V akom čase je vhodné odložiť dieťa do vlastnej izby? Treba ho odkladať? Možno stačí počkať, kým sa bude chcieť odložiť samo!?

Ak sa niekto pri mne začne vyťahovať, ako jeho dieťa samé spí v izbe už od pol roka, mám na jazyku otázku: „Aj vy spíte sami? Prečo sa vyrábajú už niekoľko tisícročí manželské postele? Prečo dospelí ľudia spolu spia v jednej posteli?“ Nad týmto by sme sa mohli zamyslieť! Ja už 15 rokov spím vedľa Peťa. A už nikdy sama ani spať nechcem. Je to také príjemné sa môcť k niekomu pritúliť. Prečo teda učíme spať samé niekoľkomesačné deti? Dozvedela som sa, že ich tak učíme samostatnosti. Hmm, ako presne sa tak naučím samostanosti? Tým, že prekonám strach z tmy? Ja som sa s tmou vyrovnala, keď som mala asi 30 rokov, až potom som sa prestala tmy báť. So samostatnosťou to zjavne nemalo nič spoločné.

U nás máme izbu na spanie a tam sme všetci piati pokope. Ja som pár rokov zaspávala pri zasvietenej lampe, keď nebol Peťo doma a nemali sme ešte deti. Bála som sa zaspať sama. Ako sa asi cíti dvoj-, trojročné dieťa samé v izbe? Prečo ich tak potrebujeme odložiť vedľa a naučiť tento návyk? Keďže mi nik nedal rozumné vysvetlenie, a zvyknem robiť to, čo cítim, tak v tomto mám celkom jasno. Sme kontaktné bytosti, keď sme šťastní objímame sa, keď sú deti smutné, takisto dobehnú a pýtajú sa na ruky. A takisto aj pri zaspávaní sa potrebujú cítiť v bezpečí. Rodičia sú pre deti istota. Boja sa tmy, aj ja som sa bála tmy, a to som mala 30 rokov! A tak sme urobili zopár úprav. Vyhodili sme manželskú posteľ, štyrom nám tam už bolo dosť tesno.

Máme doma takzvané “letisko”. Priestor v miestnosti nám to dovoľuje, a tak Peťo spravil rošt 200×280 cm a tam sa všetci v noci na seba lepíme, cestujeme, rozprávame zo sna. Je to veľmi praktické, nemusím chodiť deti pozerať do nejakej vedľajšej izby a prikrývať, ale zdvihnem hlavu a obrovský paplón prehodím nielen cez deti, ale aj Peťovi sa ujde. Lukáš ma so mnou stabilné miesto, ostatní cestujú podľa chuti a možností. Každý zaspáva na svojom mieste, ale v noci býva časté sťahovanie národov. Ondrej si napríklad zmyslí, že chce spať pri mne, tak pricestuje. Alebo ho nájdem pri nohách a podobne. Alebo Peťo spí kráľovsky rozťahaný cez pol postele a ja spím ako vojak a okolo nacapené tri deti. Je to romantika, nie vždy je to neskutočne pohodlné, ale budím sa šťastná, aj keď sem tam nevyspatá a dobitá.

Dokedy budeme takto spávať? Netuším. Kým budú chcieť. Možno to tak bude, kým pôjdu na strednú školu, a vlastne mi je to celkom jedno. Lebo na tom nezáleží. Záleží na tom, že zaspávajú spokojní a majú sa ku komu pritúliť, keď chcú. Viem, že to tak nebude naveky. Viem, že postupne sa osamostatnia, ale bude to, keď to budú oni chcieť, my ich do toho nebudeme nútiť.

Ľudia mi často argumentujú, že svet je krutý a nemôžem ich stále chrániť, aby mali pocit, že žijú v bubline, kde je všetko pekné. A ja hovorím, a prečo nie? Svet pekný je, ja ho tak vidím. To v útlom veku majú chápať nejaké zložité citové rozpoloženia? Niekde som pred časom čítala taký zvláštny argument, ale ľuďom zvykne otvoriť oči, aj ústa. Znie asi takto: Veď aj o rodičov jedného dňa prídete, tak ich zabime teraz, aby ste si to natrénovali a zistili, aký to bude pocit. Aká je v tom logika? Ako sa také pocity dajú natrénovať? Podľa mňa nijak. Len pred nimi nejak zabuchneme dvere a staneme sa citovo vyprahnutí. Keď som bola malá, nevedela som si predstaviť, ani som si nechcela predstavovať, že raz nebudem mať starých rodičov, či rodičov. Bola to tak hrozná predstava, že som sa vždy rozplakala, keď som si na to zmyslela a rýchlo som niečo šla robiť iné, aby som si zamestnala hlavu. Keď pred pár rokmi zomrela moja babka, bolo to smutné, ale už som chápala ten kolobeh života oveľa lepšie, vedela som to lepšie prijať.

Deti sa nevedia brániť. Preto vraj máme ego. Vďaka nemu sa vieme brániť, aby nás ťažké situácie nepoložili na kolená. Vďaka nemu prežijeme. Dnes nám prerastá ego cez hlavu, ale vraj to je jeho pravá podstata. Deti ego nemajú. Rodia sa úplne nechránené a sme pre nich absolútne všetkým. A preto podľa mňa majú mať na obranu nás. Ja som ich obranný štít, kým nemajú ten svoj. Dnes už mi je úplne jedno, čo si o mne kto myslí, nie je to môj problém. Mám deti, po ktorých som túžila a teraz ich nejdem odkladať, lebo na mňa niekto ukazuje prstom. Nech! Ja cítim, že je to takto najlepšie, lebo jedine takto vychováme z našich detí vnímavých a citlivých ľudí, ktorých tento svet podľa mňa zúfalo potrebuje, aby vydržal ten nápor našej ignorancie voči prírode.

Už toľko krát som počula: „Nemám toľko pevnej vôle ako ty. Je to pre mňa nemožné, príliš ťažké sa tak stravovať.“ Alebo: “Už sme to skúsili, ale po jednom dni, či troch sa to jednoducho nedalo vydržať a opäť sme sa vrátili k starým návykom.” Všetci vedia, že potom by sa asi lepšie cítili, pre ich zdravie by to bolo lepšie. Ale, keď je to také ťažké…

A tak ako obvykle, zamýšľam sa nad tým. Fakt, je to veľmi ťažké. Nie je jednoduché zo dňa na deň zmeniť niekoľko závažných návykov a zrazu robiť všetko inak. Ak je niekto naučený jesť na raňajky chleba s maslom, či praženicou, na obed rezeň s hranolkami, a na večeru chleba s masťou a klobásou, tak povedať mu, že teraz bude raňajkovať smoothie a na obed má šalát, no neprejde to. Ani náhodou. Súhlasím. Nedá sa zo dňa na deň zmeniť.

Urobiť takú ráznu zmenu, je extrémne ťažké. Zmeniť stravovacie návyky, začať cvičiť pravidelne, či celkovo životný štýl premeniť za zdravší, kde je pravidelný pohyb, spánok, pozitívne myslenie, to nejde zo dňa na deň. Štatisticky to zvládne vraj 1% ľudí takto zo dňa na deň. Tak asi niečo na tom bude, keď nám to všetkým pripadá ťažké, ba až nemožné.

Jedlo je veľkou súčasťou nášho života. Bez jedla to nejde, jesť musíme, teda väčšina. Niekto má jedlo ako pohonnú hmotu, niekto ho má ako drogu, niekto ako kamaráta na zlé časy a niekto ho tak miluje, že sa ho nevie nabažiť a stále niečo prežúva. A ak si niekto predstaví, že zo dňa na deň má svoj milovaný hamburger, čipsy, slaninu zameniť za iné, tak áno je to až nemožné. Je to predsa také chutné. Niekde vnútri sa toho nechcú vzdať, ani nevedia, čo od toho nového vlastne čakať. Bude im to chutiť? Nasýti ich to? A pritom to nikdy neochutnali, nevedia vlastne, čo to zdravé jedlo znamená, lebo si predstavia nezáživný ľadový šalát s paradajkou a uhorkou. Asi. Áno, ten neláka ani mňa, priznám sa.

A tak ma napadla jedna paralela. Ako sa nám narodili deti, sem tam príde reč na to, čo a ako sa zmenilo v našom živote, ako nás to obmedzilo a podobne. Keď sme boli len sami, mohli sme si robiť, čo sa nám chcelo a ako sa nám ten život s deťmi posunul inde. Pravda je, že darmo by mi to niekto opisoval, darmo som bola denno denne s mojou neterkou, mať potom vlastné deti je niečo diametrálne odlišné. Treba to jednoducho zažiť. Ten pocit mať deti sa nedá ani opísať. Aj preto poniektorí odsúvajú tie deti na čo najneskôr, lebo veď to bude také ťažké, budeme musieť toľko toho obetovať. Obmedzí nás to, nechceme sa vzdať svojej slobody. Už nebudeme zodpovední len sami za seba, ale za niekoho druhého, tretieho a tak ďalej. Vtipné je, že drvivá väčšina ľudí detí má. Deti sa stále rodia, je to bežná súčasť života. A pritom koľko toho obetujeme, keď prídu na svet. Nie je to len o samej radosti, láske a šťastných chvíľach. Sú za tým aj prebdené noci, niekedy absolútna bezmocnosť, strach, hnev, zlosť, totálne vyčerpanie a iné. Aj keď sa niekoľko rokov nevyspíme, nedarujeme deti do sirotinca, bojujeme so spánkom ďalej, kto z koho a zisťujeme, že bez spánku vydržíme celkom dlhodobo slušne fungovať. Nevzdávame to, hľadáme vylepšováky, triky, ako to zvládnuť. Ako prežiť, keď je to ťažké. Ako vládať, keď nevládzeme. Ako sa motivovať, keď melieme z posledného. Ideme ďalej, lebo to za to stojí. Napriek tomu, aké je to ťažké, deti sa stále rodia. Netušíme do čoho ideme, a aj keď to zistíme, nemenili by sme.

Jednoducho to stojí za to. To nepríjemné vyváži niekoľko násobne to, čo nám rodičovstvo dá. Áno, nemám tú slobodu, nemôžem len tak v uprostred dňa si zmyslieť, že idem do krčmy sa rozšrobovať, ako som mohla počas vysokej školy. Nemôžem ísť do Eurovei sa pomotať po obchodoch pol dňa. Ak by som veľmi chcela, musím najprv vymyslieť logistiku a potom mám možno dve hodiny čistého času a už musím bežať naspäť. Vtipné je to, že mi to ani nechýba, nepríde mi to na um. Tie činnosti sa stali pre mňa absolútne nepodstatné, lebo s deťmi prišli iné, oveľa záživnejšie. Zistila som, že predtým som robila pre mňa teraz nezmyselné činnosti. Teraz je efektivita na 100% percent. Ak si niečo vymyslím, tak to ozaj premyslím zľava sprava, či je to ozaj podstatné, nevyhnutné, už nemrhám časom, ako kedysi.

Čo tým všetkým asi chcem povedať je, že napriek tomu, že mať deti je krásne, no náročné zároveň, väčšina ľudí detí ich má a teší sa z nich a menenili by. Život sa zmení, zmenia sa priority, a zrazu je iná realita, iné veci sú dôležité a my sa z toho tešíme. Dalo nám to oveľa viac, ako zobralo.

Ako to súvisí s tým, čo jeme, či aký máme životný štýl? To ako sa cítime, či sme zdraví, či máme energiu, to všetko je takisto veľmi dôležité. Bez zdravia to ide dosť ťažko, väčšinou to nejde. Nežijeme naplno a to by bola škoda. Nie, nie je to ľahké, zo začiatku už vôbec nie, ak má náš životný štýl ďaleko od zdravého, je to o to ťažšie. Ale stojí to za to zabojovať a vydať sa tým správnym smerom a skúšať, skúšať, skúšať. Raz sa nám to podarí, to je ako s fajčením, raz ten návyk prekabátime. Mať deti sa určite nedá porovnať s jedlom, preto hovorím o paralele. Napriek tomu, že je niečo ťažké, nevzdávame to. Nemávneme nad deťmi rukou, že: „To nie je nič pre mňa, je to príliš ťažké, kašlem na to.“ Nie. Snažíme sa, hľadáme systém ako to robiť lepšie, efektívnejšie, aby to fungovalo. Sto krát padneme na kolená, vstaneme a ideme na to zas a dúfame, že tentokrát to bude lepšie. Hľadáme systém, čo bude fungovať, tak tak isto ho nájdime aj keď ide o naše zdravie. Všetkým nám záleží na zdraví našich detí, tak by malo aj na našom zdraví, životnom štýle, našom organizme, našom šťastí, našej energii. Ak nám to nevyšlo na prvý krát, druhý krát to skúsme nejak inak. V tomto živote máme len jednu schránku, jedno ferari, keď sa narodíme, naše telo. Ale musíme sa patrične o neho starať, aby sa z neho časom nestal vrak.

Nie, nie je to ľahké. Je jasné, že budeme zo začiatku robiť všetko dokonalo. Ani my to nerobíme najlepšie, stále máme čo vylepšovať. Každý deň si dávam nové výzvy, veľakrát sa mi to nepodarí a tak to ďalší deň skúšam znovu, inak, a potom ešte raz. A čo, že sa mi nedarí na prvý krát? Ked sa obzriem, podarilo sa mi už kopec vecí zmeniť k lepšiemu. A väčšina z nich sa mi na prvý pokus nevydarila, ani na druhý. Ale, už aj to, že to skúsime je super. Preto na našej stránke je kopec receptov, preto píšeme blog, aby sa nám ľahšie darilo to, po čom vnútri všetci aj tak túžime. Byť zdraví, mať peknú postavu, mať kopec energie a byť šťastní. Aj preto čoskoro spúšťame náš online program – 21-dňovú zmenu, aby sme aj vám lepšie pomohli sa dopracovať k zdravšiemu životnému štýlu a potom si ho aj udržať. 

Neraz som v debate o výžive počula poznámku, ktorou mi vždy chceli ľudia vyvrátiť, že na strave nezáleží: „Môj dedko pil, fajčil, jedol denne kus slaniny a aj tak sa dožil osemdesiat rokov.“

A tak už dlhšie hľadám na túto vetu lepšiu odpoveď ako: „Výnimka potvrdzuje pravidlo.“ Lebo táto odpoveď neuspokojila v prvom rade mňa. Áno, sú ľudia, ktorí sa ozaj dožijú vysokého veku, a pritom si denne humpľujú organizmus, ako sa len dá. A teraz som tú odpoveď konečne našla.

Vďaka Danovi Buettnerovi mi to docvaklo. Je to cestovateľ a spisovateľ, ktorý študuje národy dožívajúce sa nad 100 rokov v plnom zdraví. Cestuje po svete a hľadá recept na dlhovekosť tak, že sleduje populácie, ktoré žijú najdlhšie a zisťuje, aký majú životný štýl. A presne mi odpovedal na moju nevyslovenú otázku, čo si myslí o tom, keď číta článok o niekom, kto sa dožil vysokého veku. V článku tento človek dáva recept, čo robil, že sa tak dlho dožil. Ako zje tri vajcia na raňajky, vyfajčí zopár cigariet a pije alkohol. Dan Buettner hovoril, že to je zavádzajúce, lebo tento človek vyhral genetickú lotériu. On žije tak dlho napriek tomu, čo robí, nie vďaka tomu, aký má životný štýl. Ešte raz. Ten človek žije tak dlho napriek tomu, aký má životný štýl, nie vďaka nemu.

Na dĺžke života okrem iných biologických faktorov sa podiela 20% genetika a 80% životný štýl. Životný štýl je súbor viacerých faktorov, strava, práca, prostredie, v ktorom žijeme, vzťahy, pohyb, pocit šťastia, spolupatričnosti, zmysel života a iné. A ten človek, čo je 3 vajcia na raňajky nie je návod, ako by sme to mali robiť, lebo on napriek tomu všetkému, čo svojmu telu robí, ako ho ničí, sa dožil vysokého veku.

Dan Buettner hovoril, že ak by sme to chceli študovať riadne, prečo sa niekto dožije veľa rokov, tak treba nájsť celú populáciu, nie jedného človeka. A keď už nájdeme takú populáciu, tu je zaujímavé zisťovať, ako žijú. Vtedy to už začína mať svoju váhu. Keby sme hľadali, určite nájdeme tučného človeka, ktorý nemá cukrovku, či srdcovocievne problémy. To je však takisto akurát ten, čo vyhral genetickú lotériu. Štatisticky to žiaľ tak nevychádza. Nadváha je spájaná s cukrovkou a srdcovocievnymi chorobami.

Dan Buettner našiel tieto populácie, kde sa ľudia dožívajú nad 100 rokov v plnom zdraví, nie o paličke, nie s dvakrát operovanámi kĺbami, bez alzheimera. Sú to aktívní ľudia. Športujú, behajú maratóny, surfujú, myseľ im funguje na 100%. Veľa starých ľudí sa aj u nás dožije 80 rokov a ľudia chvália, koľko sa dožili. Ale ja neviem, čo je to za kvalitu života, keď už nepoznajú blízkych, bez barlí neprejdú ani pár krokov, krívajú a zjedia za igelitku liekov na týždeň. Skôr ma fascinujú tieto “Modré zóny” (Blue zones), ako ich Dan Buettner nazval.

Počas vysokej školy sa ma z času načas niekto podpichol, či ma potom bude musieť zraziť auto, keď sa chcem toľko dožiť. A ja som im na to hovorila to, čo hovorím dnes: „Vôbec netuším koľko sa dožijem, ale nechcem, aby to bola moja chyba. Chcem mať aktívny život dokonca. Nechcem, aby ma niekto musel kŕmiť, chodil mi nakupovať, lebo nebudem vládať, nepoznať vlastné deti. Nechcem prežívať, ale žiť naplno.”

Ak to znamená, že dokonca života si nedám žiadnu cigaretu, slaninu, či iné jedlá, lebo mi to nielen predĺži, ale skvalitní môj život, tak nech! Ja sa zmien nebojím. Lebo, ak nejaká populácia okolo 140 000 ľudí sa dožíva extrémne vysokého veku (100 rokov v plnom zdraví sa mi teda extrémne celkom zdá), tak asi robia niečo dobre a mňa zaujíma, čo to je.

Tu je 8 tipov, čo tieto populácie “Modré zóny” majú spoločné. Nenájdete tu šialené diéty, drsné cvičenie, ale skôr jednoduché návyky, ktoré dávajú zmysel a sú ich prirodzenou súčasťou ich života.

1. Prirodzený pohyb. Buďte aktívni bez toho, aby ste o tom vedeli (diaľkový ovládač odložte čo najďalej, kúpte si bicykel, metlu, vystúpte o 3 zastávky skôr). Prechádzajte sa, všetci storoční každý deň chodili veľa pešo.
2. Znížte kalórie o 20%. Najedzte sa do 2/3. Naložte si, všetko odložte a potom jedzte. Používajte menšie taniere, misky. Sústreďte sa na jedlo, nejedzte po stojačky, v aute, pri chladničke.
3. Rastlinná strava. Čím viac ovocia a zeleniny budete jesť, tým lepšie. Aby boli jedlá sýtejšie pridajte strukoviny, tofu.
4. Životný cieľ. Zadefinujte si, prečo každé ráno vstávate. Napíšte si svoje poslanie. Dajte si novú výzvu, či učte sa nový jazyk.
5. Spomaľte. Doprajte si čas na uľavenie od stresu, oddychujte, meditujte. Chodievajte všade 15 minút vopred, aby ste neboli v zhone. Vypnite hluk, obmedzte čas pri televízori, rádiu, počítači.
6. Začleňte sa niekam, do spirituálneho spoločenstva, či komunity.
7. Rodina na prvom mieste. Vytvorte si rodinné rituály (rodinné prechádzky, čaj o piatej, nedeľné obedy)
8. Vyberte si správnu skupinu. Ľudia, čo máte okolo seba, ovplyvňujú vaše zdravie. Obklopte sa ľuďmi, ktorí majú hodnoty ako tí, čo žijú podľa “Modrých zón”. Buďte milí!

Znie to jednoducho? Jednoduché však neznamená ľahké. Nechcite zmeniť všetko naraz, ale skúste to po 2-3 bodoch. Je dokázané, že ak niečo robíme viac ako 6 týždňov, vybudujeme si tak návyk, mali by sme schopní to už dodržiavať do konca života.

Dan Buettner so svojím tímom zistili, že dlhovekosť súvisí aj s tým, ako sme šťastní. Nešťastný človek sa nedožije toľko, čo šťastný. Existujú vraj tri druhy šťastia, ktoré by mali byť v rovnováhe.

• Radosť, či pozitívna skúsenosť z niečoho, čo prežívame.
• Cieľ, zmysel, či robíme v živote niečo zmysluplné.
• Byť hrdý, spokojný tak celkovo so svojím životom.

„Ak by pocit šťastia bol recept na koláč a prísady by boli: Mať dobrú prácu, oženiť sa/vydať sa za správneho človeka, byť zdravý, zarobiť dostatok peňazí, tou najdôležitejšou prísadou v tomto koláči je prostredie, v ktorom žijete.” Dan Buettner

Zjavne tých faktorov na dlhovekosť a pocitu šťastia je viacero. Zjavne mám na čom popracovať, a to je fajn, to je vlastne jeden bod, stále niečo nové sa učiť. Najväčšia výzva v oblasti šťastia sa začínala u mňa nejak takto: „Radosť k nám príde hneď, ako sa naučíme rovnako sa tešiť z búrky, ako sa tešíme z dúhy.“ To bol môj odrazový mostík ku šťastiu. Prestať na všetko frflať, všetko kritizovať, ale snažiť sa na všetkom nájsť to pekné. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, ale po nejakom čase, som zmenila tento môj frfľoský prístup za milý. Týmto novým postojom sa mi zmenil pocit šťastia o 360 stupňov. Zrazu začal byť ten svet oveľa, ale oveľa krajší a ja som mala chuť zrazu začleniť do života aj ďalšie body spomenuté vyššie, čo prispievajú k dlhovekosti.