Blog - Život je zmena

Našich pár základných pravidiel, ktoré dodržiavame každý deň

19. 03. 2018/in Blog/by Mirka

Každý deň je príležitosť začať od znovu, niečo zmeniť, niečo vylepšiť, niekam sa posunúť. Nie je síce každý deň nedeľa a aj my máme niekedy lepšie a niekedy nie až také produktívne dni. Môže byť akýkoľvek deň, ale máme našich 6 bodov, ktoré každý deň dodržiavame. Sú súčasťou nášho denného rytmu, programu, jednoducho týchto 6 oblastí je súčasťou nášho života. Dodržiavam ich či sa mi chce, či nechce. Pre nás je zdravie jedna z najdôležitejších vecí v živote, bez neho sme celkom stratení a nemôžeme žiť naplno, ale len prežívame. Ako tak čítam vedeckú literatúru, dala som dokopy, aké oblasti vplývajú na zdravie, ktoré viem zmeniť ja.

Ktoré to teda sú?

1. Kyslík

Vzduch obsahuje okolo 20% kyslíka. Každá bunka potrebuje na dýchanie kyslík. Bez kyslíku vydržíme okolo 3 minút a tak si môžeme domyslieť aké je to pre nás nevyhnutné dýchať čerstvý vzduch. Môžeme si doma často vetrať, ale byť vonku je niečo iné, vonku je stále čerstvý vzduch. Vonku navyše prijímame slnečné žiarenie, bez ktorého sa nám ťažko žije zdravo a šťastne. Príroda má svoje čaro a podľa mňa pôsobí blahodarne aj na psychiku. Aj keď je pod mrakom, vonku je niekoľko násobne viac svetla ako vnútri. Slnečné žiarenie potrebujeme pre rôznorodé funkcie nášho organizmu (napríklad spánok, imunitu). Aj preto sme sa odsťahovali z Bratislavy na dedinu, aby sme mohli mať záhradu, kde môžeme byť od rána do večera na čerstvom vzduchu. Aj keď vonku leje, sneží, či fúka ideme sa vyvetrať.

2. Voda

„Nie ste chorí, ste smädní.“ To je nadpis jednej zaujímavej knihy od doktora Batmanghelidja. O vode sme si tiež už čo to načítali a zistili sme, že my ľudia sme chronicky dehydrovaní. A tak sme si vybudovali ďalší návyk, aby sme to zmenili. Predtým ako raňajkujeme, vypijeme veľký pohár vody. A cez deň strážim koľko kto vypije. Niekedy aj Peťovi podávam pohár vody, aby nezabudol piť. Sem tam nás ľutujú, že pijeme len čistú vodu, žiadne kofoly, pasterizované džúsy, sirupy. No nám tá voda chutí, viem čo obsahujú sladké nápoje a práve preto ich nepijeme. Aj keď deťom ponúknem osladený čaj, radšej si vyberú vodu. Voda súvisí s tak veľkým množstvom funkcií v tele, každá bunka v našom tele potrebuje vodu na optimálne fungovanie. Keď máme sucho v ústach, neznamená to, že sa máme napiť. Znamená to, že sme mali sme piť oveľa skôr, už sme dehydrovaní. Ak nie je v organizme dostupná voda, mozog, ktorý bez vody neprežije si začne sťahovať voľnú vodu z orgánov. Čo znamená, že keď už cítime smäd, vnútorné orgány sú dávno dehydrované. Telo urobí čokoľvek, aby sme prežili, no neznamená to, že je to pre neho prospešné. V podstate si tak bičujeme organizmus, ktorý po istom čase už nevládze pracovať na 100% a my to pripisujeme veku, civilizačným chorobám a pritom mu vraj stačí tak málo. Na začiatku každej choroby aj tej vážnej je vraj nedostatok vody.

3. Strava

Stravou si buď budujeme zdravie, alebo si ho pomaly ničíme a tak pre mňa je toto rozhodnutie veľmi jednoduché. Žalúdky si plníme jedlom 3-krát za deň, ako si môže niekto myslieť, že na strave nezáleží? Doktori a vedci, ktorí sa venujú strave sa zhodujú, že ak na 90% sa dávame pozor nato čo jeme, tak tých zvyšných 10% telo dokáže spracovať, aj keď to je nejaký prehrešok. Dôležité je to, čo jeme denno denne. Keďže naše deti nepoznajú chleba vo vajci, brumíkov, croissanty, keksy, ani to nevyžadujú. Sú zvyknutí na celistvú rastlinnú stravu a chutí im to. Základom našej stravy je ovocie, zelenina, obilniny, strukoviny a olejnaté semená. Aj keď naše ovocie a zelenina nie je vždy bez postrekov, riadime sa pravidlom doktora Gregera: „Radšej striekaná zelenina a ovocie, ako žiadne!“ Veľa ľudí argumentuje, koľko má zelenina a ovocie postrekov a pritom si neuvedomujeme, že zvieratá, ktoré idú na bitúnok konzumujú nielen striekané obilie, ale je aj GMO. Navyše zvieratám podávajú antibiotiká, hormóny, čo sa prenáša aj do mäsa, ktoré konzumujeme. Ovocie a zelenina je teda napriek postrekom pre nás rozhodne lepšia voľba.

Nie je to o tom, že trpíme a jeme s odporom zdravé jedlá. Nie! Nám to aj veľmi chutí! Kedysi som milovala syr a pečivo a nevedela som si predstaviť bez neho čo i len jeden deň. Dnes mi syr páchne ako nevypraté ponožky a keď sa pozriem na pečivo, vidím tam etiketu: „Výživová hodnota nula.“ Ako sa nám zmenili chute, slintám keď vidím ovocný pohár, alebo pestrofarebný čerstvý šalát. Pri dukátových buchtičkách, či pečenej kačici sa radšej otočím a pozerám inam, nepriťahuje ma to, skôr naopak. Vybudovali sme si návyk takto jesť a stále vylepšujeme, čo vieme. Sledujeme, čo sa deje v tejto oblasti a prispôsobujeme aj tomu našu stravu. Potrebujete poradiť?

Ak máte chuť sa o tom dozvedieť viac, niečo pre vás máme: 21-dňovú zmenu, online kurz, kde počas 21 dní vám poskytujeme recepty na raňajky, obedy, večere a dezerty, ktoré sú výživou pre telo, nie záťažou. Zároveň sú však veľmi chutné a dobre vyzerajú. Spolu tú nájdete 105 receptov, ktoré môžete dokola striedať. Tento kurz je nabitý informáciami, čo je škodlivé a prečo, všetko vedecky podložené, podrobne a zároveň zrozumiteľne vysvetlené.

Spánok

Asi ste už počuli, že najlepší spánok je do polnoci. Ale kto to ozaj prevedie do praxe? Až keď som si okolo toho naštudovala čo sa deje v organizme, aké hormóny sa kedy vylučujú, že to je čas, kedy sa telo hĺbkovo regeneruje a opravuje, čo treba, až potom som na to začala dávať ozaj pozor. Deťom sme jemne posunuli čas, kedy chodia spať. Predtým to bolo okolo ôsmej, teraz chodia spať okolo siedmej. Ak ich ukladám sama, tak sme v posteli už o pol siedmej. Všetky tri kusy zaspia po prečítaní rozprávky a spia 11 až 12 hodín. Vstávame skôr, okolo piatej či šiestej, cez leto aj skôr, vstávame so svitaním a ideme spať, chcela som napísať so západom slnka, ale v lete to neplatí. V lete zaspávajú za svetla. Sme oddýchnutí, ráno toho vládzeme oveľa viac. Pamätám si, ako som sa kedysi nasilu kotúľala z postele a nechcelo sa mi vstať. Bola by som dala pol kráľovstva za ďalšiu polhodinu spánku. Bez budíka som do školy, či práce nevstala. Vstávala som s jedným otvoreným okom, totálne unavená, vyčerpaná. Prebrala som sa tak o hodinu až dve. Teraz vyskočím z postele ako rybička. Vstávam podstatne skôr ako som kedysi vstávala. Nepotrebujem sa polhodinu preberať, rovno fungujem, chystám raňajky, cvičím, alebo idem behať. Ak sa mi podarí vstať, keď ešte všetci spia, okolo pol štvrtej, tak meditujem, alebo robím dychové cvičenia, alebo pracujem, ak je to súrne. Ten deň je pre mňa zmysluplnejší, viac toho stihnem, lebo som oddýchnutá. Keďže večer deti spia skoro, kým ideme s Peťom spať okolo deviatej, stihneme si aj spolu posedieť a porozprávať sa. Večer už nepracujem, chvíľu si čítam, ale ak nemusím, nepozerám do zariadení ako je mobil, počítač, či televízor. Aj to narúša spánok.

Pohyb

Pri zadýchaní, potení sa organizmus riadne okysličí, je to prospešné nielen pre srdcovo-cievny systém. Budujeme si svaly, pružnejšie telo, vypotíme z tela, čo tam netreba. Niekde som čítala, že v lete sme zdravší, lebo vypotíme časť toxínov. Boli sme stvorení na pohyb. Ak netrénujeme svaly, môže sa stať, že človek zle spadne a vytkne si členok, zlomí nohu, no šanca je oveľa menšia, ak je pohybový aparát pravidelne namáhaný. A tak vedieme deti od detstva k láske k pohybu. Ráno sa spolu naťahujeme, robíme stojky, mostíky, špagáty. Keďže sme aj každý deň vonku, deti sa riadne vybláznia tam. Idú na bicykloch, korčuliach, kolobežkách, skáču na trampolíne alebo sa len tak naháňajú, či lezú po stromoch. Vonku si nájdu hru raz dva. Zlatý klinec programu je momentálne podvečer, kedy sa s nimi Peťo tak blázni, že sú všetci totálne spotení, šťastní a uspávanie trvá 5 minút.

Dobrá nálada

To bola moja veľká výzva. Odkedy si seba pamätám, nebola pozitívne naladená, skôr opak. Všetko ma vytáčalo, mala som v sebe akési napätie a tak bolo všetko naokolo nanič. Jedna nepríjemná udalosť mi dokázala pokaziť celý deň. Áno, celý deň! Nadávala som, ako je to možné, prečo akurát mne, veď jasné, komu inému ak nie mne! Super prístup k životu. Liezla som si na nervy, ale nejak som stále hľadala príčinu mimo mňa. A tak som to pred pár rokmi zmenila. Išlo to veľmi ťažko, ale ja keď si niečo zaumienim tak idem. Ak je mama spokojná a usmiata, je doma pohoda. Ak nie, je doma napätie. Bola to pre mňa nevyhnutná zmena. A tak ma dnes už nevytočí nejaká nemilá skúsenosť. Možno to okomentujem, ale to je všetko. Je pravda, že odkedy som zmenila uhoľ pohľadu, akoby som tých nepríjemných skúseností mala oveľa menej. Dôležité je to, že máme doma pohodu a dobrú náladu. Stres v tele spúšťa fyzické reakcie, vyplavuje stresové hormóny, ktoré zdraviu vôbec neprospievajú. Psychika hrá veľmi dôležitú úlohu v našom živote a preto je veľmi dôležité, či v živote máme naplnenie a sme ozaj v hĺbke duše šťastní.

Nemáme to nikde napísané, ale okolo týchto šiestich oblastí si vieme spraviť aj program, aby nám to spolu pekne zapadlo. Možno sa to zdá na prvý pohľad veľa na čo treba cez deň myslieť. Tiež nás nezaťažuje, že cez deň ideme šesťkrát na malú, jedenkrát na veľkú, trikrát jeme. Možno nám chvíľu zabralo, kým sme si ich vštepili, no teraz je to niečo na čo už nemusíme veľmi myslieť, robíme to automaticky.

Prečo som sa opäť vrátila k ľadovej vode

20. 02. 2018/in Blog/by Mirka

Keď sme boli malí, mama nás v zime vypustila na pár minút do záhrady len v spodnej bielizni. Mali sme z toho obrovskú srandu. Neskôr sa pridala k ľadovým medveďom na niekoľko sezón a sem-tam som plávala aj ja. Tak som sa dostala k plávaniu v ľadovej vode. Najintenzívnejší zážitok bol plávanie v Dunaji v jednostupňovej vode. Zmrzli mi prsty na rukách a o týždeň sa mi vrátil v nich cit. Pamätám si to dodnes, nebolo to nič príjemné, ale plávanie samo o sebe bolo po vyjdení z vody super. Keď som tam šla, kričala som, bol to ten veľmi nepríjemný pocit. Kvôli deťom som si na osem rokov dala pauzu a zrazu, len tak bez prípravy, som sa tam vrhla opäť. Tentokrát však s nadšením. Zrazu tam nejdem s odporom, ale s radosťou a už to ani nie je take hrozné. Ako je to možné?

Povedzme si úprimne: ísť do ľadovej vody vôbec nie je príjemné. Pocit hrozne studenej vody trvá pár desiatok sekúnd, kým si organizmus na tú zimu zvykne a potom už je dobre. Potom už mrznú len prsty. Nie je to o tom, že by to bolo príjemné. Možno aj preto som sa na to vykašľala, i keď som si to ospravedlňovala, že som tehotná, dojčím a pritom to vôbec nie sú nejaké prekážky. V Rusku sa otužujú všetci, tehotné ženy, či malé deti. Pravda bola, že sa mi už do tej studenej vody nechcelo ísť, nechcelo sa mi tak intenzívne ísť mimo svojho pohodlia. Bolo to príliš veľa námahy. Nevedela som prekonať psychicky ten pocit, aká mi bude zo začiatku hrozná zima.

Nedávno som však bola na jednom veľmi zaujímavom kurze, kde sa spája nastavenie mysle, dýchacie cvičenia a otužovanie. Je to metóda podľa Wima Hofa. Čo-to sme o tom s Peťom čítali, ako sa vďaka tejto metóde sá ovládať svoj autoimunitný systém. Donedávna to bolo niečo neslýchané, predsa je to riadené automaticky naším organizmom. No Wim Hof dokázal, že vďaka týmto trom pilierom (nastavenie mysle, dýchacie cvičenia a vystavovanie chladu) to vieme ovládať aj my. Načo je to dobré? Znamená to, že si vieme ovládať svoj imunitný systém a to už teda je niečo, čo mňa fascinuje.

Tieto tri piliere dokážu spustiť, napomôcť uzdravovaniu tela. Nie je to perfektné? Wima Hofa si zobrali na mušku aj lekári, ktorým to nešlo do hlavy, ako je to možné. Vstrekli mu vnútrožilovo endotoxín z e.coli, čo by malo spôsobiť v tele silné reakcie podobné chrípke, ako vysoká teplota, vracanie. Wim Hof v priebehu niekoľko minút dokázal hodnoty v tele po vstreknutí tejto látky dostať do normálu, žiadne reakcie nemal. Aby dokázal, že nie je nejaký výnimočný len on, naučil svoju metódu niekoľko ľudí a tí dopadli na teste rovnako. Zrazu začínam vnímať, že toto je niečo, čo ma teda veľmi zaujíma a čo by som sa chcela naučiť aj ja, keďže tvrdí, že sa to naučí aj bežný človek. A tak keď som zistila, že aj u nás sú tieto kurzy vedené certifikovaným inštruktorom, neváhala som a šla som.

Tak som sa ocitla v deň kurzu v 4,5-stupňovej vode. Spomenula som si, ako je to neskutočne nekomfortné. Len teraz som to vnímala úplne inak. Brala som to nepohodlie ako posun mojich hraníc komfortu. Boli sme tam skupina 25 ľudí, davová psychóza, keď tam šli všetci, robí svoje. Ja som však chcela v tom pokračovať. Na otužilecké akcie sa mi nežiada odísť v deň voľna od rodiny na dve hodiny. A tak si som vymyslela, že sa budem doma kúpať v záhrade v kadi. Len kde zohnať takú veľkú kaďu? Jedno ráno som behala u nás dedine okolo záhradníckych potrieb. Zašla som tam a akurát mali presne takú, akú som chcela. O pol hodinu som už doma do nej liala vedrá vody a chystala si na ďalší deň kúpanie. V noci mrzlo a tak ráno bola pekne vychladená. Takto to mám priamo pred nosom a nemôžem sa vyhovárať, že stratím pri tom veľa času, že idem od rodiny v deň voľna.

Jednoducho cítim, že tam musím ísť a idem. Tak jeden až dvakrát za týždeň sa tam na pár minút ponorím. Potrebujem takéto silné výzvy. Potom ako vyjdem z takej ľadovej vody som spokojná, že som napriek tomu chladu hneď nevyšla, ale vydržala som tam pár minút. Dodržala som to, čo som si zaumienila. Navyše je to užasná meditácia prítomného okamihu, ten chlad mi nedovoľuje myslieť na nič iné, len na hbloký nádych a výdych.

Zdravotné hľadisko je obrovký bonus navyše. Niekde som čítala, že ľadová voda spôsobí to, že sa krv nahrnie do životne dôležitých orgánov a tak sa prečistia. Navyše pri vstupe do ľadovej vody dýcham z plných pľúc, čiže sa aj telo okrem toho výborne okysličí, čo takisto napomáha liečebným procesom v tele. Organizmus sa zbavuje kyslosti a stáva sa viac zásaditým.

Nielen otužovaniu vďačím za svoje zdravie, idem aj ďalej. Strava ktorú denno denne jem má na to veľmi veľký vplyv. Ak máte chuť sa o tom dozvedieť viac, niečo pre vás máme: 21-dňovú zmenu, online kurz, kde počas 21 dní vám poskytujeme recepty na raňajky, obedy, večere a dezerty, ktoré sú výživou pre telo, nie záťažou. Zároveň sú však veľmi chutné a dobre vyzerajú. Spolu tú nájdete 105 receptov, ktoré môžete dokola striedať. Tento kurz je nabitý informáciami, čo je škodlivé a prečo, všetko vedecky podložené, podrobne a zároveň zrozumiteľne vysvetlené.

Vystavovanie sa chladu precvičuje sťahovanie ciev. Dochádza tak k priamej stimulácii krvného obehu a k zvýšenej rýchlosti metabolizmu, ktorý na oplátku znovu zvyšuje energiu. Studená voda výrazne znižuje zápalové proteíny v tele. Pobytom v ľadovej vode si aj zvyšujeme percento hnedého tuku, s ktorým sa rodíme. Tým, že sa obliekame, niekedy až príliš, stratíme tento hnedý tuk, ktorý nás prirodzene zahrieva. Hnedý tuk je druh tukového tkaniva s ktorým sa rodíme a dokáže priamo uvoľňovať energiu (na rozdiel od bieleho tuku, ktorý energiu iba ukladá) a produkuje teplo. Výsledky rôznych štúdií dokazujú, že hnedý tuk prispieva k produkcii tepla. Ľudia nezávisle na svojom veku si tento druh tukového tkaniva môžu znovu získať, a to pravidelným tréningom v nízkych teplotách.

Tých argumentov prečo sa vystavovať chladu sa nazbieralo toľko, že moje jediné proti, že mi je to nepríjemné, zrazu prestalo mať váhu. A tak sa ponáram znovu a znovu. Ako sa vraví, to sa nedá opísať, to treba zažiť. Je to tak!

Čo nás viedlo k tomu, že už nie sme vegánmi

11. 02. 2018/in Blog/by Mirka

Áno, dobre čítate! Po jednej prednáške, čo som dávnejšie videla, sme sa rozhodli, že už nebudeme vegánmi. Tá prednáška bola od môjho obľúbeného doktora Gregera a v nej vysvetľoval, ako je možné, že vegáni trpia rovnakými chorobami ako mäsožravci. Majú rovnako upchaté cievy, vysoký LDL cholesterol, nadváhu, a iné civilizačné choroby.

Dávnejšie som čítala, že aj takéto niečo sa môže stať, ale toto mnou otriaslo. Ako je možné, že človek nekonzumujúci nič živočíšne, má upchaté cievy, nadváhu, dokonca bol prípad, kde 40 ročný vegán zomrel na srdcovocievny infarkt. A teraz mám dôkaz, lebo Greger vytiahol štatistiky! Uf! Tú prednášku som pozerala bez dychu od začiatku dokonca a bol to pre mňa šok. Už nemôžem argumentovať, že ten čo nie je nič živočíšne je zdravší. Lebo jedlo nie je ako jedlo. V čom je teda háčik?

Vegánom je ten, čo nekonzumuje nič živočíšne. Vegánom je teda aj ten, kto je hranolčeky, čipsy, či iný vegánsky fast food. Vegánski aktivisti milujú zvieratá a z etických dôvodov sa rozhodnú ich nejesť, navyše tak nezaťažujú planétu (menej zjedených zvierať, menej skleníkových plynov). Krásny počin, obdivujem to. Aj to je jeden z mojich dôvodov, prečo som sa vzdala dobrovoľne živočíšnej potravy. Ak nemusím, neberiem životy zvieratám pre moje potešenie (chuť). Čo je však problém, že takýmto ľuďom nezáleží veľmi čo vlastne jedia, nejde im o zdravie, ale o záchranu zvierat, aby to nebolo živočíšne. Či je to však výživné, to je iná otázka. Jedia vegánske burgre, rastlinné klobásy ako hlavné jedlo, taká štandardná strava v rastlinnom prevedení. Prekladajú to raw koláčmi plnými kokosového oleja, cookieskami, salámami, parížskym šalátom, vyprážaným syrom. Je to síce vegánsky fast food, ale neznamená to, že je to výživné jedlo. Či živočíšna cookieska plná oleja, alebo rastlinná verzia plná oleja, nasýtené tuky sú jednoducho škodlivé pre zdravie či v rastlinnej verzii, alebo živočíšnej. Toto nie je základ pre zdravý organizmus. Ak sa takto rozhodnem stravovať, nemôžem čakať, že budem mať energie za troch, dobré krvné testy a podobne. Veď do seba hádžem čistý junk food. Jedlo plné nasýtených mastných kyselín a trans tukov spôsobuje upchávanie koronárnych ciev, zvyšuje cholesterol, naberanie kilogramov a iných zápalových reakcií v tele. Vegánsky junk food je podľa môjho názoru na ukázanie ľuďom, že vegánsky burger je rovnako lahodný ako klasický, a pritom nemusí byť z mäsa. Je to zdravšia alternatíva a super, že je na trhu. Ale nie je to jedlo na každý deň.

A preto potom takýto ľudia spôsobujú čistý zmätok. Tak ako to je???? Vegáni majú prekypovať zdravím, byť štíhli, dožívať sa 120 rokov. A pritom je niekoľko štúdií, ktoré dokazujú priamy opak. Keď porovnali cholesterol junk food vegána s mäsožravcom, či vegetariánom, výsledky boli skoro rovnaké. Ak však porovnávali krvné testy junk food vegána a človeka, ktorý konzumuje nízkotučnú celistvú rastlinnú stravu, bolo to o inom. Tu je zakopaný pes. Junk food vegán je veľké množstvo tukov (nasýtených, trans tukov), ktoré sú pôvodcom týchto zápalov tele.

Nízkotučná celistvá rastlinná strava však naopak dokáže tieto procesy zastaviť a dokonca zvrátiť. A tak sme sa po tejto prednáške rozhodli, že sa dištancujeme od nálepky vegánstvo. My sa stravujeme nízkotučnou celistvou rastlinnou stravou. V našom jedálničku nie sú potraviny ako kofola, hranolky, čipsy, maslo, syr. Na vegánskych hodoch si kúpime burger. Ale to je raz za niekoľko mesiacov. To je na chuť, nie je to zdroj živín. Čím sme dlhšie na tejto rastlinnej strave, cítime ako sa nám menia chuťové poháriky. Nepotrebujeme jesť tak často vegan fast food, ako kedysi. Ja si burger už ani na vegánskych hodoch nedám, mne tečú sliny pri zelenom šaláte zaliatom fajnovou zálievkou.

Nasýtené mastné kyseliny sme znížili na minimum (sem patrí aj kokosový olej, a tak z nášho zoznamu surovín, ktoré používame pravidelne jednoducho vypadol). Trans mastné kyseliny sú tuky, ktoré sa nachádzajú v živočíšnej strave v mäse, vajciach a mliečnych výrobkoch. V rastlinnej strave sú skryté v podobe hydrogenovaných tukov. Je to napríklad stužený palmový olej, ktorý sa pridáva do toľkých vegánskych keksov, masiel, koláčov a iných potravín. Má za úlohu stužiť potravinu, aby držala tvar a zabezpečiť dlhšiu trvanlivosť. To je veľmi dobré pre predávajúceho a pre životnosť výrobku. Pre konzumenta až tak nie. Trans tuky sú totiž zabijačské tuky, ako ich nazval doktor Greger, spúšťajú rakovinové procesy a tam teda sranda končí.

My dávame prednosť nenasýteným mastným kyselinám ako avokádo, orechy, olejnaté semená a aj to v malých množstvách. Omega-3 mastné kyseliny máme z ľanu, konopných semienok, či tmavozelenej listovej zeleniny. Na varenie používame sezamový olej, slnečnicový olej. Liter oleja nám vydrží tak pol roka, čiže ho používame ozaj v malých množstvách. Radšej siahneme po celej potravine, ako nejakej extrahovanej časti. Telo si cholesterol, ktorý potrebuje, vyrobí samo, nepotrebujeme mu ho dodávať. Verím, že aj vďaka tejto celistvej nízkotučnej rastlinnej strave moje krvné testy vyzerali takto.

Naše heslo je život je zmena, a tak stále niečo meníme a sme s tým spokojní. Keď dočítam nejakú publikáciu a poviem, že sa nám čo to v jedálničku zmení, Peťo to už komentuje s úsmevom: „Čo tentokrát prestávame jesť?“ Chvíľu sa tvári kyslo, predstaví si všetko, čo odpadlo z nášho pravidelného nákupu a vzdychne si. Ale už to chápe, obaja vieme, že strava je alfa omega. Už sme čítali príliš veľa vedeckých kníh, aby sme to mohli ignorovať. Bez stravy prežijeme niekoľko týždňov, darmo mi niekto bude hovoriť, že na nej nezáleží, zjavne je to pohonná hmota, bez ktorej to nejde.

Ak chcete zistiť, čo znamená nízkotučná celistvá rastlinná strava v praxi, niečo pre vás máme: 21-dňovú zmenu, online kurz, kde počas 21 dní vám poskytujeme recepty na raňajky, obedy, večere a dezerty, ktoré sú výživou pre telo, nie záťažou. Zároveň sú však veľmi chutné a dobre vyzerajú. Spolu tú nájdete 105 receptov, ktoré môžete dokola striedať. Tento kurz je nabitý informáciami, čo je škodlivé a prečo, všetko vedecky podložené, podrobne a zároveň zrozumiteľne vysvetlené. Je to niečo, čo by som uvítala ja pred 15 rokmi, keď som prechádzala na rastlinnnú stravu a nemala som veľmi šajnu čo jesť, kde nakupovať, ako variť, aby ma to celé nepohltilo časovo a finančne. A tento kurz taký je.

Moje krvné testy po 13 rokoch na čisto rastlinnej strave

02. 02. 2018/in Blog/by Mirka

Ako sme spustili našu novinku 21-dňový online kurz, momentálne vôbec nestíham plniť môj záväzok pustiť jeden blog za týždeň.

Už dlhšie sa s Peťom pohrávame s myšlienkou si dať skontrolovať krv. U lekára sme neboli viac ako 10 rokov a tak sme si hovorili, že by bolo zaujímavé vedieť, či máme parametre v norme, či máme dostatok B12, vitamínu D a niektorých základných ďalších ukazovateľov ako je krvný cukor, železo, celkový zápalový faktor.

Ľudia naokolo nám aj tak málokedy veria, že môžeme mať ozaj dostatok železa bez výživových doplnkov, či cukor v poriadku napriek veľkým množstvám cukru, ktoré jeme z ovocia, obilniny. Síce sa snažíme vysvetľovať, ako funguje ten mechanizmus, že prírodný cukor problém nie je, ale aj tak chcú vidieť dôkaz. A tak tu je. Nie je to vyslovene podrobný rozbor krvi. Tu sú výsledky po 13 rokoch na čisto rastlinnej strave.

Keď mi brali krv, bolo to celkom komické. Dali mi škrtidlo a hneď mi ho aj dávali dole, keďže krv tiekla prúdom, nestíhali vymieňať skúmavky, doteraz mám pamiatku na oblečení. Keď videla doktorka zafarbenie krvi s úsmevom poznamenala, že teda rozhodne chudokrvná nie som. Hovorila som jej, aké som mala dobré hodnoty železa počas celého tehotenstva, čo ju zaujalo. Tak som povedala ako sa stravujeme. Milo skonštatovala, že zjavne to robím dobre, kedže som u nej viac ako 10 rokov nebola a prišla som len tak na preventívnu kontrolu. Nejak doktori podvedome stále asi očakávajú, že len na mäse môže byť človek zdravý, i keď ich preplnené ordinácie dokazujú skôr opak. Dobre mi padlo, že ma niekto nepresviedčal o opaku, nenútil jesť aspoň trochu mäsa, keď dojčím a podobne. Keď mi posielala výsledky so správou že sú perfektné, ešte ma pochválila, že len tak ďalej, zjavne nám stravovanie dobre funguje.

Tu je zopár základných parametrov z krvných testov:

Železo: 145 g/l (norma 120-155 g/l)

Vitamín B12: 371 pmol/l (norma 152-672 pmol/l)

Vitamín D: 112 nmol/l (optimálna hladina 75-200 nmol/l)

Krvný cukor: 3,8 mmol/l (norma 3,30-5,59 mmol/l)

Priznám sa, na odber krvi som nešla úplne nalačno. Nemám strach, že budem mať príliš vysoký cukor, cholesterol, alebo že to nejak ovplyvní krvné testy. Raňajkujem to isté každý deň, nedala som si nič, čo by som štandardne nejedla. Keďže som mala ovsenú kašu s datľami a jablkami, malo by to ovplyvniť krvný cukor, takže možno za normálnych okolností ho mám ešte o niečo nižší. Keďže dosť výrazne dojčím, jednoducho sa potrebujem poriadne naraňajkovať, do desiatej nevydržím o hlade ani náhodou.

Je pravda, že odkedy máme deti si študujeme stále viac a viac o strave a vylepšujeme čo sa dá. Prečítali sme desiatky kníh, vedeckých publikácii. Nejdeme podľa najnovších trendov, blogov a našich pocitov. Čítame vedeckú literatúru. Keďže jedlo je ten hlavný zdroj, vďaka ktorému funguje náš organizmus, myslíme si, že je dôležité čo doň dáme. Ak mi niekto tvrdí, že na jedle nezáleží, ako je potom možné, že bez jedla by sme umreli. Asi teda predsa len na ňom záleží. Nie sme junk food vegáni, čo jedia hranolky s coca-colou. Aj keď si Peťo sem tam rád dá vegánsky burger, je to tak raz za mesiac. Denno denne jeme nízkotučnú celistvú rastlinnú stravu, ktorá sa skladá hlavne z ovocia, zeleniny, obilniny, strukovín a olejnatých semien. To je základ nášho stravovania. Čím viac druhov zeleniny, ovocia, hlavne lokálneho a v sezóne. Napriek tomu, že od februára deti básnia o tom, akú majú chuť na melón, jeme ho až keď je u nás v sezóne. Teraz v zime je to ovocie možno obmedzené hlavne na jablká a banány, ale zeleniny aj tej zimnej je až až. Nepotrebujeme v zime paradajky, papriky ani uhorky, tie pravidelne jeme v lete.

Jeme čo najmenej spracovaných potravín, okolo regáloch plných sladkostí, čipsov a iných pochutín ani nejdeme. Deti nielen že nevedia ako chutí horalka, ale ani nevedia čo to je. Ak to nemá výživnú hodnotu, nie je to pre nás jedlo. To, že sa niečo predáva v potravinách ešte neznamená, že to náš organizmus identifikuje ako jedlo. Jedlo pre nás znamená, že nás to vyživuje. Či sa o niečo ochudobňujeme? Aj heroin musí byť po šľahnutí asi turbo fasa pocit. Napriek tomu však vieme, že nám z dlhodobého hľadiska škodí a tak to neradíme medzi zdraviu prospešné látky. Je tak? Je. Takže, nie, neochudobňujeme, skôr sa oslobodzujeme od všetkých tých neduhov, čo nesprávna strava v našich telách robí, lebo nedovolí nášmu organizmu optimálne fungovať.

Ak potrebujete poradiť, niečo pre vás máme: 21-dňovú zmenu, online kurz o rastlinnej strave, kde veríme, že sa dozviete presne to, čo potrebujete.

Ako vyzeralo preskúšanie po prvom polroku na domácom vzdelávani?

18. 01. 2018/in Blog/by Mirka

Prvý polrok povinnej školskej dochádzky na domácom vzdelávaní za nami a tak sme dostali termín na preskúšanie. Posledné dni pred polrokom som sa snažila Jarku motivovať, nech trochu vypíše aj písanky s písaným písmom, i keď už nie je povinné. To ani jedného z našich dvoch pisárov nebavilo. Jarka sa nechala ukecať, i keď nerozumela načo píše jedno písmeno asi tridsaťkrát. To som jej ani ja nevedela veľmi odôvodniť. Či ho napíše päťkrát a či sto, nebol v tom krasopise extra rozdiel. A tak som ich ani nenútila robiť niečo čo ich nebaví. Len som chcela, aby sme mali čo ukázať komisii, tak som sem tam nadhodila, že si aspoň rozpíše ruku. Na čo mi ona povedala, že kreslí stále a tak si ju takisto uvoľňuje. Pravda. Ako teda vyzeralo naše vzdelávanie?

Čítali sme všetko, čo sa nám zdalo logické. Nápisy na potravinách, nadpisy na knihách, štítky v obchodoch, jednoducho to, čo sa nám aj každodennom živote zíde. Keď sme vykladali nákup, čítali nápisy na obaloch a podávali podľa toho, čo som ich poprosila. Zábava a učenie zároveň. Ja som nestrácala čas pri čítaní šlabikáru a poodkladali sme takto nákup a oni čítali. Keď púšťame v aute pesničky, tak čítajú názov každej, ktorá akurát hrá. Nič dlhé, vždy len pár minút, kým sa im chcelo. Píšem im, lebo Ondrej sa pridal k Jarke. Má síce len 5 rokov, ale baví ho to tiež a tak sa naučil čítať aj on. Príde nám nejaký leták do schránky a čítajú, na čo je aká akcia. Vidia obrázok, pod ním nápis a lúštia čo to tam je. Alebo mi príde správa od kamošky, kedy sa stretávame na ulici, a tak čítajú, čo píše. Jednoducho som ponúkala čítanie kade tade v rámci celého dňa, aby to nevnímali ako niečo čo musia, ale niečo, čo sa prirodzene a nenásilne naučia.

Písanie sme takisto nejak išli po našom. Keď sme šli do obchodu, písali obaja zoznamy potravín, čo potrebujeme nakúpiť. Písali vianočné pohľadnice, alebo to, čo sa im chcelo. Nešli sme podľa písmeniek. Videli ako sa píšu tlačené a tak písali, čo chceli aj keď niekedy si vymysleli ťažké slová, ale diktovala som im písmeno po písmenku a nejak to šlo. A tak sme vlastne mali aj diktáty. Tiež v rámci potrebných činností sme si vybavili niečo do školy. Super, odsýpalo nám to, ani sme nevedeli ako.

Počítanie ich bavilo nielen ako rátanie banánov, jabĺk, balení ovsených vločiek, či obilniny, ale aj tak v zošitoch. Nakreslila som im príklad vo forme jabĺk na sčítanie a neskôr na odčítanie a oni rátali. Pod nakreslené jablká napísali číslicu, zrátali, rovná sa a potom napísali výsledok. Mali dni, že ani nechceli ísť spať, kým nedorátajú celú stranu. Ondrej samozrejme takisto aj počítanie trénoval s Jarkou a tak máme vlastne všetko dvojmo.

Posledný predmet v prvej triede je prvouka . Ani tu sme sa učebnicou vôbec neriadili. Nejak som sa spoľahla na to, že keď ich niečo zaujíma, tak si o tom niečo prečítame. Takto ich v zime zaujala voda, sneh, ľad a mali sme tak zábavu na pár dní, kým sme vymenovali skupenstvá všetkého čo je okolo nás. Alebo keď pršalo, tak sme zisťovali, ako funguje kolobeh vody. Keď sa blýskalo, študovali sme ako vzniká blesk a hrom. Mesiac ich fascinuje už dlho a tak postupne stále obavujeme viac a viac z našej slnečnej sústavy. Ide to nejak prirodzene. Podrobnejšie sa dočítate ako to u nás prebieha v praxi tu.

A tak prišiel deň skúšok. Veľký deň plný očakávaní, ako to bude celé prebiehať.

V škole sme mali byť o 8:40 a tak sme vedeli, že z domu musíme vyraziť o 6:30, aby sme mali rezervu a v pohodičke všetko stihli.

Keďže sme išli skoro spať, ako každý večer, od radosti sme všetci vstali pred piatou. Nám zaspatie nejak nehrozí, u nás bežne vstávame medzi piatou a šiestou. Nachystali sme raňajky do auta, zobrali sme všetko, čo deti nakreslili, písali a počítali a vyrazili sme.

Lukáš v aute zaspal tesne pred príchodom do našej kmeňovej školy a tak Peťo s ním ostal v aute a my traja sme šli na preskúšanie. Ondrej sa pridal tiež, veď aj on pracoval celý polrok a tak bol zvedavý, ako to bude prebiehať.

Prišli sme do školy, kde nás nasmeroval nápis a tam ticho, nikde nikoho. Prišli sme k prvej triede a hovorím deťom: „Počujete pani učiteľku za dverami? Takto sa učí v škole, práve deťom niečo vysvetľuje. Poď, zdvihnem ťa a pozri sa cez to horné okienko, čo je nad dverami.“ A tak som zdvihla Ondreja a potom Jarku a obidvaja mi hovoria, že deti nevideli. Hm, zvláštne. A zrazu sa otvoria dvere a náš milý pán riaditeľ nás víta, že super ako ste trafili. Podali sme si ruky a rovno nás zavolali do triedy.

Prehodili sme pár slov a posadil nás k pani učiteľke. Prebiehalo to presne tak, ako nám pán riaditeľ spomínal, vlastne ešte lepšie. Všetci boli usmiati, vládla tam pokojná atmosféra. Jarka porozprávala aké boli Vianoce. Potom sme vybrali, na čom sme doma pracovali. Jarka náramne spolupracovala, vlastne ma to ani veľmi neprekvapilo, lebo Jarka je veľmi spoločenská a komunikatívna. Pri každom zošite vysvetľovala, čo sme robili. Prešli sme takto každý jeden predmet. Mali sme so sebou aj šlabikár, tak Jarka aj niečo prečítala. Ondrej sa chcel tiež predviesť, že aj on vie čítať, aby vedeli, že aj on pracoval celý polrok. Tým sme pani učiteľku celkom pobavili, lebo nečakala, že bude až tak dobre čítať. Ale Ojko je makač, keď ho niečo baví, tak číta všetko a všade, aj na záchode, každý deň. Sem tam sme si robili srandu, že on by mal ísť na skúšky, ako sa pripravuje.

Potom sme vybrali matematiku, ukázali sme sčítavanie, odčítavanie, Jarka mala chuť aj rátať, tak som jej napísala príklad. A to mi doma večer predtým tvrdila, že sa jej nebude chcieť nič hovoriť, aby som to za ňu povedala ja. To mi spomínal aj pár riaditeľ, že sa to môže stať, tak nech zoberiem všetky materiály z domu, lebo veď ani dospelým sa nie vždy chce. Aby sme tých prváčikov teda veľmi nestresovali. Tým, že tam bola taká uvoľnená atmosféra, Jarka sa osmelila a išla ako raketa.

Na záver sa nás ešte spýtali na angličtinu, ale to máme tiež nejak automaticky doma. Pár dní v týždni sa s nimi rozprávame niekoľko hodín len po anglicky a rozprávky pozerajú len v origináli. A tak aj to máme odfajknuté.

Celé preskúšanie trvalo asi pol hodinu. Rozlúčili sme sa, ešte sme na záver prehodili s riaditeľom nejaké organizačné pokyny a vyrazili sme na cestu domov. Takto by sa to aj mne páčilo ako dieťaťu. Všetci usmiati, trvalo to tak krátko, že sa ani nik nestihol nudiť a už sme aj šli.

Čo nám zabralo ale najviac času bolo niečo úplne iné. Nečakane totiž napadol sneh a naokolo Kremnice sú nádherné kopce. A tak sme pár minút po skúškach hľadali vhodné miesto na sánkovačku. Keď sme našli taký parádny kopec, hodinu sme tam lietali ako šarkany a spúšťali sa. Svietilo slnko, bolo trochu pod nulou, perfektne sa to šmýkalo, no úplne selanky.

Vysánkovali sme sa a keď sme boli totálne mokrí nasadli sme do auta a vyrazili sme. Mysleli sme si, že okolo obeda budeme doma. Ale už keď sme sa zdržali, tak sme sa ešte rozhodli, že v rámci socializácie prepadneme našich veľmi dobrých kamarátov, ktorých máme po ceste domov. Ten skúškový deň bol veľmi príjemný. Celodenný výlet s ďalšími dvomi parádnymi zastaveniami. Cestou v aute zaspali všetky tri kusy. Prišli sme domov neskoro popoludní a Jarka vyspatá do ružova si sadla rovno za stôl, že musí pracovať, lebo čoskoro budú ďalšie skúšky a potrebuje sa nachystať.

Rastlinná strava je niečo, čo nás všetkých poháňa, aby sme sa vedeli aj dobre sústrediť na prácu. Ak potrebujete s týmto trochu poradiť, práve sme sputili on-line kurz: 21-dňová zmena, ako prejsť na rastlinnú stravu, kde nájdete komplet menu na 21 dní, od raňajok, polievok, hlavného jedla až po dezert od výmyslu sveta, jednoduché na prípravu, žiadne kozmické potraviny a mega chutné. Tak neváhajte, ešte pár dní trvá akcia!

Je to ozaj len jedlo, alebo je za tým prežúvaním aj niečo viac?

09. 01. 2018/in Blog/by Mirka

O chvíľu to spolu odštartujeme, tak neváhajte a aj vy sa ku nám pripojte! O čom hovoríme? Predsa o našom novučičkom online kurze: 21-dňová zmena. Spolu to ide ľahšie, lebo my radi jeme, a vy? Priznám sa, takýto kurz som hľadala pred rokmi, keď som nevedela čo ako s čím jesť, respektíve prečo to jesť a podobne. Chcela som zmeniť stravu, ale šalát z čínskej kapusty a tofu ma teda neočaril. Ako čínsku kapustu ľúbim, ale nie vo fádnom šaláte. A tak ideme spustiť tento kurz, ktorý vás poriadne ohúri! Teda dúfame! Budeme vás sprevádzať na každom kroku s kompleť menu na 21 dní! Čo vy na to? Dobre teda a čo tá láska k jedlu? Tej sa tu nabažíte až až!

K jedlu máme romantický vzťah. Asi preto, aby sme prežili. Musíme mať radi jedlo. Aj my ľúbime jedlo. Ak mi niekto chcel kedysi zobrať určité jedlá, čo som milovala, bola som ako zúrivý pes. Boli to jedlá ako vyprážaný syr s hranolčekmi, bryndzové halušky so slaninou, či čokoláda. Potom som našla svoje PREČO a postupne som sa ich vzdala dobrovoľne.

Peťo žil s nami v jednej domácnosti desať rokov a stále jedol mäso. Až keď našiel on svoje prečo, prešiel na rastlinnú stravu. Kedysi sa mi to nezmestilo do hlavy, ako je možné, že ľudia reagujú tak, akoby som na nich útočila, veď im len chcem povedať, čo a ako.

Curry miska s quinou (bez lepku, bez sóje)

Nedávno som počula jeden rozhovor, kde presne toto rozoberali, ako pochopiť ľudí. Páčili sa mi tie dôvody, že je to taký tanec, kde treba nájsť to, na čom sa zhodneme a ladíme, inak si šliapeme na nohy. Lebo jedlo je láska. A samozrejme, niet divu, že sa cítia, že na nich útočíme, veď im hovoríme, že tá ich láska je zlá. Môžem si dovoliť takto na niekoho útočiť? Nie!

Bola som presne taká istá! Nebola som na rastlinnej strave od narodenia, aj ja som veselo jedla tlačenku, slaninu, kopy syra. A tak som sa po čase upokojila, prestala som na ľudí útočiť, poúčať vždy, keď som mala príležitosť. Nechala som to tak. Aj ja som mala svoju cestu, trvalo mi to 16 rokov, kým som sa stala vegetariánkou. A tak som pochopila, že tú cestu máme každý inú. Niekto tú lásku možno nepustí nikdy, lebo je príliš silná. Je to jeho voľba. Niekto si pozrie nejaký dokument o tom, ako chovanie zvierat ničí našu planétu a prehodnotí túto svoju lásku. Je to ako s cigaretami, ak nájdeme niečo iné, tých 20 kamošiek v krabičke od cigariet prestaneme potrebovať. Ale nemôžem niekoho nútiť, aby niečo nielen neľúbil, ale dokonca mu to zhnusím. Preto nemáme problém sedieť za jedným stolom s ľuďmi, kde sú okrem nášho vegánskeho šalátu vyložené rezne, či losos. Možno okrem toho pachu, priznám sa, nevonia mi to, ale inak nie.

Čo som sa naučila je, že sa snažíme hľadať to, čo nás s ľuďmi spája. Je to každého osobná vec, čo si dáva trikrát denne do úst. Jediné čo môžem urobiť je, ísť príkladom. Nerobíme nikomu prednášky, ak sa nás s Peťom vyslovene niekto neopýta. Nezačíname s Peťom rozhovory, že za tento rezeň položila jedna kravička svoj život. To vysvetľujem našim deťom, aby vedeli, že rezeň nerastie na strome, ale ako naberie tú formu akú má. Lebo ja som to ako dieťa nevedela. Chceme, aby naše deti vedeli odkiaľ je jedlo, čo je na stole. Ale za nikoho iného zodpovední nie sme. A tak rešpektujeme každého lásku, či je povznášajúca, či seba zničujúca.

My sme napríklad zistili, že naše staré lásky nás podvádzali. Chutili výborne, ale zvnútra nás ničili, navyše boli zničujúce na oveľa vyššom stupni ako naše zdravie a tak sme zistili, že o takú lásku nestojíme. Možno to podľa mňa prirovnať k dvojici, kde jeden mláti druhého, alebo je chorobne žiarlivý, napríklad. Darmo ľudia naokolo dohovárajú tomu mlátenému, že je to seba zničujúce, on toho druhého tak miluje, že je ochotný to trpieť, možno to tak ani nevníma. Možno to bude znášať pokorne celý život, možno ho ubije partner jedného dňa na smrť a možno nájde silu a odíde. Každý to máme inak, každý máme svoj čas, kedy si povieme: “A dosť, pohár pretiehol. Takto to ďalej nepôjde.”

A tak sme my tú našu lásku zo začiatku nahradili za podobnú, aby sme sa tak trochu oklamali a nesmútili za tou starou. V praxi to vyzeralo tak, že sme jedli rastlinné syry čo chutili presne ako tie živočíšne. Kupovali sme si kopec rastlinných salám, burgrov, jednoducho jedál, ktoré nám tú živočíšnu lásku pripomínali. Keďže nám to chutilo, nejak sme časom na tú starú zabudli. Navyše sme potom upustili aj od tých náhrad, už sa nám to nežiadalo. Zjavne aj tu platí, zíde z očí, zíde z mysle a už si na tie naše bývalé ani nespomenieme. Už by sme ich nechceli späť, nikdy, boli pre nás a pre okolie príliš zničujúce. Museli sme však na to prísť sami, nik nemohol spraviť to rozhodnutie za nás, ani za mňa ani za Peťa. Jasné, že som tajne dúfala, že sa jedného dňa a čím skôr už ku nám pridá, ale čakala som. A dočkala som sa! Uf! A tak aj všetkým ostatným želáme len to najlepšie na ich ceste, ktorú si vybrali, nech je akákoľvek.

Ak však rozmýšľate, že je čas sa niekam posunúť, ale neviete ako na to, máme niečo akurát pre vás, čo vás odštartuje. O pár dní spúšťame on-line kurz: 21-dňová zmena, ako prejsť na rastlinnú stravu, kde nájdete komplet menu na 21 dní, od raňajok, polievok, hlavného jedla až po dezert od výmyslu sveta, jednoduché na prípravu, žiadne kozmické potraviny a mega chutné. Tak neváhajte, ešte pár dní trvá akcia!

Nie sme na novoročné predsavzatia už starí? Alebo o tom, ako dám 1000 km v 2018

02. 01. 2018/in Blog/by Peto

Prvý január je štandardne dňom začiatku novoročných predsavzatí. Schudnúť. Zdravšie jesť. Menej piť alkohol. Viac športovať. Čítať. Rozprávať sa. Pracovať. Zarábať. Alebo prejsť na rastlinnú stravu za 21 dní. Je toho neúrekom. Vždy som sa tomu vyhýbal. Veď 80 % novoročných predsavzatí neprežije 2. februárový týždeň! Prečo teda začínať 1. januára? Prečo nie nejaký iný termín? Začiatok môjho aktuálneho predsavzatia mi ale vyšiel práve na začiatok roka. A neplánovane…

Keď si totižto plánujem nejakú zmenu, alebo len činnosť, ktorú sa chystám robiť v najbližšej dobe, premýšľam nad ňou najprv nejaký čas. Kým dozrie. Potom ju začnem robiť. Mirku ide rozhodiť, že behám okolo horúcej kaše. Prečo nezačneš? Prečo si to odkladáš? Ja si to ale chcem pekne vizualizovať. Premyslieť si každý krok dopredu. Áno, potom to začnem neskoro, alebo nezačnem. Alebo nedokončím. V tom som expert.

Dnes, 1. januára, v duchu hesla “Ako na nový rok, tak po celý rok”, som si šiel zabehať. V poslednej dobe som tomu behávaniu moc nedával… málo, skoro nič. V rámci výklusu po Jelke som počúval znovu podcast s Davidom Gogginsom. David je stroj. Makač. Rozhovor s ním alebo o ňom vám beh hneď zrýchli. To, čo dosiahol on, je nie len obdivuhodné, je to hlavne motivujúce. Cítite sa pri ňom ako flákač, lajdák, darmožráč, ktorý v živote nič nechce robiť a večne niečo odkladá z pohodlnosti na neskôr. A tak mi vnukol nápad na moje ďalšie predsavzatie.

S mojim predsavzatiami to bolo vždy také štandardné. Niečo som si naplánoval, nakúpil potrebné vybavenie a začal. Nikdy som ale nič nedokončil. Až kým som sa nezačal na svoje predsavzatia pozerať ako na návyky a hlavne až kým som si nepripravil to hlavné: dôvod, prečo chcem veci meniť, alebo robiť inak, či pravidelne. Odvtedy som prestal piť, fajčiť, dal som sa na čisto rastlinnú stravu, začal som behávať, pravidelne sa učiť nové veci. V posledných mesiacoch to ale išlo dolu vodou. Motivácia, výkon, spokojnosť. Zamýšľal som sa ako sa reštartovať?!

Chcem zabehnúť tento rok 1000 km.

Nejdem otáčať svoj život naruby. Dokonca nejdem ani začínať niečo, čo som doteraz už nerobil. Chcem ale dosiahnuť niečo, čo by mohlo ovplyvniť aj ostatné časti každodenného života. Chcem zabehnúť tento rok 1000 km. Prečo práve toľko? Netuším. V 2016 som zabehol takmer 820 km, no minulý rok len 550 km. Tak si vravím, musím dať viac ako kedykoľvek predtým. Ale hlavne, musí to byť progres. Niečo, čo ma niekam posunie. Tisícka je takmer dvojnásobok minulého roka. A také okrúhle číslo.

Ako dosiahnuť 1000 km v 2018?

Verejný záväzok. Ak niečo pustím takto do éteru, mal by som to dodržať. Nerád to robím. Doteraz som sa pochválil vždy až po. Tentokrát ale potrebujem motiváciu aj externú. Také to klasické podpichovanie… Ako si na tom? Koľko máš za sebou? Stíhaš? Atď.
Plánovanie. Nemusí sa to zdať veľa, ale predsa len je to takmer 20 km týždenne. Behávam minimálne 5-6 km. To znamená ísť behať aspoň 4x týždenne. Po celý rok! Na to už treba aj prípravu. Víkendy sú ok, dá sa ľahko vybehnúť ráno, resp. podľa počasia aj poobede/večer. No pracovný týždeň bude makačka. Tam som doteraz zlyhával, tam zlyhávajú aj ostatní. Ísť ráno? Ak sa nedá ráno (lebo už tam je naplánované niečo iné), môžem poobede? Po práci? Ako to ovplyvní rodinu? Budem mať chuť?
Reportovanie. Prirodzený ďalší krok po bodoch 1 a 2. “Tak ako ti to ide s tým behaním?”

Ako mi to celé môže pomôcť k lepšiemu ja?

Cieľavedomosť. Povedzme, že viem byť cieľavedomý. No nie vždy správne. Mohol by som sa však konečne naučiť ako správne odhadovať svoje možnosti a naplánovať si ich reálne. Byť zároveň zodpovedný za plnenie plánu a reportovanie (sebe, rodine, komunite?).
Vytrvalosť. Moja najväčšia slabosť. Niečo začať? Pche! Dajte mi to, začnem vám to. Niečo robiť pravidelne? Nedajbože dokončiť to? Vyhnite sa mi oblúkom. Na to sú tu iní (ako Mirka napríklad).
Plánovanie. Nemyslím tým len nahodenie do kalendára, alebo spísanie zoznamu úloh a roztriedenie. Ale reálne plánovanie tak, aby to sedelo, aby bol čas na nepredvídané okamihy, aby sa mi nestávalo, že je niekto vždy o 5 minút predo mnou.
Zdravie. Klišé, ale je to tak. Ako môžem byť na rastlinnej strave a nebyť zdravý? Nepropagujeme predsa niečo iné? Nuž… každý životný štýl môže byť aj škodlivý. Stačí večerať tesne pred spaním alebo nepravidelne. Málo spať. Málo sa hýbať. A už to ide… Najšťastnejší a najdlhšie žijúci ľudia sú tí, ktorí si doprajú veľa pohybu. Veľmi veľa v porovnaní s tým, čo stváram niekedy ja (dom>auto>kancelária>auto>stretnutie>auto>obchod>auto>dom).
Sebaobjavenie. Presne ako z motivačnej knihy. Keď niečo spravíš, čo sa ti zdalo predtým ako nemožné, už to nie si ty. Si zmenený. Prestať piť? To sa predsa nedá. Byť iba na rastlinnej strave? Čo som krava alebo kôň? Všetko toto ale zmení kompletne tvoj pohľad na seba a na okolie. A ovplyvní aj ostatné súčasti života.

JA: Takže poďme do toho. Prvé kilometre mám za sebou. Už len 994. Sledujte na instagrame a držte palce!
Moje druhé JA: Och, do čoho som sa to zas namočil?!

Ako to zvládnuť s rodinou, či okolím, čo sa stravujú inak

27. 12. 2017/in Blog/by Mirka

V čase Vianoc sú stretnutia s rodinou či kamarátmi veľmi časté. Je to nielen obdobie radosti a pokoja, kedysi to bol pre mňa trochu aj stres, lebo čo ja a moje prečudesné stravovanie…..

Niektorí majú potrebu, ešte stále, komentovať náš životný štýl. Už ale vieme po tých rokoch, ako na to. Kedysi ma to trápilo, brala som to osobne. Veľakrát sa ma to dosť dotklo. Nie, ani teraz to nie je ktovieako príjemné, ale už to berieme s Peťom tak, že to ide s tým a naučili sme sa na to správne reagovať. Niekedy to rodina, či kamaráti pochopia ako poslední. Nie raz sa mi posmievali, či sa idem napásť a podobne. Oni sa na tom náramne bavili, ja až tak nie. Časom to niektorích našťastie prešlo, niektorých nie a tak sa nám kamaráti dosť pomenili. Vypustili sme z nášho života ľudí, ktorí na nás útočili a prišli iní, s ktorými sme na jednej vlne. Neviem, čo ich vedie k tomu, že potrebujú útočiť, frflať?!

Myslím si, že je to viacero dôvodov. Jednak v kútiku duše ľudia vedia, že by mali zdravšie jesť a hnevá ich, že niekto to robí a teší sa z toho. Lebo, ak je niekto na diéte a sťažuje sa, aké je to ťažké, tak ho ostatní len povdzbudzujú, že to dá. Ale ak je niekto vysmiaty a namiesto grilovaného kusu mäsa si vyberie jablko a ešte aj tvrdí, že mu to viac chutí, tak to už je drzosť. Potom alternatíva je, že im každý, kto vybočí z davu lezie na nervy, lebo ide svojou cestou a prečo chce byť zaujímavý a robiť to inak. A po tretie, sami sú nespokojní so svojím životom a vytáča ich, ak je niekto šťastný, usmiaty a spokojný. Či je to tak alebo onak, nevnímam, že niekto útočí na mňa, neberiem to osobne. Skôr to chápem tak, že niekto je nespokojný sám so sebou a je to pre neho nejaký spúšťač.

Priznám sa, už po tých 12 rokoch na čisto rastlinnej strave neskúmam nikoho psychické rozloženie. Nemyslím si, že je moje poslanie robiť niekomu psychologičku a zisťovať, prečo takto reaguje. Napriek tomu, že mi je tých zvierať, ktoré pri mne niekto chrúme, nesmierne ľúto, som ticho. Je to pre mňa nepochopiteľné, keď ten človek má na rukách domáceho miláčika, ale už pri tom prasati, krave, sliepke, či rybe toto zľutovanie nemá. Je to pre neho len kus potravy. Nedá sa povedať, že sa nám s Peťom nejde pri tom odkrútiť hlava, ale nekomentujeme to, každý máme svoju cestu a ja ju musím rešpektovať. Môžem sa snažiť ľudí len inšpirovať, nie obmedzovať. A tak to beriem aj naopak. Ak som ja spokojná so svojím životným štýlom, nezávidím druhému, nepotrebujem vyvolávať konflikt.

Ak niekto chce rýpať, nech. Na to treba dvoch a keď sa ja nezapojím, nemá s kým pokračovať v súboji a konflikt nie je. Stávalo sa mi, že pri nejakej spoločnej večeri, kde som bola sama na XY mäsožravcov, sa do mňa pustlili. Kedysi som sa bránila. Ale nemalo to zmysel, oni nechceli počuť ozastné dôvody, oni len chceli povedať, čo si oni o tom myslia. A tak to zahráme teraz do stratena. Nejakou jednou vetou všeobecnou ukončím rozhovor a už sa nezapájam. Niekedy je to náročné počúvať, lebo ľudia hovoria o svojich pocitoch a nie faktoch. A tak viem, že tam priestor na normálnu debatu nie je.

Ak vidím, že niekoho to ozaj zaujíma, tak s tým človekom potom hodíme reč sami jeden na jedného a odpovedám len na to, na čo sa ma pýta. Ja sa tomuto životnému štýlu venujem niekoľko rokov, nemôžem to všetko chcieť povedať vrámci 20 minútového rozhovoru a tak vyberám to najpodstatnejšie, najzrozumiteľnejšie, najjednoduchšie. Aj preto sme sa rozhodli spustiť tento kurz – 21-dňová zmena, lebo chceme nielen ľudí inšpirovať, ale reálne, prakticky ukázať ako na to. Chceme ukázať, aké to je jednoduché, nie je to žiadna jadrová fyzika. Akonáhle sme nadobudli informácie podložené faktami, tak už ma nikto neopije rožkom, lebo mám prečítané desiatky publikácii od vedcov, doktorov, ktorí to majú vedecky podložené štúdiami, laboratórnymi testami. Jednoducho životný štýl, ktorý propagujeme a aký žijeme nestojí na vode, ale má pevné základy. A tak mi to už nemá kto ako nabúrať. Nezaseknem sa a nespadne mi to celé ako domček z karát. Skôr naopak. Ľudia odchádzajú niekedy bez slov. Informácie nepustia a ak si to neštudujeme, ani netušíme, ako nás tieto mliekarenske a potravinárske priemysly zavádzajú. Nevieme, a preto sa potom tak bránime.

A tak máme zopár tipov, ako zvládnuť rôzne situácie s rodinou, kamarátmi, či okolím v pohode, bez stresu, či napätia:

Niekedy to rodina pochopí ako posledná. Treba to brať ako fakt, žiaľ.
Prijať to, že niektorí budú na tento životný štýl frfľať. Nebrať to osobne, je to jednoducho nutnosť, ktorá s tým prichádza. Výhoda je, že časom ich to prestane baviť a budú rešpektovať, že to tak je.
Ako sa pripraviť vopred na rôzne situácie:
1. Naštudovať si fakty, aby vás nik nezačal zavádzať nepravdivými informáciami, ako len v mäse sú bielkoviny a podobné nezmysly.
2. Na spoločné obedy s rodinou si doniesť vlastný obed, ak viete, že tam pre vás nič nebude. Prvýkrát to možno bude sprevádzať zopár zdvihnutých obočí, ale prvýkrát je vždy prvýkrát a buď sa niekto opýta, alebo nie. Ak sa opýtali, povedala som, , že ak som hladná, som nervózna, že som nechcela zaťažovať kuchtíka ešte špeci jedlom pre mňa.
3. Pri veľkom stole neodporúčam debaty o rastlinnej strave, ľudia obvykle nechcú debatovať, ak má niekto ozaj záujem, odchytte si ho po obede a porozprávajte sa konkrétne s tou osobou.
4. Nepoúčať, nekritizovať. Nikam to nevedie, ľudí sa dotkne, keď im niekto naznačí, že oni to robia zle a akurát len docielite opak toho, čo by ste chceli.
5. Priniesť dezert alebo niečo pre všetkých, kto chce, nech môže ochutnať. My takto nosíme na rodinné oslavy koláčiky. Jednak naše deti tým pádom nie sú odstrčené, že si nemôžu dať, ale ochutnajú aj klasicky sa stravujúci ľudia a dosiaľ máme samé dobré ohlasy. Zistia tak, že to nie je vesmírna strava len z púpavy a trávy, ale že je to ozaj chutné.
6. Ísť príkladom. Robiť to, čo hlásame, nie vodu kázať, víno piť. Každodenným príkladom ľudia časom uvidia, že vám nejde o to byť zaujímavý, ale že tým žijete. Toto nie sú preteky, je to životný štýl a každý má právo jesť čo chce. Len čas ukáže, či je toto cesta aj pre neho, alebo nie. Niekoho to išpiruje hneď a niekomu to trvá aj 10 rokov (Peťo sa ku nám pridal po 10 rokoch). Ak organizujeme niečo u nás, je to výlučne rastlinného pôvodu, aby to bolo pre všetkých. Nepodávame alkohol, sladké vody. Ak niekto neprežije bez mäsa, už vie, že sa má najesť dopredu. Varíme v kotlíku vegánsky guláš, napríklad, aby videli, že aj tie klasické jedlá sa dajú uvariť a je to navyše aj chutné. Tak sa snažíme ukázať okoliu, že to nie je diéta, ale životný štýl, pri ktorom sa veľmi dobre najedia.
7. Urazím sa, ak toto neochutnáš. Aj toto som už počula a nie raz. Prvé razy som nevedela, čo na to povedať. Potom som s úsmevom povedala: “Hádam náš vzťah nestojí na tomto jedle. Mám ťa veľmi rada, ak chceš, aby som aj ja jedla, nabudúce donesiem a najeme sa spolu.” A urazenie sa nekoná. Cudzím ľuďom milo poviem, že ďakujeme, my také nejeme. A keď vidím, že niekto na mňa pozerá, akoby som padla z mesiaca, tak dodám, že máme všetci alergiu na živočíšny proteín, to máloktovie čo je a dajú nám pokoj.
8. Keď nám niekto cudzí daruje čokoládu, poďakujeme sa a zoberieme si. Deti už vedia, že tam je mlieko, či vajce a tak odkladáme kamošom, čo také jedia a potešia sa z toho. Pri rodine som to zobrala trochu inak. Prvé razy som pred nimi prečítala zloženie, ale všetko milo, nejde mi o to nikoho ponižovať, oni chcú deťom urobiť radosť, nie mi robiť napriek. Teda tak to beriem ja, aký je ozajstný zámer, neviem. Prečítala som a ak to bolo ok, deti mohli jesť a ak nie, tak som podala naspäť, že ďakujeme, ale toto nejeme. Prípadne som doniesla na ukážku, čo jeme a povedala som, kde to kúpia. Kde viem na 100%, že deti môžem nechať, a nik im nič nepodstrčí, môžu byť aj bez môjho dozoru. Keď viem, čo robia živočíšne potraviny v tele, nie je tu pre nás zlatá stredná cesta. Tu som strikná. Ak deti ochorejú, som to ja, čo sa o nich stará deň noc, nik iný. A tak ja určujem, ako si budujeme zdravie. Čo z toho robím takú vedu? Veď z jednej čokolády, či rezňa by sa im nič nestalo. Keby sme zjedli kus lepidla, tiež by sa nám asi nič nestalo a aj tak to nik nerobí. A je pokoj, koniec debaty. Už mám zopár takýchto nachystaných viet. Už vieme s Peťom odhadnúť, kedy chce niekto ozaj vedieť do hĺbky, prečo máme takýto životný štýl a vtedy veľmi radi otvárame debatný krúžok. Naopak, ak chce vypustiť niekto na nás paru, vtedy pustíme do éteru podobnú nachystanú vetu a z voleja zastavujeme neproduktívnu debatu. My sme sa nastavili na pozitívne myslenie a nepotrebujem počúvať, ako je to všetko naprd, ako sa to nedá. Nie, to ma nezaujíma, ja tu nie som na to, aby som niekoho presviedčala. Je to pre mňa mrhanie drahocenného času. Naopak ak niekto príde za mnou, že chce, to je o inom. Vtedy rada pomôžem a poradím ako na to.

Nič nie je zo dňa na deň, aj mne trvalo roky, kým som sa naučila ubrániť tak, aby som dve hodiny po stretnutí s rodinou, či kamarátmi predýchavala všetky tie komentáre. Škoda, že vtedy som nemala poruke takýto nejaký návod ako na to, ale sama som si musela prejsť takou tŕnistou cestou a zistiť, čo funguje a čo nie. Tieto tipy však veľmi dobre fungujú a predišli sme tak mnoho konfliktom. Na hádanie treba dvoch a ja o zvady nestojím, takže sa ani nedejú. Zo srandy ešte pridám, že so mnou sa ani o politike nik nepoháda, lebo to nesledujem a absolútne netuším, čo sa deje, takže pokojne nech rozpráva, aj tak nemám šajnu o čom. A potom našťastie dotyčný ukončí rozhovor, lebo ho nebaví rozprávať na niekoho, kto o tom nič netuší a tak nie som zahltená monológom, ktorý ma nezaujíma.

Pekné sviatky priatelia a veľa radosti a dobrého zdravia v novom roku.

Ako to u nás vyzerá na Vianoce

19. 12. 2017/in Blog/by Mirka

Máme radi tento vianočný čas, keď všetko krásne svieti, všade sa niečo vianočné deje. Jednoducho vianočná atmosféra má čaro. Deti k tomu priniesli ešte väčšiu radosť. A tak to vnímame o to intenzívnejšie. Doma vyrábame vianočné ozbody, vianočnú poštu, stromček máme tiež v predstihu, aby sme sa čo najdlhšie tešili z tohto pekného obdobia. Každý deň niečo tvoríme, hádame ako sa k nám tie darčeky potom dostanú, spievame si, tancujeme. U nás doma to rozvoniava Vianocami tak 3 týždne dopredu.

Aby sme si to čo najviac spríjemnili, vypustili sme veci, čo nám túto pohodu mierne narúšali. Už dávnejšie sme sa s Peťom dohodli, že Vianoce majú byť sviatky pokoja a tak sme ten predvianočný zhon vypustili. Ak máme chuť, chodíme obdivovať výzdobu, ale nenaháňame sa po obchodoch s vyplazeným jazykom. Všetci sa naháňame za darčekami a tak sme zaviedli Vianoce bez darčekov pre nás dospelých, tu sme o tom písali viac.

Deti si samozrejme niečo pod stromčekom nájdu, ale je to tak jedna hračka na dieťa. Skôr si darujeme zážitky. Tešia sa na darčeky, ale nepotrebujú ich tam mať dvadsať. Z toho jedného sa tešia veľmi dlho a potom si aj tie hračky viac vážia. Širšej rodine sme to vysvetlili a nejak medzi dospelými to tak už dlhšie funguje. My sme si tým ušetrili kopec času, vymýšľania a priznám sa, že aj peňazí. Nie je to o tom, že by nám ľudia boli ukradnutí a nechceme ich obdarovať, ale my si ľudí vážime inak, nie cez to materiálne. Kedysi sme si to nevedeli predstaviť neobdarovať rodinu a seba, ale postupne sme zistili, že sa to dá aj bez toho, aby sa niekto urazil. Radšej prinesieme krabicu vianočných koláčikov, ktoré si spolu dáme pri čaji. Ide o to, že všetci spolu stretneme, porozprávame sa, to sú pre nás Vianoce.

Vianočné upratovanie sa nás takisto netýka, upratujeme priebežne stále. Keď môžeme tráviť čas všetci spolu, tak ho odmietame mrhať na nejaké veľké upratovanie, ale radšej sa spolu bláznime, či ideme na výlet.

Ďalšiu pohodu sme si vytvorili tak, že pečieme len vtedy, ak sa nám chce. Nepotrebujeme mať doma 10 druhov koláčikov, potom by sme ich zbytočne vyjedali. Keď niekto príde na návštevu, tak napečiem v ten deň, aby boli zákusky čerstvé. Keď deti navrhnú, že majú chuť na nejaký vianočný koláčik, tak v pohode spravíme dezert. Na Štedrý večer máme štandardne jeden druh, ktorý chutí všetkým. Tento rok budeme piecť medovník, odskúšali sme ho a mal obrovský úspech, takže sme sa zhodli, že toto je náš tohoročný favorit. Urobíme jeden veľký plech a keď sa zje, tak sa zje.

Čo sa týka vianočného menu, chystáme priamo v ten deň. Máme radi všetko čerstvé a netrvá to ani dlho, takže to v pohodičke stíhame. Večeriame hneď ako sa zotmie, čiže doobeda je kopec času na nachystanie kapustnice a majonézového šalátu, prílohu k majonézovému šalátu chystáme tesne pred jedením, aby bola teplá. Toho roku akurát budeme piecť medovník deň vopred, je tak oveľa mäkší. Dá sa povedať, že tieto sviatky si nespájame s preplnenými misami jedla. Kedysi som bola po Vianociach o 2 kilá ťažšia, potom som len čakala na Nový rok, aby som si dala predsavzatie chudnúť. Teraz to máme inak. Neprejedáme sa, a potom nemusíme zhadzovať, je to oveľa pohodlnejšie.

A ako vyzerá to, čo máme na stole?

Tu je naše menu a s receptami:

Polievka: Kapustnica

Šalát: Majonézový šalát s robi plátkami

Rôzne dezerty: Vianočný medovník s karobovou polevou, perníky bez orechov, kokosové guľky, čokoládové guľky

Podobné parádne recepty sú súčasťou online kurzu: 21-dňová zmena | Ako prejsť na rastlinnú stravu. Už čoskoro…

Ako je to u nás so strašením detí povestným “bubulákom”

06. 12. 2017/in Blog/by Mirka

Všetci sme to už počuli: „Nechoď tam, je tam bubulák.” Alebo: “Nerob to, lebo ťa príde zobrať bubulák. Keď budeš zlý, príde bubulák.“

Tento strašiak si zaslúži trochu pozornosti. Keď som to počula za detstva, bála som sa, lebo som ani za ten svet nevedela, čo je bubulák. Ale asi to nie je nič dobré, keďže chodí len vtedy, ak sú deti zlé. Pamätám si ako v druhej triede na základnej škole v škole v prírode nás strašili, že po streche chodí bubulák, a kto nebude ležať v posteli, toho zoberie. Celé dva týždne som plakávala od strachu pod paplónom večer čo večer. Doma nás takto nestrašili, a preto v škole v prírode to bol o to väčší šok. Už som do žiadnej školy v prírode nechcela ísť a ani som nešla. Ale asi sa to podarilo, lebo všetci sme ležali celé dva týždne v posteliach bez pohnutia, keď nám zhasli. Peťo sedel pred pár dňami v kaviarni a počul rozhovor jednej mamičky s jej dvojročným dieťatom. Sedela v kaviarni s kamoškou a zjavne nemala čas sa venovať aj svojmu dieťaťu. A tak mu hovorila, aby nešiel do vedľajšej miestnosti, lebo je tam bubulák. Všetci vieme, že v kaviarni zjavne vo vedľajšej miestnosti cez deň žiadny strašiak nie je. Prečo to potom deťom hovoríme? Prečo ich takto klameme, zavádzame, strašíme?

Jediný dôvod, na ktorý som prišla je, že sa nám nechce. Nechce sa nám vstať a ísť sa s tým dieťatom pozrieť vedľa, kam chce, lebo sedíme na kávičke a chceme trkotať s kamoškou. Nechce sa nám vysvetľovať, prečo toto robíme a toto nie a tak to skrátime, aby nám dieťa dalo pokoj. Používame strach dieťaťa, aby nás poslúchalo. Keby nám to povedal dospelý, v práci, na ulici, v obchode, tak od neho asi bočíme, pre istotu, lebo nevieme, či to má v hlave v poriadku. Ale keď našim deťom nejaká pani povie, keď ich vidí plakať, že: „Neplač, lebo si po teba príde bubulák“, tak je to v poriadku, veľa rodičov dokonca pritaká. Prečo tak chceme, aby sa naše deti nevypytovali, na slovo nás poslúchali, prestali hneď plakať?

Ako to robíme my, kedže sme zásadne proti takýmto pomôckam? Vysvetľujem im pravdivo, prečo som proti ich nápadu. Našim deťom to niekedy fakt dlho trvá, kým sa dohodneme. Oni chcú toto a ja zásadne chcem niečo iné. Nie je to o tom, že im všetko dovolíme. A tak vysvetľujem, argumentujem, akoby som bola s druhým dospelým, len hovorím ich rečou, aby mi rozumeli. Chcem ich normálne presvedčiť, ozajstnými argumentami, nie manipulovať strachom. A tak niekedy stojíme aj pol hodinu, kým sa dohodneme. Takže čo sa týka času, mám oproti bubulákovi veľkú nevýhodu, lebo sme pozadu. On vyhráva, lebo to účinkuje hneď.

Bubulák má ešte jednu výhodu, nemusíme nič vysvetľovať, netreba toľko rozprávať. Ja naopak meliem a meliem a niekedy som už taká urozprávaná, že by som mohla ísť argumentovať na najvyšší súd a určite by som sa parádne obhájila. Deti chcú totiž vedieť úplne všetky možnosti, argumenty z rôznych uhlov pohľadu. Ale je to aj pozitívne, som sedem rokov na materskej a moja slovná zásoba sa veľmi rozrástla, nedá sa povedať, že by som doma zblbla. Toľko si toho študujeme spolu, aby som ich neodbíjala nejakými nepravdivými informáciami, že až. Či sa mi vždy chce? Nechce. Niekedy sa mi vôbec, ale vôbec nechce. Ale mám na seba jednu fintu, vybudovala som si návyk. Idem mimo svojej komfortnej zóny, posúvam tak svoje hranice a zistila som, že po čase mi už ani neprichádza myšlienka, že sa mi nechce. Jednoducho idem, keď treba. Nejak som si to v hlave nastavila a ono to funguje. Často sa ma niekto pýta, či sa mi chce. A ja hovorím, že neviem, nie je to podstatné. Podstatný je ten vyšší cieľ. Teraz sú v období, že chcú všetko objavovať, vedieť, rozumieť, nie o 10 rokov, keď sa mi možno bude chcieť. Potom ich budem musieť nútiť, aby chceli vedieť…ako s tou našou domácou školou. A tak idem tam, kam sa mi nechce, aspoň mám neustály pohyb. A tak aj robím aj čo sa mi nechce. Veď to nie je všetko o mne.

Pre nás je podstatné, že vyrastajú bez strachu. Neučíme sa sa ich báť nejakého neexistujúceho tvora, aby sme ich prinútili poslušnosti. Sebe by sme to neurobili, takže to nerobíme ani deťom. Strach nie je produktívny, ale manipulatívny. A my chceme, aby z našich detí vyrástli ľudia, čo vedia zanalyzovať situáciu a sami sa rozhodnúť. Nechceme, aby poslúchali zo strachu. Keď niekedy neviem ako reagovať, predstavím si, že ja som na druhej strane a tak zistím, či by sa mi to páčilo, či nie. A čo nie je príjemné mne, nerobím niekomu druhému, nieto ešte vlastným deťom, ktoré tak ľúbime.