Náš obyčajný deň. Čo robíme od rána do večera a čo popri tom jeme ako rodina na čisto rastlinnej strave. Aké sú naše priority, čo cez deň musíme stihnúť, aby náš deň bol plnohodnotný.

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.

Áno, sú ľudia, čo jedia mäso a sú zdraví. Sú deti, ktoré cucajú len materské mlieko a majú tú najhoršiu diagnózu takmer od narodenia. Ozaj teda strava nehrá rolu pri našom zdraví? V tomto videu sa snažíme poukázať na to, že to tak celkom asi nebude, lebo výskumy sú v prospech rastlinnej stravy, čo sa týka zdravia.

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.

Cítite sa zaseknutí vo svojom živote? Máte pocit, že sa potrebujete niekam pohnúť vo svojom živote, ale netušíte, kde a ako začať? Potom čítajte dalej.

Chceli by ste toho toľko zmeniť, začať zdravšie jesť, pravidelne cvičiť, či zbaviť sa stresu. No vždy, keď sa na to dáte, je to po pár dňoch také náročné, že sa vrátite so starých koľají a ste tam, kde ste boli? Tak toto veľmi dobre poznáme. Obaja, aj ja aj Peťo. V dnešnej rýchlej dobe máme každý kopec povinností, čo musíme za deň stihnúť. Nie je to jednoduché len tak posunúť svoj životný štýl niekam inam. Hlavne nie zo dňa na deň. Žijeme v kolobehu povinností ako je práca, domácnosť, rodina.

Sami vieme, čo by sme chceli zmeniť no nevieme ako to spraviť, aby to fungovalo. Keď príde na lámanie chleba, je to zrazu nejaké ťažké. Boli sme tam, kopec krát sa nám to zosypalo ako domček z karát. A potom chuť začať znovu vyprchala. Môj obľúbený príklad je pojedanie sladkého. Od detstva som bola na sladké. Ovocie som veľmi nejedla, skôr koláče, tyčinky, keksíky. Takže v čase, keď mi začala prekážať moja nadváha, som mala celkom slušnú závislosť na cukre. A tak som si po každej oslave povedala, ako s tým seknem raz a navždy. Lenže keďže oslavy nie sú každý deň, ale približne raz za mesiac, neustála som to a na oslave som zjedla aj koláče za dni, čo som ich nejedla. Predsa aby som to dohnala. Tak som odchádzala z oslavy, že by som sa radšej odkotúľala a s predsavzatím, že v pondelok začínam znovu. A začnem tak, že nebudem jesť žiadne sladké, budem jesť menšie porcie a začnem športovať, lebo chcem schudnúť. A aby som schudla, potrebujem toho spraviť naraz veľa, aby sa výsledok dostavil čím skôr. Lebo to pretekajúce sádlo mi vážne liezlo na nervy. Vydržalo mi to asi deň, možno deň a pol, kým som sa zas poriadne nenajedla, či lepšie povedané neprejedla. A takto sa to opakovalo niekoľko rokov! Bez úspechu! Nemala som žiadnu pevnú vôľu. Niečo som si predsavzala, čo som ozaj veľmi chcela a aj tak som to nevedela dodržať.

Ale je to ozaj o pevnej vôli? Po tých rokoch viem naisto, že zo začiatku vôbec nie. Je to o niečom inom. Treba mať plán. A s pevnou vôľou som v mojom pláne vôbec nerátala, lebo na ňu sa spoľahnúť nedá. Keď príde náročný deň, tú energiu na pevnú vôľu jednoducho nemáme. Až vtedy sa mi to podarilo, keď som pochopila tento mechanizmus. V podstate sú to 4 jednoduché kroky.

1. Nastavenie prostredia

Sme veľmi ovplyvnení prostredím, v ktorom sa pohybujeme. Málo si to uvedomujeme, ale sme tým, čo nás obklopuje. Aby sme vedeli spraviť nejakú zmenu, musí byť to najjednoduchšie a najpohodlnejšie riešenie pre nás, inak nebudeme úspešní. Ak som napríklad chcela prestať jesť sladké, ale doma stále boli poruke nejaké čokolády, tyčinky, v čase núdze som ich samozrejme pojedla všetky. Lebo príde ťažký deň a celá pevná vôľa ide bokom. Na pevnú vôľu sa nedá spoľahnúť. Máme len určité množstvo energie na deň. Ak mám večer ešte mať energiu, aby som odolala tej čokoláde, čo sa na mňa v skrinke neskutočne usmieva, to by som musela mať za kýble pevnej vôle. A to som nemala nikdy. Ale ak som zmenila domáce prostredie a nenakúpili sme do zásoby rôzne sladkosti, tak tento problém nenastal, lebo doma nič nebolo. Takisto som prestala na určitý čas chodiť na oslavy, kde boli tie domáce koláče, ktoré boli to jediné, čo ma tam zaujímalo. A tak som sa nemala ako prejesť do popuku, lebo som pri tom zdroji ani nebola. Takto som si nachystala prostredie, aby som mala zaručene úspech a nemalo ma, čo pokúšať.

2. Potrebujeme si vybudovať jednoduchý návyk.

Akonáhle si vybudujeme návyk, prestávame sa na to sústrediť a robíme to automaticky. Ako čistenie zubov. Za detstva sme sa to naučili a teraz to už robíme tak prirodzene, že sa nad tým ani nezamyslíme. Máme to zžité s naším rytmom života. A takéto niečo potrebujeme aj pri budovaní nového návyku. Aby sme niečo vedeli dodržiavať, musí to byť jednoduché a ľahké. Ak je niečo príliš náročné a len začíname meniť svoj životný štýl, stojí nás to príliš veľa energie a ľahko nás to odradí. Ak sa napríklad ideme učiť jazyk, najprv začíname s jednoduchými vetami, nejdeme rovno čítať články o jadrovej fyzike. A tak to je aj s návykom. Aby sme sa s ním zžili, najlepšie je, ak je to niečo veľmi jednoduché. Teší nás, že sa to dá ľahko dodržiavať a my robíme to, čo sme si zaumienili. Je to náš úspech, ktorý nás motivuje v tom pokračovať. Napríklad som chcela začať zdravšie jesť. A tak som okrem bežného zjedla aj jedno jablko. Jedno jablko nie je nič, čo by sa nedalo dodržať, je to v podstate maličkosť a pritom jablko denne je kopec ovocia za taký mesiac. Zrazu som mala sladké z ovocia a už sa mi nezbiehali sliny tak na pečené koláče, či čokoládu. Bol to jednoduchý návyk, stačilo si to jablko len kúpiť, zobrať so sebou a zjesť.

3. Len jeden návyk.

Nedávajte si toho naraz veľa. Ak začínate s budovaním návykov, odporúčame sa sústrediť len na jednu vec. V dnešnej rýchlej dobe má každý množstvo povinností, čo musí za deň stihnúť. A preto je dôležité ísť na seba postupne. Sme príliš zaneprázdnení, žijeme v rýchlej dobe. Je priam nemožné z toho zo dňa na deň vykročiť iným smerom a zrazu sa naraz zmeniť. Preto pre udržateľnosť je najlepšie si osvojiť jeden návyk a keď si ho zautomatizujeme, ako napríklad to jablko denne, môžeme potom prejsť na ďalší návyk a pracovať na ňom.

4. Vybudovanie návyku trvá približne mesiac.

Na jeden návyk si doprajte 30 dní. Za ten mesiac si v mozgu vytvoríme nové nervové spojenie, novú dráhu, ktorým si daný návyk zautomatizujeme. Potom sa už na to nebudeme musieť tak sústrediť, lebo to pôjde jednoduchšie. Ako napríklad s tým jedným jablkom denne. Počas toho mesiaca som si to musela pripomínať, aby som na to nezabudla a dodržiavala to, ale potom to už bolo jednoduchšie. Po tom mesiaci som už automaticky dávala do košíka jablká. Stali sa súčasťou môjho dňa. Ideálne je nový návyk robiť aj v tú istú dobu, lebo tak si to lepšie budete zo začiatku pamätať, budete si to spájať s určitým miestom, či časom.

Keď si osvojíte budovanie jednoduchých návykov, môžete si pridávať náročnejšie výzvy. Alebo dokonca pracovať na odstránení návyku, ktorý vás obťažuje.

Často dostávam otázku ako to všetko za deň stíham. Máme doma tri deti, jedno je už rok školopovinné, toho roku pribudne ďalšie školopovinné. Máme ich na domácom vzdelávaní a najmenší trojročný Lukáš tiež nepôjde do školky. Popri deťoch mám na starosti domácnosť, záhradu. K tomu rada cvičím, vzdelávam sa, píšem blogy, recepty a trochu pracujem. Moje tajomstvo asi je minimalizmus. Myslím si, že to je kľúčom úspechu. Odstránila som zo života to nepodstatné a robím len zmysluplné veci. Samozrejme zmysluplné pre mňa.

Ako presne prebieha náš deň?

Ráno vstávam veľmi skoro. Najradšej som hore o 4 ráno, ale to sa mi poslednú dobu nedarí, lebo Lukáš má šiesty zmysel a nepustí ma. Okolo pol šiestej už vstáva aj on, takže najčastejšie vstávame my dvaja spolu. Áno, chodíme aj skôr spať, okolo 9:00 som už v posteli, deti podstatne skôr. Vtedy cítim únavu a pre nás sú rána čarovné. Všetci vstávame skoro a tak sme si to celé poposúvali. Keď vstanem o štvrtej, dám si veľký pohár vody, sadnem si a píšem si žurnál, za čo som vďačná. Uvedomila som si, čo vo svojom živote mám. Nie je to samozrejmosť a tak sa nezabudnem každý deň za to poďakovať. Potom si chvíľu čítam knihu. Máme celkom slušnú faktografickú literatúru z rôznych oblastí. Cez deň nemám hodinu či dve na čítanie. Som vďačná aj za 10-20 minút. Zistila som, že som za polroka takto prečítala 3-4 knihy. Nie je to žiadna beletria, ale faktami nabitá literatúra, niekedy nad jedným odsekom strávim aj pol dňa rozmýšľaním, kým si to natrepem do hlavy. Potom beriem karimatku a idem cvičiť jógu. Ak sú medzitým už deti hore, nachystám im vodu a mám približne pol hodiny na cvičenie. Oni sa za ten čas preberú, pohrajú a potom už chcú spoločnosť a raňajky. Už si zvykli, že ráno cvičím a volajú ma, ak je problém, alebo niečo veľmi dôležité, čo mi musia povedať.

Cez školský rok po raňajkách trielime von na ulicu. S kamošmi sa takto skoro denne ideme vyvetrať na také dve-tri hodiny. Keď sa vrátime rýchlo spravím obed. Buď je zelenina už do polievky nachystaná a len ju uvarím, alebo ju dám variť, až keď uspím Lukáša. Starší si medzitým čítajú, alebo hrajú nejakú hru, sem tam pozerajú rozprávky.

Pri jednoduchých činnostiach, ktoré sú nutné sa vzdelávam. Pri varení, či upratovaní si pustím audioknihu, alebo podcast s Richom Rollom, či vegánskou kuchárkou Chef AJ, aby som sa popri tom vzdelávala. Spájam viacero činností dokopy a stíham cez deň to, čo potrebujem.

Keď náš najmenší bublinko zaspí, starší dvaja jedia a ja cvičím pilates. Potom sedíme za stolom, cez rok sa učíme (tu je odkaz ako to prebieha). Cez leto hráme spoločenské hry, študujeme si, čo nás zaujíma. Robíme také činnosti, kde sa potrebujeme sústrediť. Prípadne pracujem, ak máme všetko vybavené a starší dvaja sa sami hrajú. Večer som už unavená a tak pracujem väčšinou cez deň, vtedy mi to páli podstatne viac a stihnem toho niekoľko násobne viac ako večer. Keď sa Lukáš zobudí, ideme na výlet, či na krúžok, v lete do záhrady, kúpať sa, alebo sme doma, ak sa nám nikam nechce ísť.

Máme základný plán na deň. K tomu si ráno pripíšem zopár činností, čo treba urobiť. Napríklad dať prať, vyvešať, povysávať, vytrhať burinu, zasadiť, poliať, či zbierať úrodu. A pomedzi tie hlavné činnosti dňa nejak vtesnám to, čo treba urobiť v ten deň. Možno nerobím veci úplne poriadne, ale mojím mottom je, že musia byť hotové. Mám kopec energie a tak robím aj veci šup šup, lebo tých úloh je aj veľa. Dom a záhrada vyžadujú starostlivosť. Pre nás má dom veľmi veľa výhod a k tomu patrí aj tá práca okolo toho. Nesťažujem sa koľko je okolo domu práce, rátam s tým. Veľa o tom nerozprávam, skôr to urobím. Možno aj preto sa niekomu zdá, že veľa stíham. Teraz sa napríklad veľa naťahujem, a tak popri rozprávaní sa s Peťom, či hraní kariet s deťmi sa naťahujem. Peťo si zvykol, že my dvaja v pokoji tak raňajkujeme, a cez víkend obedujeme. Inak popri rozprávaní umývam riad, varím, upratujem, či robím stojky. Mne sa nestane, že by som sedela s kávou v ruke pri telke. Nezapadá to do môjho minimalistického života. Ak to nie je zmysluplné, v mojom dennom rytme to nemá miesto. Nesťažujem sa, že má LEN 24 hodín, lebo mne je to akurát. Večer o šiestej všetci večeriame a o siedmej sú deti v posteli. Tak máme ešte večer s Peťom možnosť si povedať, čo kto zaujímavé zažil, posedieť, zasmiať sa, či byť v tichu.

Je pravda, že už máme s deťmi vyšperkovaný náš denný rytmus a sme zladení. Keď cvičím vedia, že je to môj čas a buď sa pridajú, alebo si ma nevšímajú. Ja zas viem, ako fungujú oni, že doobeda sa potrebujú vonku poriadne vyblázniť, aby sa lepšie sústredili na učenie, hru, lebo majú okysličené celé telo. Preto vtedy cvičím, či pracujem. A poobede sme zas spolu a bláznime sa. Odpozorovala som, čo im najviac vyhovuje a do toho sme zapasovali aj to, čo chcem stihnúť ja a veľmi dobre nám to takto funguje. Ja som spokojná, že mám aj čas pre seba vo forme cvičenia jógy a pilatesu. Potom mám lepšiu náladu, viac energie. Keď sme mali len Jarku nerobila som ani polovicu činností, čo robím teraz a sťažovala som sa koľko toho mám. Každopádne čím viac povinností, tým lepší menežment a ono to ide. Stačí len chcieť a asi aj vládať. Ja viem, že to stále opakujem dokola, ale za to, že toľko vládzem vďačím rastlinnej strave. Darmo by som mala plán, čo všetko chcem a potrebujem stihnúť, keby som ležala odpadnutá od únavy.

Prvý rok školy máme za sebou. Ako hodnotím z pohľadu rodiča tento rok? Bola to vždy len sranda a zvládala som to s úsmevom na tvári?

Kdeže! Boli veselé dni, ktorých bola drvivá väčšina, ale boli aj ťažké momenty, keď sa Jarke vôbec nechcelo. A ja som sa snažila ju presvedčiť, že sa jej to v živote zíde a jednoducho to treba spraviť. Verím na denno denné budovanie si návykov a tak toto presviedčanie ma niekedy až ubíjalo. Ak je veľa práce čo ma môže akokoľvek baviť, je to náročné. Baví ma, ale je to náročné. A tak to beriem aj s týmto domácim vzdelávaním. Má to veľmi veľa výhod, ale sú aj náročné momenty a tými si jednoducho musím prejsť. Neznamená to, že by som menila a chcela ich poslať do školy. Bolo to len zopár ťažkých dní, ktoré rozhodne neprevážili to, prečo sme sa rozhodli pre domáce vzdelávanie. Napriek tomu sa mi stávalo, keď som sa len potrebovala vyrozprávať po ťažkom dni, že som si vypočula: „Sama si si to vybrala, nik ťa nenútil.“ V tej chvíli mi to veľmi zle padlo. Ale uvedomila som si, že to s tým nemá nič spoločné. Bol to jednoducho náročný deň, nič viac. V noci som málo spala, lebo Lukáš veľa cucal. Alebo sme boli vonku príliš dlho a potom boli všetci nervózni, lebo boli veľmi hladní, a tak sa hádali za každú blbosť, až kým sa nenajedli. Alebo som ja potrebovala sedieť za počítačom a pracovať, ale nedalo sa.

Vždy však vyvážilo to, že sa veľmi teším, že sú stále so mnou a nemusíme nikoho ráno nikam vyprevádzať. To je stále pre mňa na nezaplatenie. Stále si myslím, že sú veľmi maličkí, aj keď má už Jarka sedem rokov. Stále pri väčšine konfliktov ma volajú, aby som to vyriešila, lebo majú problém a nevedia si s tým rady. Jarka je síce ukecaná malá baba, ale aj tak som radšej, že stále môžem ešte držať nad nimi ochrannú ruku, keď treba. Stále platí, že naše deti nik nebude ľúbiť viac ako my. Verím, že sú v školách učiteľky, ktoré to robia s láskou a sú milé k deťom. Ale majú ich toľko na starosti, že jednoducho nie je v ich možnostiach všetko ustriehnuť.

A čo samotné učenie? V druhom polroku sme hľadali systém, ako by to mohlo fungovať. Zo začiatku Jarka frflala. Že sa jej nechce a prečo musí robiť niečo nasilu, keď ona sa chce teraz hrať a podobne. A tak som s ňou skúšala, čo by vyhovovalo jej a pritom sme si aj k tým učebniciam sadli. Unschooling sa mi páči, ale nevedela som nakoľko by sa s ním stotožnila naša kmeňová škola. A aj tak, čítať, písať a počítať sú zručnosti, ktoré nás robia gramotnými a v reálnom živote sa nám veľmi zídu. Takže som hľadala naše ako. Nebolo to ľahké, lebo Jarka je ako Peťo. Rebelka. Na ňu neplatí, že tu si sadni a píš. Ona sa s tým musí stotožniť a potom je ochotná spolupracovať. Ondrej je ako ja. Povedali sadnúť a písať, tak sedím a píšem. Ondrej makal a stále aj maká viac a dobrovoľne. Prečíta celú knihu na posedenie, počítanie ho baví, hocikedy príde za mnou, aby som mu napísala príklady. O ňom som ani nevedela, kedy sa niečo naučil.

Za to Jarka mi to neuľahčovala. Mali sme aj ťažké chvíle. Nerozumela som, prečo si nesadne keď som jej vysvetlila, že to treba. Až potom mi na základe jednej knihy trklo, že je rebelka a musím ísť na ňu úplne inak. Slobodne. Ako na Peťa. Oni, keď sa cítia byť slobodní sú ochotní spraviť to, čo treba. A tak som jej vysvetlila, čo cez deň potrebujeme spraviť a nech povie, kedy sa jej chce. Dala som jej možnosť si vybrať čas a to jej stačilo na to, aby sa cítila slobodne.  Tak sme sa nakoniec dohodli. Najlepšie to šlo hneď zrána. Jarka sa zobudila, prebrala, vypila pohár vody a dobrovoľne si sadla a písala. Písali sme denník, čo sme v ten deň mali v pláne, alebo čo sme robili deň predtým. To, čo odporúčali písať v šlabikári ju nebavilo, tak sme písali to, čo chcela. Potom si vybrala knihu a čítala. Len sme sa dohodli koľko strán prečíta. To sme museli stihnúť do pol deviatej, lebo potom už nás zvyčajne čakala partia kamošov na ulici. A to sme nechceli zmeškať.

Tak som niekedy lietala medzi robením raňajok, kontrolovaním Jarkiných viet, či ich píše správne, zabávaním Lukáša, aby sa Jarka mohla sústrediť, prípadne medzi mojím cvičením. Najlepšie sa mi cvičí ráno a tak som to chcela stihnúť kým vytrielime von na ulicu. Učenie ráno trvalo okolo pol hodiny. Matematiku sme si zvyčajne nechali na obed, keď Lukáš spal a my traja sme si sadli k stolu. Každému som zadala matematickú úlohu a kto vedel riešil sám a kto potreboval, tomu som asistovala. Ondrej je samostatný a Jarka ma zapája veľmi rada do akejkoľvek jej činnosti. Takže zvyčajne som pomáhala jej. Boli dni, keď to bolo veľmi náročné. Nie vždy som mala náladu počúvať ako melie a melie. Matematika nie je jej srdcovka a tak okolo toho radšej rozprávala, ako rátala. A potom mi naša pani učiteľka Lucia poradila matematiku online! Od toho momentu sa bili o tablet, lebo každý chcel rátať matematiku. Už nebolo potrebné žiadne presviedčanie, sami od seba si k tomu sadali. Veľmi ich bavilo, že potom im to počítač vyhodnotí, koľko odpovedí mali správne a chodili mi to pyšne ukazovať, ako sa im darí. Odvtedy to šlo ako po masle. Konečne sme našli funkčný model. Ráno čítanie a písanie. A matematika cez obed. Prvouku nerátam, lebo to skúmame stále niečo z reálneho života, to ich baví stále.

A ako teda vyzeralo koncoročné preskúšanie?

Bolo podobné ako prvý polrok. Doniesli sme všetko, čo sme doma za ten polrok spravili. Jarka čítala, počítala. Bola tam tá istá pani učiteľka, ktorá bola rovnako usmiata ako na polroku. Jarka z toho mala dobrý zážitok, žiadny stres, aký si žiaľ zo školy pamätám na písomkách ja.

Takisto dostávame často otázku dokedy chceme mať domáce vzdelávanie, či aj druhý stupeň a to ako, lebo to sa na Slovensku nedá. A my na to hovoríme, že ideme rok za rokom a rozhodneme sa podľa toho, čo nám vyhovuje a čo nie. Keď sa narodí dieťa, nenapadne nás, do akej škôlky ho zapíšeme. Užívame si s ním každú chvíľu. A až keď príde vhodný čas, potom sa nad tým zamýšľame. A tak to máme aj my. Načo budem teraz rozmýšľať, čo bude na druhom stupni základnej školy, keď Jarka ide teraz do druhej triedy? Budeme sa nad tým zamýšľať, keď to bude aktuálne. Možno bude o rok chcieť ísť si posedieť do lavíc, neviem. A možno nie. Uvidíme ako sa to vyvinie. Každopádne teraz to nejdeme meniť a pokračujeme v domácom vzdelávaní aj ďalší rok. Našli sme si systém, kde sme začlenili aj Jarkine a Ondrejove učenie a funguje nám to. Domáce vzdelávanie zapadá to do nášho minimalistického spôsobu života. Netrávime kopec častu cestovaním do školy a naspäť. Nemajú príliš veľa podnetov, nenútime ich sedieť pol dňa v lavici, keď chcú behať. Ušetríme aj nejaké financie, lebo nemusíme kupovať x zošitov, či platiť do školy poplatky. Nepotrebujeme nakupovať prezuvky do školy, oblečenie, školskú tašku, peračníky a iné pomôcky. Nemusíme tým pádom doma skladovať kopec vecí navyše. Máme veľa voľného času na hru, kreslenie, výlety, kamošov. Ten deň nám nepretečie medzi prsty. A to je v dnešnej super rýchlej dobe rarita. Stále sa ľudia niekam ponáhľajú, niekedy mám dojem, že ani nestíhajú žiť. My máme radi pohodu. My si každý deň poriadne užívame. S Peťom čím viac vnímame prítomný okamih ako to jediné, čo máme. Minulosť je už fuč a čo bude zajtra netuší nik. Lebo zajtra nikdy nepríde. Zajtra sa premení na teraz. A fakt je ten, že tie deti sú malé len veľmi krátko. Potom už nebudú chcieť so mnou tráviť toľko času. Príde čas, keď sa od nás odpoja. Kým sme ich zázemie a stoja o našu prítomnosť, chceme to využiť. Jednoducho, chceme byť s nimi čo najviac. Po preskúšaní cestou domov sme zbadali toto stádo oviec a tak sme opäť mali zaujímavú prestávku. Za to pastier mal niečo, čo sa k nemu nehodilo. Nehral na fujare, či nespieval si, ale mal v ruke telefón. Moderná doba :).