V predošlom blogu sme napísali naše dôvody, prečo sme sa dali na domáce vzdelávanie. Sme radi slobodní. Sme radi, keď vidíme naše deti šťastné, spokojné. S nikým nesúťažíme, ani sa neporovnávame, robíme to preto, lebo nám to takto jednoducho vyhovuje. Robíme to horšie? Robíme to lepšie? Ani jedno, ani druhé. Nie sme lepší, ani nie sme horší. Sme iní. Je to tak najlepšie pre nás. Môžno pre vás nie, a to je v poriadku. My nechceme nikoho nahnevať, nehľadáme kritiku, prečo to je zlé. My sme dospelí ľudia, máme svoj rozum, zvážili sme pre a proti a ideme svojou vlastnou cestou. Tá vaša cesta je iná a je to v poriadku. Je to každého slobodné rozhodnutie, či dá, alebo nedá svoje dieťa do školy, v tomto konktrétnom prípade. Vieme, že domáce vzdelávanie nie je pre každého, to ani nechceme týmto blogom naznačiť. Po príchode hypermarketov zmizli menšie obchody? Nie, jeden ide nakupovať tam a druhý inam. Máme možnosť voľby, a to je predsa super! My nechceme, aby učitelia prišli o prácu, to sme tým prvým blogom vonkoncom nenaznačovali. My sme poukázali na fakt, že je možné aj domáce vzdelávanie. To je všetko. Ani sme to nechceli veľmi propagovať, kedže už toho toľko robíme inak, ale….

Dostali sme mnoho otázok, prečo robíme to, čo robíme a ako robíme to, čomu veríme, tak o tom všetkom píšeme. Vlastne odpovedáme na otázky, otvárame ľuďom obzory, že sa to dá aj inak. Neobetujeme sa. Aj ja potrebujem čas pre seba, aj Peťo ho potrebuje. Všetci ho potrebujeme, aj deti ho potrebujú. Aj mňa baví prispievať do rodinného rozpočtu prácou, ktorá má baví a už tri roky pracujem z domu. Navyše chceme veľa času tráviť s deťmi, ktoré sme vedome chceli. Tak sme sa rozhodli ich, ak je to možné, neodkladať do štátnych inštitúcií, ale tráviť s nimi, čo najviac času. Učiť sa od nich ľahkosti bytia a radosti zo života. Ak vás to neinšpiruje, nečítajte to! Ak sa vám to páči, napíšte nám a poradíme, ako to zrealizovať. Ak vás iritujeme, máme pre vás jednoduché riešenie, nesledujte nás. My tiež sledujeme len ľudí, čo nás inšpirujú. Ak napríklad nenávidím cestovanie, nebudem sledovať niekoho, kto je nomád a pracuje odvšadiaľ, lebo má tak nastavenú prácu a kritizovať ho, že to robí zle, lebo potrebujeme mať predsa zázemie. Ja asi potrebujem mať zázemie a on zjavne nie. Neporovnávajme sa, každý to robíme inak, nikde nie je napísané, že toto je dobré a toto zlé. To sú naše pocity. Ak je niekto šťastný, že ide každý deň do školy, super! Ja som šťastná nebola, ani Peťo a tak sme hľadali pre naše deti inú cestu, aby nedopadli ako my. Myslíme si, že sme na tomto svete na to, aby sme mali každý deň ten najkrajší deň vo svojom živote. Všetko je uhol pohľadu. Pre niekoho je kolektív, socializácia najdôležitejšia méta. Pre nás nie, my máme iné hodnoty. Ani lepšie, ani horšie, len iné. A takto funguje u nás v bežné dni…

Ešte skôr ako sa to všetko u nás zobudí, idem si zabehať, zaplávať, meditovať. Podľa toho, čo mám chuť robiť.  To je môj čas. Deň odštartovať športom je pre mňa veľmi príjemný začiatok dňa. Do uší si pustím audioknihu, alebo podcast, na tému výživy, podnikania, vzdelávania, minimalizmu, čohokoľvek inšpiratívneho. Hodina, až hodina a pol behu, k tomu slnko, dážď, sneh, vietor, beriem čokoľvek. Ja idem šporotovať, a nie je zlé počasie, len nevhodné oblečenie. To je čas len a len pre mňa. Tu som sama so sebou a tu naberám energiu, som potichu, aby som mohla potom celý deň rozprávať, haha. Peťo behá tiež ráno, alebo po práci sa zoberie do lesa a tam si zas on odbehne svojich 10-15 km. Čas pre seba potrebujeme každý, aj ja, inak mám pretlak. Potrebujem ticho na fungovanie. A ideálne je ráno. Potom sa zapojím do intenzívneho domáceho kolobehu a zvládam to s oveľa väčšou ľahkosťou, keď mám už svoj čas vybavený. Ale žiadny stres, na všetko treba čas, aby sme to zvládali v rodinnej pohode. To je základ úspechu a spokojnej mamy, a tým pádom celej rodiny. Nervozita nie je produktívna. Nepodávam v nej žiadne výkony, navyše sa v nej necítim komfortne.

U nás sa vzdelávame formou zážitkového učenia. Čo to znamená? Jednoducho, učíme sa cez zážitky. Deti sa učia pri hre, pri domácich prácach, či iných zmysluplných aktivitách.

V podstate sú to dve oblasti, ktoré neustále kombinujeme: teória a prax

Teória sú predmety ako je písanie, čítanie, počítanie. Naša úžasná pani učiteľka a kamarátka, ktorá nás má na starosti ako garantka nám zohnala všetky čítanky, písanky, šlabikáre, a tak môžeme cvičiť teóriu. Potom máme náuku o svete, kde je biológia, geografia, všetko súvisiace s tým, kde žijeme, čo je príroda, ľudský organizmus, skrátka, čo nás obklopuje. Na teóriu využívame encyklopédie, či iné informačné kanály. A potom je tu praktická časť zážitkového učenia. To znamená, že si teoretické poznatky aplikujeme v praxi. A tieto dve línie prelíname. Neustále. Teória bez praxe mi nikdy nedávala zmysel a naopak teória mi pomáha, aby sme vedeli, čo všetko v praxi môžeme sledovať. Ak to mám brať tak školsky, tak cez deň máme určite hodinu prírodovedy, vlastivedy, výtvarnej výchovy, telesnej výchovy, angličtiny, matematiky, hudobnej výchovy a slovenčiny. V teréne. Naša učebňa je všetko okolo nás. Naše učenie prebieha formou hry. Nesústredíme sa na jednu aktivitu, že teraz si precvičujeme toto, a tak nič iné nerobíme.

Napríklad: chystáme sa nakupovať. Deti na papier napíšu zoznam, čo nám treba. Ja diktujem a oni píšu. Potom zrátajú, koľko vecí sa chystáme nakúpiť. Tak vedia, z akých surovín doma varíme, pomáhajú v obchode nakladať do košíka. Rátame, či potrebujeme 2 avokáda alebo 6. Skenujú čiarové kódy, aby sme zistili cenu. A vlastne taká obyčajná, ale podstatná činnosť, nám v praxi dá veľmi veľa. Čítanie, počítanie, logické myslenie, čo sa kde nachádza, prečo toto nám treba a prečo tamto nejeme. Snažím sa vymýšlať zmysluplné činnosti.

Nevymýšľam hry, ktoré mi nedávajú zmysel, ale skôr objavujeme svet a snažíme sa ich zapojiť aj do chodu domácnosti, aby vedeli, že nemáme sluhu, ale treba si po sebe tanier odniesť, poďakovať sa za obed, lebo ho niekto navaril. Jarka umýva riad, ak sa jej chce. Obaja radi vysávajú, takže vysávame vždy dvojmo. To trochu krotím, lebo to by sme vysávali dokopy aj dve hodiny… neverili by ste, aká je to zábava, také obyčajné vysávanie. Vysávajú si potom nohy, tričká, tam zas objavujeme fyziku, napríklad. Utierame spolu prach, niekedy sa skrývam a robím to na tajňáša, ak to chcem šup-šup. Deti radi upratujú, ak je to pre nich zábava, takže akonáhle ma zahliadnu, každý dostane handričku a už hlásim, kde som ešte nepoutierala a popri tom skúmame, ako sa ten prach tvorí a podobne. Neplatí to na upratovanie hračiek, nechápem prečo, veď to je zábava tiež, nie? Zjavne nie.

S obedom tiež často pomáhajú. Ak majú chuť, starší dvaja sa pridajú ku mne a spolu krájame zeleninu. Popri tom sa rozprávame o tom, čo robili, alebo aký je ďalší plán, či hráme slovnú hru, ktorú už tak zvoľna hráme asi rok. Niekto povie slovo a na to isté začiatočné písmeno vymýšľame iné, nové slová. Nemáme to nikde spísané, že teraz ideme zámerne počítať, alebo trénovať slovnú zásobu. Príde to tak samo. Postavia sa na šamrlíky, dostanú dosku na krájanie, ostrý nôž a pomáhajú. Ostrý nôž? Ozaj? Áno, my doma nepoužívame na krájanie bakelitové nože, prečo by mali deti? Už dávno sme sa s Peťom zhodli, že ich chceme naučiť používať reálne predmety, ktoré sa nachádzajú v domácnosti. Nemôžeme riskovať, že si ublížia. Predstavte si, že používame bakelitové nože. Môžu s nimi robiť čokoľvek, lebo tie nože nekrájajú. Potom jedného dňa sa im dostane ozajstný nôž do ruky a dorežú sa. Nie, u nás dostali do rúk rovno ostrý nôž, ostré nožnice, ihlu a podobne. Bola som s nimi celý čas, kým sa naučili ich poriadne používať. Nik sa nikdy neporezal, nik si neodstrihol prst, nik sa nepichol ihlou. Ak sa niekto poraní, som to ja. Ale to je iný príbeh.

Nie je to o tom, že im dávame nebezpečné predmety do rúk. Je to o tom, že sa nemusím báť, keď sa dostanú bez môjho dozoru k nožu. Vedia, že nôž je ostrý, a tak s ním aj zaobchádzajú. Je to časovo náročné? Áno, je. Zo začiatku je to niekedy priam vyčerpávajúce, ale my sme chceli vedome deti, a tak sa im aj podľa toho venujeme. Nedávame im tablet do ruky, že tu máš, teraz ma neotravuj, lebo varím. Nie, kto bol u nás, vie, že takto nefungujeme. Ako budú rásť, nás budú potrebovať stále menej a menej, a tak sa snažíme užívať si s nimi každý ohamih. Žiť v prítomnom okamihu. Je to veľká vec, nie sme naučení sa sústrediť na tu a teraz. Deti zas žijú tu a teraz. Takže sa snažíme skĺbiť tieto naše dva svety, denno denne. Ale späť k tým ostrým nožom. Znie to bláznivo, ja viem. No, máme poruke najskôr gumené autá, ktoré deťom neublížia, či nejaké cvičné ulice? Nie, tam im vysvetľujeme, čo je bezpečnosť. A toto je to isté. K používaní hrebeňa nie je potrebná taká inštruktáž, podám do ruky, niekto si z neho spraví autíčko a šúcha ho po zemi, Jarka sa s ním češe a Ondrej od neho uteká. Pri ostrých predmetoch je inštruktáž dlhšia. Keď krájajú, stále ich mám pod dohľadom, ale už vidím, že vedia, čo držia v ruke a sú hrdí, že môžu. Majú našu dôveru. Robíme spolu všetky domáce práce a zapájam ich aj do varenia, pečenia. Keď vidíme, ako sa jedlo chystá, viac si ho vážime. Spolu polievame kvety, vnútri aj vonku. Keď sa na to tak pozrieme, tak všade sa dá k niečomu priučiť. Vonku v lete spolu sadíme, trháme burinu, rýľujeme, polievame, zbierame úrodu a vidíme, ako sa semienko zakorení a vyrastie z toho kvetinka, strom. Chodíme po záhrade a učíme sa, aké buriny sú jedlé. Ak sa mi zdá niečo zaujímavé, zavolám ich. Ukážem im a keď ich to zaujme, porozprávame sa o tom viac. Ak nie, lebo robia niečo iné, tak utekajú naspäť tam, odkiaľ prišli. Už dlho sledujú mesiac na oblohe. Keď sa začali pýtať, prečo je raz tma a raz deň, tak Peťo kúpil glóbus a odvtedy sa učíme o našej slnečnej sústave. Spravili sme so doma z fitlopty Slnko, okolo Zeme lietal Mesiac a hrali sme sa. Často sa k tomu vraciame, je to pre nich zjavne veľmi zaujímavá téma. Teraz končí leto, je zimšie, a teda zisťujú, prečo a ako sa Zem odkláňa od Slnka. Pozeráme k tomu videá, aby si to lepšie vedeli predstaviť a povieme si vždy niečo nové aj.

Takisto aj ľudské telo nás zaujíma, je to predsa naša jediná schránka na tento život, je to to najcennejšie čo máme, náš chrám. Potrebujeme vedieť o ňom čo najviac, aby sme vedeli sa o neho starať s patričnou úctou. Keď niekomu zabehlo, otvorili sme encyklopédiu a pozerali sme ako dýchacia trubica a pažerák sú vedľa seba, kde sú prepojené, a čo znamená,  keď sa rozkašleme. Keď sa porežem, skúmame krv, čítame si z čoho sa skladá, čo spôsobí, že rana prestane krvácať a podobne. Skrátka každý podnet, zakopnutie, škrabanec, máme ako námet pre štúdium a hľadanie vysvetlenia, čo sa v tele deje a prečo. Neverili by ste, koľko sa toho naučím ja, ako im to čítam a spolu si to opakujeme, aby sme tomu rozumeli.

Tie klasické predmety ani nespomínam, tie máme vlastne stále. Prelínajú sa celým dňom. Stále niečo rátajú, počet palaciniek, autíčok, kamienkov, ceruziek, dielov na železnicu, vidličiek, vankúšov, tričiek, topánok…. Čokoľvek sa dá rátať. Čiže matematika je u nás na programe niekoľko krát za deň, nielen jedna vyučovacia hodina. Písanie tiež, píšu nálepky na lekváre, aby sme vedeli, ktorý je akej príchuti. Píšu zoznam do obchodu. Ruku si cvičia sami, kreslia každý deň, niekoľko obrázkov denne. Ledva ráno rozlepia oči, sadnú za stôl a kreslia. Prídeme z nejakej akčnej činnosti, opäť idú za stôl a potichu kreslia, a píšu, čo vedia. Momentálne sú to mená celej rodiny. Teraz už máme tému Vianoc, napríklad. Neviem prečo, keď ja ešte chcem mať leto, ale čo už. Na stole máme stále ceruzky, gumu a papiere, aby si k tomu kedykoľvek mohli sadnúť, keď chcú. Okrem matematiky, písania a neustáleho kreslenia, spolu čítame. Keď sme v obchode, čítame nápisy potravín, názvy na ulici, čohokoľvek a Peťo im každý večer číta rozprávku pred spaním. Ani pri týchto klasických predmetoch nepotrebujeme sedieť v lavici, ale vykonávame inú zmysluplnú činnosť, aby sme toho cez deň viac stihli.

Máme však pár pevných aktivít, ktoré sú denne v našom rozvrhu. Pohyb na čerstvom vzduchu a učenie sa cudzieho jazyka. Deti sa potrebujú vyblázniť a potrebujeme všetci aj čerstvý vzduch. Toho im (nám) treba veľa a každý deň. A tak doobeda chodíme von, či je pekne, či škaredo, čerstvý vzduch musí byť. Máme na ulici fajn partiu kamošov približne v rovnakom veku, a tak sa premávajú na kolobežkách, bycikloch, hrajú sa v piesku, alebo len tak skúmajú rastliny v poli, čo okolo nás rastú. Vymýšľajú si hry, pretekajú sa, zbierajú orechy, rozprávajú sa, chichocú sa, pomáhajú si vyliezť na strom, skáču z výšky, hladkajú spolu kačky, mačky. Deti sa potrebujú vybehať, vyblázniť, deti sa jednoducho potrebujú stále hrať. Mimochodom aj dospelí. Stratíme potom tak radosť zo života a to je škoda. Ale to je na iný blog. Tu sa venujeme deťom, a tak dávame s Peťom veľký dôraz na to, aby sa poriadne vybesneli.

Druhá denná aktivita je cudzí jazyk, a ten sa učíme formou konverzácie. Pravidelne s nimi niekoľko hodín denne hovoríme po anglicky. Navyše u nás doma pozeráme rozprávky, filmy, dokumenty len v originálnom znení, čiže takmer len po anglicky. Cudzie reči otvárajú brány do sveta, my sme obaja študovali na francúzsko-slovenskom bilingválnom gymnáziu a vieme, že čím viac rečí, tým lepšie. A tak vedieme prirodzene aj naše deti. Peťo o tom píše akurát blog, ako sme sa my dvaja vrhli na angličtinu.

Inokedy máme zas hudobnú výchovu. Vďaka môjmu tatkovi, ktorý je učiteľom klavíra na konzervatóriu, mám veľmi pozitívny vzťah ku klasickej hudbe. Máme doma klavír a keď k nám prídu moji rodičia na návštevu, tatko hrá a mama s deťmi tancuje. Ako bývalá Lúčničiarka, učí deti láske ku folklóru. Bonus nad bonus. Tatko si zoberie jeden, alebo viac kusov vnúčat na kolená a spolu hrajú na klavíri, alebo deti v nemom úžase pozerájú, ako môjmu tatkovi behajú prsty po klaviatúre a ja počúvam božskú hudbu. Milujem klasiku. Tým, že som v tom vyrastala, klasická hudba ma upokojuje, má v sebe čaro, ktoré sa nedá opísať, treba ho zažiť. Keď nemáme poruke môjho tatka, púšťame si hudbu. Doma, v aute, počúvame, alebo spievame. Keďže som aj ja kedysi tancovala ľudové tance, aký taký základ mám a sem tam tancujem s nimi ja. Účíme sa rytmus, ladnosť pohybu, naťahujeme sa, posilňujeme, spievame, hráme jednoduché pesničky na klavíri spolu. Raz týždenne chodíme aj na gymnastiku, tak aj tam sa naťahujú, robia kotrmelce, chodia po kladine, visia na bradlách.

Náš deň vyzerá naoko veľmi obyčajne. Deti potrebujú mať aj svoj pokoj, a tak kontrolujem, aby zas tých podnetov nebolo príliš veľa, sú z toho potom nervózni. A tak máme voľné tempo. Nemáme povinnosť ráno ich rýchlo vychystať do školy, škôlky, nesúrime ich, lebo sa nikam neponáhľame. Obyčajne súria oni mňa, lebo kamoši sú už na ulici, alebo už chcú vyraziť na výlet, či inam. Ani ja nie som v strese, lebo jedno dieťa spí, po druhé musím ísť do škôlky a po tretie do školy. Nie som v strese, lebo nemáme kopec úloh, ktoré musíme po škole spraviť. Nie som v strese, lebo nenútim chodiť dieťa, niekam, kam nechce. Nenútim Jakru sedieť pol dňa, keď doteraz mohla pobehovať, ako sa jej chcelo. Nemusia byť potichu, vždy sa môžu opýtať na niečo, čo ich zaujme. A hlavne majú poruke niekoho, kto ich bezhranične miluje a vie, čo potrebujú. V škôlke, či škole sú super učiteľky, či vychovávateľky. Ale nik nepozná moje dieťa lepšie ako ja. Som s nimi od počatia, 24 hodín denne. Viem, že keď ma Ondrej náhodou nevidí v cudzom prostredí, rozplače sa. Potrebuje očný kontakt. Viem, čo platí na Jarku. Pozrú sa na mňa a v tej sekunde, viem čo im treba. V škôlke, či škole, popri ďalších desiatkach deťoch, to vychovávateľka, či učiteľka ani náhodou nemá šancu zistiť.  Aj keby veľmi chcela, nemôže každému takto vyhovieť. Mám potrebu ochraňovať moje deti, kým nebudú väčší a sami povedia, že už netreba. Nemyslím, si, že už sú vo veku, kedy si poradia úplne sami. Som v pozadí, ako ich sprievodkyňa, strážkyňa a zasahujem, keď to potrebujú. Vedia, že som tam, že sa na mňa môžu kedykoľvek obrátiť a ja ich podržím. Som tam pre nich tak dlho, ako to budú potrebovať. Nikam sa neponáhľame. Sami sa od nás odlepia, keď na to budú pripravení. Neobmedzujeme sa, len sa navzájom sprevádzame.

Učíme sa, ako riešiť konfliktné situácie, nie bitkou, sácaním, šikanou, ale komunikáciou. To je jedna z veľmi dôležitých oblastí, ktorej venujeme dosť času, lebo v reálnom živote je vždy niečo na pretras, čo sa pritrafí. Tým, že s deťmi komunikujeme, nik nemal obdobie vzdoru, ako som písala tu. A tak v tom rozprávaní sa o konfliktných situáciách pokračujeme stále. Až na druhom stupni základnej školy som sa sama vedela ako tak brániť, dovtedy som nerozumela, prečo sa mi niekto smeje. My sme boli doma vychovávaní inak. Učíme sa riešiť konflikty ľudsky, komunikáciou. Tomuto sa žiaľ škola veľmi nevenuje. Nemá na to priestor a rozumiem tomu, veď tam majú kopec detí, nemajú oči všade. Ale pre nás to je veľmi podstatné, ba až kľúčové. A už si teda veľakrát veľmi pekne vedia sami vybaviť nezhody. Zakričia na mňa, že majú problém a kým prídem, pochvália sa, ako to vyriešili k spokojnosti oboch, či troch. Lukáš im chcel minule čmárať do kreslenia. Tak ho posadili do jeho stoličky, dali mu papier a ceruzku do ruky a všetci spokojne kreslili. Nedávno zas boli u nás kamaráti, ktorí majú veľmi podobne nastavenú výchovu detí ako my. Päť detí v približne rovnakom veku, chceli hrať človeče nehnevaj sa, ale hra bola len pre 4 hráčov. Dvaja chalani a tri baby. A debatovali, kto teda chce hrať, kto nie, počítali sa a nejak im to nevychádzalo. Dohadovali sa asi pol hodinu. Stáli pri tom stole s rozloženou a nachystanou hrou, chalanov to dohadovanie potom prestalo baviť a tak potichu čakali, baby to komentovali. Potom náhodou išiel okolo dospelý a povedal, že ide jesť. V tom jedna z pätice čakajúcich na hranie zahlásila, že aj ona je hladná a išla s tatom jesť. A tak zvyšné 4 kusy zistili, že môžu hrať a začali hrať. Deti vo veku 4 až 6 rokov sa pol hodinu úplne pokojne dohadovali o tom, ako budú hrať. My sme Peťom sme boli v nemom úžase. Nikoho nevolali, nech to za nich vybaví, sami si poradili. Všetci spokojní, nik neplakal, nik sa nehneval, dokonca si zahrala neskôr aj fešanda, čo sa šla najesť, lebo po čase to chalošov prestalo baviť a kedže sa furt vyhadzovali, hra nemala konca. Podľa mňa im tieto zdanlivo banálne situácie dajú najviac. Nikto ich nedrezúroval, nenatútil im nejaký postup. Sami si ho dohodli a fungovalo im to.

Čo dodať na záver? Je to pre nás momentálne to najlepšie riešenie, a tak sme tomu prispôsobili naše fungovanie. Pracujem z domu večer, keď deti zaspia a Peťo sa snaží pomáhať, ako vládze. Často chodí veľmi skoro ráno do práce, aby prišiel skôr domov a prebral nachvíľu žezlo hlavného koordinátora, animátora, nech si vydýchnem a potom si opäť sadne za počítač zas večer, keď deťom prečíta rozprávku na dobrú noc. Keďže chodia skoro spať, večer máme dve až tri hodiny, kedy môžeme sa aj my dvaja rozprávať, pracovať, oddychovať. Je toho veľa? Áno je, netvrdím, že nie je. My sme radi spolu veľa a stále, nemáme zo seba ponorku. Sme spokojní, že takto chceme žiť náš život, lebo robíme to, čo nás baví a sme takto šťastní a furt niečo meníme, lebo život je zmena.

Bývala som závislá na čokoláde, respektíve na sladkom ceklovo. Nie na ovocí, ale na spracovanom cukre. Jedla som čokoládu, zmrzlinu, keksíky máčané v čokoláde, bonboniéry, nutelu, čokoľvek. Od detstva som milovala všetko sladké. Zmrzlinu som si dávala len čokoládovú, nikdy som si nedala ovocnú. Pripraviť sa o čokoládový zážitok? Ani náhodou. Čokoládu som jedla veľmi pomaly, treba si to predsa vychutnať. Časom som si všimla, že po každom jedle som si dala niečo sladké. Na základnej škole nás doma po vyučovaní čakal kakaový rez, snickers, mars, či bounty. Na strednej škole som si kupovala na ceste domov margotku. Každý deň. Jedla som ju pomaly, ako najväčší poklad. Bol to veľmi silný návyk. Veľakrát som si v nedeľu po nejakej oslave, kde som zjedla ani neviem koľko koláčov, hovorila, že od zajtra s tým seknem. No pri ďalšej príležitosti a nechutne dobre vyzerajúcom koláči, som neodolala a znovu som sa prejedla sladkého. Kto to zažil, vie o čom hovorím. Bola to závislosť! Ono sa to dá vlastne aplikovať na akúkoľvek závislosť, keď tak nad tým rozmýšľam, cigarety, alkohol…

Závislosť je, keď nám činnosť z krátkodobého hľadiska prináša potešenie, no z dlhodobého hľadiska nám škodí, ako písal Peťo v blogu. A teda, povedzme si otvorene, z dlhodobého hľadiska pojedanie sladkostí nikomu zdravie neprinieslo. Skôr naopak, prinesie kilogramy navyše, prekyslenie organizmu a iné neduhy…

Ohľadom jedla si to veľmi neradi pripúšťame, lebo jesť potrebujeme. Nemôžeme jednoducho nejesť. Nejde to, neprežili by sme. Teda ja určite nie, nie som žiadna breathariánka, na tej úrovni ešte nie som a neviem ani, či sa tam chcem dostať. Rada jem. Jedlo musí nielen dobre chutiť, ale aj pekne vyzerať. Rada si na jedlo spravím čas, sadnem si k nemu a jem pomaly. Už to ale nie je moja droga.

Odvykanie nešlo zo dňa na deň. Dôkladne som sa nachystala. Pripravila som si plán, krok za krokom. Bol to môj projekt, lebo už mi to celkom prekážalo, ako ma táto závislosť roky ovláda. Toľko krát som sa odhodlala, a vždy som sa k sladkému vrátila a pojedla som ešte viac, aby som to dohnala.

A tak som si vymyslela postup, ako sa tejto závislosti raz a navždy konečne zbavím. Časom som si tento návyk pojedania sladkého úplne vygumovala. Je to pre mňa extrémna výhra. Aj keď si výnimočne dám koláč, samozrejme rastlinný, nespadnem do blúdneho kruhu, už ma to neláka. Pravda je, že pečieme u nás sladké tak raz za dva týžne, ale ja to málokedy čo i len okoštujem. Peťo a okolie sa nad tým rozplýva, ako napríklad nedávno nad cheesecakom, ochutnala som jedno sústo. Je to také oslobodzujúce, že môžem si dať, ale nemusím. Už nemám potom vyslovený absťák.

Sladké v mojom jedálničku stále tvorí veľkú časť. Mozog potrebuje na fungovanie cukry. Ale! Jem ich najviac vo forme ovocia, sušeného ovocia, obilnín. Takých cukrov, čo nám z dlhodobého hľadiska prospievajú. Keď nakupujeme, okolo regálov s cukrovinkami ani nepáchneme. Pravda je, že si nepamätám, že by sme ako deti jedli veľa čerstvého ovocia, sušeného ovocia. To bola asi najzásadnejšia chyba, nevybudovali sme si návyk jedenia prírodných cukrov. Pri našich deťoch vidím, že klasické sladkosti nepýtajú. Máme sladké raňajky, veľa ovocia, sušeného ovocia a tak im tie sladkosti nič nehovoria.

Minule sme sa ocitli v Eurovei vo food courte akurát cez obed. Ľudia tam chodili s plne naloženými taniermi. Prechádzala som sa s Lukášom v nosiči. Pozorovala som, čo ľudia jedia. Parené buchty, žemľovka, joj, slivkové gule, to boli jedlá, pri ktorých mi tiekli sliny, len som si na ne zmyslela. A teraz mi pripadali odpudzujúco, kopec bielej múky, vajec, mlieka.  Pred očami som videla tabuľky s výživovou hodnotou, nula, nič, len prázdne kalórie. A potom som ho uvidela. V bambusovej miske niekto pojedal tú dokonalú paletu farieb vo forme šalátu. Nahlas som povedala mňam a normálne som sa za tým nádherne vyzerajúcim šalátom otočila. A vtedy som pochopila, že som moju závislosť nad sladkým prekabátila a opustila ju. Už ma nepriťahuje.

Keď som sa dala na môj projet “zbavenia sa závislosti na sladkom”, musela som sa ovládať a radšej nebyť pri niekom, kto jedol sladké. Ale časom som si vybudovala návyk, že už po tom jednoducho moje chuťové poháriky nebažia a môžem sedieť vedľa Peťa, ktorý je domácu čokoládu hoci aj o desiatej večer, so mnou to nehne.

Až keď som si naštudovala niečo o mikrobióme, pochopila som mechanizmus ako to funguje. Prečo mám chuť na určitý typ jedla a nie na iný. Keď som videla na youtube nejakého môjho guru, ktorý sa rozplýval nad tým, ako má chuť na jablko, zeleninový šalát, ťukala som si na čelo. Jasné, to určite! Ale keď som takých videí videla viac, trochu mi to vŕtalo v hlave. Tí ľudia na mňa pôsobili tak, že ozaj sa tešia na to zdravé jedlo, čo si tam pripravujú. Vedela som, že to treba jesť, aby som bola zdravá, ale že by som jablko vymenila za klasickú sladkosť? Toto chcem cítiť aj ja!

Veľmi zjednodušene napísané, mikroorganizmy, čo žijú v našom tráviacom trakte, určujú, na čo máme chuť.

Keď ich živíme sladkosťami, tak sú tam také baktérie, ktoré ich konzumujú a tým pádom si ich stále pýtajú. Ak jeme šaláty, tak sú tam zas iné baktérie. Náš mikrobióm sa líši podľa toho, čo jeme. Ak máme chuť na sladké, na vine sú mikroorganizmy v našich črevách. My zato nemôžeme. Super! A tak som sa rozhodla túto teóriu otestovať. Naštudovala som si, že mikrobióm sa môže zmeniť, tie mikroorganizmy sa môžu vymeniť z tých, čo pýtajú fast food na také, ktorým chutia šaláty. Trvá to nejaký čas, treba vydržať a vybudovať si návyk. A ja som sa rozhodla, že tam chcem také mikroorganizmy, ktoré budú túžiť po tom jablku, či šaláte.

Lebo ono cukor a cukor vôbec nie je to isté. Čítala som štúdiu, kde zisťovali ako sa vstrebáva spracovaný cukor a prírodný cukor z ovocia. Zistili, že spracovaného cukru sa dokáže vstrebať len polovica, zvyšok sa uloží vo forme tuku, čo sa pri ovocnom cukre nedeje. Takže, nie je pravda, že kalórie sú kalórie.

A ako sa mi to teda podarilo?

Cez deň som začala jesť čo najviac sladkých jedál. Mám sladké raňajky a večeru takisto. Čím viac sladkého v prírodnej forme zjem, tým sa naplní moja potreba cukru v daný deň a už nemám potrebu vyjedať koláče, keksíky, bonbóny…

Namiesto klasických sladkostí v rastlinnom prevedení, som sa rozhodla, že budem jesť len doma vyrobené koláče, tyčinky, čokolády a jedla som ich len poobede. Po sladkých raňajkách (najčastejšie jem lievance) a sladkej večeri (obilninová kaša nasladko, čokoládovo-banánový puding) sa mi sladké už nežiada.

A čo večerné vyjedanie? Kto nemá deti, toto nepochopí. Keď deti zaspia, aj keď nie som hladná, mňamku si sem tam jednoducho z princípu potrebujem dať, aj keď je 8 hodín večer. Lebo jem sama, nik ma nepreruší s potrebou ísť cikať, kakať, objímať sa. A s nikým sa nemusím rozdeliť, je to len moje! Keď už jem tak neskoro, nech mi to do polnoci netrávi, veď žalúdok si tiež musí oddýchnuť, tak som si dala záväzok, že večer jem ovocie. Moje jedlo musí aj pekne vyzerať, nielen dobre chutiť, takže si najčastejšie spravím nejako zvodne vyzerajúce jedlo, ako napríklad toto:

A tak nejak sami podarilo zvládnuť túto moju sladkú závislosť. Dala som si vždy nejakú métu, ľahký krok, ktorý sa mi podarilo bez problémov dodržiavať. Po čase som si všimla, že aj keď Peťo chrúmal večer nejakú čokoládu, už ma to nelákalo. Ja sa  naozaj sa teším na to “jablko” oveľa viac. Nie, nenútim sa do toho, mne to naozaj viac chutí! Nemusím sa premáhať.

Ja sa riadim podľa výroku: Kto chce, hľadá spôsoby, kto nie hľadá dôvody. Ja som si vybrala cestu hľadania spôsobov. A konečne našla ten spôsob, čo na mňa fungoval a funguje. Ktorú možnosť si vyberáte vy?

„Čo toto je za zvuk???“ Jasné, budík. Ležiac na bruchu a ešte poslepiačky drapnem mobil a kukám ako vypnúť budík. Počkaj! To nie je budík!!! To je hovor. Niekto mi volá. Kto mi volá? Och. Kde to som? A čo sa to vlastne deje?

Lyžovačka v Taliansku (2010)

Trvalo mi par sekúnd, kým som si uvedomil, že mi volá majiteľka montážnej firmy. Som predsa v Košiciach. Dnes je veľký deň, na ktorý som sa dlhšie chystal. Preto som prišiel o deň skôr. Je ráno 8.00. Prišiel kamión s nábytkom a majiteľka montážnej firmy mi volá, aby ma informovala, že majú všetko pod palcom. Kamión dorazil správne a oni teda začínajú vykladať. Je to trapas. Mal som tam byť. Je 8.00 ráno, pracovný deň a ja sa začínam spamätávať. Bolo jej jasné, že ma zobudila. „Budem…tam…?!“ „Prídem skontrolovať všetko.“ „Jasné.“ Slová zo mňa vychádzali nejako samo. Ani neviem, prečo som jej to hovoril, keď bolo jasné, že ďalších niekoľko hodín budem hľadať predchádzajúci deň, nieto ešte žiť ten súčasný. Ubehlo 5 minút a ja mám pocit, že som prežil celé ráno. Ale hlavne, cítim sa akoby po mne prešiel valec. Nie jeden, nie dvaja. Sto valcov. V papuli mám ako v polepšovni (alebo aspoň takto to hovorievam po večeri plnom alkoholu). Je mi zle. Veľmi zle. Snažím sa zistiť kde som a čo sa vlastne deje. Je mi jasné, že som v Košiciach. Ten telefonát pomohol. Ale hotel? Ufff, toto je naozaj zlé. Nedokážem si spomenúť na nič z predošlého večera. Neviem, či je to preto, že mám také obrovské okno, alebo preto, že všetku energiu sústreďujem na prežitie súčasného okamihu. Dávam si sprchu a začína sa mi trochu rozvidnievať. Áno, prišiel som na východ v predošlý deň večer. Áno, ukecal ma klient (a dnes už kamarát), pre ktorého prišiel ráno nábytok, aby som sa presťahoval do ich hotela. Čo však bolo potom, netuším. Vezmem mobil a smerujem na raňajky. Jáj, kontinentálne raňajky. Čo môže byť lepšie…?! Milujem tento spôsob raňajok v hoteloch. Tentokrát by som ho ale pokojne vymenil za triezvejšie ráno. Dávam si len kávu, sadám k stolu pri okne a sledujem, ako si zvyšní hostia vychutnávajú bohatú nádielku všetkého možného. Ja sa pritom snažím len nevrátiť tú kávu späť odkiaľ prišla. Som ožratý. Doslova. Ešte stále. Netuším kedy som večer prišiel, ani ako, ale som ešte pekne namol. „Toto bude hustý deň“. Myslím, že som to dokonca povedal nahlas.

Musím sa úprimne vyznať, že dodnes som si stále nespomenul na to, ako to celé v ten marcový večer 2013 prebehlo. Obraz som si vyskladal z rozprávania tých, ktorí sa toho zúčastnili a z drobných úryvkov, ktoré sa mi nejako zjavili. Pritom nie naraz. Tak postupne prichádzali. Nie je to inak ani tak dôležité. Pre niekoho by to bol totižto slabý večer v krčme, ktorý sa trošku zvrtol. Čo-to sa popilo a šlo spať. Pre mňa však tento večer mal špecifickú príchuť. A dodnes má. Nasledujúci deň bol totiž mojím posledným, v ktorom som bol opitý. Vzal som to pre niekoho radikálne, ale odvtedy som nielenže nebol opitý, nepil som žiadny alkohol. Žiadny. Ani kvapku. Ani nealkoholické pivo. Ani radler. Nič, čo by len mohlo pripomenúť alkohol.

Necelý mesiac po príchode do Lyonu (2002)

Alkohol a ja sme boli vždy kamaráti. Dať si pivko od smädu bol predsa vrchol blaha už od detstva. Spomínam si na tú radosť, keď nás u babky poslali rodičia s krčahom po čerstvo čapované pivo. Zmestili sa tam 3 veľké. Odpili sme si a priniesli späť. Neodradila ma ani prvá opilecká skúsenosť v 13. rokoch. Na šibačku sme sa so susedkiným frajerom zrúbali medzi panelákmi v Petržalke a potom sme dve hodiny spali na schodoch. Medzi 5. a 6. poschodím, aj keď netuším v ktorom paneláku. Doma som si to odvracal. Smiali sa mi. Prežil som. Neodradila ma ani udalosť z chaty u spolužiaka na Kokave, kde som pri odchode z krčmy spadol tak, že to skončilo artroskopiou kolena. Natrhnutý predný skrížený väz. Neodradili ma ani stovky iných opitých udalostí, ktoré som prežil. Konzumáciu alkoholu máme v sebe tak zakorenenú, že ma nemalo čo odradiť. Je to v našej kultúre. Bohužial.

Na svoju obranu musím napísať, že naozaj nie som typ, ktorý by v alkoholovom opojení vyvádzal. Ak som pil, tak stále do stavu, kedy som bol vždy schopný večer uzavrieť a dostať sa domov. A vždy som si všetko pamätal. Aj keď niekedy by som radšej mal okno. Myslím, že som skôr veselým typom alkoholika, ako tým agresívnym (Toto však musia potvrdiť známi, ktorí ma pri tom sprevádzali). Môžem pokojne napísať, že som obyčajný neškodný alkoholik, ktorý si rád veľa vypil. Schválne píšem alkoholik. K tomu sa ešte dostanem.

Mojím hlavným alkoholickým neduhom však bolo nadšenie. Určite sa nemôžem porovnávať s borcami, ktorí sú schopní popiť hektolitre. To tu ani nechcem otvárať. Ide mi skôr o zanietenie. Vždy som bol zástancom myšlienky „keď dojím, tak dojím“. Nevyznával som drobné popíjanie doma (pivečko, vínko) alebo príležitostne. Vždy som pitie alkoholu bral so všetkou vážnosťou. Potreboval som k tomu spoločnosť (kamaráti) a príjemné miesto (krčma). Ak sa zišli obe veci spolu, bol z toho vždy príjemný večer. Nie som predsa žiadny degeško, aby som cuckal vínko a šiel domov nakoniec autom. Pekne ako sa patrí, davaj jedno, druhé, tretie… a od štvrtého brzdíme poldecáčikmi. Ach, tie úžasné kombinácie: pivo a borovička, pivo a demänovka, pivo a whiskey… a k tomu cigaretka. To boli časy…

Oslava narodenia Ondreja (2012)

Som presvedčený, že človek pije veľa alkoholu vtedy, keď mu telo dáva najavo, že má dosť. Je jedno, či si dá 1 pivo a cíti sa zle, alebo ich hodí 10. Vždy, keď telo na alkohol negatívne zareaguje, vtedy je toho už veľa. Ak sa to robí často, napr. viackrát do roka/mesiaca/týždňa, je to problém. Pretože telo ho má tiež. Ide o alkoholika. Môžeme do múdrych knižiek napísať akúkoľvek definíciu slova alkoholik. Môžeme si to aj nádherne ospravedlniť. Nezmení to stav. Ak človek cielene pije tak, že s tým jeho telo musí bojovať (pritom nemusí byť vyslovene opitý), mal by si uvedomiť, že je závislý. Nedávno som počul nádhernú definíciu závislosti (tej negatívnej).

Človek je závislý na určitej činnosti vtedy, ak mu výsledok tej činnosti spôsobuje krátkodobé potešenie, ale z dlhodobého hľadiska mu škodí.

Všetci veľmi dobre vieme, že konzumácia alkoholu z dlhodobého hľadiska škodí, napriek krátkodobému potešeniu. Len si to nejak nechceme aktuálne pripustiť.

Trošku štatistiky a fakty, aby som sa neopieral iba o svoj pocit, aj keď vždy sa na ne budem pozerať skreslenou optikou. Slovensko je alkoholická krajina. Ročne vypijeme takmer 18 litrov alkoholu na osobu staršiu ako 15 rokov (pre zaujímavosť: vo svete je toto číslo trochu nad 6 litrov). Podľa štatistických ukazovateľov iba 5% populácie sú úplní abstinenti alebo abstinujúci alkoholici, medzi ktorými som dnes už aj ja. Ďalších 60% sú „bezproblémoví“ konzumenti. To sú tí príležitostní. Tam som bol v minulosti. Potom tu máme skupinu 30% konzumentov, ktorí si alkoholom spôsobujú problémy a sebapoškodzovanie a zvyšných 5% je závislých od alkoholu. A tu niekde prichádzame k problému s optikou. Predsa každý máme skúsenosť, kedy my sami, alebo niekto v okolí pil tak, že tým škodil aj naokolo. Nemôžeme bojovať s alkoholizmom, ak sa budeme tváriť, že iba 5% ľudí ma naozaj problém, zvyšných 30% stačí usmerniť a 60% je úplne ok, veď si „iba príežitostne vypijú“! Alkoholizmus začína vo veľmi skorom veku. Sám som to zažil. Piť začínajú už deti. Je to pre nich referenčná droga. Za všetko použijem tieto čísla, aj keď sú staršie: „V roku 1994 51% opýtaných 7-ročných detí odpovedalo kladne na otázku, či im rodičia ponúkli šampanské ako prípitok na Nový rok a spomedzi 14-ročných to bolo až 88,3%.“ Ešte stále máte pocit, že nemáme problem s alkoholom?

Svadba alebo “prosím dnes nepi” (2010)

Alkoholizmus nie je chyba jednotlivca, ktorý situáciu nezvládol. Je to psychická a zároveň fyzická choroba. Gabor Maté, kanadský lekár maďarského pôvodu, ktorý sa už dlhé roky zaoberá témou závislosti, je presvedčený, že závislosť sa začína už v prenatálnom veku. Prostredie, v ktorom tehotná matka žije, ovplyvňuje dieťa natoľko, že mu dokáže vytvoriť predispozíciu na závislosť. Túto predispozíciu môže podporiť aj následná situácia v rodine po narodení dieťaťa, pri jeho raste/výchove. Dieťa nedokáže reagovať na komplikované situácie v rodine ako dospelý. Dospelý dokáže minimálne odisť. Dieťa je od rodiča závislé a jediný spôsob, ako vie dať najavo svoju reakciu je plač. Stačí, aby bol tento plač ignorovaný, príp. situácia bola komplikovanejšia a dieťa si odnáša ďalej do života niečo nevyriešené. Tento „nános“ nevyriešených situácií a emócií má vplyv na to, či si vypestuje alebo nevypestuje závislosť. V tomto prípade nemusí isť o alkohol. Môže to byť iná droga, príp. úplne iný typ závislosti (napr. nakupovanie, hry, pornografia a iné). Áno, môžete argumentovať príkladmi ľudí, ktorí vyrastali v komplikovaných domácnostiach a sú úplne ok. Presne od týchto ľudí treba zbierať informácie, ako sa s tým dokázali vysporiadať a viac hovoriť o tom, že výchova detí sa začína už v prenatálnom veku, pretože to má vplyv na naše budúce závislosti (a na kopec iných vecí, o ktorých píše aj Mirka vo svojich blogoch).

Mne trvalo 18 rokov, kým som si uvedomil, že musím niečo s alkoholom robiť. Neviem popíjať alkohol v malých dávkach. Nedáva mi to žiadny zmysel. Viem sa s alkoholom baviť, pretože ma odviaže a zmení mi aktuálny stav: som slobodnejší, voľnejší, otvorenejší, odvážnejší. A o to ide, nie? Utiecť z reality do krásneho imaginárneho sveta. Po tomto opojení však vždy prichádza vytriezvenie a to zväčša bolí. Ak si človek uvedomí, čo si tým spôsobuje (samozrejme okrem stratených hodín života triezvením), skôr či neskôr začne myslieť na to, ako z toho kruhu von. Po približne 25. roku života to už s alkoholom bolo problematickejšie. Každá akcia mala za následok reakciu ten ďalší deň. Ak som chodieval ako mladší piť aj raz-dvakrát týždenne, neskôr to už bolo len raz za mesiac, či posledné 2 roky len parkrát za rok. Hlavne preto, že som si pamätal na tie rána a tie preblúdené dni v snahe vytriezvieť. No nikdy ma to neodradilo dostatočne na to, aby som s tým úplne skoncoval. Vždy prišla nejaká svadba, oslava, kamarátske posedenie… Chcel som však prestať. Hľadal som len tú cestu. Veľmi mi v tom pomohla rodina. Uvedomil som si, že nechcem aby ma moje deti videli opitého. Je síce smutné, že až toto mi bolo takou motiváciou, ale našťastie niečo. Sú ľudia, ktorí nenájdu motiváciu prestať, dokonca ani neprídu na to, že by vôbec mali.

Mám pochopenie pre ľudí, ktorí konzumujú alkohol. Nie som žiadny degeš odtrhnutý od reality (ako sa hovorí „poturčenec horši od turka“). Každý máme vlastnú cestu. Niekoho cesta je s alkoholom zviazaná. Nie je mojou úlohou robiť sudcu/kata. Chceš piť, pi. Je mi to jedno. Nemám však pochopenie pre ľudí, ktorí svojou konzumáciou negatívne ovplyvňujú svoje okolie. Sám som svojím pitím spôsoboval nejednu bolesť Mirke a mrzí ma, že to trpela takú dobu. Som jej však vďačný, že ma nechala na mojej ceste rozhodnúť sa samého. Dnes totižto dokážem lepšie precítiť pohľad z druhej strany. A nemám ešte pochopenie pre úradnú moc, ktorá zdanením alkoholických nápojov a smiešnym regulovaním vytvorila blúdny kruh, z ktorého ťažko von. Nepite alkohol, lebo je zlý. Ale zas pite ho toľko, aby zostalo aj do pokladnice z daní. Veď nejde o málo. Nechcem zachádzať do politiky. Musím však aspoň okrajovo spomenúť, že na jednej strane sa spoločnosť snaží bojovať s alkoholizmom (násilie, dopravné nehody a iné udalosti pod vplvom alkoholu, liečenia, trvalé následky – ochorenia) na druhej strane z konzumácie alkoholu profituje (dane, konzum, produkcia a jej vplyv na zamestnanosť). Verím ale, že jedného dňa prídeme na to, že rozdiel medzi cigaretami, alkoholom a inými návykovými látkami/drogami, nie je žiadny a spoločnosť by ich nemala tolerovať. Toľko z filozofického okienka.

Už rok nepijem (2014)

Začalo to teda takým mojím malým „ramadánom“. Cestou domov z Košíc som si povedal, že si musím dať pauzu. Aspoň pauzu, keď už nie úplne prestať. Dal som si záväzok, že nebudem 6 mesiacov piť žiadny alkohol. Smutné, že som musel prežiť túto pre mňa pamätnú pitku, aby som spustil proces. Dnes som však za ňu vďačný. Nepamätám si, kedy tých 6 mesiacov ubehlo. Už prvé dni som totižto tušil, že toto je na dlhšie. Nepijem od marca 2013. Ani radler, ani nealkoholické pivo. Žiadny alkohol. Nikdy by som predtým nepovedal, že budem svet vidieť triezvejšie, príp. že si to budem užívať. Aj keď som sa častokrát snažil predstaviť si, aké to asi môže byť nepiť?! Teraz to viem.

V USA sa pri liečení alkoholizmu často využíva inštitút AA mítingov (anonymní alkoholici, poznáme z filmov). Na týchto mítingoch je zvykom dávať odmenu za triezvosť symbolický žetón. Odovzdáva sa po nejakých úsekoch triezvosti (1 deň, 1 mesiac, polrok a pod.). Po roku už žetón nie je plastový, ale je z kovu. Častokrát si predstavujem svoj žetón. A verím, že už nikdy nebude opäť plastový.

Na záver videjko – deň po oslave narodenín Ondreja (2010)

Na sociálnych sieťach sa často preberajú mliečne zuby. Malé deti majú kazy, demineralizované zuby, štiepia sa im, či majú na nich povlak. Niekedy je až vtipné čítať odpovede na otázky zúfalých mamičiek, ktoré si idú vlasy vytrhať, lebo ich deťom sa kazia zuby. Kúp si túto špeciálnu pastu s fluórom (mimochodom fluór ako ťažký kov je pre telo toxický…), doplniť vitamín D, jesť viac vápnika, alebo drhnúť zuby tri krát denne a vždy po konzumácii ovocia. Navečer nejesť žiadne ovocie. Obmedziť nočné dojčenie alebo v noci umyť zuby! Čože? To by si naše deti v lete mali zriadiť vrecko na oblečení, aby mali kefku stále v ústach a v noci by som im vyplachovala ústa do 10 krát. Fascinuje ma, ako ľudia majú poruke 100 rád, a pritom si o problematike nič nenaštudujú. Nik sa nezamyslí, či nestojí za zmienku vyživiť tie zuby zvnútra, napríklad. Pripadá mi to, akoby som mala na tvári vyrážky a hľadala by som ten najlepší púder, ktorý mi ich zakryje. Namiesto toho, ako im predísť, chceme tie vyrážky len maskovať. Moja vyrážková pleť je už pár rokov ukážková. Mňa totiž tie fasády na tvári obťažujú, pripadalo mi jednoduchšie sa vhodne stravovať a mať pokoj od rôznych moderných vylepšovákov. Len, keď tie vonkajšie opatrenia sú jednoduchšie, začať vyživovať zuby zvnútra nie je pre každého! Navyše kazové zuby naznačujú oveľa hlbší problém so zdravím. Nie sú to LEN zuby. Je to oslabený celý organizmus. Telo je celok, nie sú to len zuby, všetko so všetkým v tele súvisí.

Niekde som čítala, že stav mliečnych zubov súvisí s výživou počas tehotenstva a dojčenia. Mliečne zuby sa tvoria v prenatálnom období. A potom mi to celé docvaklo. Tehotenstvo! To je to kľúčové obdobie, kedy sa formujú zuby zo živín, čo má budúca mamička v tele! Niečo podobné ako pri kolikách, o ktorých som písala nedávno.

Je to celkom logické, sú národy, ktoré si zuby nečistia a majú ich krásne a bez kazov. Kde je potom ten fígeľ? Tieto národy majú však jednoduchú stravu, vo väčšine rastlinnú. A tak ma napadlo, že to asi tým čistením, či pridávaním vitamínov, potieraním kokosovým olejom vôbec nebude. Skôr sa mi pozdáva teória, že to súvisí s výživou zvnútra. Keď mi to fungovalo pri vyrážkach a iných zdravotných problémoch, tak by to mohlo fungovať aj pri zuboch. Lenže to je oveľa náročnejšie, ľudia chcú rýchle a neobmedzujúce riešenia. Je oveľa náročnejšie sa stravovať zdravo, ako si dať zub vyvŕtať, zalepiť niečím a pokračovať v štandardnej strave. Mne pripadá však najjednoduchšie prijímať vhodnú stravu, lebo sa vylieči celé telo. Zuby, pleť, všetko so všetkým súvisí, telo beriem ako celok, takže vhodnou stravou som si zlepšila celkový stav, nielen pleť.

A tak je to podľa mňa aj pri deťoch. Dávno pred otehotnením som sa stravovala čisto rastlinnou stravou, čo najkvalitnejšou. Výsledok číslo jedna je celkom úspešný u oboch detí, najmladší sa na mňa zatiaľ škerí bez zubov. Kedy a ako rástli deťom zuby, som ani netušila. Nemali teploty, sople, nič. Len tak im tie zuby narástli. Jedného dňa som jednoducho objavila v tej malej papuľke zuby, ktoré postupne pribúdali. Hovorím si, náhoda. Možno jednotky. Keď to boli aj dvojky a všetky ostatné zuby, tak som začala rozmýšľať nad tým, ako je to možné. Keď už nestrašili kolikami, lebo tie nás tiež obišli, strašili zubami. Ha, tie vás neobídu, to bola náhoda, veď počkaj. A tak som čakala. U Jarky som sa nedočkala a tak som čakala pri Ondrejovi. Slintal nadmerne, ruky si pchal do rúk asi od narodenia. A čuduj sa svete, ani tu som sa ničoho nedočkala, len zubov. Vlastne ani neviem presne kedy im narástli, lebo som si ich všimla až po čase, keď som myslela, že tam má nejakú bielu vec, čo nešla vybrať.

Ďalšie moje pozorovanie súvisí s tým neumývaním zubov. Naše staršie dve deti boli dojčené deň a noc, dokopy asi 4,5 roka. Nič, žiadny povlak, kaz, či bolesť zubov. Ovocie jedia v lete ráno, večer, jednoducho kedy majú na neho chuť. Rozhodne z kefkou za nimi nebehám. Dokonca, Jarka a Ondrej si zuby vôbec nečistia. Ondrej má 4 roky a čistil si zuby asi 2 krát, nemá ani svoju kefku. Fakt nepreháňam. On nevie, čo je to čistenie zubov, kefka je pre neho nechutný predmet, ktorý rozhodne do jeho úst nepatrí. Jarka zubnú kefku má, ale asi len na okrasu, ten zubor na kefke sa jej v obchode náramne páčil. Má 5,5 roka a čistila si zuby tak 10 krát, aj to som možno prehnala. Tak 5 krát sa mi zdá reálny počet. Nechcú si čistiť, nechýba im to a ja ich nenútim. Napriek tomu, majú zuby pekné a bez kazov. Najprv som si myslela, že je to tým, že klasické sladkosti nejeme. Lenže potom mi písali mamy, ktoré deťom žiadne sladkosti nedávali, čistili o sto šesť a aj tak tie deti mali zuby v katastrofálnom stave. A tak z môjho pozorovania zisťujem, že stav mliečnych zubov vôbec nesúvisí s umývaním, či špeciálnou zubnou pastou, či inými doplnkami. S čím však podľa mňa súvisí, je strava matky počas tehotenstva. Odkedy prestali piť materské mlieko, konzumujú čisto rastlinnú stravu, bez cukru a bielej múky. V tomto som neoblomná, lebo informácie ma už nepustia. Trvalé zuby si budujeme zo stravy, ktorú prijímame. A keďže vidím, že nám to všetkým prospieva, nevidím dôvod to meniť, naopak mienim v tom rozhodne pokračovať.

Ja som taký typ človeka, ktorému nestačí, keď mu niekto povie: „Rob toto.“ Ja potrebujem vedieť, prečo by som to mala robiť. Navyše sa začnem zamýšľať, prečo by som to vlastne mala robiť tak a nie inak. Potom väčšina ľudí nechápe, prečo sa zas idem vydať inou cestou, keď táto je už vyšliapaná, overená a nejako funguje. A tak mi prišli aj tieto povestné koliky, ktoré trápia veľmi veľa detičiek. Rodičia z toho šalejú, lebo nič nezaberá, a len sa prizerajú, ako ich deti trpia. A to mi začalo vŕtať v hlave. Okolo mňa som len počula, že je to jednoducho tak, treba to len pretrpieť, nič sa s tým robiť nedá a hlavne vylúčiť zo stravy všetky potenciálne spúšťače. Prosím?? Akú to má logiku? Prečo by som nemala jesť pomaranče, strukoviny, karfiol, kapustu a iné zdravé potraviny. Čo sa zrazu tieto potraviny stanú pre moje dieťa toxické?

Logiku mi to nedávalo a tak som začala študovať. A dočítala som sa jednoduchú vec. Ako sa budúca mamička stravuje pred otehotnením a počas tehotenstva, je alfou a omegou toho, či bude alebo nebude mať problémy v tehotenstve a či bábätko bude alebo nebude mať tráviace problémy.

Henri G. Bieler o tom píše takto: Krv matky, ktorá zásobuje bábätko počas tehotenstva prechádza tromi filtrami. Prvým filtrom je pečeň matky, druhým placenta. Ak sa dostanú jedovaté metabolity matkinho tela cez oba tieto prírodné filtre, je tu tretia línia obrany, a to pečeň malého človiečika, ktorou krv musí prejsť, kým sa dostane do jeho krvného obehu. Toxická žlč, ktorá sa počas tehotenstva nahromadí v detskej pečeni, sa po narodení postupne začne vylučovať. A to je presne to obdobie, kedy sa dostavujú poruchy trávenia. Mlieko, namiesto toho, aby sa vstrebalo, sa zrazí s časťami kazeínu. Škroby a cukry začnú kvasiť a tvoria plyny, ktoré vyvolajú silnú koliku. Takže chyba je v chemickom procese pečene dojčaťa, a nie v strave. Keď sa žlč svojím zložením priblíži k norme, nemá dieťa žiadne problémy s trávením. Jedovatá žlč na jemnú črevnú sliznicu pôsobí veľmi dráždivo a vyvolá tráviace poruchy ako plynatosť, koliky, hnačky, zápchy, nervozitu a celkový nepokoj.  Ozajstné zdravie nezačína narodením, ale už v matkinej maternici.

To som sa v žiadnej bežne prístupnej literatúre nedočítala.

Všade boli len odporúčania, čo jesť a čo nejesť, ale prečo, to mi už nik nepovedal. Veď mlieko sa netvorí z jedla predchádzajúceho dňa, ale zo zásob, ktoré máme v tele. A keďže som bola vegánkou už dlho pred otehotnením, počas tehotenstva som nejedla za dvoch, ale dvakrát tak výživne. Ale  jedla som teda všeličo, čo sa bežne neodporúča…

Nemôžete citrusy, lebo sú alergénom. Mne čerstvá šťava chutila počas tehotenstva a aj teraz počas dojčenia. Žiadne deci, lupnem do seba pokojne aj pol litra.

Nemôžete orechy, lebo sa z toho bábätko vyhádže. Každý deň jem olejnaté semená a najmenší má tak nanajvýš potničky, lebo je stále nacapený na mne.

Nejedzte strukoviny, lebo bude mať dieťa bolesti bruška. Teraz v zime? Strukovinovú polievku máme denne!

Nejedzte kyslú kapustu, z toho takisto nadúva. Na jeseň sme naložili, už niekoľký rok po sebe, 20 kíl a väčšinu som zjedla surovú či varenú ja. V zime mi jednoducho neskutočne chutí.

Nemal by sa karfiol, lebo takisto môže spôsobovať problémy s nafukovaním. Za týždeň zjeme aj dva karfioly.

No úprimne, som žiarivý príklad toho, že jem všetky (vraj) alergizujúce potraviny, ktoré by sa počas dojčenia nemali.

A čuduj sa svete, ani jedno z našich troch detí nevie, čo sú to koliky. Nikoho nikdy nebolelo bruško. Ani párkrát, ani raz, oni jednoducho nevedia, čo je to bolesť brucha. Nikto nemá na nič alergiu, nik sa nikdy po ničom nevyhádzal, nikoho nenafukuje. Ako je to možné? Náhoda?

Neverím, že som nejaká výnimka, že môžem zjesť všetko a nikomu nič nie je, ani mne, ani deťom.

Nie, nie… Na šťastie či na náhodu neverím. Mám však jeden fígeľ, ktorý mi zaručene funguje. Nejem žiadne mliečne výrobky ani nič živočíšne. Jem vyslovene rastlinnú stravu, v čo najprirodzenejšej forme. Zaujímavé je, že o  vyššie spomenutých alergénoch všetci vieme. To sa dočítame na každom fóre, v časopisoch, všetci o tom vedia. Nikde som sa však predtým nedočítala (teraz sa už konečne o strave píše viac), že napríklad rezeň nie je v poriadku. Že mäso obsahuje živočíšny proteín, ktorý nám v tele robí veľkú šarapatu a ak tvorí viac ako 10 % našej stravy, spúšťa rakovinové procesy. Takisto sa nikde nespomína, že mliečne výrobky sú bohaté na kazeín (živočíšna bielkovina) a aby ich telo dokázalo spracovať, berie z kostí vápnik, čím dochádza k odvápneniu kostí. Takže napriek tomu, že jeme množstvo mliečnych výrobkov kvôli vápniku, vlastne si ich oslabujeme a vzniká osteoporóza.A to nespomínam hormóny a antibiotiká, ktorými sú kŕmené zvieratá, aby v tých podmienkach vydržali žiť a boli čo najväčšie a my ich potom jeme…

A to isté podľa mňa platí aj pri tehotenských problémoch. Keďže ich má toľko žien, dostali nálepku tehotenské, a vlastne sa tým zaradili do kategórie, že tak to je a hotovo. Nik neskúma, či sa im vôbec dá predísť. Tehotenská nevoľnosť? Tu máte liek. Kŕče? Tu je horčík na doplnenie. Tehotenská anémia? Tu je železo. Hemoroidy? Vypadávanie vlasov po pôrode? To je bežné, to časom prejde. Nie, podľa mňa toto nie je normálne, aj keď je to žiaľ bežné.

Telo je dokonalý mechanizmus, má byť zdravé, to je jeho prirodzený stav. Tehotenstvo nie je choroba, takže logicky mi z toho vyplýva, že aj počas neho by sme mali byť fit. A nielen podľa mňa, ale aj podľa toho, čo som si naštudovala. Mne to teda funguje. Nič z tohto sa ma netýkalo ani pri jednom tehotenstve. Ani vracanie, ani kŕče v lýtkach, či opuchnuté nohy, alebo tehotenská zápcha, cukrovka, hemoroidy, anémia, či vypadávanie vlasov po pôrode. U mňa sa doktorka čudovala, že mám hodnoty železa ako chlap, a nie ako tehotná žena. I keď priznám sa, niekedy mám porcie ako drevorubač :).

Na vhodne zvolenej rastlinnej strave odpadajú všetky tieto symptómy a ešte som získala bonus navyše – veľa energie.

Zaujímavé je, že ma ľudia jediaci živočíšne výrobky presviedčali, ako mi budú chýbať živiny, nebudem sa vládať starať o deti, aká budem slabá, lebo dojčiť na rastlinnej strave je nemožné, nebudem mať dostatok mlieka.

Ondrej a Lukáš pribrali prvý mesiac 1,3 kg. Ondrej bol výlučne dojčený jeden rok, a dojčili sa naraz dvaja. Jarka do 4 rokov a Ondrej 3 roky. Nie som vyčerpaná, skôr naopak, stíham popri 3 deťoch zas pracovať, športovať a venovať sa im, keďže ich mám všetky tri doma.

Nemyslím si, že mám šťastie, len sa stravujem tak, aby som robila dobre svojmu telu a neškodila mu. Ono sa mi za to odvďačí zdravím a energiou. Podotýkam, že mám rada chutné jedlo, takže nie je to tým, že teraz jem klíčky na raňajky, obed a večeru. Musí to byť chutné a jedlo musí dobre vyzerať. Doktor Michael Greger propagujúci rastlinnú stravu počas svojej prednášky spomenul výrok: Nebojím sa smrti, len nechcem, aby to bola moja chyba. Palivo, ktoré tankujeme do našich tiel, nám spôsobuje buď škodu, ak nie je pre nás vhodné, alebo nám zaručí bezproblémové fungovanie, ak je vhodne zvolené.