V akom čase je vhodné odložiť dieťa do vlastnej izby? Treba ho odkladať? Možno stačí počkať, kým sa bude chcieť odložiť samo!?

Ak sa niekto pri mne začne vyťahovať, ako jeho dieťa samé spí v izbe už od pol roka, mám na jazyku otázku: „Aj vy spíte sami? Prečo sa vyrábajú už niekoľko tisícročí manželské postele? Prečo dospelí ľudia spolu spia v jednej posteli?“ Nad týmto by sme sa mohli zamyslieť! Ja už 15 rokov spím vedľa Peťa. A už nikdy sama ani spať nechcem. Je to také príjemné sa môcť k niekomu pritúliť. Prečo teda učíme spať samé niekoľkomesačné deti? Dozvedela som sa, že ich tak učíme samostatnosti. Hmm, ako presne sa tak naučím samostanosti? Tým, že prekonám strach z tmy? Ja som sa s tmou vyrovnala, keď som mala asi 30 rokov, až potom som sa prestala tmy báť. So samostatnosťou to zjavne nemalo nič spoločné.

U nás máme izbu na spanie a tam sme všetci piati pokope. Ja som pár rokov zaspávala pri zasvietenej lampe, keď nebol Peťo doma a nemali sme ešte deti. Bála som sa zaspať sama. Ako sa asi cíti dvoj-, trojročné dieťa samé v izbe? Prečo ich tak potrebujeme odložiť vedľa a naučiť tento návyk? Keďže mi nik nedal rozumné vysvetlenie, a zvyknem robiť to, čo cítim, tak v tomto mám celkom jasno. Sme kontaktné bytosti, keď sme šťastní objímame sa, keď sú deti smutné, takisto dobehnú a pýtajú sa na ruky. A takisto aj pri zaspávaní sa potrebujú cítiť v bezpečí. Rodičia sú pre deti istota. Boja sa tmy, aj ja som sa bála tmy, a to som mala 30 rokov! A tak sme urobili zopár úprav. Vyhodili sme manželskú posteľ, štyrom nám tam už bolo dosť tesno.

Máme doma takzvané “letisko”. Priestor v miestnosti nám to dovoľuje, a tak Peťo spravil rošt 200×280 cm a tam sa všetci v noci na seba lepíme, cestujeme, rozprávame zo sna. Je to veľmi praktické, nemusím chodiť deti pozerať do nejakej vedľajšej izby a prikrývať, ale zdvihnem hlavu a obrovský paplón prehodím nielen cez deti, ale aj Peťovi sa ujde. Lukáš ma so mnou stabilné miesto, ostatní cestujú podľa chuti a možností. Každý zaspáva na svojom mieste, ale v noci býva časté sťahovanie národov. Ondrej si napríklad zmyslí, že chce spať pri mne, tak pricestuje. Alebo ho nájdem pri nohách a podobne. Alebo Peťo spí kráľovsky rozťahaný cez pol postele a ja spím ako vojak a okolo nacapené tri deti. Je to romantika, nie vždy je to neskutočne pohodlné, ale budím sa šťastná, aj keď sem tam nevyspatá a dobitá.

Dokedy budeme takto spávať? Netuším. Kým budú chcieť. Možno to tak bude, kým pôjdu na strednú školu, a vlastne mi je to celkom jedno. Lebo na tom nezáleží. Záleží na tom, že zaspávajú spokojní a majú sa ku komu pritúliť, keď chcú. Viem, že to tak nebude naveky. Viem, že postupne sa osamostatnia, ale bude to, keď to budú oni chcieť, my ich do toho nebudeme nútiť.

Ľudia mi často argumentujú, že svet je krutý a nemôžem ich stále chrániť, aby mali pocit, že žijú v bubline, kde je všetko pekné. A ja hovorím, a prečo nie? Svet pekný je, ja ho tak vidím. To v útlom veku majú chápať nejaké zložité citové rozpoloženia? Niekde som pred časom čítala taký zvláštny argument, ale ľuďom zvykne otvoriť oči, aj ústa. Znie asi takto: Veď aj o rodičov jedného dňa prídete, tak ich zabime teraz, aby ste si to natrénovali a zistili, aký to bude pocit. Aká je v tom logika? Ako sa také pocity dajú natrénovať? Podľa mňa nijak. Len pred nimi nejak zabuchneme dvere a staneme sa citovo vyprahnutí. Keď som bola malá, nevedela som si predstaviť, ani som si nechcela predstavovať, že raz nebudem mať starých rodičov, či rodičov. Bola to tak hrozná predstava, že som sa vždy rozplakala, keď som si na to zmyslela a rýchlo som niečo šla robiť iné, aby som si zamestnala hlavu. Keď pred pár rokmi zomrela moja babka, bolo to smutné, ale už som chápala ten kolobeh života oveľa lepšie, vedela som to lepšie prijať.

Deti sa nevedia brániť. Preto vraj máme ego. Vďaka nemu sa vieme brániť, aby nás ťažké situácie nepoložili na kolená. Vďaka nemu prežijeme. Dnes nám prerastá ego cez hlavu, ale vraj to je jeho pravá podstata. Deti ego nemajú. Rodia sa úplne nechránené a sme pre nich absolútne všetkým. A preto podľa mňa majú mať na obranu nás. Ja som ich obranný štít, kým nemajú ten svoj. Dnes už mi je úplne jedno, čo si o mne kto myslí, nie je to môj problém. Mám deti, po ktorých som túžila a teraz ich nejdem odkladať, lebo na mňa niekto ukazuje prstom. Nech! Ja cítim, že je to takto najlepšie, lebo jedine takto vychováme z našich detí vnímavých a citlivých ľudí, ktorých tento svet podľa mňa zúfalo potrebuje, aby vydržal ten nápor našej ignorancie voči prírode.

 

 

 

 

Neraz som v debate o výžive počula poznámku, ktorou mi vždy chceli ľudia vyvrátiť, že na strave nezáleží: „Môj dedko pil, fajčil, jedol denne kus slaniny a aj tak sa dožil osemdesiat rokov.“

A tak už dlhšie hľadám na túto vetu lepšiu odpoveď ako: „Výnimka potvrdzuje pravidlo.“ Lebo táto odpoveď neuspokojila v prvom rade mňa. Áno, sú ľudia, ktorí sa ozaj dožijú vysokého veku, a pritom si denne humpľujú organizmus, ako sa len dá. A teraz som tú odpoveď konečne našla.

Vďaka Danovi Buettnerovi mi to docvaklo. Je to cestovateľ a spisovateľ, ktorý študuje národy dožívajúce sa nad 100 rokov v plnom zdraví. Cestuje po svete a hľadá recept na dlhovekosť tak, že sleduje populácie, ktoré žijú najdlhšie a zisťuje, aký majú životný štýl. A presne mi odpovedal na moju nevyslovenú otázku, čo si myslí o tom, keď číta článok o niekom, kto sa dožil vysokého veku. V článku tento človek dáva recept, čo robil, že sa tak dlho dožil. Ako zje tri vajcia na raňajky, vyfajčí zopár cigariet a pije alkohol. Dan Buettner hovoril, že to je zavádzajúce, lebo tento človek vyhral genetickú lotériu. On žije tak dlho napriek tomu, čo robí, nie vďaka tomu, aký má životný štýl. Ešte raz. Ten človek žije tak dlho napriek tomu, aký má životný štýl, nie vďaka nemu.

Na dĺžke života okrem iných biologických faktorov sa podiela 20% genetika a 80% životný štýl. Životný štýl je súbor viacerých faktorov, strava, práca, prostredie, v ktorom žijeme, vzťahy, pohyb, pocit šťastia, spolupatričnosti, zmysel života a iné. A ten človek, čo je 3 vajcia na raňajky nie je návod, ako by sme to mali robiť, lebo on napriek tomu všetkému, čo svojmu telu robí, ako ho ničí, sa dožil vysokého veku.

Dan Buettner hovoril, že ak by sme to chceli študovať riadne, prečo sa niekto dožije veľa rokov, tak treba nájsť celú populáciu, nie jedného človeka. A keď už nájdeme takú populáciu, tu je zaujímavé zisťovať, ako žijú. Vtedy to už začína mať svoju váhu. Keby sme hľadali, určite nájdeme tučného človeka, ktorý nemá cukrovku, či srdcovocievne problémy. To je však takisto akurát ten, čo vyhral genetickú lotériu. Štatisticky to žiaľ tak nevychádza. Nadváha je spájaná s cukrovkou a srdcovocievnymi chorobami.

Dan Buettner našiel tieto populácie, kde sa ľudia dožívajú nad 100 rokov v plnom zdraví, nie o paličke, nie s dvakrát operovanámi kĺbami, bez alzheimera. Sú to aktívní ľudia. Športujú, behajú maratóny, surfujú, myseľ im funguje na 100%. Veľa starých ľudí sa aj u nás dožije 80 rokov a ľudia chvália, koľko sa dožili. Ale ja neviem, čo je to za kvalitu života, keď už nepoznajú blízkych, bez barlí neprejdú ani pár krokov, krívajú a zjedia za igelitku liekov na týždeň. Skôr ma fascinujú tieto “Modré zóny” (Blue zones), ako ich Dan Buettner nazval.

Počas vysokej školy sa ma z času načas niekto podpichol, či ma potom bude musieť zraziť auto, keď sa chcem toľko dožiť. A ja som im na to hovorila to, čo hovorím dnes: „Vôbec netuším koľko sa dožijem, ale nechcem, aby to bola moja chyba. Chcem mať aktívny život dokonca. Nechcem, aby ma niekto musel kŕmiť, chodil mi nakupovať, lebo nebudem vládať, nepoznať vlastné deti. Nechcem prežívať, ale žiť naplno.”

Ak to znamená, že dokonca života si nedám žiadnu cigaretu, slaninu, či iné jedlá, lebo mi to nielen predĺži, ale skvalitní môj život, tak nech! Ja sa zmien nebojím. Lebo, ak nejaká populácia okolo 140 000 ľudí sa dožíva extrémne vysokého veku (100 rokov v plnom zdraví sa mi teda extrémne celkom zdá), tak asi robia niečo dobre a mňa zaujíma, čo to je.

Tu je 8 tipov, čo tieto populácie “Modré zóny” majú spoločné. Nenájdete tu šialené diéty, drsné cvičenie, ale skôr jednoduché návyky, ktoré dávajú zmysel a sú ich prirodzenou súčasťou ich života.

1. Prirodzený pohyb. Buďte aktívni bez toho, aby ste o tom vedeli (diaľkový ovládač odložte čo najďalej, kúpte si bicykel, metlu, vystúpte o 3 zastávky skôr). Prechádzajte sa, všetci storoční každý deň chodili veľa pešo.
2. Znížte kalórie o 20%. Najedzte sa do 2/3. Naložte si, všetko odložte a potom jedzte. Používajte menšie taniere, misky. Sústreďte sa na jedlo, nejedzte po stojačky, v aute, pri chladničke.
3. Rastlinná strava. Čím viac ovocia a zeleniny budete jesť, tým lepšie. Aby boli jedlá sýtejšie pridajte strukoviny, tofu.
4. Životný cieľ. Zadefinujte si, prečo každé ráno vstávate. Napíšte si svoje poslanie. Dajte si novú výzvu, či učte sa nový jazyk.
5. Spomaľte. Doprajte si čas na uľavenie od stresu, oddychujte, meditujte. Chodievajte všade 15 minút vopred, aby ste neboli v zhone. Vypnite hluk, obmedzte čas pri televízori, rádiu, počítači.
6. Začleňte sa niekam, do spirituálneho spoločenstva, či komunity.
7. Rodina na prvom mieste. Vytvorte si rodinné rituály (rodinné prechádzky, čaj o piatej, nedeľné obedy)
8. Vyberte si správnu skupinu. Ľudia, čo máte okolo seba, ovplyvňujú vaše zdravie. Obklopte sa ľuďmi, ktorí majú hodnoty ako tí, čo žijú podľa “Modrých zón”. Buďte milí!

Znie to jednoducho? Jednoduché však neznamená ľahké. Nechcite zmeniť všetko naraz, ale skúste to po 2-3 bodoch. Je dokázané, že ak niečo robíme viac ako 6 týždňov, vybudujeme si tak návyk, mali by sme schopní to už dodržiavať do konca života.

Dan Buettner so svojím tímom zistili, že dlhovekosť súvisí aj s tým, ako sme šťastní. Nešťastný človek sa nedožije toľko, čo šťastný. Existujú vraj tri druhy šťastia, ktoré by mali byť v rovnováhe.

• Radosť, či pozitívna skúsenosť z niečoho, čo prežívame.
• Cieľ, zmysel, či robíme v živote niečo zmysluplné.
• Byť hrdý, spokojný tak celkovo so svojím životom.

„Ak by pocit šťastia bol recept na koláč a prísady by boli: Mať dobrú prácu, oženiť sa/vydať sa za správneho človeka, byť zdravý, zarobiť dostatok peňazí, tou najdôležitejšou prísadou v tomto koláči je prostredie, v ktorom žijete.” Dan Buettner

Zjavne tých faktorov na dlhovekosť a pocitu šťastia je viacero. Zjavne mám na čom popracovať, a to je fajn, to je vlastne jeden bod, stále niečo nové sa učiť. Najväčšia výzva v oblasti šťastia sa začínala u mňa nejak takto: „Radosť k nám príde hneď, ako sa naučíme rovnako sa tešiť z búrky, ako sa tešíme z dúhy.“ To bol môj odrazový mostík ku šťastiu. Prestať na všetko frflať, všetko kritizovať, ale snažiť sa na všetkom nájsť to pekné. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, ale po nejakom čase, som zmenila tento môj frfľoský prístup za milý. Týmto novým postojom sa mi zmenil pocit šťastia o 360 stupňov. Zrazu začal byť ten svet oveľa, ale oveľa krajší a ja som mala chuť zrazu začleniť do života aj ďalšie body spomenuté vyššie, čo prispievajú k dlhovekosti.

Keď som sa prvý krát pokúsila chudnúť, hovorila som si: „Od zajtra cvičím každý deň, nejem sladké a budem jesť menšie porcie, nebudem sa prejedať.“ No nevydržala som ani jedeň deň. Dodržiavať všetky tieto nové predsavzatia naraz bolo nemožné. Bolo toho toľko, čo som chcela zmeniť zo dňa na deň, že sa mi môj plán pri uskutočňovaní samozrejme zosypal, ako domček z kariet. Keďže som si v hlave zakázala sladké, myslela som na neho od toho momentu, až kým som to nevydržala a doslova som sa ho nechutne prejedla, až mi bolo zle. Potom som nevládala ísť cvičiť a už to bolo.

A takto som so sebou pár rokov zametala. Buď všetko, alebo nič. Medzitým neexistovala žiadna možnosť. Chcela som naraz zmeniť všetko a keď prišlo prvé pošmyknutie, zavesila som to celé na klinec. Ak som si dala jeden zákusok, mávla som nad sebou rukou, že aj tak je to už jedno, už som si jeden dala, tak môžem zožrať teraz aj pol plechu, lebo akcia chudnutie je stratená. A tak som aj pol plechu zjedla.

Myslela som si, že keď nejdem do toho na 100%, tak to nemá zmysel. Nevymyslela som si plán, ktorý som reálne vedela aj dodržať. Tak si dám ten koláč. Nemusím hneď robiť všetko naplno. Na rastlinnú stravu som prešla pozvoľna asi po 2 rokoch a NEPLÁNOVANE. Bola som dlhé roky vegetariánkou a bola som s tým spokojná. Milovala som syry a nemienila som sa ich nikdy vzdať. A tak som len okrem syrov vylepšovala stravu tak, aby mi to vyhovovalo. Kilá šli dole zrazu samé od seba. Ani som nevedela, že to môže ísť tak ľahko. Pochopila som, že dôležité je to, čo robím denno denne. A čo, že si dám 2 krát do týždňa syr? V tom čase sme žili s Peťom vo Francúzsku, kde sa výklady so syrmy prehýbali. Zjavne to fungovalo, lebo ani netuším, kedy bol ten môj poslednýkrát. Už to postupne prestala byť moja droga, jedla som ho menej a menej, až ma prestal lákať úplne.

Ak mi niekto hovorí, že miluje majonézový šalát a nedokáže sa ho vzdať, tak mu poviem, nech si ho dá! Organizmus sa s občasnými prehreškami dokáže veľmi dobre vysporiadať. Záleží čo jeme pravidelne na raňajky, obed, či večeru. To sú tie základné stavebné kamene nášho zdravia. Tie prehrešky by nemali byť prekážkou ku kvalitnejšiemu životu. Každý máme nejaké tie jedlá, ktorými zhrešíme. Ak je to sem-tam, tak nech. Bola by škoda kvôli občasnej chuti sa nedať na zdravší životný štýl, ak po tom túžime. Ja som to dlhé roky mala asi ako výhovorku, prečo nie. Síce som so svojím zdravím a vzhľadom nebola spokojná, ale myslela som si, že to vyžaduje toľko zmien, že sa mi nechcelo spraviť ani ten prvý krok.

V tom čase sme žili vo Francúzsku, kde je raj na čerstvé šaláty a zeleninu celkovo, tak som začala k obedu jesť čerstvý zeleninový šalát každý deň. Tak som potom postupne začala pridávať zdravšie potraviny do jedálneho lístka. Každú sobotu sme šli na trh a cez týždeň sme si ku “kvalitnému” junk foodu dali veľký pestrofarebný šalát. Vymýšľali sme si k tomu zálievky, ktoré ich robili ešte chutnejšie, aby sme ich aj zjedli.

Časom sa mi zmenili chute natoľko, že tá chuť na junk food odišla sama. Nepustila som ten zlozvyk ja, ale on mňa. Dávnejšie som čítala o mikrobióme, ako sa dokáže zmeniť. A z mojej skúsenosti to len môžem potvrdiť. Bývali tam baktérie, ktoré milovali vyprážaný syr s hranolčekmi, bryndzové halušky so slaninou. Teraz ma to jemne povedané vôbec, ale že vôbec neláka, už mi to ani nevonia. Keď to vidím, ohrniem nosom. Peťo po dvoch rokoch na čisto rastlinnej strave má podobnú skúsenosť. Do nedávna mu voňal vyprážaný rezeň, teraz už nie, rozplýva sa nad vegánskym burgrom. A tiež rastlinnú stravu dlhodobo neplánoval. Chcel to tuším vyskúšať na mesiac. No tým, že zmena návyku trvá asi mesiac, zvykol si na to, mal viac energie a začal sa mu meniť aj mikrobióm, lebo mu to zjavne chutilo, nerobil to nasilu, keďže pritom aj ostal.

My sme síce úplne na rastlinej strave, ale to neznamená, že je to tá jediná najlepšia cesta. Nie je. Napríklad najzdravší národ Okinawčania neboli 100% vegáni, približne 96% ich stravy bolo rastlinnej, takže sem tam mali aj niečo živočíšne.

Ak sa necítite komfortne so 100% tak si dajte cieľ 80%. Akýkoľvek posun smerom k rastlinnej strave je plus pre zdravie. Ak aj začnete tým, že si k strave pridáte jedno jablko, či šalát denne, keď na ovocie a zeleninu nie ste zvyknutí, super! Výhra je to, že to budete jesť pravidelne. Ak sa dáme jedno jablko za týždeň, nemá to pre zdravie nejaký veľký efekt, ale ak niečo robíme dennodenne, tam vidíme rozdiel a dosť výrazný.

Sem-tam sme zvykli s Peťom chodievať do reštaurácie. Sami dvaja, s kamarátmi a potom s deťmi. Pamätám si, ako mi bolo nepríjemné sa dohadovať o mojej strave s čašníkom pred ostatnými. Čo si o mne pomyslia druhí, že zas vymýšľam. Niekedy som nenápadne šla za čašníkom k baru, aby ma nik nevidel a dohodla sa dopredu. Aj Peťovi to bolo nepríjemné. Alebo som si radšej na jedenie nič nedala. Podvedome som chcela zapadnúť, ale keďže som sa stravovala inak, tak som to tak nenápadne vybavila, nech si to nik nevšimne.

Bála som sa, čo si o mne druhí pomyslia. Ten strach máme v sebe asi od detstva. „Neplač, nekrič, čo si o tebe pomyslia susedia, keď ťa uvidia? Nerob scény vonku, pozri koľko je tu ľudí!“ A keď vyrastieme, už to máme zabudované niekde v tej našej hlave, že si na to dávame pozor. Častokrát robíme veci, aby si druhí o nás nemysleli niečo zlé. Ale čí život potom žijeme? Taký, aby sme sa páčili druhým ľudom? Toto som si nejak tak postupne začala uvedomovať a zistila som, že žiť tak, aby som vyhovela druhým, ma nerobí šťastnou. Ja chcem žiť svoj život tak, aby som bola šťastná ja. Je to predsa môj život, nie niekoho druhého.

Keďže stále niečo meníme, za nejaký čas sa toho nahromadilo toľko, že náš život je oproti klasickej rodine veľmi odlišný. Stravujeme sa inak, rodila som inak, vychovávame inak ako štandard, vzdelávame inak naše deti, máme minimalistický vzťah k veciam ako obyčajne býva zvykom, máme inakší rytmus života, vlastne máme úplne iný životný štýl ako väčšina ľudí. Vytŕčame z radu na mnohých frontoch. A samozrejme, že to veľa ľudí komentuje, komentovalo a asi aj bude komentovať. Čo sa však zmenilo, je náš postoj k tomu, čo si o nás niekto pomyslí.

Vlastne nám na názore druhých ľudí nezáleží. Nikdy nebudem spĺňať presne to, čo by ten druhý chcel, a je to tak v poriadku. Každý jeden sme iný. Veľmi veľa vecí robíme inak. Už som si za ten čas zvykla, že ľudia gúľajú očami, zasmejú sa, prípadne na mňa vyletia, čo zas musím robiť inak, prečo to zas mením, a čo zase zmením o týždeň… Niekoho to uráža, niekto to ignoruje, niekto je zo mňa nervózny. Preto som sa dlhý čas snažila napriek tomu, že som to robila inak, zapadnúť medzi ostatných naoko, ako v tej reštaurácii. Aby som nikoho neznervózňovala, neiritovala, neprovokovala. Ale ozaj som bola ja ten dôvod, že sa cítili iritovaní, nervózni? Keď stretneme v lese hada, niekto sa ho zľakne, niekto ho začne skúmať a niekomu pripadá nechutný. A pritom je to stále ten istý had. Je to len náš pohľad na to zviera, v tomto prípade. Je taký, aký je. My máme na neho svoj názor, ale jeho to nezmení. Je to len náš názor, pocit. Toho hada to nedefinuje. On nemôže za to, čo v nás vyvolá. Je aký je.

Keď som nad tým tak rozmýšľala, kládla som si otázku: „Prečo mi tak záleží na tom, čo si kto o mne pomyslí?“ A zistila som, že netuším. Chcem byť pred niekým iná, aká som v skutočnosti? Chcem niečo predstierať, aby som zapadla do davu? Chcem sa tváriť, že naoko robím veci ako ostatní, keď cítim, že to má byť inak? Nenašla som odpoveď, ktorá by ma uspokojila. Aj keď sa budem správať tak, ako si predstavuje ten druhý, aj tak mu nevidím do hlavy a neviem ovplyvniť to, čo si o mne pomyslí. A vlastne je to také dôležité, čo si o mne myslí? Keď chce, nájde si dôvod a skritizuje ma aj tak. Nezabránim mu v tom. Keď si niekto chce o mne myslieť, že som šiši, iná, bláznivá baba, prepnutá, nech si myslí! Ja sa teším, že som iná, nie je to pre mňa nič negatívne. To, čo si ktokoľvek o mne myslí, nie je môj problém, je to jeho problém. Jediné na čom záleží je, čo si o sebe myslím ja! Niekedy ma netankuje ani to, čo si o mne myslí Peťo. A to s ním žijem 15 rokov. Ale v zásade viem, čo si myslí a už sme takí šiši obaja, takže je to super!

Časom som začala názor druhých ignorovať, lebo prestal byť pre mňa dôležitý. Ak ma zaujíma niečí názor, opýtam sa. Prišlo to nejak postupne, ako sme si začali s Peťom veľa študovať zahraničnú literatúru vo forme audiokníh, počúvať podcasty. Aj tam sme veľakrát počuli, že na názore druhých nezáleží, jediný názor, na ktorom záleží je ten náš, len vtedy dokážeme žiť autentický život. To neznamená, že nám na rodine, či priateľoch nezáleží, práve naopak. Radi sa s nimi stretávame a rozprávame sa na témy, ktoré máme spoločné. Keďže však máme tak veľmi odlišný životný štýl od väčšiny ľudí, je logické, že s tým, čo robíme, možno nesúhlasia. Ja ani neviem, lebo sa ich nepýtam. Už sme veľkí, nepotrebujeme na náš život súhlas okolia. Nie je to ich povinnosť s nami súhlasiť. Nemusíme sa na všetkom zhodnúť. Stačí, keď sa budeme rešpektovať. To je to, čo je na tom kľúčové. Rešpekt.

Môžem nesúhlasiť s väčšinou okolia, že sa nestravuje tak ako my. Ale je to ich rozhodnutie a my ho rešpektujeme, lebo oni si za svoje činy nesú následky a my zas za svoje. A tak ako nám je jedno, čo si kto robí, ako žije, tak je nám aj fuk, čo si kto o nás myslí. Nezáleží už na tom. Náš život s Peťom to nijak neobohatí. Možno naším bláznivým životným štýlom niekoho inšpirujeme. A to je super! Veľa sa smejeme, ba až rehoceme a ľudia sa otáčajú, lebo veď sme vo výťahu, na ulici. Alebo sa naháňame ako kozy. Veď to sa nepatrí, už sme dospelí. A čo? Dospelí majú zakázané sa smiať, behať, blázniť, šantiť? Alebo sa máme rehotať doma, aby nás nik nevidel? Tak sa podľa nich strápnim, ale ja sa parádne zabavím. Tých ľudí v meste už možno nikdy nestretnem, a keby aj, tak čo? Nech si o mne myslia, že som čudná. Mne to nevadí. My sa zabávame. My žijeme svoj život naplno. A my ho chceme mať veselý.

Príliš dlho som žila v strachu, čo si kto o mne pomyslí. Dnes si hovorím: „A nech si myslí. Je to jeho vec. Mňa sa to netýka. Je to jeho hlava, nie moja.“ Som pre niekoho trápna? Nech. Je to jeho problém, nie môj. Áno, je to jeho problém, nie môj. Na nejakú situáciu sa vieme pozrieť tak aj tak. Mám susedku, ktorá sa stále na všetko sťažuje. Je slnečno a ona frfle, že príliš teplo a je sucho. Potom prší, zas je zle, lebo je všetko rozmočené. Zjavne máme tie isté teplotné podmienky, keďže sme susedky. My sa tešíme. Je leto, super! Budeme sa kúpať. Prší? Super, aspoň nemusím v ten deň polievať. Máme iný uhol pohľadu na tie isté skutočnosti. A tak je to so všetkým.

Ja som sa rozhodla byť šťastnou, a tak sa nenechám obmedzovať strachom, kto si čo o mne pomyslí. Je to cudzí človek a ja sa mám báť, čo si myslí? Veď je to absurdné. Keď mám chuť a nikoho nerušíme, rehoceme sa s deťmi hocikde. Vyplavuje to hormón radosti. Rada sa hýbem, behávam všade možne. Sem tam cvičím na ihrisku, keď sa deti hrajú. Nestojím, nesedím tam ako ostatné mamičky, robím drepy. Možno si pomyslia: „Načo sa hrá, že tu robí drepy? Pred kým sa predvádza?“ Ja nepotrebujem byť pre nikoho zaujímavá (okrem Peťa a našich detí), ani sa pred nikým predvádzať. Sme ohľaduplní, ale slobodní. Keď ide okolo nás kočík so spiacim bábätkom, tak zadržím dych a potom pokračujem v jašení sa, alebo v spievaní, alebo v tom, čo sme práve robili, ak to bolo hlučné. Neznamená to, že nerešpektujeme to, kde žijeme, my máme akurát svoj svet, takú našu veselú bublinu. Nechceme byť niečím zaujímaví, my sme sami sebou nielen doma, ale všade.

Tým, že mi prestalo záležať na tom, čo si o mne niekto myslí, sa mi veľmi uľavilo. Konečne mám pocit, že ja ovládam svoj život. Mám kontrolu nad svojím životom, lebo ho žijem tak, ako chcem. Je to obrovská sloboda.

Peťovi to trvalo trochu dlhšie. Sem-tam pri výmene názorov mi ešte zvykol šplechnúť vetu: „No, vidíš a potom sa nečuduj, že si o tebe toto myslia!“ A ja som mu na to povedala: „Ale mne je úplne jedno, čo si o mne myslia. Toto je môj život, nie ich.“ Asi to predsa máme zakorenené veľmi hlboko. No nedávno mi Peťo hrdo rozprával, ako už trénuje čašníkov, keď ide na obed, že je rozdiel medzi vegánom a vegetariánom a teda on chcel toto a nie tamto. Už sa neskrýva, ale tak ako všetci ostatní, aj on si objedná, akurát si povie, čo tam nemá byť. A keď sa ho začnú potom pýtať čo a prečo neje, tak sa pustí do debaty. Nedávno sme sa akurát o tom rozprávali. Bol na služobnej ceste a hovoril mi, že už sa nepotrebuje začleniť do nejakej skupiny, ale je úplne spokojný s tým, dokonca je rád, že to robí inak. Je sám sebou. Nepotrebuje sa na nič hrať, že robí všetko ako ostatní, lebo taký nie je. Už sme veľkí, už sa nepotrebujeme nikomu, okrem seba a našich detí páčiť. Nedám si zo slušnosti aperitív, lebo som na svadbe, a budú na mňa ľudia zazerať, ak si nedám. My jednoducho nepijeme, ani kvapku, ani jeden z nás. Podľa mňa sa nepatrí, robiť sám sebe napriek. Naše heslo je, že máme každý deň najkrajší deň v našom živote a jednoducho takéto starosti si na svoje plecia rozhodne nebudem pridávať. Navyše, keď nie sú moje, ale sú to starosti niekoho iného. My volíme slobodu, stále a všade.

V čase, keď ešte vegánstvo nebolo také rozšírené, som častokrát počula túto famóznu poznámku: „Treba jesť všetko s mierou.“ Zo začiatku ma to nesmierne vytáčalo, mala som si chuť vlasy vytrhať, potom som mala obdobie, že som sa šla hádať do krvi, a potom som bola zas ticho. Striedalo sa to a teraz ma to pobaví, usmejem sa popod fúz. Už nepotrebujem nikoho presviedčať, zistila som, že každý si zaslúžime rešpekt. Je to každého vec, čo si dá do svojho tela. Každý nesieme následky za svoje činy. Minule som videla parádne video, kde spomínali tento pamätný výraz a tak dobre som sa pobavila, že som rovno sadla a rozhodla som sa napísať o tom blog. Nadišiel čas…

Robiť veci s mierou je fajn pri niečom, čo nám neubližuje. Napríklad, dieťa miluje hrať na husle. Každý svoj voľný čas venuje hraním na husle. Niekedy hrá dlho do noci a ide neskoro spať a potom ide unavené do školy, nespraví si úlohy, lebo stále hrá a hrá. Vtedy príde rodič a povie: „Bolo by fajn cvičiť s mierou. Aby si sa dobre vyspal a oddýchnutý šiel do školy a stihol sa aj pripraviť.” Tam je miera veľmi fajn. Lebo hranie na husliach je v zásade pozitívna činnosť, len aby nezasahovala a nebola na škodu niečomu inému, tiež dôležitému.

Ale pri veciach, čo nám ubližujú to neplatí. Nik nepríde s otázkou: „Koľko by som si tento týždeň mal pichnúť heroinu?” Tam nie je miera, lebo vieme, že nám to škodí. Tam je miera nula. Žiadna tolerancia, nič, niente, nada. Ako pri cigaretách. Dnes už vieme, že sú zdraviu škodlivé, a tak sa tiež nepýtame: „Koľko cigariet by som mal tento týždeň vyfajčiť?“

Miera patrí len k niečomu, čo je pre nás prínosom. Hoci všetko strávime, neznamená to, že je to pre naše zdravie prospešné. Organizmus roky vydrží fajčenie, masívne množstvá alkoholu, jedla, či iných toxínov. To ale neznamená, že mu to prospieva. Ak nevidíme do piatich minút, čo to s nami spraví zvonku, neznamená, že sa vnútri nič nedeje. Pečeň nemá nervové zakončenia, roky nebolí a môže byť pritom dosť vážne poškodená, napríklad. Hoci v tej chvíli necítime, čo nám v tele robia nitráty (konzervatny), heme železo (prítomné len v živočíšnych potravinách), heterocyklické amíny (vznikajú pri vysokých teplotách), polycyklické aromatické uhľovodíky (vznikajú pri vysokej teplote a spaľovaním organických zlúčením s obmedzeným prístupom kyslíka), že je to ok. Nie je. A preto stále, už 15 rokov tvrdím, že nie, nejem všetko s mierou. Moje telo nie je na to uspôsobené, nemám drápy, rezáky na trhanie koristi a neviem vyvinúť takú rýchlosť, aby som ju chytila. Hoci ľudia vynašli luk a šíp, čím chytili zver, neznamená, že ju budem jesť, lebo je dostupná. Luk a šíp je nástroj. Takisto ľudia skonštruovali mixér, ktorý rozomelie klinec na prach. Neznamená to, že ten klinec budem teraz jesť, lebo je vo forme, ktorú dokážem dostať do tela.

Vážim si moje telo natoľko, že jednoducho nebudem tam dávať niečo, čím ho ničím. Zámerne, či vedome. Preto stále čítame, vzdelávame sa a na všetkom čítame zloženie. Ak nepoznáme nejakú prísadu v zložení, nekúpime to. Tých informácií je toľko protichodných, že to ľudí mätie. Na internete sa toho popíše veľmi veľa, je mnoho blogerov, čo píšu len svoje pocity, nie vedecky podložené fakty. S tým súhlasím, takých informácií je veľmi veľa, jedni hovoria tak a druhí inak.

Tak sa teda pozrime, čo na to hovorí  Svetová Zdravotnícka Organizácia. Čo je SZO? Svetová Zdravotnícka Organizácia SZO alebo WHO je medzinárodná organizácia systému OSN, vystupujúca ako koordinačné centrum v medzinárodnom verejnom zdraví. Má približne 7000 zamestnancov pracujúcich v Ústredí Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve a v šiestich regionálnych úradoch SZO po celom svete. To by už mal byť dôveryhodný zdroj. Okrem toho je ešte kopec doktorov, čo majú roky a roky praxe, či výskumov za sebou ako napríklad Micheal Greger, Neil Barnard, Garth Davis, Colin T. Campbell, Caldwell B. Esselstyn, John McDougall, Dean Ornish, Michelle McMacken, Micheal Klaper a mnoho ďalších. Všetci tvrdia to isté. Pre zdravie nie je prínosom jesť všetko.

Vrámci Svetovej zdravotníckej organizácie SZO (WHO) je Medzinárodná skupina pre výskum rakoviny (Internation Agency for Research on Cancer – IARC). Táto skupina sa špecializuje výskumom rakoviny Bola založená v roku 1965. Je to multidisciplinárny výskumný inštitút s expertízou v epidemiológií, laboratórnych vied, bioštatistiky a bioinformatiky.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) má kategórie 1 až 4, kde definuje čo spôsobuje, či nespôsobuje rakovinu.

Skupina 1: spôsobuje rakovinu (napríklad azbest, tabak a aj spracované mäso) – WHO definuje spracované mäso ako mäso, ktoré bolo nasolené, sušené, fermentované, údené alebo inak spracované na zvýšenie chuti a trvanlivosti. Väčšina spracovaného mäsa obsahuje bravčové, hovädzie, ale takisto hydinu, vnútornosti, či vedľajšie produkty ako krv. Zahŕňa napríklad hot-dogy, šunky, klobásy, konzervované hovädzie mäso, mäso v konzerve, mäsové omáčky.

Skupina 2A : možno spôsobuje rakovinu (červené mäso) –  WHO definuje červené mäso ako svalové mäso cicavcov, kde patrí hovädzie, bravčové, konské, kozie, baranie, teľacie, jahňacie.

Skupina 2B: môže spôsobovať rakovinu

Skupina 3: nie je klasifikované ako príčina rakoviny

Skupina 4:  pravdepodobne nie je príčinou rakoviny.

Toto je delenie podľa svetovej zdravotníckej organizácie WHO. Medzinárodná skupina pre výskum rakoviny (IARC) má 22 expertov v 10 krajinách sveta. Žiadny bloger, toto nie sú moje pocity, alebo niekoho iného, toto sú fakty. Bolo vyhodnotených viac ako 800 štúdií ohľadom rakoviny pri ľuďoch (niektoré štúdie poskytovali dáta pre oba typy mäsa, spolu viac ako 700 epidemiologických štúdií, poskytuje dáta o červenom mäsa a viac ako 400 štúdií poskytuje dáta ohľadom spracovaného mäsa. Ak niečo spôsobuje rakovinu a je v rovnakej skupine ako azbest, či tabak, má u mňa mieru konzumovania NULA.

Pri domácej čokoláde som ochotná viesť rozhovor, kde je miera. Nie je to, to, čo vyživuje telo, ale mu ani neškodí. Prísady čokolády nie sú klasifikované v 1. a 2. skupine, tam je priestor na určenie miery, či si dáme dva, alebo štyri kúsky, či celú. Ale ak bola zelenina upravovaná tak, že spadá do 1. skupiny (spôsobuje rakovinu) alebo 2. (môže spôsobovať rakovinu), je to takisto pre nás znamenie, že to nejeme. Nerozmýšľame, či máme na to chuť, jednoducho to nejeme, bodka. Keď mi spadne keksík a niekto mi naň stúpi a celý ho rozmrví, nebudem ho zoškrabávať zo zeme. Už to nie je jedlé. A tak sa aj my staviame k 1. a 2. skupine podľa delenia SZO. Nie je to pre nás jedlo.

Pri množstve jedla je miera fajn na to, aby sme sa neprejedali. Keď idem sem-tam v nejakom centre cez food-court okolo obeda, taniere sa prehýbajú od jedla, prejedáme sa. Tam miera nie je žiadna. A bola by určite namieste, kedže nadváha vrámci populácie len stúpa. Zdravé jedlo nám prospieva, ale ak ho zjem veľmi veľa, zaťažím svoj žalúdok, tak či onak. Deti ešte majú tú správnu mieru, kedy prestať. Môžu mať pred sebou tú najväčšiu mňamku, keď majú dosť, jedlo ich viac nezaujíma. Tomu hovorím miera. A kráľovská! Keď to zhrniem, ľudia jedia všetko a veľa, namiesto toho, aby jedli zdravo a málo.