Všetci sme rovnakí, sme predsa ľudia. Ozaj? Jasné! Blbosť na entú. Každý sme iný. Dlhé roky som chcela Peťa prerobiť podľa mojich predstáv. Vtedy som to samozrejme takto nevnímala. Myslela som si, že ho motivujem, že mu pomáham, aby robil rovnaké veci ako ja. Lebo mám to predsa naštudované, tak to viem lepšie.

Ja mám vrtulu v zadku, nebuď lenivý. Ja sa takto stravujem, pridaj sa ku mne. Ja športujem, poď aj ty. Fajčenie a alkohol sú škodlivé, prestaň s tým. Keď ma niečo hnevá, tak meliem a meliem a analyzujem spredu zozadu a prečo to nerobíš aj ty? Prečo si potichu…. Myslela som si, že mám patent na všetko. A on držal. Dnes za to Peťa úprimne obdivujem, lebo ja by som sa asi pri takej fuchtle zbalila a utiekla. A to som ja kritiku veľmi ťažko zvládala! Prečo som potom robila toto ja jemu? Jednoducho, lebo ja som si myslela, že ja ho motivujem, ale že ostatní ma kritizujú. A nemajú dôvod, lebo ja to robím najlepšie ako viem. Peťo mi nikdy nič nepovedal na to, že som tučná. A teda mohol! Posúdte sami :).

Dokonca som si mysela, že som lepšia ako ostatní, lebo to robím inak. Nie inak, inak, ale inak na vyššej úrovni.
Myslela som si, že ja to robím najlepšie a teda chcem, aby sa aj Peťo niekam posunul. Keď to takto po sebe čítam, krútim nad sebou hlavou. Ozaj? Ozaj. Čím som sa pasovala za lepšiu, že som ho takto chcela dirigovať? Peťo sa našťastie nikdy nedal, i keď čo sa týka tej stravy, tak je rád, že sa po toľkých rokoch pridal. No nebolo to preto, že som do neho hustila ešte viac, že rastlinná strava je to naj. Bolo to potom, ako som s tým prestala. Neviem kedy sa to vo mne takto zlomilo, či to bolo nejaké postupné uvedomenie sa, že som od toho upustila. Pamätám si, že som bola na konci tretieho tehotenstva, cítila som sa ako veľryba a mala som sama so sebou dosť starostí. Okrem toho dve deti doma, domácnosť, práca atď…Jedného dňa som to tak analyzovala a ako som fučala s tým bruchom, povedala som si, že mám čo robiť sama so sebou, svojimi myšlienkami, pracovaním na sebe. Načo míňat energiu na vychovávanie ďalšieho dospelého človeka? Nech si robí, čo chce. Je to jeho život. Úplne bude stačiť, keď ho budem rešpektovať. On ma rešpektuje od začiatku. Nikdy nemal potrebu ma meniť. Myslela som si, že mu na mne nezálelží, inak by to tiež robil. Až pri plánovaných domácich pôrodoch som pochopila, že to nie je nevšímavosť. On mi veril, že sa rozhodnem najlepšie ako viem a bude ma v tom nielen rešpektovať, ale podporovať. Fúha, v tomto sa mám od neho čo učiť. Trvalo mi pekných 10 rokov, kým mi to trklo! Dobré, čo?

A odvtedy si to nejak uvedomujem viac a viac. Veľmi mi k tomu pomohli aj deti. Oni sa jednoducho len tak nedajú. Hlavne Jarka, naša víla. Ona je rebel ako Peťo a má vo veciach jasno. Keď niečo nechce robiť po mojom, nepohne s ňou nič. Kedysi by som to zaškatulkovala, že je tvrdohlavá ako baran. Dnes to obdivujem, lebo si stojí za svojím rozhodnutím. Naučila som sa, ich nechať, nech si vymyslia systém sami. Keď potrebujú pomôcť, vtedy ich navediem. Postupne mi takto moja rodina dala najavo, nech sa na to vychovávanie, mudrovanie vybodnem. Nech si tu spolu slobodne nažívame a v pokoji. Už lepšie chápem, že každý máme iný pohľad na veci, či inak vnímame tento svet. Môj je len môj pohľad. Nikoho iného. Nemôžem a už konečne ani nechcem nútiť nikoho, aby to videl cez moju optiku.

Neznamená to, že sa s Peťom neinšpirujeme, alebo si nepovieme svoj názor. Alebo že sme potichu, keď so sebou nesúhlasíme. Jasné, že nie. Rozprávame sa až až. Chceme rásť a partner, ktorý nám v tom pomáha je presne to, čo potrebujeme. Nechcem, aby ma niekto nosil na piedestáli a rozprával mi aká som úžasná. To ma nikam neposunie. Už neberiem kritiku ako niečo urážlivé, ale ako konštruktívnu debatu. Chceme na sebe makať a častokrát ten druhý má odstup a vie to lepšie zhodnotiť. Ale už to nie je dirigovanie, rozkazovanie, buzerácia a podobne. Je to inšpirácia. Robíme nové veci spoločne. Alebo si radíme, ak ten druhý chce, niekedy sa zo srandy šťucháme. Peťa napríklad motivujem, aby vyskúšal ľadovú vodu tak, že sama do nej idem. Raz som sa ho spýtala, či sa pridá a že zatiaľ nie. Napriek tomu, že viem, aké to má zdravotné a psychické benefity, neopakujem mu to stále dokola. Keď bude chcieť, pridá sa. A keď nebude chcieť, nepridá sa. A je to v poriadku, je to jeho život.

Už viem, že nemám patent na všetko. Lebo nemám. Život mi pekne ukázal, že nemám. A ukazoval mi to dovtedy, kým som to ozaj nepochopila a nezmenila svoj postoj. Čo je fajn pre mňa, nemusí byť pre druhého. Nepretláčam nasilu svoje životné pravdy, životný štýl a podobne. Nezačínam debatu s rodinou stravujúcou sa rezňami a klobásou o škodlivosti živočíšnej stravy. Ja som tiež jedla mäso a nikto by sa za ten svet nepresvedčil, aby som s tým skončila. Sama som na to musela prísť. Toto je moja cesta. Ich cesta nie je mojou a tak sa im do nej nepletiem.  Tak sa mi uľavilo. Toľko zbytočných emócií, myšlienok a analýz mi už konečne nezamestnáva hlavu! Prestala som odsudzovať, vychovávať, poúčať, začala som rešpektovať. Pre mňa veľký úspech. Sem tam mám ešte také pozostatky, ale to už ma Peťo jednou vetou vie uzemniť a otočíme to na srandu. Už viem, že sme každý iný a je to tak dobre. Lebo tak sa od seba okukávame, inšpirujeme sa a zoberieme si to, čo nám je blízke, alebo naopak vidíme, čo nechceme.

Čo to teda je o čom neradi hovoríme a pritom prežívame každý deň? Alebo aj nie. Veľká potreba. Nevieme to oklamať, ak jeme, musíme vyprodukovať aj odpad. Pre mnohých je to nechutná téma, takže ju radšej ignorujú. Nie to ani moja obľúbená oblasť, ale ak sa týka zdravého fungovania organizmu, chcem o nej vedieť. A tak je namieste otázka je, ako nám to funguje. Aj v dnešnej dobe veľmi veľa ľudí netuší, čo je norma. Niekto si myslí, že mať stolicu raz za týždeň je v poriadku. Niekto si myslí, že mať hemoroidy je v poriadku, že sa to prípadne odoperuje a je pokoj. Ani ja som dlhé roky nevedela, čo je normálne. Takto nejak vyzerali roky traumy z veľkej potreby u mňa ako dieťaťa. Je to v podstate osobné, ale pre mňa je to bežná téma a ak má niekomu pomôcť, tak super. Takže nech sa páči.

Ako dieťa som chodila na veľkú jedenkrát za týždeň. Bolo to sprevádzané kŕčami a keď prišli tie tlaky a náhodou som nemala možnosť si odskočiť, začala som sa potiť. Studený pot a pocit, že sa v autobuse sa pototo…. Hrozné. Navyše to bol vždy pre mňa taký malý pôrod, tuhá stolica ide von veľmi ťažko. Veľká potreba bola pre mňa nočná mora. Ako dieťa som mala najradšej rôzne syry, veľa pečiva, biele cestoviny a kopy sladkého. Navyše, nepila som ani dostatok vody. Dva kľúčové faktory. Čiže obsah vlákniny blízky k nule, ale k tomu sa ešte dostaneme.

Časom som začala jesť viac zeleniny a podstatne sa to zlepšilo, už to neboli bolestivé situácie, kedy som myslela, že ma roztrhne, ale stále to bola pre mňa veľká psychická trauma. Kvôli tejto prirodzenej potrebe som nešla na výmenný pobyt do Francúzska na strednej škole. Až po rokoch som sa priznala, čo bol reálny dôvod, prečo som nešla. Ráno som mala svoj rituál a akýkoľvek výlet bol narušením prirodzeného fungovania a z toho som mala paniku. Potom ma bolelo brucho a vlastne na nič iné som sa nedokázala sústrediť. Do takých 20 rokov aj viac som s tým mala problémy. Pamätám sa, ako sme boli s Peťom na výlete v Košiciach u známych a ráno sme už frčali do Bratislavy a nestihla som rannú toaletu. Vtedy za zo mňa stával netvor. Bola som nervózna, nahnevaná, ufrflaná ešte viac ako obvykle. To sa ešte dalo? Haha, áno! Peťo teda zabočil do obchodu, kúpil mi sójové mlieko, zastavil na peknej pumpe, kde sme si dali kávu a povedal mi, že sa nikam nehne. Že on počká, aj keby sme tam sedeli dve hodiny. Peťo to jednoducho chápal (zlatý chalan, no nezobrali by ste si ho? ja teda áno!) a teraz hovorí, že to bolo aj kvôli nemu. Že by ma možno v polovici cesty vysadil a to nechcel, lebo chcel mať v aute pohodičku. A ozaj sme sa nikam neponáhlali.

Čo sa týka zdravia, vyprázdňovanie je jedna z veľmi dôležitých funkcií tela. Zápcha a každodenné vyprázdňovanie je rozdiel medzi zdravím a chorobou. Vieme si veľmi dobre predstaviť, čo by sa stalo, keby sme z bytu nevynášali smetný kôš. A to isté potrebuje aj náš organizmus. Každý deň má cez hrubé črevo odchádzať odpad, čo nám netreba. A keď si predstavíme niekoho so zápchou, kde k vyprázdňovaniu dochádza raz za týždeň, čo sa asi v tele deje. Keď neodchádzajú toxíny z tela…

A pritom je to také jednoduché. Čo je to, čo mení zápchu na pravidelné vyprázdňovanie, je vláknina a pitie vody. Tam je zakopaný pes. Ako dieťa som mala takmer nulový príjem vlákniny. Niet teda divu, že stolica bola tvrdá a boli to vždy malé pôrody, raz som dokonca mala aj hemoroid. Vláknina je to, čo spraví z tuhého mäkšie, ako špongia nasaje vodu. Vláknina je prebiotikum, živná pôda pre baktérie žijúce v črevách a vďaka nej dostanú kvalitnú stravu. Avšak, ak jeme stravu chudobnú na vlákninu, tieto mikroorganizmy nemajú čo jesť, a tak začnú konzumovať hlien mucín, ktorý tvorí ochrannú vrstvu zažívacieho traktu medzi mikroorganizmami a našim imunitným systémom. Ak tento mucín mikroorganizmy začnú tráviť, náš imunitný začne tieto mikroroorganizmy rozpoznávať a napádať, pre neho sú to cudzorodé látky, ktoré treba zlikvidovať. Vzniká chronický zápal v tele, imunitný systém je stále v pohotovosti a vznikajú rôzne choroby, ako napríklad syndróm dráždivého čreva, crohnova choroba, mnoho ďalších, dokonca to môže viesť až k rakovine. Tu je k tejto téme celý blog.

Vláknina zväčšuje objem a hmotnosť stolice, skracuje dobu priechodu potravy, zvyšuje frekvenciu stolice, čím zlepšuje hygienu čreva. Zrieďuje obsah toxických látok, tým, že ich viaže na seba a tak sa nevstrebávajú do krvi. Vláknina spomaľuje vstrebávanie jednoduchých cukrov a udržiava hladinu cukru bez extrémnych výkyvov. Nemala som šajnu, čo je to vláknina, kde sa nachádza a kde nie je. Dnes už viem. Viem, že v zelenine, ovocí, celozrnnej obilnine, strukovine je jej habadej. A takisto viem, kde sa vôbec nenachádza. V živočíšnej strave, čo je mäso, mliečne výrobky, vajcia. Obsah vlákniny je tam 0,0%.

Ale sú predsa ľudia, čo žijú takmer len na živočíšnej strave a nemajú zápchu! Tak, tak. Sú. Podľa ajurvédy sú tri typy ľudí, vietor (váta), žlč (pitta) a sliz (kafa). Ľudia typu vietor majú také silné trávenie, že majú pravidelné vyprázdňovanie. To sú tí večne štíhli ľudia, ktorí môžu jesť o desiatej večer a aj tak nepriberú. To však nie je dôkaz, že by sme mali jesť o desiatej večer. A nie je to ani dôkaz, že by sme mali jesť živočíšnu stravu. Tu nejdem rozoberať, čo sa v tom živočíšnom nachádza, že to nikomu neodporúčam ani náhodou. No ďalšie dva typy až také silné trávenie nemajú. Tam už nie je jedno čo a kedy. Závidela som kedysi kamošom, ktorí napriek tomu, čo pojedli nemali také záchodové starosti ako ja. Hlavne babám, ktoré jedli ako drevorubači a boli ako špáratka. O typoch trávení píšem preto, že sú aj ľudia, ktorí zjedia nula vlákniny, ale vďaka svojmu silnému tráveniu majú pravidelné vyprázdňovanie. Bohužiaľ to však zjavne nie je väčšina obyvateľstva, keďže štatistiky o nadváhe dokazujú, ako nám narastá váha a ako je rakovina hrubého čreva na vzostupe (ktoré veľmi súvisí s vyprázdňovaním).

Akonáhle som začala jesť hlavne to, čo obsahuje vlákninu, môj svet sa zmenil a trauma z detstva zmizla. Ja som napríklad ani netušila, že by sme vôbec nemali tlačiť na veľkej, ale že len sadneme a ide to samo a ľahko, s pocitom úplného vyprázdnenia. A o zápachu ani nehovorím. Čím menej živočíšneho, tým prijateľnejšie pachy. Konečne môžem ísť bez strachu kamkoľvek a nie som otrokom môjho trávenia. Ja spolupracujem s mojím telom a ono spolupracuje so mnou. Ešte raz pripomínam, že sa ozaj nepotrebujem deliť o takéto zážitky. Ale je toľko ľudí, čo má hemoroidy a netušia, že je na to jednoduché riešenie. Je toľko ľudí, čo roky trpí zápchou a pritom stačí tak málo. Nemyslím si, že táto téma by mala byť tabu. Neriešenie nepríjemností znamená zdravotné problémy neskôr. Prevencia je základ. Toľko malých detí máme v okolí, čo majú zápchu. Dostávajú čípky a s plačom potom raz za niekoľko dní si z donútenia za asistencie rodičov posedia na záchode. Je to normálne? Určite nie! Vlastne je, keď vidím ich stravu, nečudujem sa. Biely rožok so šunkou na raňajky. Na obed biela ryža s mäsom a na večeru chlieb s nátierkou. Navyše, keď majú pred sebou polievku, im rodičia povedia, že zeleninu odtiaľ nemusia jesť, stačí, keď vyjedia mäso a cestoviny. Z čoho majú mať potom tú vlákninu?

Napriek tomu, že som od 23 rokov bola vegánka, prvé roky to bola klasika, akurát bez mäsa. Čiže na raňajky chlieb a rastlinná nátierka a k tomu trochu zeleniny. Vôbec som nedávala pozor, že by to malo byť veľa zeleniny, ovocia a menej obilniny, hlavne tej spracovanej ako múka a cestoviny. Akonáhle som to zmenila, je to o ďalší level lepšie.

Najprirodzenejšie by sa to malo udiať tak, že zamierime na toaletu hneď, ako vstaneme. Čiže je rozdiel vegánska a rastlinná strava. Za deň by sme mali zjesť 40g vlákniny. Teraz u nás vyzerá bežný deň asi takto. Ovsená kaša s ovocím na raňajky, tie majú 10g vlákniny. Hustá zeleninovo-strukovinová polievka na obed má 10g vlákniny. K tomu celozrnná obilnina so zeleninou a strukovinou s 12g vlákniny. Od jari do neskorej jesene čerstvé šaláty. Na večeru ovocie, šalát, celozrnné cestoviny, približne 8g vlákniny. Sem tam to aj my porušíme, keď si dáme bielu ryžu, alebo čokoládu. Tam je tej vlákniny pomenej :)))). Ale ide o to, čo robíme denne. A u nás je heslo robme pre naše zdravie a črevá niečo každý deň.

Nezabudnite nás sledovať na facebooku, instagrame, či na youtube.