Pred pár dňami som bola s deťmi na ihrisku. Lukáša som mala v nosiči, Ondrej a Jarka tam liezli, behali, hojdali sa. Boli tam tri mamičky, každá s jedným dieťaťom vo veku asi rok a pol. Boli spolu pri šmykľavke. Upútali moju pozornosť, lebo jedno nechcelo ísť po schodoch, ale po šmykľavke smerom hore. Jeho mama mu to nedovolila a vždy ho zložila. Po niekoľkom raze sa už malý človiečik nahneval, spustil rev a hodil sa na zem. Trepal rukami a nohami. Mamička hovorí ostatným mamám, no vidíš, tu je to pokojné dieťa. Teraz sa pozeraj a povedz, čo mám robiť. Druhá hovorí, no ja odídem do druhej izby a nechám ho. A popri tom, ako sa rozprávali o tom vzdore, tak malý krpec sa po čase postavil a opäť chcel ísť svojou cestou a vyskúšať, aké to je ísť hore šmykľavkou. Ale to ho vždy mama zobrala, pekne mu povedala, že toto nie a zložila ho. A situácia sa opakovala, zas sa hodil o zem, reval a kopal kade tade. Potom sa rozhodol druhý krpec nasledovať prvého krpca, no toho tiež mama zložila a ten tiež kričal a hodil sa o zem. A potom, zrazu mamičky zahlásili, že už toho majú dosť a idú domov. Schmatli deti a posadili ich do kočíka. A to spustili všetky tri deti, ledva sa nechali zapnúť do kočiarov, zjavne sa im tento postup nepáčil. A všetky tri mamy sa svorne zhodli, že to obdobie vzdoru je ťažká vec na zvládnutie, hlavne pre matku, lebo je to teda riadny nápor na nervy.

A pritom, veď tie deti nechceli nič hrozné. Chceli niečo vyskúšať po svojom a nik im to nepovolil. A potom ich zrazu bez upovedomia zobrali domov, nik sa ich nepýtal, či sa už dohrali. Keď si predstavím, že mňa by niekto schmatol, keby som sedela s kamarátkou na džúse a uprostred vety by ma naložil do auta, no tiež by som protestovala a dosť výrazne! Deti sú bezbranné a majú v tomto smolu, sme silnejší, nepýtame sa ich, jednoducho za nich rozhodujeme.

Deti naznačujú od narodenia, čo sa im páči a čo nie. Čo chcú, čo nechcú. A keď rodič ignoruje tieto potreby, dieťa protestuje. Protestuje a protestuje, až ho jedného dňa zlomíme. Dieťa zistí, že na ňom aj tak nezáleží, lebo nik ho nepočúva a to, čo chce, je vlastne nepodstatné, aj tak spraví ten dospelý po svojom.

Keď sa začal napríklad Ondrej obúvať sám, nie vždy trafil pravú topánku na pravú nožičku a ľavú na ľavú. Povedala som mu, či ho to netlačí, že to má naopak. On povedal, že takto je to dobre, tak reku super. Ak si spokojný ty, sú to predsa tvoje nohy, hybaj aj takto. V lete zvykol nosiť Jarkine šatočky, také krásne oranžovo-ružové boli jeho najobľúbenejšie. A nielen doma, chcel ísť tak všade! Prezliekala som ho? Kdeže, aspoň sa mu vetralo, keďže chodil naostro. Keď nejde o život,  nejde o nič. A podľa toho sa snažím fungovať. Podľa nich o život zjavne ide, tak to rešpektujem a nema problema.

Kedysi som neznášala kôprovú omáčku. Darmo by mi niekto hovoril, aké je to zdravé, nechutilo mi to a nezjedla som to. Ale keby ma niekto nútil, a nedal by mi nič iné zjesť, tak verím, že po istom čase by som to zjedla. Akoby sme my dospelí zabudli, aké to bolo byť dieťaťom.

Bola som na seminári Naomi Aldortovej, ktorá sa výchove venuje niekoľko rokov. Na seminári vysvetľovala, ako podľa nej by to mohlo lepšie fungovať. V princípe ide o to, že beriem dieťa ako partnera a nie ako hlúpeho tvora, ktorého treba vychovať. Naomi napríklad hovorila, že na ihrisko chodila kvôli deťom, nie naopak. A tak som to vyskúšala. Prichystala som sa tak, aby sme tam mohli byť aj 4 hodiny. Zobrala som so sebou ruksak, nabalila som jedlo, pitie, náhradné oblečenie. Jednoducho všetko, aby sme mohli byť vonku, koľko budú deti potrebovať. Tuším som si pribalila aj knihu. Čakala som, kým oni prídu za mnou, že im už stačí a ideme domov. Trvalo to neskutočne dlho, ale nakoniec sme odtiaľ odišli ešte v ten deň! Ďalšie razy to trvalo menej, lebo už deti vedeli, že ich nestopnem v polovici hry, ale že oni rozhodujú kedy sa ide preč. Ale aj teraz tam sme stále dosť dlho. Ale ja ako decko som sa tiež potrebovala vybehať, takže tomu rozumiem. Chcem tým však povedať to, že aj deti potrebujú rozhodovať. Čokoľvek sa dá, rozhodujú deti. Vyberajú si oblečenie, dohadujeme sa o výletoch, o obchode a podobne. A ak nesúhlasia, tak sa aj stane, že napríklad obchod vynecháme, ako minule. Zahlásili, že sú unavení, ani javorové lízatko nezabralo ako návnada, tak sme šli domov. Je toho toľko, čo deti nemôžu, aby si neublížili. A tak čo najviac im toho chcem nechať na rozhodovaní, aby vedeli, že na ich názore záleží a sú pre mňa dôležití.

A preto je nám hej. Teraz, keď vidíme ihrisko a nemám čas, lebo sme na ceste niekam inam a máme tam byť v konkrétnu hodinu, tak sa dohodneme, kedy pôjdeme a bez problémov prejdeme okolo ihriska. A svoje slovo vždy dodržím. Alebo ho obídem, že ho deti ani nevidia.

Napríklad minule Ondrej vyberal cestu, kade pôjdeme. Išli sme akurát v čase, keď idú všetci z práce, takže zápchy všade navôkol. A on sa rozhodol, že chce ísť cez Senec, nie cez obchvat, ale chce ísť cez mesto. Reku, dobre, poďme, ale bude tam veľa áut, postojíme si v zápche. Nie, nevadí, ideme aj tak. A tak sme šli cez mesto. Prešli sme asi 300 metrov a už sme stáli v kolóne. Ondrej začal frflať, mama predbehni ich, ja nechcem stáť. Ja mu hovorím, Ojko, cestu si vyberal ty, máme smolu, teraz si to musíme odstáť, nabudúce môžeme ísť cez obchvat a nebudeme stáť v zápche. A takto som musela vysvetľovať celú zápchu, prečo to tak je, že je veľa áut, až sme konečne vyšli z mesta.  A teraz??? Ha, chodíme cez obchvat, ukážem kolónu áut a nik neprotestuje, že tam chce ísť a stáť v kolóne.

Naše deti sa o zem nikdy nehádzali, neručali v obchode, že chcú sladkosť, nemali amok, ani pár krát, ani raz. Jednak televízor doma nemáme a teda nepoznajú z reklám žiadne sladkosti na jedenie, takže to je bezproblémové. S čím to bolo trochu náročnejšie boli pumpy, keď sme niekam cestovali. Tam totiž predávajú hračky. A samozrejme tieto hračky umiestňujú na ceste na toalety, aby si ich deti všimli. Prvý krát som s deťmi stála pri hračkách asi 15 minút a rozprávala som im, ako to nepotrebujeme a prečo. Potom ma vystriedal Peťo, prehováral ich tam ďalších 10 minút. Pripadala nám to ako celá večnosť, ale nakoniec sa dali ukecať a odišli sme bez hračiek a všetci spokojní. Žiadny plač, či ťahanie nasilu preč. Ďalšie prejazdy cez pumpy už boli kratšie a posledná pumpa, čo sme navštívili pred týždňom, bola malina. Jarka išla okolo hračiek a hovorí, aha mama, pozri, čo tu majú. A ja na to, hej vidím, no poď, išli sme sem cikať, hračiek máme dosť, tieto nepotrebujeme. Jarka kývla a šli sme.

Pre mňa je aj veľká výhoda, že pracujem z domu a teda som stále na materskej dovolenke so všetkými tromi deťmi, napriek tomu, že Jarka má už 5 rokov a Ondrej bude mať 4 roky. Deti nemusím stresovať so škôlkou, ranným vstávaním a ponáhľaním sa, aby sme to postíhali a navyše ich nenútim chodiť niekam, kam nechcú. Takto sú spokojní, chodíme po výletoch, keď sa nám chce, keď nie, sme doma a robia, čo chcú.

Áno, občas je to riadna makačka, niekedy už večer nevládzem ani rozprávať, či počúvať, aká som urozprávaná z celého dňa. Ale pri predstave, že som niekde zavretá 8 hodín denne v práci a moje kuriatka stráži niekto cudzí, kto ich tak dobre nepozná, ma strasie. Ja som niekedy ohučaná z 3 detí, ako to môže zvládať vychovávateľka v škôlke, kde ich má trikrát toľko? Koľko krát sa mi stane, že vybuchnem, že sa potom deťom ospravedlňujem, alebo si zopakujeme situáciu ešte raz, lebo prvý krát som nevhodne zareagovala. Ale pri každej situácii sa poučím a snažím sa, aby ten ďalší krát to bolo lepšie.

Naomi Aldortová, čo sa venuje tejto problematike už dlhé roky má na to super návod SALVE, podľa ktorého aj ja postupujem vo vypätých situáciách.

S- (self inquiry) – sebaspytovanie, oslobodenie sa od zbrklých myšlienok

A – (attention) – zameranie pozornosti na dieťa

L – (listen) – načúvanie dieťaťu

V – (validate) – uznanie

E – (empower) – povzbudenie

Ten prvý bod bol pre mňa neskutočnou výzvou. Mala som vo zvyku vybuchnúť a trepať dve na tri, popri tom všetkých naokolo pourážať, vrieskať a podobne. Takže zvládnuť tento prvý bod, upokojiť sa a mám vyhraté. Stane sa mi, keď mám toho cez deň ozaj veľa, že tento prvý bod nezvládnem v pokoji, ale skôr zavrčím, už nezvyknem ziapať ako zmyslov zbavená. Alebo sa nadýchnem, vydýchnem, niekedy aj 10 krát a môžem postupovať na bod A, zameranie pozornosti na dieťa.

Zvládnuť svoje emócie je niekedy riadna fuška. Mňa totiž detský hnev a plač iritujú, nemám nervy zo železa, že by som to vybavila tak, že odídem do druhej izby, nech sa dieťa vyplače. Ale povedala som si, že nie som taká, je to len môj návyk a návyk viem zmeniť. A tak dnes je to so mnou oveľa jednoduchšie. Nedupnem si, že musí to byť takto. A tým pádom si nedupnú ani deti a vieme sa dohodnúť. A keď si dupnú deti, viem, že sú unavené a vtedy plním želanie na počkanie so zapnutým turbom a čim skôr ich uložím.

V podstate z mojej skúsenosti vychádza to, že vzdor prichádza, keď vzdoruje rodič. A preto som sa začala meniť ja, spôsob akým  sa rozprávam s deťmi, ako sa k nim správam. Ono to vlastne nie je o deťoch, ale o dospelých. Ak nemá dieťa s kým bojovať, nemá ani prečo vzdorovať.  Niekde som čítala, že netreba deti vychovávať, stačí pekne žiť a dieťa sa pridá. A podľa toho sa snažím žiť a hlavne hrať s deťmi. O chvíľu vyrastú, časom zistia, čo sú to povinnosti, ja chcem, aby sa nezabudli hrať a ostali veselí. A ja sa k nim rada pridám, lebo smiech lieči!

Ja som taký typ človeka, ktorému nestačí, keď mu niekto povie: „Rob toto.“ Ja potrebujem vedieť, prečo by som to mala robiť. Navyše sa začnem zamýšľať, prečo by som to vlastne mala robiť tak a nie inak. Potom väčšina ľudí nechápe, prečo sa zas idem vydať inou cestou, keď táto je už vyšliapaná, overená a nejako funguje. A tak mi prišli aj tieto povestné koliky, ktoré trápia veľmi veľa detičiek. Rodičia z toho šalejú, lebo nič nezaberá, a len sa prizerajú, ako ich deti trpia. A to mi začalo vŕtať v hlave. Okolo mňa som len počula, že je to jednoducho tak, treba to len pretrpieť, nič sa s tým robiť nedá a hlavne vylúčiť zo stravy všetky potenciálne spúšťače. Prosím?? Akú to má logiku? Prečo by som nemala jesť pomaranče, strukoviny, karfiol, kapustu a iné zdravé potraviny. Čo sa zrazu tieto potraviny stanú pre moje dieťa toxické?

Logiku mi to nedávalo a tak som začala študovať. A dočítala som sa jednoduchú vec. Ako sa budúca mamička stravuje pred otehotnením a počas tehotenstva, je alfou a omegou toho, či bude alebo nebude mať problémy v tehotenstve a či bábätko bude alebo nebude mať tráviace problémy.

Henri G. Bieler o tom píše takto: Krv matky, ktorá zásobuje bábätko počas tehotenstva prechádza tromi filtrami. Prvým filtrom je pečeň matky, druhým placenta. Ak sa dostanú jedovaté metabolity matkinho tela cez oba tieto prírodné filtre, je tu tretia línia obrany, a to pečeň malého človiečika, ktorou krv musí prejsť, kým sa dostane do jeho krvného obehu. Toxická žlč, ktorá sa počas tehotenstva nahromadí v detskej pečeni, sa po narodení postupne začne vylučovať. A to je presne to obdobie, kedy sa dostavujú poruchy trávenia. Mlieko, namiesto toho, aby sa vstrebalo, sa zrazí s časťami kazeínu. Škroby a cukry začnú kvasiť a tvoria plyny, ktoré vyvolajú silnú koliku. Takže chyba je v chemickom procese pečene dojčaťa, a nie v strave. Keď sa žlč svojím zložením priblíži k norme, nemá dieťa žiadne problémy s trávením. Jedovatá žlč na jemnú črevnú sliznicu pôsobí veľmi dráždivo a vyvolá tráviace poruchy ako plynatosť, koliky, hnačky, zápchy, nervozitu a celkový nepokoj.  Ozajstné zdravie nezačína narodením, ale už v matkinej maternici.

To som sa v žiadnej bežne prístupnej literatúre nedočítala.

Všade boli len odporúčania, čo jesť a čo nejesť, ale prečo, to mi už nik nepovedal. Veď mlieko sa netvorí z jedla predchádzajúceho dňa, ale zo zásob, ktoré máme v tele. A keďže som bola vegánkou už dlho pred otehotnením, počas tehotenstva som nejedla za dvoch, ale dvakrát tak výživne. Ale  jedla som teda všeličo, čo sa bežne neodporúča…

Nemôžete citrusy, lebo sú alergénom. Mne čerstvá šťava chutila počas tehotenstva a aj teraz počas dojčenia. Žiadne deci, lupnem do seba pokojne aj pol litra.

Nemôžete orechy, lebo sa z toho bábätko vyhádže. Každý deň jem olejnaté semená a najmenší má tak nanajvýš potničky, lebo je stále nacapený na mne.

Nejedzte strukoviny, lebo bude mať dieťa bolesti bruška. Teraz v zime? Strukovinovú polievku máme denne!

Nejedzte kyslú kapustu, z toho takisto nadúva. Na jeseň sme naložili, už niekoľký rok po sebe, 20 kíl a väčšinu som zjedla surovú či varenú ja. V zime mi jednoducho neskutočne chutí.

Nemal by sa karfiol, lebo takisto môže spôsobovať problémy s nafukovaním. Za týždeň zjeme aj dva karfioly.

No úprimne, som žiarivý príklad toho, že jem všetky (vraj) alergizujúce potraviny, ktoré by sa počas dojčenia nemali.

A čuduj sa svete, ani jedno z našich troch detí nevie, čo sú to koliky. Nikoho nikdy nebolelo bruško. Ani párkrát, ani raz, oni jednoducho nevedia, čo je to bolesť brucha. Nikto nemá na nič alergiu, nik sa nikdy po ničom nevyhádzal, nikoho nenafukuje. Ako je to možné? Náhoda?

Neverím, že som nejaká výnimka, že môžem zjesť všetko a nikomu nič nie je, ani mne, ani deťom.

Nie, nie… Na šťastie či na náhodu neverím. Mám však jeden fígeľ, ktorý mi zaručene funguje. Nejem žiadne mliečne výrobky ani nič živočíšne. Jem vyslovene rastlinnú stravu, v čo najprirodzenejšej forme. Zaujímavé je, že o  vyššie spomenutých alergénoch všetci vieme. To sa dočítame na každom fóre, v časopisoch, všetci o tom vedia. Nikde som sa však predtým nedočítala (teraz sa už konečne o strave píše viac), že napríklad rezeň nie je v poriadku. Že mäso obsahuje živočíšny proteín, ktorý nám v tele robí veľkú šarapatu a ak tvorí viac ako 10 % našej stravy, spúšťa rakovinové procesy. Takisto sa nikde nespomína, že mliečne výrobky sú bohaté na kazeín (živočíšna bielkovina) a aby ich telo dokázalo spracovať, berie z kostí vápnik, čím dochádza k odvápneniu kostí. Takže napriek tomu, že jeme množstvo mliečnych výrobkov kvôli vápniku, vlastne si ich oslabujeme a vzniká osteoporóza.A to nespomínam hormóny a antibiotiká, ktorými sú kŕmené zvieratá, aby v tých podmienkach vydržali žiť a boli čo najväčšie a my ich potom jeme…

A to isté podľa mňa platí aj pri tehotenských problémoch. Keďže ich má toľko žien, dostali nálepku tehotenské, a vlastne sa tým zaradili do kategórie, že tak to je a hotovo. Nik neskúma, či sa im vôbec dá predísť. Tehotenská nevoľnosť? Tu máte liek. Kŕče? Tu je horčík na doplnenie. Tehotenská anémia? Tu je železo. Hemoroidy? Vypadávanie vlasov po pôrode? To je bežné, to časom prejde. Nie, podľa mňa toto nie je normálne, aj keď je to žiaľ bežné.

Telo je dokonalý mechanizmus, má byť zdravé, to je jeho prirodzený stav. Tehotenstvo nie je choroba, takže logicky mi z toho vyplýva, že aj počas neho by sme mali byť fit. A nielen podľa mňa, ale aj podľa toho, čo som si naštudovala. Mne to teda funguje. Nič z tohto sa ma netýkalo ani pri jednom tehotenstve. Ani vracanie, ani kŕče v lýtkach, či opuchnuté nohy, alebo tehotenská zápcha, cukrovka, hemoroidy, anémia, či vypadávanie vlasov po pôrode. U mňa sa doktorka čudovala, že mám hodnoty železa ako chlap, a nie ako tehotná žena. I keď priznám sa, niekedy mám porcie ako drevorubač :).

Na vhodne zvolenej rastlinnej strave odpadajú všetky tieto symptómy a ešte som získala bonus navyše – veľa energie.

Zaujímavé je, že ma ľudia jediaci živočíšne výrobky presviedčali, ako mi budú chýbať živiny, nebudem sa vládať starať o deti, aká budem slabá, lebo dojčiť na rastlinnej strave je nemožné, nebudem mať dostatok mlieka.

Ondrej a Lukáš pribrali prvý mesiac 1,3 kg. Ondrej bol výlučne dojčený jeden rok, a dojčili sa naraz dvaja. Jarka do 4 rokov a Ondrej 3 roky. Nie som vyčerpaná, skôr naopak, stíham popri 3 deťoch zas pracovať, športovať a venovať sa im, keďže ich mám všetky tri doma.

Nemyslím si, že mám šťastie, len sa stravujem tak, aby som robila dobre svojmu telu a neškodila mu. Ono sa mi za to odvďačí zdravím a energiou. Podotýkam, že mám rada chutné jedlo, takže nie je to tým, že teraz jem klíčky na raňajky, obed a večeru. Musí to byť chutné a jedlo musí dobre vyzerať. Doktor Michael Greger propagujúci rastlinnú stravu počas svojej prednášky spomenul výrok: Nebojím sa smrti, len nechcem, aby to bola moja chyba. Palivo, ktoré tankujeme do našich tiel, nám spôsobuje buď škodu, ak nie je pre nás vhodné, alebo nám zaručí bezproblémové fungovanie, ak je vhodne zvolené.

Mám rada pohyb a tak mi pripadalo normálne cvičiť aj počas tehotenstva. Čakať dieťa nie je choroba, je to celkom prirodzená vec, tak nevidím dôvod, aby som sa na 9 mesiacov vzdala niečoho, čo patrí k mojim základným potrebám. Nelákala ma predstava, že po pôrode skončím s 10 kilami navyše a mľandravým telom. Moje plány sa však trochu zmenili, kedže 2. a 3. mesiac mi bolo dosť zle a žiaden pohyb neprichádzal do úvahy. No a dva mesiace sa ani nepohnúť je pre mňa sa vrátiť na bod nula. Odvykla som si od pohybu a už sa mi vôbec nechcelo začať. Rozhodla som sa ignorovať moje výhovorky a jednoducho si na ten bicykel sadnem.

Vedela som, čo ma čaká. Opäť si vybudovať návyk. Uf, to je to najťažšie, potom to už ide samo. Prvý mesiac bol čistá katastrofa. Normálne som si musela dávať budík na určitú hodinu, aby som nezabudla v ten deň cvičiť. Začínala som pilatesom, ľahkými cvičeniami a postupne, keď som sa trochu opäť dostala do stereotypu, že cvičím, som s cvičením pritvrdila. Začala som trénovať na stacionárnom bycikli. Predtým som chodievala behať, ale to sa mi s bruchom nedá. Najprv 15 minút, potom 5 km, slimačie tempo mi neprekážalo, bola som spokojná, že sa poriadne spotím a cítim svaly, že som sa hýbala.

Teraz v 8. mesiaci moje cvičenie vyzerá asi takto, takmer denne 6 km na stacionárnom bicykli v svižnom tempe. A potom ešte nejaké kliky alebo drepy. A sem tam to prestriedam pilatesom na chrbát, aby ma nebolel, kedže mám doma dve ďalšie deti, čo sa neskutočne radi nosia…

Mnohí sa ma pýtali, či to nie je nebezpečné, kardio v tehotenstve, že sa telo príliš prehreje. A čo v tých 35 stupňových tropických dňoch, veď to sme sa prehrievali všetci. Navyše som na pohyb zvyknutá, takže pre moje telo to nebolo žiadne prekvapenie, určite by som však nezačínala s takýmto pohybom počas tehotenstva, keby som naň nebola zvyknutá. Ale ja mám kopec energie, takže pre mňa je nutnosť si ju niekde vybiť a šport je pre mňa ideálna voľba.

A potom sa cítim tak dobre a mám hneď lepšiu náladu. Niekedy je to náročnejšie na organizáciu, ale deti vedia, že to je 20 minút, kedy za nimi neposkakujem. Prípadne, to niekedy musím skĺbiť s výrobou raw tort, takže niekedy z postele rovno idem cvičiť. Najlepšie sa mi cvičí ráno, potom už na to nemusím myslieť a som vybláznená. A endorfíny sú naj!