presedlali na ekologický prášok z obchodu a až po 3 rokoch som sa k nemu opäť vrátila. Inšpirovala ma kamarátka Miška. Poradila mi totiž parádny zlepšovák a to pridať esenciálny olej, aby bielizeň pekne voňala. Kedže nepoužívame aviváž, príjemná vôňa bielizne sa mi veľmi zapáčila a to ma znovu inšpirovalo uvariť tento gél na pranie.

Prísady

• 1 mydlo lanza na pranie
• 5 PL kryštalickej sódy (dostať kúpiť v drogérii)
• 15 kvapiek levanduľového esenciálneho oleja
• 4 litre vody

Postup

Do veľkého hrnca si na menšie kusy nakrájame mydlo a pridáme všetko okrem esenciálneho oleja, ten dávam úplne na záver. Varíme na miernom ohni, kým sa mydlo a kryštalická sóda úplne nerozpustí. Potom pridáme esenciálny olej. Necháme trochu vychladnúť a nalejeme do fliaš do 2/3 objemu. Kedže gél stuhne, potom prilejeme do fľaše vodu a poriadne pretrepeme, aby nám vznikol tekutý gél. Ak vám nevadí tuhá konzistencia, dajte si ho do nádoby, kde ho môžete nabrať napríklad lyžicou. My pridávame vodu na záver, aby bol tekutý, je mi to praktickejšie. Ak sa mi zdá málo voňavý, tak môžete pridať ešte zopár kvapiek silice. Takto nám vznikne asi 7 litrov pracieho gélu. Na dobu trvanlivosti som zatiaľ neprišla, nikdy sa nepokazil, bol stále pekný biely a to sme ho raz mali uskladnený asi tak pol roka, kedže sme to striedali s iným tekutým prostriedkom na pranie.

Máme možnosť výberu, čo sa týka stravovania? Ak by ste niekomu po lahodnej lasani povedali, že tú úžasnú chuť tam robilo mäso zo zlatého retrievera, asi by sa niektorým nadvihol žalúdok. To je predsa nechutné.

Prečo?

Pokiaľ si mysleli, že je to hovädzie, všetko bolo v poriadku. Po tejto informácii vám zrazu ten istý kúsok jedla pripadá nechutný. Čo sa zmenilo? Vďaka tejto informácii sa vám zmenilo vnímanie tohto jedla…Takto začína jedno video, ktoré ma chytilo za srdce.

Pokiaľ nemáme informácie, nemáme možnosť výberu, robíme to, čo robí väčšina. Všeobecne sú nám podsúvané informácie, ako vápnik=mlieko, bielkoviny=mäso, a predsa tie zvieratá boli na to chované, aby sa jedného dňa zjedli. Toto je zmysel ich bytia….

Avšak ak sa začneme zaujímať o pozadie tohto celého priemyslu, v čom sa zvieratá chovajú, aké úkony sa im robia, ako sa zabíjajú….zistíme veľmi veľa zaujímavých faktov  a zrazu sa nám mení pohľad na vec.

Môj prvý krok k zmene má na svedomí jedno video, ako sa chová zver. Kedysi mi mäso veľmi chutilo. Ako malá som na návštevách zo všetkých chlebíkov vyjedla šunku. Rodičia mi nenápadne vždy dohovárali, ale keď to bolo také dobré. Keď sa ešte u nás doma robili halušky so slaninou, zjedla som ju ako prvú. Ale po tom videu som sa rozhodla, že to zmením. Už nebolo cesty späť.

Nešlo mi do hlavy, že máme domácich miláčikov, pre ktorých spravíme čokoľvek. Spia s nami v jednej posteli, utekáme s nimi v noci na pohotovosť, keď im je zle. Neplatí to však pre zopár druhov zvierat, ktoré sa jedia.V tom prípade je nám to jedno a nechceme ani o tom radšej vedieť. Tam zrazu nemáme zľutovanie, nechceme vidieť ako sa k nám dostane tá saláma, jaternica, biftek.

Pri tomto impulze som začala inak vnímať chovanie zvierat a už som zrazu milovanú slaninu, tlačenku, či jaternicu nemohla zjesť.  Jednoducho to nešlo. A to som ešte netušila o zdravotných ťažkostiach,aké to spôsobuje. Akú veľkú daň platíme túto nevedomosť chorobami, ktoré postihuje také veľké možstvo ľudí, že sme ich začali nazývať civilizačnými.

Pozrite si toto krátke video, kde Melanie Joy vystihuje túto problematiku.