Prvý január je štandardne dňom začiatku novoročných predsavzatí. Schudnúť. Zdravšie jesť. Menej piť alkohol. Viac športovať. Čítať. Rozprávať sa. Pracovať. Zarábať. Alebo prejsť na rastlinnú stravu za 21 dní. Je toho neúrekom. Vždy som sa tomu vyhýbal. Veď 80 % novoročných predsavzatí neprežije 2. februárový týždeň! Prečo teda začínať 1. januára? Prečo nie nejaký iný termín? Začiatok môjho aktuálneho predsavzatia mi ale vyšiel práve na začiatok roka. A neplánovane…

Keď si totižto plánujem nejakú zmenu, alebo len činnosť, ktorú sa chystám robiť v najbližšej dobe, premýšľam nad ňou najprv nejaký čas. Kým dozrie. Potom ju začnem robiť. Mirku ide rozhodiť, že behám okolo horúcej kaše. Prečo nezačneš? Prečo si to odkladáš? Ja si to ale chcem pekne vizualizovať. Premyslieť si každý krok dopredu. Áno, potom to začnem neskoro, alebo nezačnem. Alebo nedokončím. V tom som expert.

Dnes, 1. januára, v duchu hesla “Ako na nový rok, tak po celý rok”, som si šiel zabehať. V poslednej dobe som tomu behávaniu moc nedával… málo, skoro nič. V rámci výklusu po Jelke som počúval znovu podcast s Davidom Gogginsom. David je stroj. Makač. Rozhovor s ním alebo o ňom vám beh hneď zrýchli. To, čo dosiahol on, je nie len obdivuhodné, je to hlavne motivujúce. Cítite sa pri ňom ako flákač, lajdák, darmožráč, ktorý v živote nič nechce robiť a večne niečo odkladá z pohodlnosti na neskôr. A tak mi vnukol nápad na moje ďalšie predsavzatie.

S mojim predsavzatiami to bolo vždy také štandardné. Niečo som si naplánoval, nakúpil potrebné vybavenie a začal. Nikdy som ale nič nedokončil. Až kým som sa nezačal na svoje predsavzatia pozerať ako na návyky a hlavne až kým som si nepripravil to hlavné: dôvod, prečo chcem veci meniť, alebo robiť inak, či pravidelne. Odvtedy som prestal piť, fajčiť, dal som sa na čisto rastlinnú stravu, začal som behávať, pravidelne sa učiť nové veci. V posledných mesiacoch to ale išlo dolu vodou. Motivácia, výkon, spokojnosť. Zamýšľal som sa ako sa reštartovať?!

Chcem zabehnúť tento rok 1000 km.

Nejdem otáčať svoj život naruby. Dokonca nejdem ani začínať niečo, čo som doteraz už nerobil. Chcem ale dosiahnuť niečo, čo by mohlo ovplyvniť aj ostatné časti každodenného života. Chcem zabehnúť tento rok 1000 km. Prečo práve toľko? Netuším. V 2016 som zabehol takmer 820 km, no minulý rok len 550 km. Tak si vravím, musím dať viac ako kedykoľvek predtým. Ale hlavne, musí to byť progres. Niečo, čo ma niekam posunie. Tisícka je takmer dvojnásobok minulého roka. A také okrúhle číslo.

Ako dosiahnuť 1000 km v 2018?

1. Verejný záväzok. Ak niečo pustím takto do éteru, mal by som to dodržať. Nerád to robím. Doteraz som sa pochválil vždy až po. Tentokrát ale potrebujem motiváciu aj externú. Také to klasické podpichovanie… Ako si na tom? Koľko máš za sebou? Stíhaš? Atď.
2. Plánovanie. Nemusí sa to zdať veľa, ale predsa len je to takmer 20 km týždenne. Behávam minimálne 5-6 km. To znamená ísť behať aspoň 4x týždenne. Po celý rok! Na to už treba aj prípravu. Víkendy sú ok, dá sa ľahko vybehnúť ráno, resp. podľa počasia aj poobede/večer. No pracovný týždeň bude makačka. Tam som doteraz zlyhával, tam zlyhávajú aj ostatní. Ísť ráno? Ak sa nedá ráno (lebo už tam je naplánované niečo iné), môžem poobede? Po práci? Ako to ovplyvní rodinu? Budem mať chuť?
3. Reportovanie. Prirodzený ďalší krok po bodoch 1 a 2. “Tak ako ti to ide s tým behaním?”

Ako mi to celé môže pomôcť k lepšiemu ja?

1. Cieľavedomosť. Povedzme, že viem byť cieľavedomý. No nie vždy správne. Mohol by som sa však konečne naučiť ako správne odhadovať svoje možnosti a naplánovať si ich reálne. Byť zároveň zodpovedný za plnenie plánu a reportovanie (sebe, rodine, komunite?).
2. Vytrvalosť. Moja najväčšia slabosť. Niečo začať? Pche! Dajte mi to, začnem vám to. Niečo robiť pravidelne? Nedajbože dokončiť to? Vyhnite sa mi oblúkom. Na to sú tu iní (ako Mirka napríklad).
3. Plánovanie. Nemyslím tým len nahodenie do kalendára, alebo spísanie zoznamu úloh a roztriedenie. Ale reálne plánovanie tak, aby to sedelo, aby bol čas na nepredvídané okamihy, aby sa mi nestávalo, že je niekto vždy o 5 minút predo mnou.
4. Zdravie. Klišé, ale je to tak. Ako môžem byť na rastlinnej strave a nebyť zdravý? Nepropagujeme predsa niečo iné? Nuž… každý životný štýl môže byť aj škodlivý. Stačí večerať tesne pred spaním alebo nepravidelne. Málo spať. Málo sa hýbať. A už to ide… Najšťastnejší a najdlhšie žijúci ľudia sú tí, ktorí si doprajú veľa pohybu. Veľmi veľa v porovnaní s tým, čo stváram niekedy ja (dom>auto>kancelária>auto>stretnutie>auto>obchod>auto>dom).
5. Sebaobjavenie. Presne ako z motivačnej knihy. Keď niečo spravíš, čo sa ti zdalo predtým ako nemožné, už to nie si ty. Si zmenený. Prestať piť? To sa predsa nedá. Byť iba na rastlinnej strave? Čo som krava alebo kôň? Všetko toto ale zmení kompletne tvoj pohľad na seba a na okolie. A ovplyvní aj ostatné súčasti života.

JA: Takže poďme do toho. Prvé kilometre mám za sebou. Už len 994. Sledujte na instagrame a držte palce!
Moje druhé JA: Och, do čoho som sa to zas namočil?!

V čase Vianoc sú stretnutia s rodinou či kamarátmi veľmi časté. Je to nielen obdobie radosti a pokoja, kedysi to bol pre mňa trochu aj stres, lebo čo ja a moje prečudesné stravovanie…..

Niektorí majú potrebu, ešte stále, komentovať náš životný štýl. Už ale vieme po tých rokoch, ako na to. Kedysi ma to trápilo, brala som to osobne. Veľakrát sa ma to dosť dotklo. Nie, ani teraz to nie je ktovieako príjemné, ale už to berieme s Peťom tak, že to ide s tým a naučili sme sa na to správne reagovať. Niekedy to rodina, či kamaráti pochopia ako poslední. Nie raz sa mi posmievali, či sa idem napásť a podobne. Oni sa na tom náramne bavili, ja až tak nie. Časom to niektorích našťastie prešlo, niektorých nie a tak sa nám kamaráti dosť pomenili. Vypustili sme z nášho života ľudí, ktorí na nás útočili a prišli iní, s ktorými sme na jednej vlne. Neviem, čo ich vedie k tomu, že potrebujú útočiť, frflať?!

Myslím si, že je to viacero dôvodov. Jednak v kútiku duše ľudia vedia, že by mali zdravšie jesť a hnevá ich, že niekto to robí a teší sa z toho. Lebo, ak je niekto na diéte a sťažuje sa, aké je to ťažké, tak ho ostatní len povdzbudzujú, že to dá. Ale ak je niekto vysmiaty a namiesto grilovaného kusu mäsa si vyberie jablko a ešte aj tvrdí, že mu to viac chutí, tak to už je drzosť. Potom alternatíva je, že im každý, kto vybočí z davu lezie na nervy, lebo ide  svojou cestou a prečo chce byť zaujímavý a robiť to inak. A po tretie, sami sú nespokojní so svojím životom a vytáča ich, ak je niekto šťastný, usmiaty a spokojný. Či je to tak alebo onak, nevnímam, že niekto útočí na mňa, neberiem to osobne. Skôr to chápem tak, že niekto je nespokojný sám so sebou a je to pre neho nejaký spúšťač.

Priznám sa, už po tých 12 rokoch na čisto rastlinnej strave neskúmam nikoho psychické rozloženie. Nemyslím si, že je moje poslanie robiť niekomu psychologičku a zisťovať, prečo takto reaguje. Napriek tomu, že mi je tých zvierať, ktoré pri mne niekto chrúme, nesmierne ľúto, som ticho. Je to pre mňa nepochopiteľné, keď ten človek má na rukách domáceho miláčika, ale už pri tom prasati, krave, sliepke, či rybe toto zľutovanie nemá. Je to pre neho len kus potravy. Nedá sa povedať, že sa nám s Peťom nejde pri tom odkrútiť hlava, ale nekomentujeme to, každý máme svoju cestu a ja ju musím rešpektovať. Môžem sa snažiť ľudí len inšpirovať, nie obmedzovať. A tak to beriem aj naopak. Ak som ja spokojná so svojím životným štýlom, nezávidím druhému, nepotrebujem vyvolávať konflikt.

Ak niekto chce rýpať, nech. Na to treba dvoch a keď sa ja nezapojím, nemá s kým pokračovať v súboji a konflikt nie je. Stávalo sa mi, že pri nejakej spoločnej večeri, kde som bola sama na XY mäsožravcov, sa do mňa pustlili. Kedysi som sa bránila. Ale nemalo to zmysel, oni nechceli počuť ozastné dôvody, oni len chceli povedať, čo si oni o tom myslia. A tak to zahráme teraz do stratena. Nejakou jednou vetou všeobecnou ukončím rozhovor a už sa nezapájam. Niekedy je to náročné počúvať, lebo ľudia hovoria o svojich pocitoch a nie faktoch. A tak viem, že tam priestor na normálnu debatu nie je.

Ak vidím, že niekoho to ozaj zaujíma, tak s tým človekom potom hodíme reč sami jeden na jedného a odpovedám len na to, na čo sa ma pýta. Ja sa tomuto životnému štýlu venujem niekoľko rokov, nemôžem to všetko chcieť povedať vrámci 20 minútového rozhovoru a tak vyberám to najpodstatnejšie, najzrozumiteľnejšie, najjednoduchšie. Aj preto sme sa rozhodli spustiť tento kurz – 21-dňová zmena, lebo chceme nielen ľudí inšpirovať, ale reálne, prakticky ukázať ako na to. Chceme ukázať, aké to je jednoduché, nie je to žiadna jadrová fyzika. Akonáhle sme nadobudli informácie podložené faktami, tak už ma nikto neopije rožkom, lebo mám prečítané desiatky publikácii od vedcov, doktorov, ktorí to majú vedecky podložené štúdiami, laboratórnymi testami. Jednoducho životný štýl, ktorý propagujeme a aký žijeme nestojí na vode, ale má pevné základy. A tak mi to už nemá kto ako nabúrať. Nezaseknem sa a nespadne mi to celé ako domček z karát. Skôr naopak. Ľudia odchádzajú niekedy bez slov. Informácie nepustia a ak si to neštudujeme, ani netušíme, ako nás tieto mliekarenske a potravinárske priemysly zavádzajú. Nevieme, a preto sa potom tak bránime.

A tak máme zopár tipov, ako zvládnuť rôzne situácie s rodinou, kamarátmi, či okolím v pohode, bez stresu, či napätia:

1. Niekedy to rodina pochopí ako posledná. Treba to brať ako fakt, žiaľ.
2. Prijať to, že niektorí budú na tento životný štýl frfľať. Nebrať to osobne, je to jednoducho nutnosť, ktorá s tým prichádza. Výhoda je, že časom ich to prestane baviť a budú rešpektovať, že to tak je.
3. Ako sa pripraviť vopred na rôzne situácie:
   1. Naštudovať si fakty, aby vás nik nezačal zavádzať nepravdivými informáciami, ako len v mäse sú bielkoviny a podobné nezmysly.
   2. Na spoločné obedy s rodinou si doniesť vlastný obed, ak viete, že tam pre vás nič nebude. Prvýkrát to možno bude sprevádzať zopár zdvihnutých obočí, ale prvýkrát je vždy prvýkrát a buď sa niekto opýta, alebo nie. Ak sa opýtali, povedala som, , že ak som hladná, som nervózna, že som nechcela zaťažovať kuchtíka ešte špeci jedlom pre mňa.
   3. Pri veľkom stole neodporúčam debaty o rastlinnej strave, ľudia obvykle nechcú debatovať, ak má niekto ozaj záujem, odchytte si ho po obede a porozprávajte sa konkrétne s tou osobou.
   4. Nepoúčať, nekritizovať. Nikam to nevedie, ľudí sa dotkne, keď im niekto naznačí, že oni to robia zle a akurát len docielite opak toho, čo by ste chceli.
   5. Priniesť dezert alebo niečo pre všetkých, kto chce, nech môže ochutnať. My takto nosíme na rodinné oslavy koláčiky. Jednak naše deti tým pádom nie sú odstrčené, že si nemôžu dať, ale ochutnajú aj klasicky sa stravujúci ľudia a dosiaľ máme samé dobré ohlasy. Zistia tak, že to nie je vesmírna strava len z púpavy a trávy, ale že je to ozaj chutné.
   6. Ísť príkladom. Robiť to, čo hlásame, nie vodu kázať, víno piť. Každodenným príkladom ľudia časom uvidia, že vám nejde o to byť zaujímavý, ale že tým žijete. Toto nie sú preteky, je to životný štýl a každý má právo jesť čo chce. Len čas ukáže, či je toto cesta aj pre neho, alebo nie. Niekoho to išpiruje hneď a niekomu to trvá aj 10 rokov (Peťo sa ku nám pridal po 10 rokoch). Ak organizujeme niečo u nás, je to výlučne rastlinného pôvodu, aby to bolo pre všetkých. Nepodávame alkohol, sladké vody. Ak niekto neprežije bez mäsa, už vie, že sa má najesť dopredu. Varíme v kotlíku vegánsky guláš, napríklad, aby videli, že aj tie klasické jedlá sa dajú uvariť a je to navyše aj chutné. Tak sa snažíme ukázať okoliu, že to nie je diéta, ale životný štýl, pri ktorom sa veľmi dobre najedia.
   7. Urazím sa, ak toto neochutnáš. Aj toto som už počula a nie raz. Prvé razy som nevedela, čo na to povedať. Potom som s úsmevom povedala: “Hádam náš vzťah nestojí na tomto jedle. Mám ťa veľmi rada, ak chceš, aby som aj ja jedla, nabudúce donesiem a najeme sa spolu.” A urazenie sa nekoná. Cudzím ľuďom milo poviem, že ďakujeme, my také nejeme. A keď vidím, že niekto na mňa pozerá, akoby som padla z mesiaca, tak dodám, že máme všetci alergiu na živočíšny proteín, to máloktovie čo je a dajú nám pokoj.
   8. Keď nám niekto cudzí daruje čokoládu, poďakujeme sa a zoberieme si. Deti už vedia, že tam je mlieko, či vajce a tak odkladáme kamošom, čo také jedia a potešia sa z toho. Pri rodine som to zobrala trochu inak. Prvé razy som pred nimi prečítala zloženie, ale všetko milo, nejde mi o to nikoho ponižovať, oni chcú deťom urobiť radosť, nie mi robiť napriek. Teda tak to beriem ja, aký je ozajstný zámer, neviem. Prečítala som a ak to bolo ok, deti mohli jesť a ak nie, tak som podala naspäť, že ďakujeme, ale toto nejeme. Prípadne som doniesla na ukážku, čo jeme a povedala som, kde to kúpia. Kde viem na 100%, že deti môžem nechať, a nik im nič nepodstrčí, môžu byť aj bez môjho dozoru. Keď viem, čo robia živočíšne potraviny v tele, nie je tu pre nás zlatá stredná cesta. Tu som strikná. Ak deti ochorejú, som to ja, čo sa o nich stará deň noc, nik iný. A tak ja určujem, ako si budujeme zdravie. Čo z toho robím takú vedu? Veď z jednej čokolády, či rezňa by sa im nič nestalo. Keby sme zjedli kus lepidla, tiež by sa nám asi nič nestalo a aj tak to nik nerobí. A je pokoj, koniec debaty. Už mám zopár takýchto nachystaných viet. Už vieme s Peťom odhadnúť, kedy chce niekto ozaj vedieť do hĺbky, prečo máme takýto životný štýl a vtedy veľmi radi otvárame debatný krúžok. Naopak, ak chce vypustiť niekto na nás paru, vtedy pustíme do éteru podobnú nachystanú vetu a z voleja zastavujeme neproduktívnu debatu. My sme sa nastavili na pozitívne myslenie a nepotrebujem počúvať, ako je to všetko naprd, ako sa to nedá. Nie, to ma nezaujíma, ja tu nie som na to, aby som niekoho presviedčala. Je to pre mňa mrhanie drahocenného času. Naopak ak niekto príde za mnou, že chce, to je o inom. Vtedy rada pomôžem a poradím ako na to.

Nič nie je zo dňa na deň, aj mne trvalo roky, kým som sa naučila ubrániť tak, aby som dve hodiny po stretnutí s rodinou, či kamarátmi predýchavala všetky tie komentáre. Škoda, že vtedy som nemala poruke takýto nejaký návod ako na to, ale sama som si musela prejsť takou tŕnistou cestou a zistiť, čo funguje a čo nie. Tieto tipy však veľmi dobre fungujú a predišli sme tak mnoho konfliktom. Na hádanie treba dvoch a ja o zvady nestojím, takže sa ani nedejú. Zo srandy ešte pridám, že so mnou sa ani o politike nik nepoháda, lebo to nesledujem a absolútne netuším, čo sa deje, takže pokojne nech rozpráva, aj tak nemám šajnu o čom. A potom našťastie dotyčný ukončí rozhovor, lebo ho nebaví rozprávať na niekoho, kto o tom nič netuší a tak nie som zahltená monológom, ktorý ma nezaujíma.

Pekné sviatky priatelia a veľa radosti a dobrého zdravia v novom roku.