V predošlom blogu sme napísali naše dôvody, prečo sme sa dali na domáce vzdelávanie. Sme radi slobodní. Sme radi, keď vidíme naše deti šťastné, spokojné. S nikým nesúťažíme, ani sa neporovnávame, robíme to preto, lebo nám to takto jednoducho vyhovuje. Robíme to horšie? Robíme to lepšie? Ani jedno, ani druhé. Nie sme lepší, ani nie sme horší. Sme iní. Je to tak najlepšie pre nás. Môžno pre vás nie, a to je v poriadku. My nechceme nikoho nahnevať, nehľadáme kritiku, prečo to je zlé. My sme dospelí ľudia, máme svoj rozum, zvážili sme pre a proti a ideme svojou vlastnou cestou. Tá vaša cesta je iná a je to v poriadku. Je to každého slobodné rozhodnutie, či dá, alebo nedá svoje dieťa do školy, v tomto konktrétnom prípade. Vieme, že domáce vzdelávanie nie je pre každého, to ani nechceme týmto blogom naznačiť. Po príchode hypermarketov zmizli menšie obchody? Nie, jeden ide nakupovať tam a druhý inam. Máme možnosť voľby, a to je predsa super! My nechceme, aby učitelia prišli o prácu, to sme tým prvým blogom vonkoncom nenaznačovali. My sme poukázali na fakt, že je možné aj domáce vzdelávanie. To je všetko. Ani sme to nechceli veľmi propagovať, kedže už toho toľko robíme inak, ale….

Dostali sme mnoho otázok, prečo robíme to, čo robíme a ako robíme to, čomu veríme, tak o tom všetkom píšeme. Vlastne odpovedáme na otázky, otvárame ľuďom obzory, že sa to dá aj inak. Neobetujeme sa. Aj ja potrebujem čas pre seba, aj Peťo ho potrebuje. Všetci ho potrebujeme, aj deti ho potrebujú. Aj mňa baví prispievať do rodinného rozpočtu prácou, ktorá má baví a už tri roky pracujem z domu. Navyše chceme veľa času tráviť s deťmi, ktoré sme vedome chceli. Tak sme sa rozhodli ich, ak je to možné, neodkladať do štátnych inštitúcií, ale tráviť s nimi, čo najviac času. Učiť sa od nich ľahkosti bytia a radosti zo života. Ak vás to neinšpiruje, nečítajte to! Ak sa vám to páči, napíšte nám a poradíme, ako to zrealizovať. Ak vás iritujeme, máme pre vás jednoduché riešenie, nesledujte nás. My tiež sledujeme len ľudí, čo nás inšpirujú. Ak napríklad nenávidím cestovanie, nebudem sledovať niekoho, kto je nomád a pracuje odvšadiaľ, lebo má tak nastavenú prácu a kritizovať ho, že to robí zle, lebo potrebujeme mať predsa zázemie. Ja asi potrebujem mať zázemie a on zjavne nie. Neporovnávajme sa, každý to robíme inak, nikde nie je napísané, že toto je dobré a toto zlé. To sú naše pocity. Ak je niekto šťastný, že ide každý deň do školy, super! Ja som šťastná nebola, ani Peťo a tak sme hľadali pre naše deti inú cestu, aby nedopadli ako my. Myslíme si, že sme na tomto svete na to, aby sme mali každý deň ten najkrajší deň vo svojom živote. Všetko je uhol pohľadu. Pre niekoho je kolektív, socializácia najdôležitejšia méta. Pre nás nie, my máme iné hodnoty. Ani lepšie, ani horšie, len iné. A takto funguje u nás v bežné dni…

Ešte skôr ako sa to všetko u nás zobudí, idem si zabehať, zaplávať, meditovať. Podľa toho, čo mám chuť robiť.  To je môj čas. Deň odštartovať športom je pre mňa veľmi príjemný začiatok dňa. Do uší si pustím audioknihu, alebo podcast, na tému výživy, podnikania, vzdelávania, minimalizmu, čohokoľvek inšpiratívneho. Hodina, až hodina a pol behu, k tomu slnko, dážď, sneh, vietor, beriem čokoľvek. Ja idem šporotovať, a nie je zlé počasie, len nevhodné oblečenie. To je čas len a len pre mňa. Tu som sama so sebou a tu naberám energiu, som potichu, aby som mohla potom celý deň rozprávať, haha. Peťo behá tiež ráno, alebo po práci sa zoberie do lesa a tam si zas on odbehne svojich 10-15 km. Čas pre seba potrebujeme každý, aj ja, inak mám pretlak. Potrebujem ticho na fungovanie. A ideálne je ráno. Potom sa zapojím do intenzívneho domáceho kolobehu a zvládam to s oveľa väčšou ľahkosťou, keď mám už svoj čas vybavený. Ale žiadny stres, na všetko treba čas, aby sme to zvládali v rodinnej pohode. To je základ úspechu a spokojnej mamy, a tým pádom celej rodiny. Nervozita nie je produktívna. Nepodávam v nej žiadne výkony, navyše sa v nej necítim komfortne.

U nás sa vzdelávame formou zážitkového učenia. Čo to znamená? Jednoducho, učíme sa cez zážitky. Deti sa učia pri hre, pri domácich prácach, či iných zmysluplných aktivitách.

V podstate sú to dve oblasti, ktoré neustále kombinujeme: teória a prax

Teória sú predmety ako je písanie, čítanie, počítanie. Naša úžasná pani učiteľka a kamarátka, ktorá nás má na starosti ako garantka nám zohnala všetky čítanky, písanky, šlabikáre, a tak môžeme cvičiť teóriu. Potom máme náuku o svete, kde je biológia, geografia, všetko súvisiace s tým, kde žijeme, čo je príroda, ľudský organizmus, skrátka, čo nás obklopuje. Na teóriu využívame encyklopédie, či iné informačné kanály. A potom je tu praktická časť zážitkového učenia. To znamená, že si teoretické poznatky aplikujeme v praxi. A tieto dve línie prelíname. Neustále. Teória bez praxe mi nikdy nedávala zmysel a naopak teória mi pomáha, aby sme vedeli, čo všetko v praxi môžeme sledovať. Ak to mám brať tak školsky, tak cez deň máme určite hodinu prírodovedy, vlastivedy, výtvarnej výchovy, telesnej výchovy, angličtiny, matematiky, hudobnej výchovy a slovenčiny. V teréne. Naša učebňa je všetko okolo nás. Naše učenie prebieha formou hry. Nesústredíme sa na jednu aktivitu, že teraz si precvičujeme toto, a tak nič iné nerobíme.

Napríklad: chystáme sa nakupovať. Deti na papier napíšu zoznam, čo nám treba. Ja diktujem a oni píšu. Potom zrátajú, koľko vecí sa chystáme nakúpiť. Tak vedia, z akých surovín doma varíme, pomáhajú v obchode nakladať do košíka. Rátame, či potrebujeme 2 avokáda alebo 6. Skenujú čiarové kódy, aby sme zistili cenu. A vlastne taká obyčajná, ale podstatná činnosť, nám v praxi dá veľmi veľa. Čítanie, počítanie, logické myslenie, čo sa kde nachádza, prečo toto nám treba a prečo tamto nejeme. Snažím sa vymýšlať zmysluplné činnosti.

Nevymýšľam hry, ktoré mi nedávajú zmysel, ale skôr objavujeme svet a snažíme sa ich zapojiť aj do chodu domácnosti, aby vedeli, že nemáme sluhu, ale treba si po sebe tanier odniesť, poďakovať sa za obed, lebo ho niekto navaril. Jarka umýva riad, ak sa jej chce. Obaja radi vysávajú, takže vysávame vždy dvojmo. To trochu krotím, lebo to by sme vysávali dokopy aj dve hodiny… neverili by ste, aká je to zábava, také obyčajné vysávanie. Vysávajú si potom nohy, tričká, tam zas objavujeme fyziku, napríklad. Utierame spolu prach, niekedy sa skrývam a robím to na tajňáša, ak to chcem šup-šup. Deti radi upratujú, ak je to pre nich zábava, takže akonáhle ma zahliadnu, každý dostane handričku a už hlásim, kde som ešte nepoutierala a popri tom skúmame, ako sa ten prach tvorí a podobne. Neplatí to na upratovanie hračiek, nechápem prečo, veď to je zábava tiež, nie? Zjavne nie.

S obedom tiež často pomáhajú. Ak majú chuť, starší dvaja sa pridajú ku mne a spolu krájame zeleninu. Popri tom sa rozprávame o tom, čo robili, alebo aký je ďalší plán, či hráme slovnú hru, ktorú už tak zvoľna hráme asi rok. Niekto povie slovo a na to isté začiatočné písmeno vymýšľame iné, nové slová. Nemáme to nikde spísané, že teraz ideme zámerne počítať, alebo trénovať slovnú zásobu. Príde to tak samo. Postavia sa na šamrlíky, dostanú dosku na krájanie, ostrý nôž a pomáhajú. Ostrý nôž? Ozaj? Áno, my doma nepoužívame na krájanie bakelitové nože, prečo by mali deti? Už dávno sme sa s Peťom zhodli, že ich chceme naučiť používať reálne predmety, ktoré sa nachádzajú v domácnosti. Nemôžeme riskovať, že si ublížia. Predstavte si, že používame bakelitové nože. Môžu s nimi robiť čokoľvek, lebo tie nože nekrájajú. Potom jedného dňa sa im dostane ozajstný nôž do ruky a dorežú sa. Nie, u nás dostali do rúk rovno ostrý nôž, ostré nožnice, ihlu a podobne. Bola som s nimi celý čas, kým sa naučili ich poriadne používať. Nik sa nikdy neporezal, nik si neodstrihol prst, nik sa nepichol ihlou. Ak sa niekto poraní, som to ja. Ale to je iný príbeh.

Nie je to o tom, že im dávame nebezpečné predmety do rúk. Je to o tom, že sa nemusím báť, keď sa dostanú bez môjho dozoru k nožu. Vedia, že nôž je ostrý, a tak s ním aj zaobchádzajú. Je to časovo náročné? Áno, je. Zo začiatku je to niekedy priam vyčerpávajúce, ale my sme chceli vedome deti, a tak sa im aj podľa toho venujeme. Nedávame im tablet do ruky, že tu máš, teraz ma neotravuj, lebo varím. Nie, kto bol u nás, vie, že takto nefungujeme. Ako budú rásť, nás budú potrebovať stále menej a menej, a tak sa snažíme užívať si s nimi každý ohamih. Žiť v prítomnom okamihu. Je to veľká vec, nie sme naučení sa sústrediť na tu a teraz. Deti zas žijú tu a teraz. Takže sa snažíme skĺbiť tieto naše dva svety, denno denne. Ale späť k tým ostrým nožom. Znie to bláznivo, ja viem. No, máme poruke najskôr gumené autá, ktoré deťom neublížia, či nejaké cvičné ulice? Nie, tam im vysvetľujeme, čo je bezpečnosť. A toto je to isté. K používaní hrebeňa nie je potrebná taká inštruktáž, podám do ruky, niekto si z neho spraví autíčko a šúcha ho po zemi, Jarka sa s ním češe a Ondrej od neho uteká. Pri ostrých predmetoch je inštruktáž dlhšia. Keď krájajú, stále ich mám pod dohľadom, ale už vidím, že vedia, čo držia v ruke a sú hrdí, že môžu. Majú našu dôveru. Robíme spolu všetky domáce práce a zapájam ich aj do varenia, pečenia. Keď vidíme, ako sa jedlo chystá, viac si ho vážime. Spolu polievame kvety, vnútri aj vonku. Keď sa na to tak pozrieme, tak všade sa dá k niečomu priučiť. Vonku v lete spolu sadíme, trháme burinu, rýľujeme, polievame, zbierame úrodu a vidíme, ako sa semienko zakorení a vyrastie z toho kvetinka, strom. Chodíme po záhrade a učíme sa, aké buriny sú jedlé. Ak sa mi zdá niečo zaujímavé, zavolám ich. Ukážem im a keď ich to zaujme, porozprávame sa o tom viac. Ak nie, lebo robia niečo iné, tak utekajú naspäť tam, odkiaľ prišli. Už dlho sledujú mesiac na oblohe. Keď sa začali pýtať, prečo je raz tma a raz deň, tak Peťo kúpil glóbus a odvtedy sa učíme o našej slnečnej sústave. Spravili sme so doma z fitlopty Slnko, okolo Zeme lietal Mesiac a hrali sme sa. Často sa k tomu vraciame, je to pre nich zjavne veľmi zaujímavá téma. Teraz končí leto, je zimšie, a teda zisťujú, prečo a ako sa Zem odkláňa od Slnka. Pozeráme k tomu videá, aby si to lepšie vedeli predstaviť a povieme si vždy niečo nové aj.

Takisto aj ľudské telo nás zaujíma, je to predsa naša jediná schránka na tento život, je to to najcennejšie čo máme, náš chrám. Potrebujeme vedieť o ňom čo najviac, aby sme vedeli sa o neho starať s patričnou úctou. Keď niekomu zabehlo, otvorili sme encyklopédiu a pozerali sme ako dýchacia trubica a pažerák sú vedľa seba, kde sú prepojené, a čo znamená,  keď sa rozkašleme. Keď sa porežem, skúmame krv, čítame si z čoho sa skladá, čo spôsobí, že rana prestane krvácať a podobne. Skrátka každý podnet, zakopnutie, škrabanec, máme ako námet pre štúdium a hľadanie vysvetlenia, čo sa v tele deje a prečo. Neverili by ste, koľko sa toho naučím ja, ako im to čítam a spolu si to opakujeme, aby sme tomu rozumeli.

Tie klasické predmety ani nespomínam, tie máme vlastne stále. Prelínajú sa celým dňom. Stále niečo rátajú, počet palaciniek, autíčok, kamienkov, ceruziek, dielov na železnicu, vidličiek, vankúšov, tričiek, topánok…. Čokoľvek sa dá rátať. Čiže matematika je u nás na programe niekoľko krát za deň, nielen jedna vyučovacia hodina. Písanie tiež, píšu nálepky na lekváre, aby sme vedeli, ktorý je akej príchuti. Píšu zoznam do obchodu. Ruku si cvičia sami, kreslia každý deň, niekoľko obrázkov denne. Ledva ráno rozlepia oči, sadnú za stôl a kreslia. Prídeme z nejakej akčnej činnosti, opäť idú za stôl a potichu kreslia, a píšu, čo vedia. Momentálne sú to mená celej rodiny. Teraz už máme tému Vianoc, napríklad. Neviem prečo, keď ja ešte chcem mať leto, ale čo už. Na stole máme stále ceruzky, gumu a papiere, aby si k tomu kedykoľvek mohli sadnúť, keď chcú. Okrem matematiky, písania a neustáleho kreslenia, spolu čítame. Keď sme v obchode, čítame nápisy potravín, názvy na ulici, čohokoľvek a Peťo im každý večer číta rozprávku pred spaním. Ani pri týchto klasických predmetoch nepotrebujeme sedieť v lavici, ale vykonávame inú zmysluplnú činnosť, aby sme toho cez deň viac stihli.

Máme však pár pevných aktivít, ktoré sú denne v našom rozvrhu. Pohyb na čerstvom vzduchu a učenie sa cudzieho jazyka. Deti sa potrebujú vyblázniť a potrebujeme všetci aj čerstvý vzduch. Toho im (nám) treba veľa a každý deň. A tak doobeda chodíme von, či je pekne, či škaredo, čerstvý vzduch musí byť. Máme na ulici fajn partiu kamošov približne v rovnakom veku, a tak sa premávajú na kolobežkách, bycikloch, hrajú sa v piesku, alebo len tak skúmajú rastliny v poli, čo okolo nás rastú. Vymýšľajú si hry, pretekajú sa, zbierajú orechy, rozprávajú sa, chichocú sa, pomáhajú si vyliezť na strom, skáču z výšky, hladkajú spolu kačky, mačky. Deti sa potrebujú vybehať, vyblázniť, deti sa jednoducho potrebujú stále hrať. Mimochodom aj dospelí. Stratíme potom tak radosť zo života a to je škoda. Ale to je na iný blog. Tu sa venujeme deťom, a tak dávame s Peťom veľký dôraz na to, aby sa poriadne vybesneli.

Druhá denná aktivita je cudzí jazyk, a ten sa učíme formou konverzácie. Pravidelne s nimi niekoľko hodín denne hovoríme po anglicky. Navyše u nás doma pozeráme rozprávky, filmy, dokumenty len v originálnom znení, čiže takmer len po anglicky. Cudzie reči otvárajú brány do sveta, my sme obaja študovali na francúzsko-slovenskom bilingválnom gymnáziu a vieme, že čím viac rečí, tým lepšie. A tak vedieme prirodzene aj naše deti. Peťo o tom píše akurát blog, ako sme sa my dvaja vrhli na angličtinu.

Inokedy máme zas hudobnú výchovu. Vďaka môjmu tatkovi, ktorý je učiteľom klavíra na konzervatóriu, mám veľmi pozitívny vzťah ku klasickej hudbe. Máme doma klavír a keď k nám prídu moji rodičia na návštevu, tatko hrá a mama s deťmi tancuje. Ako bývalá Lúčničiarka, učí deti láske ku folklóru. Bonus nad bonus. Tatko si zoberie jeden, alebo viac kusov vnúčat na kolená a spolu hrajú na klavíri, alebo deti v nemom úžase pozerájú, ako môjmu tatkovi behajú prsty po klaviatúre a ja počúvam božskú hudbu. Milujem klasiku. Tým, že som v tom vyrastala, klasická hudba ma upokojuje, má v sebe čaro, ktoré sa nedá opísať, treba ho zažiť. Keď nemáme poruke môjho tatka, púšťame si hudbu. Doma, v aute, počúvame, alebo spievame. Keďže som aj ja kedysi tancovala ľudové tance, aký taký základ mám a sem tam tancujem s nimi ja. Účíme sa rytmus, ladnosť pohybu, naťahujeme sa, posilňujeme, spievame, hráme jednoduché pesničky na klavíri spolu. Raz týždenne chodíme aj na gymnastiku, tak aj tam sa naťahujú, robia kotrmelce, chodia po kladine, visia na bradlách.

Náš deň vyzerá naoko veľmi obyčajne. Deti potrebujú mať aj svoj pokoj, a tak kontrolujem, aby zas tých podnetov nebolo príliš veľa, sú z toho potom nervózni. A tak máme voľné tempo. Nemáme povinnosť ráno ich rýchlo vychystať do školy, škôlky, nesúrime ich, lebo sa nikam neponáhľame. Obyčajne súria oni mňa, lebo kamoši sú už na ulici, alebo už chcú vyraziť na výlet, či inam. Ani ja nie som v strese, lebo jedno dieťa spí, po druhé musím ísť do škôlky a po tretie do školy. Nie som v strese, lebo nemáme kopec úloh, ktoré musíme po škole spraviť. Nie som v strese, lebo nenútim chodiť dieťa, niekam, kam nechce. Nenútim Jakru sedieť pol dňa, keď doteraz mohla pobehovať, ako sa jej chcelo. Nemusia byť potichu, vždy sa môžu opýtať na niečo, čo ich zaujme. A hlavne majú poruke niekoho, kto ich bezhranične miluje a vie, čo potrebujú. V škôlke, či škole sú super učiteľky, či vychovávateľky. Ale nik nepozná moje dieťa lepšie ako ja. Som s nimi od počatia, 24 hodín denne. Viem, že keď ma Ondrej náhodou nevidí v cudzom prostredí, rozplače sa. Potrebuje očný kontakt. Viem, čo platí na Jarku. Pozrú sa na mňa a v tej sekunde, viem čo im treba. V škôlke, či škole, popri ďalších desiatkach deťoch, to vychovávateľka, či učiteľka ani náhodou nemá šancu zistiť.  Aj keby veľmi chcela, nemôže každému takto vyhovieť. Mám potrebu ochraňovať moje deti, kým nebudú väčší a sami povedia, že už netreba. Nemyslím, si, že už sú vo veku, kedy si poradia úplne sami. Som v pozadí, ako ich sprievodkyňa, strážkyňa a zasahujem, keď to potrebujú. Vedia, že som tam, že sa na mňa môžu kedykoľvek obrátiť a ja ich podržím. Som tam pre nich tak dlho, ako to budú potrebovať. Nikam sa neponáhľame. Sami sa od nás odlepia, keď na to budú pripravení. Neobmedzujeme sa, len sa navzájom sprevádzame.

Učíme sa, ako riešiť konfliktné situácie, nie bitkou, sácaním, šikanou, ale komunikáciou. To je jedna z veľmi dôležitých oblastí, ktorej venujeme dosť času, lebo v reálnom živote je vždy niečo na pretras, čo sa pritrafí. Tým, že s deťmi komunikujeme, nik nemal obdobie vzdoru, ako som písala tu. A tak v tom rozprávaní sa o konfliktných situáciách pokračujeme stále. Až na druhom stupni základnej školy som sa sama vedela ako tak brániť, dovtedy som nerozumela, prečo sa mi niekto smeje. My sme boli doma vychovávaní inak. Učíme sa riešiť konflikty ľudsky, komunikáciou. Tomuto sa žiaľ škola veľmi nevenuje. Nemá na to priestor a rozumiem tomu, veď tam majú kopec detí, nemajú oči všade. Ale pre nás to je veľmi podstatné, ba až kľúčové. A už si teda veľakrát veľmi pekne vedia sami vybaviť nezhody. Zakričia na mňa, že majú problém a kým prídem, pochvália sa, ako to vyriešili k spokojnosti oboch, či troch. Lukáš im chcel minule čmárať do kreslenia. Tak ho posadili do jeho stoličky, dali mu papier a ceruzku do ruky a všetci spokojne kreslili. Nedávno zas boli u nás kamaráti, ktorí majú veľmi podobne nastavenú výchovu detí ako my. Päť detí v približne rovnakom veku, chceli hrať človeče nehnevaj sa, ale hra bola len pre 4 hráčov. Dvaja chalani a tri baby. A debatovali, kto teda chce hrať, kto nie, počítali sa a nejak im to nevychádzalo. Dohadovali sa asi pol hodinu. Stáli pri tom stole s rozloženou a nachystanou hrou, chalanov to dohadovanie potom prestalo baviť a tak potichu čakali, baby to komentovali. Potom náhodou išiel okolo dospelý a povedal, že ide jesť. V tom jedna z pätice čakajúcich na hranie zahlásila, že aj ona je hladná a išla s tatom jesť. A tak zvyšné 4 kusy zistili, že môžu hrať a začali hrať. Deti vo veku 4 až 6 rokov sa pol hodinu úplne pokojne dohadovali o tom, ako budú hrať. My sme Peťom sme boli v nemom úžase. Nikoho nevolali, nech to za nich vybaví, sami si poradili. Všetci spokojní, nik neplakal, nik sa nehneval, dokonca si zahrala neskôr aj fešanda, čo sa šla najesť, lebo po čase to chalošov prestalo baviť a kedže sa furt vyhadzovali, hra nemala konca. Podľa mňa im tieto zdanlivo banálne situácie dajú najviac. Nikto ich nedrezúroval, nenatútil im nejaký postup. Sami si ho dohodli a fungovalo im to.

Čo dodať na záver? Je to pre nás momentálne to najlepšie riešenie, a tak sme tomu prispôsobili naše fungovanie. Pracujem z domu večer, keď deti zaspia a Peťo sa snaží pomáhať, ako vládze. Často chodí veľmi skoro ráno do práce, aby prišiel skôr domov a prebral nachvíľu žezlo hlavného koordinátora, animátora, nech si vydýchnem a potom si opäť sadne za počítač zas večer, keď deťom prečíta rozprávku na dobrú noc. Keďže chodia skoro spať, večer máme dve až tri hodiny, kedy môžeme sa aj my dvaja rozprávať, pracovať, oddychovať. Je toho veľa? Áno je, netvrdím, že nie je. My sme radi spolu veľa a stále, nemáme zo seba ponorku. Sme spokojní, že takto chceme žiť náš život, lebo robíme to, čo nás baví a sme takto šťastní a furt niečo meníme, lebo život je zmena.

Blog o našom domácom vzdelávaní sme vôbec nechceli písať takto skoro. Až po roku. Keď bude mať Jarka jeden školský rok za sebou a pôjde do druhej triedy základnej školy. Dostávame však toľko otázok, ako sa učíme, či je to povolené, čo k tomu používame, prečo sme sa tak rozhodli, kedy sa učíme, keď máme doma ďalšie dva kusy a každý má iné potreby.. Tak sme sa rozhodli, že vám to teda prezradíme.

Peťo pracuje väčšinu pracovného dňa, čiže deti, riešenie nezhôd (pri 3 malých deťoch je stále čo vybavovať), domácnosť, strava, záhrada a učenie je hlavne na mne. Peťo má na starosti to celé zabezpečiť. Na prvý pohľad to znie ako celkom dosť práce. Aj je. Nesedím s vyloženými nohami cez deň a nepopíjam špaldovú kávičku. To sa mi nestáva, takmer nikdy. Viem, že sedenie je pre človeka neprirodzené (škodí chrbtici), tak mám o starosť menej, a neničím si ju! Prirodzený je pre človeka pohyb, a tak celý deň niečo robím, som v neustálom pohybe. V zásade robím viacero činností naraz. Nič neprebieha následne. U nás sa to prelína, je to tak efektívnejšie. Kto ma pozná, vie, že v tom mám svoj poriadok, lebo tak stihnem toho oveľa viac.

Prečo sme sa tak rozhodli, ako sme sa nakoniec rozhodli, nebolo zo dňa na deň. Sú to roky pozorovania, ako to v škole funguje. K tomu sme pripojili naše spomienky, prečo sme my s Peťom tak neradi chodili do školy učiť sa. To nás doviedlo až k domácemu vzdelávaniu. Nerobíme veci preto, že je to tak nastavené v spoločnosti. Potrebujeme sa s tým stotožniť. Ale ak vidíme, že toto pre nás nie je, lebo ten systém sa nám nepáči, hľadáme inú cestu. Ako napríklad s pôrodmi…

V rámci výchovy detí som sa dostala k literatúre od Naomi Aldorotovej. Natoľko ma zaujala, že som bola na jej seminári, keď bola v Bratislave a veľmi ma nadchli jej myšlienky a výsledky. Má troch synov, ktorí sú už dospelí. Rozprávala o tom, ako sa vzdelávali doma a ako sa na vysokej škole tešili na každú hodinu a boli nešťastní, keď nejaká hodina odpadla. Oni si tú školu vybrali, dostali sa na ňu a chceli sa dozvedieť čo najviac. Ja na vysokej škole? Tešila som sa, keď nám náhodou odpadla prednáška a mali sme voľno! Zaujala ma myšlienka, že sa niekto teší na vyučovanie, myslela som si, že je normálne, že frfleme na školu a čakáme na prázdniny, víkendy. Keď som sa dozvedela o možnosti, že je legálne učiť dieťa doma, stačí mať garanta a školu, ktorá odobrí domáce vzdelávanie, začalo ma to zaujímať ešte viac.

A tak začal celý proces, čo nás priviedlo až k domácemu vzdelávaniu. Toto je naše prečo. Skôr ako pristúpime k extrémne vážnym dôvodom, uvedieme jeden, ktorý máme na pamäti ako deti a stále sa nám vracia… určite ho uhádnete aj vy. A to je: voľné ráno! Nemusieť každé ráno nútiť deti vstať, rýchlo sa naraňajkovať, obliecť, vychystať do školy a odviezť. Toto som neznášala. Ozaj. Už v nedeľu večer som mala depku, že zajtra je pondelok. Najhnusnejší deň z celého týždňa.

No nič, predtým ako prejdeme na hlavné dôvody, ešte jedna poznámka, ktorú už ďalej nespomínam, lebo to nie je pre ani proti, ale každý sa nás na to pýta. A to je SOCIALIZÁCIA a čo my na to. Každý mi tvrdí, ako sa deti potrebujú socializovať, byť s deťmi a podobne. Áno, sme spoločenské tvory, deti samotu málokedy vyhľadávajú. Nie, nie sme zavretí sami v dome, máme v okolí detí v rôznom veku a stretávame sa s nimi často, takmer každý deň. Deti sa prirodzene nerozdelia do skupiniek podľa veku, ale podľa záujmov. Aj 80 ročný si má čo odovzdať s 5 ročným, ak majú spoločný záujem. Rôznorodý vek je práve to, čo je na tej socializácii ešte väčšia výhoda. V spoločnosti žijú ľudia od narodenia až po starobu. A tak sa deti učia, že na tých najmenších dávame pozor, lebo sa nám mocú pod nohy, nevedia sa bicyklovať, nebežia tak rýchlo a treba na nich furt čakať. Staršie deti prirodzene pomáhajú menším deťom. Mladší zas okukávajú, čo vedia starší a chcú to opakovať, alebo aspoň obzerať, je to také kompaktnejšie, ohľaduplnejšie. Páči sa mi to viac, priznám sa. V reálnom živote to potom tiež vedia vnímať ako celok. Všetko je so všetkým prepojené a deliť deti podľa jedného parametru, a to veku, nám nepripadá logické. Socializácia bola vo finále to posledné, čo sme pri rozhodovaní sa o domácom vzdelávaní posudzovali.

Zhrnuli sme 5 oblastí, ktoré nás nasmerovali na domáce vzdelávanie.

 

SYSTÉM UČENIA

Deti sa od narodenia prirodzene radi učia. Každý sa naučí čítať, písať, počítať. To nie je až také dôležité. Dôležité je, ako sa to naučia. Aký systém si to dieťa vymyslí, aby sa to naučilo. To je to kľúčové k samostatnosti a rozvoji logického myslenia. Ono samé si vymyslí ten spôsob. A to je to najcennejšie. Nechceme zničiť tú vynaliezavosť u detí. Chceme z nich mať samostatných, logicky rozmýšľajúcich ľudí, nie? Ako sa takými môžu stať, keď im niekto počas niekoľko rokov hovorí, čo a ako a kedy majú robiť. V škole ich učíme poslúchať, niekedy nezmyselne, nerozvíjame v nich samostatnosť. Napríklad si chcú niečo zobrať a nedočiahnu tam, nechám ich nech si poradia. Nebežím za nimi rovno, že pozri zoberieš si stoličku a postavíš sa na ňu. Ak prídu, že potrebujú s niečím pomôcť, tak s tou konkrétnou vecou im pomôžem, ale len zľahka, aby som ich nabádala k premýšľaniu, akoby sa to dalo urobiť. A teda deti majú úžasnú predstavivosť. Keď na to prídu prvý krát, nabudúce už vedia ako na to, a vedia aj podobné situácie sami pekne zvládnuť. A to je pre nás veľká výhra. Po prvé: mám viac voľna (haha). Ale ozaj. Uznajte sami, nenudím sa. A po druhé: samostatne uvažujúci malý človek, ktorý si dáva do súvislostí rôzne skutočnosti, to je pre nás výhra číslo dva.

Naopak v škole sa sedí v lavici a podsúva sa systém, ktorý je v učebniciach. Malé deti toto absolútne nefascinuje. Oni nechcú počúvať o tom, aké sú tri skupenstvá vody. Oni ich chcú zažiť. Chcú zažiť, čo je to zotrvačnosť, držať žabu v ruke a vidieť, aké má blany medzi prstami a podobne. Cez zážitky si lepšie pamätáme. A nie každého zaujíma to isté. Niekoľko rokov som mala v škole dejepis a priznám sa, ostalo mi v hlave pár rokov. Napríklad taká bitka pri Moháči v roku 1526, ale netuším kto s kým sa tam mlátil, prečo a kto toho druhého umlátil. A načo to bolo celé vlastne dobré. A v reálnom živote mi to bolo na milú-jarmilu. Bez urážky. K všeobecnému rozhľadu mi to nijak nepomohlo, nikdy som to nevyužila. Tým, že ma to nezaujíma, urobila som, čo odo mňa chceli, na danú písomku som sa naučila učivo, ale neostalo mi to v hlave. Nikam ma to neposunulo. Bolo to len memorovanie. Ale pritom pamäť mi to nezlepšilo. Pre mňa to boli zbytočné hodiny. A pri dnešnej informačnej technológii? Keď niečo potrebujem, zistím si to raz dva. Ja potrebujem vedieť ako sa k tej informácii dostanem a ako ju spracujem. To je kľúčové.

 

RIEŠENIE KONFLIKTOV

To je tiež jedna z našich veľkých tém, prečo nie škola. V škole jednoducho nie je priestor na komunikáciu. A ja to chápem. Majú tam veľmi veľa detí, kdeže by tam stíhali individuálne sa venovať každému dieťaťu. Nejde to tak, ako je to nastavené. Išlo ma niekedy roztrhnúť od hnevu, keď ma učiteľ karhal za niečo neprávom. A musela som byť ticho. Zahučali na nás a bolo. Toľká nespravodlivosť. Akurát som sa naučila potláčať hnev, držať to v sebe. Šikanu tam tiež nik neriešil. Celú základnú školu sa mi smiali deti, že mám veľké nohy. Nevedela som sa brániť, skrývala som si nohy, aby neprišli na pretras. Pomohlo mi to vo vážení si seba samej? Ani náhodou, myslela som si, že je so mnou niečo zlé, a nenávidela som svoje telo. A všetci vieme, že deti, keď chcú, vedia byť náramne kruté. My riešime konflikty inak. Doma sa veľa rozprávame, prečo niekto tak zareagoval, nebijeme sa, ak má niekto problém, vydiskutujeme si to. Nezahučím, že buď ticho a sprav to tak! Skúste to povedať svojmu kolegovi, keď máte pocit, že sa mýli. To by bolo vtipné vidieť jeho reakciu, naozaj. Prečo si to potom dovoľujeme na deti? Lebo sú menší a pocit moci nám robí dobre? Ja neviem, ale viem to, že keď sa to robí príliš často, udupeme detskú dušu. A potom sa zobudíme v 30 tke, že sme nešťastní, zajedáme hnev kilami jedla, fajčíme, opíjame sa a podobne. Nenaučili nás, ako sa s tým popasovať. Neznamená to, že doma deti za všetko chválime. Keď sa napríklad hádajú o to, kto bude sedieť v aute v strede, nastavím sa na to, že je to pre nich otázka života a smrti, i keď mne to pripadá ako totálna hovadina. Niekedy by som najradšej zhúkla, veď je to úplne jedno, hlavne, že sa vezieš, nie? Ale kedže viem, že tieto situácie sú časté (lebo je to fakt extrémne dôležité, kto kde sedí :)), tak ideme skôr, aby sme túto situáciu zvládli. Zhlboka sa nadýchnem a potom vydýchnem a idem vybavovať problém. Keď sa ja upokojím, nemám potrebu kričať a vypočujem si ich verziu a potom spolu rozmýšľame, ako to vyriešiť, kto to povedal prvý a podobne. Niekedy prehováranie toho, kto sedí už pripnutý v strede, že sa musí odopnúť, lebo ten čo vonku sa paprčí, že to povedal skôr, trvá. Trvá to 2 minúty, niekedy aj 10 minút, podľa rôznych okolností. Má na toto niekto čas v škole? Učitelia majú na starosti desiatky detí. To je to posledné, čo ich zaujíma. Chápem to, ale neznamená to, že s tým súhlasím. Detstvo je pre nás kľúčové obdobie a pre ďalší vývoj je nutné, aby sme sa naučili, ako v pohode vyriešiť nezhody, bez fyzického násilia. 

 

STRAVA

Tuto už asi tušíte, čo napíšem. Áno, v školskej jedálni sa varia rovnaké recepty už viac ako 50 rokov. Nič sa za tie roky nezmenilo, aspoň vo väčšine jedální nie. Už teraz komentujeme v obchode, prečo ľudia jedia to, čo jedia. Nepotrebujem mať ešte každý deň na tanieri po škole, že ten mal to a to, a prečo by to nemal jesť, aké je to nezdravé a podobné ladené komentáre. Máme zaujímavejšie témy, navyše byť v prostredí, kde by museli byť v neustálom strehu, či toto hej a toto nie, nás absolútne neláka. Veľa ľudí mi povedalo: „No tak by si niečo sem-tam dali. Nič by sa nestalo.“ A ja na to: „Vy natankujte do svojho auta namiesto nafty benzín a potom sa porozprávame, či sa niečo nestalo.“ A mám pokoj. Tieto debaty už nepotrebujem viesť, lebo áno, stalo by sa. Telo si pamätá a ja nepotrebujem ho zámerne tráviť, keď viem, čo mu škodí. V tomto živote sme každý dostali len jeden organizmus. Ďalšiu schránku tu nedostanem, je to môj najväčší poklad a ja sa o neho budem starať s patričnou úctou a nehádzať doň odpad. A k tomu budem viesť aj deti. Tam niet pre mňa ústupkov.

 

SLOBODA

Tej v škole veľa slobody nie je, čo si budeme nahovárať. Počas hodiny treba sedieť na jednom mieste. Cez prestávku sme museli byť v triede, potom ísť nasilu von, keď sa nám nechcelo. Furt nás niekam posúvali a pritom sa nik neopýtal, či sa nám chce. Keď som to už niekedy nemohla vydržať a potrebovala som sa prejsť, šla som na záchod. Tam učiteľka žiaka pustí aj cez hodinu, lebo nevie, či to robí len tak, pre nič za nič, alebo je to ozaj súrne. Niekedy som sa prechádzala po chodbe, ale bola to nuda. Všade ticho, bála som sa, že stretnem nejakého učiteľa, ktorý mi vynadá, prečo nie som v triede. Doma nik nemusí sedieť pri stole, či inde. Každý si robí tak, ako chce. Deti a aj ja radi striedame činnosti. Pol hodinu si kreslia, potom skladajú na zemi skladačky, medzitým vybehnú dať vodu kačkám. Popri tom zapnú práčku, vyvešajú. Ideme do obchodu kedy sa nám chce, môžeme ísť na výlet. Ja mám rada slobodu, o Peťovi ani nehovorím, on si na ňu potrpí ešte viac, a preto nevidíme dôvod, aby sme ju brali deťom. Aby si nik nemyslel, že sme za Jarku rozhodli my, zobrali sme ju do školy, ukázali sme jej triedu, a popísali, ako vyzerá taký deň v škole. A všetci, sme svorne skonštatovali, že toto nie. Ondreja sa to ešte rok netýka, ale ten sa hlásil k slobode mimo školy najviac.

 

MINIMALIZMUS

Ten minimalizmus vidíme všade. Pri škole ho pociťujeme tiež. Veľké tašky s veľa zošitmi, na veľa predmetov. Príliš široký záber, pre tak malé deti. Veľká škola, s veľa deťmi, učiteľmi, veľa, veľa, veľa. Myslím si, že je to lepšie zjednodušiť. Deti to mätie. A veľa podnetov deti znervózňuje, vyčerpáva. Načo majú hneď toľko vyučovacích hodín? Tuto sa riadim len svojimi pocitmi a všímaním si našich troch detí, toho, čo si ja pamätám zo školy. Bolo to na mňa veľa. Nepáčilo sa mi to. Na základy vzdelania nepotrebujeme xy pomôcok. U nás majú veci rôzne využitie, snažíme sa jednu vec použiť a využiť na rôznych frontoch. Jednoduchá slovná hra ako scrabble nám rozvíja čítanie, skladanie viet, počítanie, zlomky… stačí len popustiť uzdu fantázii a z varechy spravíme vláčik, či auto (to som žial nevymyslela ja, ale Lukáš).

Školu riešime posledné 2 roky velmi intenzívne. Spravili sme všetko preto, aby sme si domáce vzdelávanie mohli dovoliť. Všetkých 5 hlavných dôvodov bolo príliš dôležitých pre nás aby sme to nechali len tak. Akonáhle sme mali jasno v tom, ako chceme postupovať, prispôsobili sme tomu všetko. Dá sa pracovať z domu pri 3 deťoch? Dá sa nahánať 4 pracovné pozície naraz? Áno dá. Riadime sa vetou: Kto chce, hľadá spôsoby a kto nie, hľadá dôvody. Čo si vyberáš ty? A my sme si vybrali v tomto absolútnu slobodu. O tom, ako to vyzerá u nás vo všedný deň, napíšeme v ďalšom blogu.