Sem-tam sme zvykli s Peťom chodievať do reštaurácie. Sami dvaja, s kamarátmi a potom s deťmi. Pamätám si, ako mi bolo nepríjemné sa dohadovať o mojej strave s čašníkom pred ostatnými. Čo si o mne pomyslia druhí, že zas vymýšľam. Niekedy som nenápadne šla za čašníkom k baru, aby ma nik nevidel a dohodla sa dopredu. Aj Peťovi to bolo nepríjemné. Alebo som si radšej na jedenie nič nedala. Podvedome som chcela zapadnúť, ale keďže som sa stravovala inak, tak som to tak nenápadne vybavila, nech si to nik nevšimne.

Bála som sa, čo si o mne druhí pomyslia. Ten strach máme v sebe asi od detstva. „Neplač, nekrič, čo si o tebe pomyslia susedia, keď ťa uvidia? Nerob scény vonku, pozri koľko je tu ľudí!“ A keď vyrastieme, už to máme zabudované niekde v tej našej hlave, že si na to dávame pozor. Častokrát robíme veci, aby si druhí o nás nemysleli niečo zlé. Ale čí život potom žijeme? Taký, aby sme sa páčili druhým ľudom? Toto som si nejak tak postupne začala uvedomovať a zistila som, že žiť tak, aby som vyhovela druhým, ma nerobí šťastnou. Ja chcem žiť svoj život tak, aby som bola šťastná ja. Je to predsa môj život, nie niekoho druhého.

Keďže stále niečo meníme, za nejaký čas sa toho nahromadilo toľko, že náš život je oproti klasickej rodine veľmi odlišný. Stravujeme sa inak, rodila som inak, vychovávame inak ako štandard, vzdelávame inak naše deti, máme minimalistický vzťah k veciam ako obyčajne býva zvykom, máme inakší rytmus života, vlastne máme úplne iný životný štýl ako väčšina ľudí. Vytŕčame z radu na mnohých frontoch. A samozrejme, že to veľa ľudí komentuje, komentovalo a asi aj bude komentovať. Čo sa však zmenilo, je náš postoj k tomu, čo si o nás niekto pomyslí.

Vlastne nám na názore druhých ľudí nezáleží. Nikdy nebudem spĺňať presne to, čo by ten druhý chcel, a je to tak v poriadku. Každý jeden sme iný. Veľmi veľa vecí robíme inak. Už som si za ten čas zvykla, že ľudia gúľajú očami, zasmejú sa, prípadne na mňa vyletia, čo zas musím robiť inak, prečo to zas mením, a čo zase zmením o týždeň… Niekoho to uráža, niekto to ignoruje, niekto je zo mňa nervózny. Preto som sa dlhý čas snažila napriek tomu, že som to robila inak, zapadnúť medzi ostatných naoko, ako v tej reštaurácii. Aby som nikoho neznervózňovala, neiritovala, neprovokovala. Ale ozaj som bola ja ten dôvod, že sa cítili iritovaní, nervózni? Keď stretneme v lese hada, niekto sa ho zľakne, niekto ho začne skúmať a niekomu pripadá nechutný. A pritom je to stále ten istý had. Je to len náš pohľad na to zviera, v tomto prípade. Je taký, aký je. My máme na neho svoj názor, ale jeho to nezmení. Je to len náš názor, pocit. Toho hada to nedefinuje. On nemôže za to, čo v nás vyvolá. Je aký je.

Keď som nad tým tak rozmýšľala, kládla som si otázku: „Prečo mi tak záleží na tom, čo si kto o mne pomyslí?“ A zistila som, že netuším. Chcem byť pred niekým iná, aká som v skutočnosti? Chcem niečo predstierať, aby som zapadla do davu? Chcem sa tváriť, že naoko robím veci ako ostatní, keď cítim, že to má byť inak? Nenašla som odpoveď, ktorá by ma uspokojila. Aj keď sa budem správať tak, ako si predstavuje ten druhý, aj tak mu nevidím do hlavy a neviem ovplyvniť to, čo si o mne pomyslí. A vlastne je to také dôležité, čo si o mne myslí? Keď chce, nájde si dôvod a skritizuje ma aj tak. Nezabránim mu v tom. Keď si niekto chce o mne myslieť, že som šiši, iná, bláznivá baba, prepnutá, nech si myslí! Ja sa teším, že som iná, nie je to pre mňa nič negatívne. To, čo si ktokoľvek o mne myslí, nie je môj problém, je to jeho problém. Jediné na čom záleží je, čo si o sebe myslím ja! Niekedy ma netankuje ani to, čo si o mne myslí Peťo. A to s ním žijem 15 rokov. Ale v zásade viem, čo si myslí a už sme takí šiši obaja, takže je to super!

Časom som začala názor druhých ignorovať, lebo prestal byť pre mňa dôležitý. Ak ma zaujíma niečí názor, opýtam sa. Prišlo to nejak postupne, ako sme si začali s Peťom veľa študovať zahraničnú literatúru vo forme audiokníh, počúvať podcasty. Aj tam sme veľakrát počuli, že na názore druhých nezáleží, jediný názor, na ktorom záleží je ten náš, len vtedy dokážeme žiť autentický život. To neznamená, že nám na rodine, či priateľoch nezáleží, práve naopak. Radi sa s nimi stretávame a rozprávame sa na témy, ktoré máme spoločné. Keďže však máme tak veľmi odlišný životný štýl od väčšiny ľudí, je logické, že s tým, čo robíme, možno nesúhlasia. Ja ani neviem, lebo sa ich nepýtam. Už sme veľkí, nepotrebujeme na náš život súhlas okolia. Nie je to ich povinnosť s nami súhlasiť. Nemusíme sa na všetkom zhodnúť. Stačí, keď sa budeme rešpektovať. To je to, čo je na tom kľúčové. Rešpekt.

Môžem nesúhlasiť s väčšinou okolia, že sa nestravuje tak ako my. Ale je to ich rozhodnutie a my ho rešpektujeme, lebo oni si za svoje činy nesú následky a my zas za svoje. A tak ako nám je jedno, čo si kto robí, ako žije, tak je nám aj fuk, čo si kto o nás myslí. Nezáleží už na tom. Náš život s Peťom to nijak neobohatí. Možno naším bláznivým životným štýlom niekoho inšpirujeme. A to je super! Veľa sa smejeme, ba až rehoceme a ľudia sa otáčajú, lebo veď sme vo výťahu, na ulici. Alebo sa naháňame ako kozy. Veď to sa nepatrí, už sme dospelí. A čo? Dospelí majú zakázané sa smiať, behať, blázniť, šantiť? Alebo sa máme rehotať doma, aby nás nik nevidel? Tak sa podľa nich strápnim, ale ja sa parádne zabavím. Tých ľudí v meste už možno nikdy nestretnem, a keby aj, tak čo? Nech si o mne myslia, že som čudná. Mne to nevadí. My sa zabávame. My žijeme svoj život naplno. A my ho chceme mať veselý.

Príliš dlho som žila v strachu, čo si kto o mne pomyslí. Dnes si hovorím: „A nech si myslí. Je to jeho vec. Mňa sa to netýka. Je to jeho hlava, nie moja.“ Som pre niekoho trápna? Nech. Je to jeho problém, nie môj. Áno, je to jeho problém, nie môj. Na nejakú situáciu sa vieme pozrieť tak aj tak. Mám susedku, ktorá sa stále na všetko sťažuje. Je slnečno a ona frfle, že príliš teplo a je sucho. Potom prší, zas je zle, lebo je všetko rozmočené. Zjavne máme tie isté teplotné podmienky, keďže sme susedky. My sa tešíme. Je leto, super! Budeme sa kúpať. Prší? Super, aspoň nemusím v ten deň polievať. Máme iný uhol pohľadu na tie isté skutočnosti. A tak je to so všetkým.

Ja som sa rozhodla byť šťastnou, a tak sa nenechám obmedzovať strachom, kto si čo o mne pomyslí. Je to cudzí človek a ja sa mám báť, čo si myslí? Veď je to absurdné. Keď mám chuť a nikoho nerušíme, rehoceme sa s deťmi hocikde. Vyplavuje to hormón radosti. Rada sa hýbem, behávam všade možne. Sem tam cvičím na ihrisku, keď sa deti hrajú. Nestojím, nesedím tam ako ostatné mamičky, robím drepy. Možno si pomyslia: „Načo sa hrá, že tu robí drepy? Pred kým sa predvádza?“ Ja nepotrebujem byť pre nikoho zaujímavá (okrem Peťa a našich detí), ani sa pred nikým predvádzať. Sme ohľaduplní, ale slobodní. Keď ide okolo nás kočík so spiacim bábätkom, tak zadržím dych a potom pokračujem v jašení sa, alebo v spievaní, alebo v tom, čo sme práve robili, ak to bolo hlučné. Neznamená to, že nerešpektujeme to, kde žijeme, my máme akurát svoj svet, takú našu veselú bublinu. Nechceme byť niečím zaujímaví, my sme sami sebou nielen doma, ale všade.

Tým, že mi prestalo záležať na tom, čo si o mne niekto myslí, sa mi veľmi uľavilo. Konečne mám pocit, že ja ovládam svoj život. Mám kontrolu nad svojím životom, lebo ho žijem tak, ako chcem. Je to obrovská sloboda.

Peťovi to trvalo trochu dlhšie. Sem-tam pri výmene názorov mi ešte zvykol šplechnúť vetu: „No, vidíš a potom sa nečuduj, že si o tebe toto myslia!“ A ja som mu na to povedala: „Ale mne je úplne jedno, čo si o mne myslia. Toto je môj život, nie ich.“ Asi to predsa máme zakorenené veľmi hlboko. No nedávno mi Peťo hrdo rozprával, ako už trénuje čašníkov, keď ide na obed, že je rozdiel medzi vegánom a vegetariánom a teda on chcel toto a nie tamto. Už sa neskrýva, ale tak ako všetci ostatní, aj on si objedná, akurát si povie, čo tam nemá byť. A keď sa ho začnú potom pýtať čo a prečo neje, tak sa pustí do debaty. Nedávno sme sa akurát o tom rozprávali. Bol na služobnej ceste a hovoril mi, že už sa nepotrebuje začleniť do nejakej skupiny, ale je úplne spokojný s tým, dokonca je rád, že to robí inak. Je sám sebou. Nepotrebuje sa na nič hrať, že robí všetko ako ostatní, lebo taký nie je. Už sme veľkí, už sa nepotrebujeme nikomu, okrem seba a našich detí páčiť. Nedám si zo slušnosti aperitív, lebo som na svadbe, a budú na mňa ľudia zazerať, ak si nedám. My jednoducho nepijeme, ani kvapku, ani jeden z nás. Podľa mňa sa nepatrí, robiť sám sebe napriek. Naše heslo je, že máme každý deň najkrajší deň v našom živote a jednoducho takéto starosti si na svoje plecia rozhodne nebudem pridávať. Navyše, keď nie sú moje, ale sú to starosti niekoho iného. My volíme slobodu, stále a všade.

V čase, keď ešte vegánstvo nebolo také rozšírené, som častokrát počula túto famóznu poznámku: „Treba jesť všetko s mierou.“ Zo začiatku ma to nesmierne vytáčalo, mala som si chuť vlasy vytrhať, potom som mala obdobie, že som sa šla hádať do krvi, a potom som bola zas ticho. Striedalo sa to a teraz ma to pobaví, usmejem sa popod fúz. Už nepotrebujem nikoho presviedčať, zistila som, že každý si zaslúžime rešpekt. Je to každého vec, čo si dá do svojho tela. Každý nesieme následky za svoje činy. Minule som videla parádne video, kde spomínali tento pamätný výraz a tak dobre som sa pobavila, že som rovno sadla a rozhodla som sa napísať o tom blog. Nadišiel čas…

Robiť veci s mierou je fajn pri niečom, čo nám neubližuje. Napríklad, dieťa miluje hrať na husle. Každý svoj voľný čas venuje hraním na husle. Niekedy hrá dlho do noci a ide neskoro spať a potom ide unavené do školy, nespraví si úlohy, lebo stále hrá a hrá. Vtedy príde rodič a povie: „Bolo by fajn cvičiť s mierou. Aby si sa dobre vyspal a oddýchnutý šiel do školy a stihol sa aj pripraviť.” Tam je miera veľmi fajn. Lebo hranie na husliach je v zásade pozitívna činnosť, len aby nezasahovala a nebola na škodu niečomu inému, tiež dôležitému.

Ale pri veciach, čo nám ubližujú to neplatí. Nik nepríde s otázkou: „Koľko by som si tento týždeň mal pichnúť heroinu?” Tam nie je miera, lebo vieme, že nám to škodí. Tam je miera nula. Žiadna tolerancia, nič, niente, nada. Ako pri cigaretách. Dnes už vieme, že sú zdraviu škodlivé, a tak sa tiež nepýtame: „Koľko cigariet by som mal tento týždeň vyfajčiť?“

Miera patrí len k niečomu, čo je pre nás prínosom. Hoci všetko strávime, neznamená to, že je to pre naše zdravie prospešné. Organizmus roky vydrží fajčenie, masívne množstvá alkoholu, jedla, či iných toxínov. To ale neznamená, že mu to prospieva. Ak nevidíme do piatich minút, čo to s nami spraví zvonku, neznamená, že sa vnútri nič nedeje. Pečeň nemá nervové zakončenia, roky nebolí a môže byť pritom dosť vážne poškodená, napríklad. Hoci v tej chvíli necítime, čo nám v tele robia nitráty (konzervatny), heme železo (prítomné len v živočíšnych potravinách), heterocyklické amíny (vznikajú pri vysokých teplotách), polycyklické aromatické uhľovodíky (vznikajú pri vysokej teplote a spaľovaním organických zlúčením s obmedzeným prístupom kyslíka), že je to ok. Nie je. A preto stále, už 15 rokov tvrdím, že nie, nejem všetko s mierou. Moje telo nie je na to uspôsobené, nemám drápy, rezáky na trhanie koristi a neviem vyvinúť takú rýchlosť, aby som ju chytila. Hoci ľudia vynašli luk a šíp, čím chytili zver, neznamená, že ju budem jesť, lebo je dostupná. Luk a šíp je nástroj. Takisto ľudia skonštruovali mixér, ktorý rozomelie klinec na prach. Neznamená to, že ten klinec budem teraz jesť, lebo je vo forme, ktorú dokážem dostať do tela.

Vážim si moje telo natoľko, že jednoducho nebudem tam dávať niečo, čím ho ničím. Zámerne, či vedome. Preto stále čítame, vzdelávame sa a na všetkom čítame zloženie. Ak nepoznáme nejakú prísadu v zložení, nekúpime to. Tých informácií je toľko protichodných, že to ľudí mätie. Na internete sa toho popíše veľmi veľa, je mnoho blogerov, čo píšu len svoje pocity, nie vedecky podložené fakty. S tým súhlasím, takých informácií je veľmi veľa, jedni hovoria tak a druhí inak.

Tak sa teda pozrime, čo na to hovorí  Svetová Zdravotnícka Organizácia. Čo je SZO? Svetová Zdravotnícka Organizácia SZO alebo WHO je medzinárodná organizácia systému OSN, vystupujúca ako koordinačné centrum v medzinárodnom verejnom zdraví. Má približne 7000 zamestnancov pracujúcich v Ústredí Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve a v šiestich regionálnych úradoch SZO po celom svete. To by už mal byť dôveryhodný zdroj. Okrem toho je ešte kopec doktorov, čo majú roky a roky praxe, či výskumov za sebou ako napríklad Micheal Greger, Neil Barnard, Garth Davis, Colin T. Campbell, Caldwell B. Esselstyn, John McDougall, Dean Ornish, Michelle McMacken, Micheal Klaper a mnoho ďalších. Všetci tvrdia to isté. Pre zdravie nie je prínosom jesť všetko.

Vrámci Svetovej zdravotníckej organizácie SZO (WHO) je Medzinárodná skupina pre výskum rakoviny (Internation Agency for Research on Cancer – IARC). Táto skupina sa špecializuje výskumom rakoviny Bola založená v roku 1965. Je to multidisciplinárny výskumný inštitút s expertízou v epidemiológií, laboratórnych vied, bioštatistiky a bioinformatiky.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) má kategórie 1 až 4, kde definuje čo spôsobuje, či nespôsobuje rakovinu.

Skupina 1: spôsobuje rakovinu (napríklad azbest, tabak a aj spracované mäso) – WHO definuje spracované mäso ako mäso, ktoré bolo nasolené, sušené, fermentované, údené alebo inak spracované na zvýšenie chuti a trvanlivosti. Väčšina spracovaného mäsa obsahuje bravčové, hovädzie, ale takisto hydinu, vnútornosti, či vedľajšie produkty ako krv. Zahŕňa napríklad hot-dogy, šunky, klobásy, konzervované hovädzie mäso, mäso v konzerve, mäsové omáčky.

Skupina 2A : možno spôsobuje rakovinu (červené mäso) –  WHO definuje červené mäso ako svalové mäso cicavcov, kde patrí hovädzie, bravčové, konské, kozie, baranie, teľacie, jahňacie.

Skupina 2B: môže spôsobovať rakovinu

Skupina 3: nie je klasifikované ako príčina rakoviny

Skupina 4:  pravdepodobne nie je príčinou rakoviny.

Toto je delenie podľa svetovej zdravotníckej organizácie WHO. Medzinárodná skupina pre výskum rakoviny (IARC) má 22 expertov v 10 krajinách sveta. Žiadny bloger, toto nie sú moje pocity, alebo niekoho iného, toto sú fakty. Bolo vyhodnotených viac ako 800 štúdií ohľadom rakoviny pri ľuďoch (niektoré štúdie poskytovali dáta pre oba typy mäsa, spolu viac ako 700 epidemiologických štúdií, poskytuje dáta o červenom mäsa a viac ako 400 štúdií poskytuje dáta ohľadom spracovaného mäsa. Ak niečo spôsobuje rakovinu a je v rovnakej skupine ako azbest, či tabak, má u mňa mieru konzumovania NULA.

Pri domácej čokoláde som ochotná viesť rozhovor, kde je miera. Nie je to, to, čo vyživuje telo, ale mu ani neškodí. Prísady čokolády nie sú klasifikované v 1. a 2. skupine, tam je priestor na určenie miery, či si dáme dva, alebo štyri kúsky, či celú. Ale ak bola zelenina upravovaná tak, že spadá do 1. skupiny (spôsobuje rakovinu) alebo 2. (môže spôsobovať rakovinu), je to takisto pre nás znamenie, že to nejeme. Nerozmýšľame, či máme na to chuť, jednoducho to nejeme, bodka. Keď mi spadne keksík a niekto mi naň stúpi a celý ho rozmrví, nebudem ho zoškrabávať zo zeme. Už to nie je jedlé. A tak sa aj my staviame k 1. a 2. skupine podľa delenia SZO. Nie je to pre nás jedlo.

Pri množstve jedla je miera fajn na to, aby sme sa neprejedali. Keď idem sem-tam v nejakom centre cez food-court okolo obeda, taniere sa prehýbajú od jedla, prejedáme sa. Tam miera nie je žiadna. A bola by určite namieste, kedže nadváha vrámci populácie len stúpa. Zdravé jedlo nám prospieva, ale ak ho zjem veľmi veľa, zaťažím svoj žalúdok, tak či onak. Deti ešte majú tú správnu mieru, kedy prestať. Môžu mať pred sebou tú najväčšiu mňamku, keď majú dosť, jedlo ich viac nezaujíma. Tomu hovorím miera. A kráľovská! Keď to zhrniem, ľudia jedia všetko a veľa, namiesto toho, aby jedli zdravo a málo.

V predošlom blogu sme napísali naše dôvody, prečo sme sa dali na domáce vzdelávanie. Sme radi slobodní. Sme radi, keď vidíme naše deti šťastné, spokojné. S nikým nesúťažíme, ani sa neporovnávame, robíme to preto, lebo nám to takto jednoducho vyhovuje. Robíme to horšie? Robíme to lepšie? Ani jedno, ani druhé. Nie sme lepší, ani nie sme horší. Sme iní. Je to tak najlepšie pre nás. Môžno pre vás nie, a to je v poriadku. My nechceme nikoho nahnevať, nehľadáme kritiku, prečo to je zlé. My sme dospelí ľudia, máme svoj rozum, zvážili sme pre a proti a ideme svojou vlastnou cestou. Tá vaša cesta je iná a je to v poriadku. Je to každého slobodné rozhodnutie, či dá, alebo nedá svoje dieťa do školy, v tomto konktrétnom prípade. Vieme, že domáce vzdelávanie nie je pre každého, to ani nechceme týmto blogom naznačiť. Po príchode hypermarketov zmizli menšie obchody? Nie, jeden ide nakupovať tam a druhý inam. Máme možnosť voľby, a to je predsa super! My nechceme, aby učitelia prišli o prácu, to sme tým prvým blogom vonkoncom nenaznačovali. My sme poukázali na fakt, že je možné aj domáce vzdelávanie. To je všetko. Ani sme to nechceli veľmi propagovať, kedže už toho toľko robíme inak, ale….

Dostali sme mnoho otázok, prečo robíme to, čo robíme a ako robíme to, čomu veríme, tak o tom všetkom píšeme. Vlastne odpovedáme na otázky, otvárame ľuďom obzory, že sa to dá aj inak. Neobetujeme sa. Aj ja potrebujem čas pre seba, aj Peťo ho potrebuje. Všetci ho potrebujeme, aj deti ho potrebujú. Aj mňa baví prispievať do rodinného rozpočtu prácou, ktorá má baví a už tri roky pracujem z domu. Navyše chceme veľa času tráviť s deťmi, ktoré sme vedome chceli. Tak sme sa rozhodli ich, ak je to možné, neodkladať do štátnych inštitúcií, ale tráviť s nimi, čo najviac času. Učiť sa od nich ľahkosti bytia a radosti zo života. Ak vás to neinšpiruje, nečítajte to! Ak sa vám to páči, napíšte nám a poradíme, ako to zrealizovať. Ak vás iritujeme, máme pre vás jednoduché riešenie, nesledujte nás. My tiež sledujeme len ľudí, čo nás inšpirujú. Ak napríklad nenávidím cestovanie, nebudem sledovať niekoho, kto je nomád a pracuje odvšadiaľ, lebo má tak nastavenú prácu a kritizovať ho, že to robí zle, lebo potrebujeme mať predsa zázemie. Ja asi potrebujem mať zázemie a on zjavne nie. Neporovnávajme sa, každý to robíme inak, nikde nie je napísané, že toto je dobré a toto zlé. To sú naše pocity. Ak je niekto šťastný, že ide každý deň do školy, super! Ja som šťastná nebola, ani Peťo a tak sme hľadali pre naše deti inú cestu, aby nedopadli ako my. Myslíme si, že sme na tomto svete na to, aby sme mali každý deň ten najkrajší deň vo svojom živote. Všetko je uhol pohľadu. Pre niekoho je kolektív, socializácia najdôležitejšia méta. Pre nás nie, my máme iné hodnoty. Ani lepšie, ani horšie, len iné. A takto funguje u nás v bežné dni…

Ešte skôr ako sa to všetko u nás zobudí, idem si zabehať, zaplávať, meditovať. Podľa toho, čo mám chuť robiť.  To je môj čas. Deň odštartovať športom je pre mňa veľmi príjemný začiatok dňa. Do uší si pustím audioknihu, alebo podcast, na tému výživy, podnikania, vzdelávania, minimalizmu, čohokoľvek inšpiratívneho. Hodina, až hodina a pol behu, k tomu slnko, dážď, sneh, vietor, beriem čokoľvek. Ja idem šporotovať, a nie je zlé počasie, len nevhodné oblečenie. To je čas len a len pre mňa. Tu som sama so sebou a tu naberám energiu, som potichu, aby som mohla potom celý deň rozprávať, haha. Peťo behá tiež ráno, alebo po práci sa zoberie do lesa a tam si zas on odbehne svojich 10-15 km. Čas pre seba potrebujeme každý, aj ja, inak mám pretlak. Potrebujem ticho na fungovanie. A ideálne je ráno. Potom sa zapojím do intenzívneho domáceho kolobehu a zvládam to s oveľa väčšou ľahkosťou, keď mám už svoj čas vybavený. Ale žiadny stres, na všetko treba čas, aby sme to zvládali v rodinnej pohode. To je základ úspechu a spokojnej mamy, a tým pádom celej rodiny. Nervozita nie je produktívna. Nepodávam v nej žiadne výkony, navyše sa v nej necítim komfortne.

U nás sa vzdelávame formou zážitkového učenia. Čo to znamená? Jednoducho, učíme sa cez zážitky. Deti sa učia pri hre, pri domácich prácach, či iných zmysluplných aktivitách.

V podstate sú to dve oblasti, ktoré neustále kombinujeme: teória a prax

Teória sú predmety ako je písanie, čítanie, počítanie. Naša úžasná pani učiteľka a kamarátka, ktorá nás má na starosti ako garantka nám zohnala všetky čítanky, písanky, šlabikáre, a tak môžeme cvičiť teóriu. Potom máme náuku o svete, kde je biológia, geografia, všetko súvisiace s tým, kde žijeme, čo je príroda, ľudský organizmus, skrátka, čo nás obklopuje. Na teóriu využívame encyklopédie, či iné informačné kanály. A potom je tu praktická časť zážitkového učenia. To znamená, že si teoretické poznatky aplikujeme v praxi. A tieto dve línie prelíname. Neustále. Teória bez praxe mi nikdy nedávala zmysel a naopak teória mi pomáha, aby sme vedeli, čo všetko v praxi môžeme sledovať. Ak to mám brať tak školsky, tak cez deň máme určite hodinu prírodovedy, vlastivedy, výtvarnej výchovy, telesnej výchovy, angličtiny, matematiky, hudobnej výchovy a slovenčiny. V teréne. Naša učebňa je všetko okolo nás. Naše učenie prebieha formou hry. Nesústredíme sa na jednu aktivitu, že teraz si precvičujeme toto, a tak nič iné nerobíme.

Napríklad: chystáme sa nakupovať. Deti na papier napíšu zoznam, čo nám treba. Ja diktujem a oni píšu. Potom zrátajú, koľko vecí sa chystáme nakúpiť. Tak vedia, z akých surovín doma varíme, pomáhajú v obchode nakladať do košíka. Rátame, či potrebujeme 2 avokáda alebo 6. Skenujú čiarové kódy, aby sme zistili cenu. A vlastne taká obyčajná, ale podstatná činnosť, nám v praxi dá veľmi veľa. Čítanie, počítanie, logické myslenie, čo sa kde nachádza, prečo toto nám treba a prečo tamto nejeme. Snažím sa vymýšlať zmysluplné činnosti.

Nevymýšľam hry, ktoré mi nedávajú zmysel, ale skôr objavujeme svet a snažíme sa ich zapojiť aj do chodu domácnosti, aby vedeli, že nemáme sluhu, ale treba si po sebe tanier odniesť, poďakovať sa za obed, lebo ho niekto navaril. Jarka umýva riad, ak sa jej chce. Obaja radi vysávajú, takže vysávame vždy dvojmo. To trochu krotím, lebo to by sme vysávali dokopy aj dve hodiny… neverili by ste, aká je to zábava, také obyčajné vysávanie. Vysávajú si potom nohy, tričká, tam zas objavujeme fyziku, napríklad. Utierame spolu prach, niekedy sa skrývam a robím to na tajňáša, ak to chcem šup-šup. Deti radi upratujú, ak je to pre nich zábava, takže akonáhle ma zahliadnu, každý dostane handričku a už hlásim, kde som ešte nepoutierala a popri tom skúmame, ako sa ten prach tvorí a podobne. Neplatí to na upratovanie hračiek, nechápem prečo, veď to je zábava tiež, nie? Zjavne nie.

S obedom tiež často pomáhajú. Ak majú chuť, starší dvaja sa pridajú ku mne a spolu krájame zeleninu. Popri tom sa rozprávame o tom, čo robili, alebo aký je ďalší plán, či hráme slovnú hru, ktorú už tak zvoľna hráme asi rok. Niekto povie slovo a na to isté začiatočné písmeno vymýšľame iné, nové slová. Nemáme to nikde spísané, že teraz ideme zámerne počítať, alebo trénovať slovnú zásobu. Príde to tak samo. Postavia sa na šamrlíky, dostanú dosku na krájanie, ostrý nôž a pomáhajú. Ostrý nôž? Ozaj? Áno, my doma nepoužívame na krájanie bakelitové nože, prečo by mali deti? Už dávno sme sa s Peťom zhodli, že ich chceme naučiť používať reálne predmety, ktoré sa nachádzajú v domácnosti. Nemôžeme riskovať, že si ublížia. Predstavte si, že používame bakelitové nože. Môžu s nimi robiť čokoľvek, lebo tie nože nekrájajú. Potom jedného dňa sa im dostane ozajstný nôž do ruky a dorežú sa. Nie, u nás dostali do rúk rovno ostrý nôž, ostré nožnice, ihlu a podobne. Bola som s nimi celý čas, kým sa naučili ich poriadne používať. Nik sa nikdy neporezal, nik si neodstrihol prst, nik sa nepichol ihlou. Ak sa niekto poraní, som to ja. Ale to je iný príbeh.

Nie je to o tom, že im dávame nebezpečné predmety do rúk. Je to o tom, že sa nemusím báť, keď sa dostanú bez môjho dozoru k nožu. Vedia, že nôž je ostrý, a tak s ním aj zaobchádzajú. Je to časovo náročné? Áno, je. Zo začiatku je to niekedy priam vyčerpávajúce, ale my sme chceli vedome deti, a tak sa im aj podľa toho venujeme. Nedávame im tablet do ruky, že tu máš, teraz ma neotravuj, lebo varím. Nie, kto bol u nás, vie, že takto nefungujeme. Ako budú rásť, nás budú potrebovať stále menej a menej, a tak sa snažíme užívať si s nimi každý ohamih. Žiť v prítomnom okamihu. Je to veľká vec, nie sme naučení sa sústrediť na tu a teraz. Deti zas žijú tu a teraz. Takže sa snažíme skĺbiť tieto naše dva svety, denno denne. Ale späť k tým ostrým nožom. Znie to bláznivo, ja viem. No, máme poruke najskôr gumené autá, ktoré deťom neublížia, či nejaké cvičné ulice? Nie, tam im vysvetľujeme, čo je bezpečnosť. A toto je to isté. K používaní hrebeňa nie je potrebná taká inštruktáž, podám do ruky, niekto si z neho spraví autíčko a šúcha ho po zemi, Jarka sa s ním češe a Ondrej od neho uteká. Pri ostrých predmetoch je inštruktáž dlhšia. Keď krájajú, stále ich mám pod dohľadom, ale už vidím, že vedia, čo držia v ruke a sú hrdí, že môžu. Majú našu dôveru. Robíme spolu všetky domáce práce a zapájam ich aj do varenia, pečenia. Keď vidíme, ako sa jedlo chystá, viac si ho vážime. Spolu polievame kvety, vnútri aj vonku. Keď sa na to tak pozrieme, tak všade sa dá k niečomu priučiť. Vonku v lete spolu sadíme, trháme burinu, rýľujeme, polievame, zbierame úrodu a vidíme, ako sa semienko zakorení a vyrastie z toho kvetinka, strom. Chodíme po záhrade a učíme sa, aké buriny sú jedlé. Ak sa mi zdá niečo zaujímavé, zavolám ich. Ukážem im a keď ich to zaujme, porozprávame sa o tom viac. Ak nie, lebo robia niečo iné, tak utekajú naspäť tam, odkiaľ prišli. Už dlho sledujú mesiac na oblohe. Keď sa začali pýtať, prečo je raz tma a raz deň, tak Peťo kúpil glóbus a odvtedy sa učíme o našej slnečnej sústave. Spravili sme so doma z fitlopty Slnko, okolo Zeme lietal Mesiac a hrali sme sa. Často sa k tomu vraciame, je to pre nich zjavne veľmi zaujímavá téma. Teraz končí leto, je zimšie, a teda zisťujú, prečo a ako sa Zem odkláňa od Slnka. Pozeráme k tomu videá, aby si to lepšie vedeli predstaviť a povieme si vždy niečo nové aj.

Takisto aj ľudské telo nás zaujíma, je to predsa naša jediná schránka na tento život, je to to najcennejšie čo máme, náš chrám. Potrebujeme vedieť o ňom čo najviac, aby sme vedeli sa o neho starať s patričnou úctou. Keď niekomu zabehlo, otvorili sme encyklopédiu a pozerali sme ako dýchacia trubica a pažerák sú vedľa seba, kde sú prepojené, a čo znamená,  keď sa rozkašleme. Keď sa porežem, skúmame krv, čítame si z čoho sa skladá, čo spôsobí, že rana prestane krvácať a podobne. Skrátka každý podnet, zakopnutie, škrabanec, máme ako námet pre štúdium a hľadanie vysvetlenia, čo sa v tele deje a prečo. Neverili by ste, koľko sa toho naučím ja, ako im to čítam a spolu si to opakujeme, aby sme tomu rozumeli.

Tie klasické predmety ani nespomínam, tie máme vlastne stále. Prelínajú sa celým dňom. Stále niečo rátajú, počet palaciniek, autíčok, kamienkov, ceruziek, dielov na železnicu, vidličiek, vankúšov, tričiek, topánok…. Čokoľvek sa dá rátať. Čiže matematika je u nás na programe niekoľko krát za deň, nielen jedna vyučovacia hodina. Písanie tiež, píšu nálepky na lekváre, aby sme vedeli, ktorý je akej príchuti. Píšu zoznam do obchodu. Ruku si cvičia sami, kreslia každý deň, niekoľko obrázkov denne. Ledva ráno rozlepia oči, sadnú za stôl a kreslia. Prídeme z nejakej akčnej činnosti, opäť idú za stôl a potichu kreslia, a píšu, čo vedia. Momentálne sú to mená celej rodiny. Teraz už máme tému Vianoc, napríklad. Neviem prečo, keď ja ešte chcem mať leto, ale čo už. Na stole máme stále ceruzky, gumu a papiere, aby si k tomu kedykoľvek mohli sadnúť, keď chcú. Okrem matematiky, písania a neustáleho kreslenia, spolu čítame. Keď sme v obchode, čítame nápisy potravín, názvy na ulici, čohokoľvek a Peťo im každý večer číta rozprávku pred spaním. Ani pri týchto klasických predmetoch nepotrebujeme sedieť v lavici, ale vykonávame inú zmysluplnú činnosť, aby sme toho cez deň viac stihli.

Máme však pár pevných aktivít, ktoré sú denne v našom rozvrhu. Pohyb na čerstvom vzduchu a učenie sa cudzieho jazyka. Deti sa potrebujú vyblázniť a potrebujeme všetci aj čerstvý vzduch. Toho im (nám) treba veľa a každý deň. A tak doobeda chodíme von, či je pekne, či škaredo, čerstvý vzduch musí byť. Máme na ulici fajn partiu kamošov približne v rovnakom veku, a tak sa premávajú na kolobežkách, bycikloch, hrajú sa v piesku, alebo len tak skúmajú rastliny v poli, čo okolo nás rastú. Vymýšľajú si hry, pretekajú sa, zbierajú orechy, rozprávajú sa, chichocú sa, pomáhajú si vyliezť na strom, skáču z výšky, hladkajú spolu kačky, mačky. Deti sa potrebujú vybehať, vyblázniť, deti sa jednoducho potrebujú stále hrať. Mimochodom aj dospelí. Stratíme potom tak radosť zo života a to je škoda. Ale to je na iný blog. Tu sa venujeme deťom, a tak dávame s Peťom veľký dôraz na to, aby sa poriadne vybesneli.

Druhá denná aktivita je cudzí jazyk, a ten sa učíme formou konverzácie. Pravidelne s nimi niekoľko hodín denne hovoríme po anglicky. Navyše u nás doma pozeráme rozprávky, filmy, dokumenty len v originálnom znení, čiže takmer len po anglicky. Cudzie reči otvárajú brány do sveta, my sme obaja študovali na francúzsko-slovenskom bilingválnom gymnáziu a vieme, že čím viac rečí, tým lepšie. A tak vedieme prirodzene aj naše deti. Peťo o tom píše akurát blog, ako sme sa my dvaja vrhli na angličtinu.

Inokedy máme zas hudobnú výchovu. Vďaka môjmu tatkovi, ktorý je učiteľom klavíra na konzervatóriu, mám veľmi pozitívny vzťah ku klasickej hudbe. Máme doma klavír a keď k nám prídu moji rodičia na návštevu, tatko hrá a mama s deťmi tancuje. Ako bývalá Lúčničiarka, učí deti láske ku folklóru. Bonus nad bonus. Tatko si zoberie jeden, alebo viac kusov vnúčat na kolená a spolu hrajú na klavíri, alebo deti v nemom úžase pozerájú, ako môjmu tatkovi behajú prsty po klaviatúre a ja počúvam božskú hudbu. Milujem klasiku. Tým, že som v tom vyrastala, klasická hudba ma upokojuje, má v sebe čaro, ktoré sa nedá opísať, treba ho zažiť. Keď nemáme poruke môjho tatka, púšťame si hudbu. Doma, v aute, počúvame, alebo spievame. Keďže som aj ja kedysi tancovala ľudové tance, aký taký základ mám a sem tam tancujem s nimi ja. Účíme sa rytmus, ladnosť pohybu, naťahujeme sa, posilňujeme, spievame, hráme jednoduché pesničky na klavíri spolu. Raz týždenne chodíme aj na gymnastiku, tak aj tam sa naťahujú, robia kotrmelce, chodia po kladine, visia na bradlách.

Náš deň vyzerá naoko veľmi obyčajne. Deti potrebujú mať aj svoj pokoj, a tak kontrolujem, aby zas tých podnetov nebolo príliš veľa, sú z toho potom nervózni. A tak máme voľné tempo. Nemáme povinnosť ráno ich rýchlo vychystať do školy, škôlky, nesúrime ich, lebo sa nikam neponáhľame. Obyčajne súria oni mňa, lebo kamoši sú už na ulici, alebo už chcú vyraziť na výlet, či inam. Ani ja nie som v strese, lebo jedno dieťa spí, po druhé musím ísť do škôlky a po tretie do školy. Nie som v strese, lebo nemáme kopec úloh, ktoré musíme po škole spraviť. Nie som v strese, lebo nenútim chodiť dieťa, niekam, kam nechce. Nenútim Jakru sedieť pol dňa, keď doteraz mohla pobehovať, ako sa jej chcelo. Nemusia byť potichu, vždy sa môžu opýtať na niečo, čo ich zaujme. A hlavne majú poruke niekoho, kto ich bezhranične miluje a vie, čo potrebujú. V škôlke, či škole sú super učiteľky, či vychovávateľky. Ale nik nepozná moje dieťa lepšie ako ja. Som s nimi od počatia, 24 hodín denne. Viem, že keď ma Ondrej náhodou nevidí v cudzom prostredí, rozplače sa. Potrebuje očný kontakt. Viem, čo platí na Jarku. Pozrú sa na mňa a v tej sekunde, viem čo im treba. V škôlke, či škole, popri ďalších desiatkach deťoch, to vychovávateľka, či učiteľka ani náhodou nemá šancu zistiť.  Aj keby veľmi chcela, nemôže každému takto vyhovieť. Mám potrebu ochraňovať moje deti, kým nebudú väčší a sami povedia, že už netreba. Nemyslím, si, že už sú vo veku, kedy si poradia úplne sami. Som v pozadí, ako ich sprievodkyňa, strážkyňa a zasahujem, keď to potrebujú. Vedia, že som tam, že sa na mňa môžu kedykoľvek obrátiť a ja ich podržím. Som tam pre nich tak dlho, ako to budú potrebovať. Nikam sa neponáhľame. Sami sa od nás odlepia, keď na to budú pripravení. Neobmedzujeme sa, len sa navzájom sprevádzame.

Učíme sa, ako riešiť konfliktné situácie, nie bitkou, sácaním, šikanou, ale komunikáciou. To je jedna z veľmi dôležitých oblastí, ktorej venujeme dosť času, lebo v reálnom živote je vždy niečo na pretras, čo sa pritrafí. Tým, že s deťmi komunikujeme, nik nemal obdobie vzdoru, ako som písala tu. A tak v tom rozprávaní sa o konfliktných situáciách pokračujeme stále. Až na druhom stupni základnej školy som sa sama vedela ako tak brániť, dovtedy som nerozumela, prečo sa mi niekto smeje. My sme boli doma vychovávaní inak. Učíme sa riešiť konflikty ľudsky, komunikáciou. Tomuto sa žiaľ škola veľmi nevenuje. Nemá na to priestor a rozumiem tomu, veď tam majú kopec detí, nemajú oči všade. Ale pre nás to je veľmi podstatné, ba až kľúčové. A už si teda veľakrát veľmi pekne vedia sami vybaviť nezhody. Zakričia na mňa, že majú problém a kým prídem, pochvália sa, ako to vyriešili k spokojnosti oboch, či troch. Lukáš im chcel minule čmárať do kreslenia. Tak ho posadili do jeho stoličky, dali mu papier a ceruzku do ruky a všetci spokojne kreslili. Nedávno zas boli u nás kamaráti, ktorí majú veľmi podobne nastavenú výchovu detí ako my. Päť detí v približne rovnakom veku, chceli hrať človeče nehnevaj sa, ale hra bola len pre 4 hráčov. Dvaja chalani a tri baby. A debatovali, kto teda chce hrať, kto nie, počítali sa a nejak im to nevychádzalo. Dohadovali sa asi pol hodinu. Stáli pri tom stole s rozloženou a nachystanou hrou, chalanov to dohadovanie potom prestalo baviť a tak potichu čakali, baby to komentovali. Potom náhodou išiel okolo dospelý a povedal, že ide jesť. V tom jedna z pätice čakajúcich na hranie zahlásila, že aj ona je hladná a išla s tatom jesť. A tak zvyšné 4 kusy zistili, že môžu hrať a začali hrať. Deti vo veku 4 až 6 rokov sa pol hodinu úplne pokojne dohadovali o tom, ako budú hrať. My sme Peťom sme boli v nemom úžase. Nikoho nevolali, nech to za nich vybaví, sami si poradili. Všetci spokojní, nik neplakal, nik sa nehneval, dokonca si zahrala neskôr aj fešanda, čo sa šla najesť, lebo po čase to chalošov prestalo baviť a kedže sa furt vyhadzovali, hra nemala konca. Podľa mňa im tieto zdanlivo banálne situácie dajú najviac. Nikto ich nedrezúroval, nenatútil im nejaký postup. Sami si ho dohodli a fungovalo im to.

Čo dodať na záver? Je to pre nás momentálne to najlepšie riešenie, a tak sme tomu prispôsobili naše fungovanie. Pracujem z domu večer, keď deti zaspia a Peťo sa snaží pomáhať, ako vládze. Často chodí veľmi skoro ráno do práce, aby prišiel skôr domov a prebral nachvíľu žezlo hlavného koordinátora, animátora, nech si vydýchnem a potom si opäť sadne za počítač zas večer, keď deťom prečíta rozprávku na dobrú noc. Keďže chodia skoro spať, večer máme dve až tri hodiny, kedy môžeme sa aj my dvaja rozprávať, pracovať, oddychovať. Je toho veľa? Áno je, netvrdím, že nie je. My sme radi spolu veľa a stále, nemáme zo seba ponorku. Sme spokojní, že takto chceme žiť náš život, lebo robíme to, čo nás baví a sme takto šťastní a furt niečo meníme, lebo život je zmena.

Bývala som závislá na čokoláde, respektíve na sladkom ceklovo. Nie na ovocí, ale na spracovanom cukre. Jedla som čokoládu, zmrzlinu, keksíky máčané v čokoláde, bonboniéry, nutelu, čokoľvek. Od detstva som milovala všetko sladké. Zmrzlinu som si dávala len čokoládovú, nikdy som si nedala ovocnú. Pripraviť sa o čokoládový zážitok? Ani náhodou. Čokoládu som jedla veľmi pomaly, treba si to predsa vychutnať. Časom som si všimla, že po každom jedle som si dala niečo sladké. Na základnej škole nás doma po vyučovaní čakal kakaový rez, snickers, mars, či bounty. Na strednej škole som si kupovala na ceste domov margotku. Každý deň. Jedla som ju pomaly, ako najväčší poklad. Bol to veľmi silný návyk. Veľakrát som si v nedeľu po nejakej oslave, kde som zjedla ani neviem koľko koláčov, hovorila, že od zajtra s tým seknem. No pri ďalšej príležitosti a nechutne dobre vyzerajúcom koláči, som neodolala a znovu som sa prejedla sladkého. Kto to zažil, vie o čom hovorím. Bola to závislosť! Ono sa to dá vlastne aplikovať na akúkoľvek závislosť, keď tak nad tým rozmýšľam, cigarety, alkohol…

Závislosť je, keď nám činnosť z krátkodobého hľadiska prináša potešenie, no z dlhodobého hľadiska nám škodí, ako písal Peťo v blogu. A teda, povedzme si otvorene, z dlhodobého hľadiska pojedanie sladkostí nikomu zdravie neprinieslo. Skôr naopak, prinesie kilogramy navyše, prekyslenie organizmu a iné neduhy…

Ohľadom jedla si to veľmi neradi pripúšťame, lebo jesť potrebujeme. Nemôžeme jednoducho nejesť. Nejde to, neprežili by sme. Teda ja určite nie, nie som žiadna breathariánka, na tej úrovni ešte nie som a neviem ani, či sa tam chcem dostať. Rada jem. Jedlo musí nielen dobre chutiť, ale aj pekne vyzerať. Rada si na jedlo spravím čas, sadnem si k nemu a jem pomaly. Už to ale nie je moja droga.

Odvykanie nešlo zo dňa na deň. Dôkladne som sa nachystala. Pripravila som si plán, krok za krokom. Bol to môj projekt, lebo už mi to celkom prekážalo, ako ma táto závislosť roky ovláda. Toľko krát som sa odhodlala, a vždy som sa k sladkému vrátila a pojedla som ešte viac, aby som to dohnala.

A tak som si vymyslela postup, ako sa tejto závislosti raz a navždy konečne zbavím. Časom som si tento návyk pojedania sladkého úplne vygumovala. Je to pre mňa extrémna výhra. Aj keď si výnimočne dám koláč, samozrejme rastlinný, nespadnem do blúdneho kruhu, už ma to neláka. Pravda je, že pečieme u nás sladké tak raz za dva týžne, ale ja to málokedy čo i len okoštujem. Peťo a okolie sa nad tým rozplýva, ako napríklad nedávno nad cheesecakom, ochutnala som jedno sústo. Je to také oslobodzujúce, že môžem si dať, ale nemusím. Už nemám potom vyslovený absťák.

Sladké v mojom jedálničku stále tvorí veľkú časť. Mozog potrebuje na fungovanie cukry. Ale! Jem ich najviac vo forme ovocia, sušeného ovocia, obilnín. Takých cukrov, čo nám z dlhodobého hľadiska prospievajú. Keď nakupujeme, okolo regálov s cukrovinkami ani nepáchneme. Pravda je, že si nepamätám, že by sme ako deti jedli veľa čerstvého ovocia, sušeného ovocia. To bola asi najzásadnejšia chyba, nevybudovali sme si návyk jedenia prírodných cukrov. Pri našich deťoch vidím, že klasické sladkosti nepýtajú. Máme sladké raňajky, veľa ovocia, sušeného ovocia a tak im tie sladkosti nič nehovoria.

Minule sme sa ocitli v Eurovei vo food courte akurát cez obed. Ľudia tam chodili s plne naloženými taniermi. Prechádzala som sa s Lukášom v nosiči. Pozorovala som, čo ľudia jedia. Parené buchty, žemľovka, joj, slivkové gule, to boli jedlá, pri ktorých mi tiekli sliny, len som si na ne zmyslela. A teraz mi pripadali odpudzujúco, kopec bielej múky, vajec, mlieka.  Pred očami som videla tabuľky s výživovou hodnotou, nula, nič, len prázdne kalórie. A potom som ho uvidela. V bambusovej miske niekto pojedal tú dokonalú paletu farieb vo forme šalátu. Nahlas som povedala mňam a normálne som sa za tým nádherne vyzerajúcim šalátom otočila. A vtedy som pochopila, že som moju závislosť nad sladkým prekabátila a opustila ju. Už ma nepriťahuje.

Keď som sa dala na môj projet “zbavenia sa závislosti na sladkom”, musela som sa ovládať a radšej nebyť pri niekom, kto jedol sladké. Ale časom som si vybudovala návyk, že už po tom jednoducho moje chuťové poháriky nebažia a môžem sedieť vedľa Peťa, ktorý je domácu čokoládu hoci aj o desiatej večer, so mnou to nehne.

Až keď som si naštudovala niečo o mikrobióme, pochopila som mechanizmus ako to funguje. Prečo mám chuť na určitý typ jedla a nie na iný. Keď som videla na youtube nejakého môjho guru, ktorý sa rozplýval nad tým, ako má chuť na jablko, zeleninový šalát, ťukala som si na čelo. Jasné, to určite! Ale keď som takých videí videla viac, trochu mi to vŕtalo v hlave. Tí ľudia na mňa pôsobili tak, že ozaj sa tešia na to zdravé jedlo, čo si tam pripravujú. Vedela som, že to treba jesť, aby som bola zdravá, ale že by som jablko vymenila za klasickú sladkosť? Toto chcem cítiť aj ja!

Veľmi zjednodušene napísané, mikroorganizmy, čo žijú v našom tráviacom trakte, určujú, na čo máme chuť.

Keď ich živíme sladkosťami, tak sú tam také baktérie, ktoré ich konzumujú a tým pádom si ich stále pýtajú. Ak jeme šaláty, tak sú tam zas iné baktérie. Náš mikrobióm sa líši podľa toho, čo jeme. Ak máme chuť na sladké, na vine sú mikroorganizmy v našich črevách. My zato nemôžeme. Super! A tak som sa rozhodla túto teóriu otestovať. Naštudovala som si, že mikrobióm sa môže zmeniť, tie mikroorganizmy sa môžu vymeniť z tých, čo pýtajú fast food na také, ktorým chutia šaláty. Trvá to nejaký čas, treba vydržať a vybudovať si návyk. A ja som sa rozhodla, že tam chcem také mikroorganizmy, ktoré budú túžiť po tom jablku, či šaláte.

Lebo ono cukor a cukor vôbec nie je to isté. Čítala som štúdiu, kde zisťovali ako sa vstrebáva spracovaný cukor a prírodný cukor z ovocia. Zistili, že spracovaného cukru sa dokáže vstrebať len polovica, zvyšok sa uloží vo forme tuku, čo sa pri ovocnom cukre nedeje. Takže, nie je pravda, že kalórie sú kalórie.

A ako sa mi to teda podarilo?

Cez deň som začala jesť čo najviac sladkých jedál. Mám sladké raňajky a večeru takisto. Čím viac sladkého v prírodnej forme zjem, tým sa naplní moja potreba cukru v daný deň a už nemám potrebu vyjedať koláče, keksíky, bonbóny…

Namiesto klasických sladkostí v rastlinnom prevedení, som sa rozhodla, že budem jesť len doma vyrobené koláče, tyčinky, čokolády a jedla som ich len poobede. Po sladkých raňajkách (najčastejšie jem lievance) a sladkej večeri (obilninová kaša nasladko, čokoládovo-banánový puding) sa mi sladké už nežiada.

A čo večerné vyjedanie? Kto nemá deti, toto nepochopí. Keď deti zaspia, aj keď nie som hladná, mňamku si sem tam jednoducho z princípu potrebujem dať, aj keď je 8 hodín večer. Lebo jem sama, nik ma nepreruší s potrebou ísť cikať, kakať, objímať sa. A s nikým sa nemusím rozdeliť, je to len moje! Keď už jem tak neskoro, nech mi to do polnoci netrávi, veď žalúdok si tiež musí oddýchnuť, tak som si dala záväzok, že večer jem ovocie. Moje jedlo musí aj pekne vyzerať, nielen dobre chutiť, takže si najčastejšie spravím nejako zvodne vyzerajúce jedlo, ako napríklad toto:

A tak nejak sami podarilo zvládnuť túto moju sladkú závislosť. Dala som si vždy nejakú métu, ľahký krok, ktorý sa mi podarilo bez problémov dodržiavať. Po čase som si všimla, že aj keď Peťo chrúmal večer nejakú čokoládu, už ma to nelákalo. Ja sa  naozaj sa teším na to “jablko” oveľa viac. Nie, nenútim sa do toho, mne to naozaj viac chutí! Nemusím sa premáhať.

Ja sa riadim podľa výroku: Kto chce, hľadá spôsoby, kto nie hľadá dôvody. Ja som si vybrala cestu hľadania spôsobov. A konečne našla ten spôsob, čo na mňa fungoval a funguje. Ktorú možnosť si vyberáte vy?

„Čo toto je za zvuk???“ Jasné, budík. Ležiac na bruchu a ešte poslepiačky drapnem mobil a kukám ako vypnúť budík. Počkaj! To nie je budík!!! To je hovor. Niekto mi volá. Kto mi volá? Och. Kde to som? A čo sa to vlastne deje?

Lyžovačka v Taliansku (2010)

Trvalo mi par sekúnd, kým som si uvedomil, že mi volá majiteľka montážnej firmy. Som predsa v Košiciach. Dnes je veľký deň, na ktorý som sa dlhšie chystal. Preto som prišiel o deň skôr. Je ráno 8.00. Prišiel kamión s nábytkom a majiteľka montážnej firmy mi volá, aby ma informovala, že majú všetko pod palcom. Kamión dorazil správne a oni teda začínajú vykladať. Je to trapas. Mal som tam byť. Je 8.00 ráno, pracovný deň a ja sa začínam spamätávať. Bolo jej jasné, že ma zobudila. „Budem…tam…?!“ „Prídem skontrolovať všetko.“ „Jasné.“ Slová zo mňa vychádzali nejako samo. Ani neviem, prečo som jej to hovoril, keď bolo jasné, že ďalších niekoľko hodín budem hľadať predchádzajúci deň, nieto ešte žiť ten súčasný. Ubehlo 5 minút a ja mám pocit, že som prežil celé ráno. Ale hlavne, cítim sa akoby po mne prešiel valec. Nie jeden, nie dvaja. Sto valcov. V papuli mám ako v polepšovni (alebo aspoň takto to hovorievam po večeri plnom alkoholu). Je mi zle. Veľmi zle. Snažím sa zistiť kde som a čo sa vlastne deje. Je mi jasné, že som v Košiciach. Ten telefonát pomohol. Ale hotel? Ufff, toto je naozaj zlé. Nedokážem si spomenúť na nič z predošlého večera. Neviem, či je to preto, že mám také obrovské okno, alebo preto, že všetku energiu sústreďujem na prežitie súčasného okamihu. Dávam si sprchu a začína sa mi trochu rozvidnievať. Áno, prišiel som na východ v predošlý deň večer. Áno, ukecal ma klient (a dnes už kamarát), pre ktorého prišiel ráno nábytok, aby som sa presťahoval do ich hotela. Čo však bolo potom, netuším. Vezmem mobil a smerujem na raňajky. Jáj, kontinentálne raňajky. Čo môže byť lepšie…?! Milujem tento spôsob raňajok v hoteloch. Tentokrát by som ho ale pokojne vymenil za triezvejšie ráno. Dávam si len kávu, sadám k stolu pri okne a sledujem, ako si zvyšní hostia vychutnávajú bohatú nádielku všetkého možného. Ja sa pritom snažím len nevrátiť tú kávu späť odkiaľ prišla. Som ožratý. Doslova. Ešte stále. Netuším kedy som večer prišiel, ani ako, ale som ešte pekne namol. „Toto bude hustý deň“. Myslím, že som to dokonca povedal nahlas.

Musím sa úprimne vyznať, že dodnes som si stále nespomenul na to, ako to celé v ten marcový večer 2013 prebehlo. Obraz som si vyskladal z rozprávania tých, ktorí sa toho zúčastnili a z drobných úryvkov, ktoré sa mi nejako zjavili. Pritom nie naraz. Tak postupne prichádzali. Nie je to inak ani tak dôležité. Pre niekoho by to bol totižto slabý večer v krčme, ktorý sa trošku zvrtol. Čo-to sa popilo a šlo spať. Pre mňa však tento večer mal špecifickú príchuť. A dodnes má. Nasledujúci deň bol totiž mojím posledným, v ktorom som bol opitý. Vzal som to pre niekoho radikálne, ale odvtedy som nielenže nebol opitý, nepil som žiadny alkohol. Žiadny. Ani kvapku. Ani nealkoholické pivo. Ani radler. Nič, čo by len mohlo pripomenúť alkohol.

Necelý mesiac po príchode do Lyonu (2002)

Alkohol a ja sme boli vždy kamaráti. Dať si pivko od smädu bol predsa vrchol blaha už od detstva. Spomínam si na tú radosť, keď nás u babky poslali rodičia s krčahom po čerstvo čapované pivo. Zmestili sa tam 3 veľké. Odpili sme si a priniesli späť. Neodradila ma ani prvá opilecká skúsenosť v 13. rokoch. Na šibačku sme sa so susedkiným frajerom zrúbali medzi panelákmi v Petržalke a potom sme dve hodiny spali na schodoch. Medzi 5. a 6. poschodím, aj keď netuším v ktorom paneláku. Doma som si to odvracal. Smiali sa mi. Prežil som. Neodradila ma ani udalosť z chaty u spolužiaka na Kokave, kde som pri odchode z krčmy spadol tak, že to skončilo artroskopiou kolena. Natrhnutý predný skrížený väz. Neodradili ma ani stovky iných opitých udalostí, ktoré som prežil. Konzumáciu alkoholu máme v sebe tak zakorenenú, že ma nemalo čo odradiť. Je to v našej kultúre. Bohužial.

Na svoju obranu musím napísať, že naozaj nie som typ, ktorý by v alkoholovom opojení vyvádzal. Ak som pil, tak stále do stavu, kedy som bol vždy schopný večer uzavrieť a dostať sa domov. A vždy som si všetko pamätal. Aj keď niekedy by som radšej mal okno. Myslím, že som skôr veselým typom alkoholika, ako tým agresívnym (Toto však musia potvrdiť známi, ktorí ma pri tom sprevádzali). Môžem pokojne napísať, že som obyčajný neškodný alkoholik, ktorý si rád veľa vypil. Schválne píšem alkoholik. K tomu sa ešte dostanem.

Mojím hlavným alkoholickým neduhom však bolo nadšenie. Určite sa nemôžem porovnávať s borcami, ktorí sú schopní popiť hektolitre. To tu ani nechcem otvárať. Ide mi skôr o zanietenie. Vždy som bol zástancom myšlienky „keď dojím, tak dojím“. Nevyznával som drobné popíjanie doma (pivečko, vínko) alebo príležitostne. Vždy som pitie alkoholu bral so všetkou vážnosťou. Potreboval som k tomu spoločnosť (kamaráti) a príjemné miesto (krčma). Ak sa zišli obe veci spolu, bol z toho vždy príjemný večer. Nie som predsa žiadny degeško, aby som cuckal vínko a šiel domov nakoniec autom. Pekne ako sa patrí, davaj jedno, druhé, tretie… a od štvrtého brzdíme poldecáčikmi. Ach, tie úžasné kombinácie: pivo a borovička, pivo a demänovka, pivo a whiskey… a k tomu cigaretka. To boli časy…

Oslava narodenia Ondreja (2012)

Som presvedčený, že človek pije veľa alkoholu vtedy, keď mu telo dáva najavo, že má dosť. Je jedno, či si dá 1 pivo a cíti sa zle, alebo ich hodí 10. Vždy, keď telo na alkohol negatívne zareaguje, vtedy je toho už veľa. Ak sa to robí často, napr. viackrát do roka/mesiaca/týždňa, je to problém. Pretože telo ho má tiež. Ide o alkoholika. Môžeme do múdrych knižiek napísať akúkoľvek definíciu slova alkoholik. Môžeme si to aj nádherne ospravedlniť. Nezmení to stav. Ak človek cielene pije tak, že s tým jeho telo musí bojovať (pritom nemusí byť vyslovene opitý), mal by si uvedomiť, že je závislý. Nedávno som počul nádhernú definíciu závislosti (tej negatívnej).

Človek je závislý na určitej činnosti vtedy, ak mu výsledok tej činnosti spôsobuje krátkodobé potešenie, ale z dlhodobého hľadiska mu škodí.

Všetci veľmi dobre vieme, že konzumácia alkoholu z dlhodobého hľadiska škodí, napriek krátkodobému potešeniu. Len si to nejak nechceme aktuálne pripustiť.

Trošku štatistiky a fakty, aby som sa neopieral iba o svoj pocit, aj keď vždy sa na ne budem pozerať skreslenou optikou. Slovensko je alkoholická krajina. Ročne vypijeme takmer 18 litrov alkoholu na osobu staršiu ako 15 rokov (pre zaujímavosť: vo svete je toto číslo trochu nad 6 litrov). Podľa štatistických ukazovateľov iba 5% populácie sú úplní abstinenti alebo abstinujúci alkoholici, medzi ktorými som dnes už aj ja. Ďalších 60% sú „bezproblémoví“ konzumenti. To sú tí príležitostní. Tam som bol v minulosti. Potom tu máme skupinu 30% konzumentov, ktorí si alkoholom spôsobujú problémy a sebapoškodzovanie a zvyšných 5% je závislých od alkoholu. A tu niekde prichádzame k problému s optikou. Predsa každý máme skúsenosť, kedy my sami, alebo niekto v okolí pil tak, že tým škodil aj naokolo. Nemôžeme bojovať s alkoholizmom, ak sa budeme tváriť, že iba 5% ľudí ma naozaj problém, zvyšných 30% stačí usmerniť a 60% je úplne ok, veď si „iba príežitostne vypijú“! Alkoholizmus začína vo veľmi skorom veku. Sám som to zažil. Piť začínajú už deti. Je to pre nich referenčná droga. Za všetko použijem tieto čísla, aj keď sú staršie: „V roku 1994 51% opýtaných 7-ročných detí odpovedalo kladne na otázku, či im rodičia ponúkli šampanské ako prípitok na Nový rok a spomedzi 14-ročných to bolo až 88,3%.“ Ešte stále máte pocit, že nemáme problem s alkoholom?

Svadba alebo “prosím dnes nepi” (2010)

Alkoholizmus nie je chyba jednotlivca, ktorý situáciu nezvládol. Je to psychická a zároveň fyzická choroba. Gabor Maté, kanadský lekár maďarského pôvodu, ktorý sa už dlhé roky zaoberá témou závislosti, je presvedčený, že závislosť sa začína už v prenatálnom veku. Prostredie, v ktorom tehotná matka žije, ovplyvňuje dieťa natoľko, že mu dokáže vytvoriť predispozíciu na závislosť. Túto predispozíciu môže podporiť aj následná situácia v rodine po narodení dieťaťa, pri jeho raste/výchove. Dieťa nedokáže reagovať na komplikované situácie v rodine ako dospelý. Dospelý dokáže minimálne odisť. Dieťa je od rodiča závislé a jediný spôsob, ako vie dať najavo svoju reakciu je plač. Stačí, aby bol tento plač ignorovaný, príp. situácia bola komplikovanejšia a dieťa si odnáša ďalej do života niečo nevyriešené. Tento „nános“ nevyriešených situácií a emócií má vplyv na to, či si vypestuje alebo nevypestuje závislosť. V tomto prípade nemusí isť o alkohol. Môže to byť iná droga, príp. úplne iný typ závislosti (napr. nakupovanie, hry, pornografia a iné). Áno, môžete argumentovať príkladmi ľudí, ktorí vyrastali v komplikovaných domácnostiach a sú úplne ok. Presne od týchto ľudí treba zbierať informácie, ako sa s tým dokázali vysporiadať a viac hovoriť o tom, že výchova detí sa začína už v prenatálnom veku, pretože to má vplyv na naše budúce závislosti (a na kopec iných vecí, o ktorých píše aj Mirka vo svojich blogoch).

Mne trvalo 18 rokov, kým som si uvedomil, že musím niečo s alkoholom robiť. Neviem popíjať alkohol v malých dávkach. Nedáva mi to žiadny zmysel. Viem sa s alkoholom baviť, pretože ma odviaže a zmení mi aktuálny stav: som slobodnejší, voľnejší, otvorenejší, odvážnejší. A o to ide, nie? Utiecť z reality do krásneho imaginárneho sveta. Po tomto opojení však vždy prichádza vytriezvenie a to zväčša bolí. Ak si človek uvedomí, čo si tým spôsobuje (samozrejme okrem stratených hodín života triezvením), skôr či neskôr začne myslieť na to, ako z toho kruhu von. Po približne 25. roku života to už s alkoholom bolo problematickejšie. Každá akcia mala za následok reakciu ten ďalší deň. Ak som chodieval ako mladší piť aj raz-dvakrát týždenne, neskôr to už bolo len raz za mesiac, či posledné 2 roky len parkrát za rok. Hlavne preto, že som si pamätal na tie rána a tie preblúdené dni v snahe vytriezvieť. No nikdy ma to neodradilo dostatočne na to, aby som s tým úplne skoncoval. Vždy prišla nejaká svadba, oslava, kamarátske posedenie… Chcel som však prestať. Hľadal som len tú cestu. Veľmi mi v tom pomohla rodina. Uvedomil som si, že nechcem aby ma moje deti videli opitého. Je síce smutné, že až toto mi bolo takou motiváciou, ale našťastie niečo. Sú ľudia, ktorí nenájdu motiváciu prestať, dokonca ani neprídu na to, že by vôbec mali.

Mám pochopenie pre ľudí, ktorí konzumujú alkohol. Nie som žiadny degeš odtrhnutý od reality (ako sa hovorí „poturčenec horši od turka“). Každý máme vlastnú cestu. Niekoho cesta je s alkoholom zviazaná. Nie je mojou úlohou robiť sudcu/kata. Chceš piť, pi. Je mi to jedno. Nemám však pochopenie pre ľudí, ktorí svojou konzumáciou negatívne ovplyvňujú svoje okolie. Sám som svojím pitím spôsoboval nejednu bolesť Mirke a mrzí ma, že to trpela takú dobu. Som jej však vďačný, že ma nechala na mojej ceste rozhodnúť sa samého. Dnes totižto dokážem lepšie precítiť pohľad z druhej strany. A nemám ešte pochopenie pre úradnú moc, ktorá zdanením alkoholických nápojov a smiešnym regulovaním vytvorila blúdny kruh, z ktorého ťažko von. Nepite alkohol, lebo je zlý. Ale zas pite ho toľko, aby zostalo aj do pokladnice z daní. Veď nejde o málo. Nechcem zachádzať do politiky. Musím však aspoň okrajovo spomenúť, že na jednej strane sa spoločnosť snaží bojovať s alkoholizmom (násilie, dopravné nehody a iné udalosti pod vplvom alkoholu, liečenia, trvalé následky – ochorenia) na druhej strane z konzumácie alkoholu profituje (dane, konzum, produkcia a jej vplyv na zamestnanosť). Verím ale, že jedného dňa prídeme na to, že rozdiel medzi cigaretami, alkoholom a inými návykovými látkami/drogami, nie je žiadny a spoločnosť by ich nemala tolerovať. Toľko z filozofického okienka.

Už rok nepijem (2014)

Začalo to teda takým mojím malým „ramadánom“. Cestou domov z Košíc som si povedal, že si musím dať pauzu. Aspoň pauzu, keď už nie úplne prestať. Dal som si záväzok, že nebudem 6 mesiacov piť žiadny alkohol. Smutné, že som musel prežiť túto pre mňa pamätnú pitku, aby som spustil proces. Dnes som však za ňu vďačný. Nepamätám si, kedy tých 6 mesiacov ubehlo. Už prvé dni som totižto tušil, že toto je na dlhšie. Nepijem od marca 2013. Ani radler, ani nealkoholické pivo. Žiadny alkohol. Nikdy by som predtým nepovedal, že budem svet vidieť triezvejšie, príp. že si to budem užívať. Aj keď som sa častokrát snažil predstaviť si, aké to asi môže byť nepiť?! Teraz to viem.

V USA sa pri liečení alkoholizmu často využíva inštitút AA mítingov (anonymní alkoholici, poznáme z filmov). Na týchto mítingoch je zvykom dávať odmenu za triezvosť symbolický žetón. Odovzdáva sa po nejakých úsekoch triezvosti (1 deň, 1 mesiac, polrok a pod.). Po roku už žetón nie je plastový, ale je z kovu. Častokrát si predstavujem svoj žetón. A verím, že už nikdy nebude opäť plastový.

Na záver videjko – deň po oslave narodenín Ondreja (2010)