Od detstva nám rozprávali, že bacily nás napadnú a my ochorieme. Neumyjeme si poriadne ruky, niekto chorý na nás kýchne a už ležíme v posteli. Baktérie naokolo nás napádajú a my sa musíme brániť. Stále si želáme zdravie, akoby to bolo niečo, čo buď máme, alebo žiaľ nemáme a máme smolu, lebo nemáme na to genetiku. Sedíme so založenými rukami a chceme plné zdravie. No nič preto neurobíme. Myslíme si, že tento dokonalý stroj (naše telo) bude fungovať len tak, bez nášho pričinenia. Všetko zvaľujeme na vonkajšie prostredie.

Aj teraz bežne čítam, že pneumokok preniká do tela dýchacími cestami, ktoré osídľuje a prechádza do krvi, ktorá ho roznesie do ďalších častí tela. Či baktéria zlatý stafylokok, e.coli nás napádajú zvonka. Ako je potom možné, že spomínané baktérie sú bežne prítomné v ľudskom organizme?! Vedeli ste to? Lebo ja som to netušila. Ozaj som verila, že baktérie sú zlé a my ich musíme antibiotikami vyhubiť, alebo sa im čo najviac vyhýbať. No, nebude to trochu inak? Napríklad spomínaný pneumokok (streptococcus pneumoniae) sa bežne nachádza v horných dýchacích cestách. Problém väčšinou nastáva, ak sa bežne prítomná baktéria v ľudskom tele premnoží. Vtedy vznikajú angíny, zápaľ plúc, zápal stredného ucha a mnoho ďalších. Donedávna som ozaj žila v domnení, že pneumokoka niekde chytím, niekto na mňa kýchne a ja ochoriem.

Ha, lenže tu je ten háčik. Oni s nami žijú. Stále ich máme v tele… Zistila som si o tom veľmi zaujímavé informácie. Nedávno som napísala blog o mikrobióme, našom imunitnom systéme. Ak si udržujeme naše telo v zdravom stave, tak jednoducho nie je vhodným hostiteľom pre choroby. Nemôže ma niekto nakaziť, lebo ja tú baktériu v tele už mám, ide o to, aký stav je vnútri, či sa rozvinie choroba, alebo nie. Ide o rovnováhu tela, orgánov. A choroba nie je ničím iným, ako vybočením tela z rovnováhy, vtedy sa premnoží kandida, či baktéria a začne robiť šarapatu. A preto my tak dbáme na našu stravu, chceme mať náš organizmus v rovnováhe.

Darin Olien (to je tiež super chlap, milujeme ho, napísal knihu, keď sa dostane na Slovensko, dám vedieť) vo svojich výskumoch a načítaných štúdii tvrdí, že zdravý organizmus sa nemusí zaoberať dávaním do rovnováhy vnútorné prostredie. Tým pádom vie rýchlo zareagovať na takéto výkyvy zvonka a v zdraví ich zvládneme, ani o nich nevieme, že v našom tele tieto procesy prebehnú. Avšak, nevhodným životným štýlom zaťažujeme naše orgány a tie sa snažia neustále sa dostať do rovnováhy (väčšinou bojujú s prekyslením). A potom už tieto nezvyčajné situácie, ako keď na nás niekto chorý kýchne, jednoducho nezvládajú a my ochorieme. Telo je totiž dokonalý stroj a vždy má poruke nejaký mechanizmus, aby si udržal zásaditosť tela, ak by sa krv s pH 7,365 posunula čo i len o 1 stupeň, zomrieme. A teda potraviny, ktoré konzumujeme sú, povedzme jemne, rôznorodé.

Verím, že si zdravie budujeme každým sústom, ktoré si vkladáme do úst. Je to neustále rozhodovanie sa, či tam vložíme niečo, čo nám prospieva, alebo prehltnem niečo, čo mi ubližuje. My sa snažíme toto vedomé rozhodnutie robiť na základe vedomostí, a preto sa neustále snažíme vzdelávať a vylepšovať náš jedálniček, či celkovo životný štýl.

A aj vďaka našej strave, ktorá verím, že nám je liekom, je naša lekárnička veľmi chudobná. Jedlo je náš liek. V tomto živote máme práve toto jedno telo, tento perfektný stroj a my si ho nadovšetko vážime a snažíme sa dávať do neho tú najlepšiu pohonnú hmotu, aby bolo v rovnováhe. To, že naše telo všetko strávi, neznamená, že sme všežravci a môžeme od ráno do večera jesť čokoládu s rezňom a hranolčekmi.

Ako dieťa ma trápili časté niekoľko týždňov trvajúce nádchy, časté angíny, takže aj antibiotík som zopár pojedla. Potom som zmenila v dospelosti stravu a časom všetky tieto problémy zmizli, a aj ďalšie, telo sa vylieči celé, nielen nejaká jeho časť. Nádchu mám raz do roka a to tak pol dňa. Predtým som mala upchatý nos neustále, v noci som dýchala ústami. Nebolo to teda nič príjemné. Lieky sa mi však nikdy extra nepozdávali a ako som začala vnímať stravu ako liek, tak som už žiadny do seba nedala. Syntetické lieky nám rovnováhu v tele ničia, prekysľujú organizmus.

Neuznávam žiadne lieky proti bolesti ako paralen, ibuprofen. Zaujímavé je, že ibuprofen má také nežiaduce účinky, na ktoré si ho ľudia dávajú. Ibuprofen môže spôsobiť ospalosť, únavu, celkovú podráždenosť, ale i závraty a bolesti hlavy. Zvlášť opatrní pri jeho užívaní by mali byť ľudia s rôznymi druhmi ochorení, ľudia s alergiou, s arteriálnou hypertenziou alebo s poruchami obličiek, tehotné ženy a najnovší výskum dokonca hovorí o tom, že ibuprofen vo vysokých dávkach dráždi črevá a môže spôsobiť žalúdočné vredy, tzv. syndróm deravého čreva, čo u citlivých ľudí môže viesť až ku celiakii.

Bolesťou dostávam informáciu, že niečo treba zmeniť. Nevypínam receptor na bolesť a ďalej si robím svoje. Naučila som sa počúvať svoje telo a keď mi niečo naznačuje, ja ho počúvam. Napríklad, na bolesť hlavy si ordinujem spánok a mätový esenciálny olej. Fakt je, že nás ani hlava nebolieva, mňa teda určite nie. Nemá z čoho predsa, som predsa už 6 rokov na (materskej) dovolenke! No nie?

Takisto liečivá na znižovanie teploty sa u nás nenachádzajú, ako paracetamol, či nurofen. Prečo? Horúčka je takisto signál, že sa v tele niečo deje. Kniha Jak pečovat o zdraví dítete…navzdory vašemu lékari od Roberta Mendelsona (môžete zakúpiť cez Martinus.sk alebo cez Martinus.cz) je veľmi inšpiratívna pri tejto téme. Pochopila som, čo je teplota. Bežne používané liečivá ako paracetamol, či ibuprofen veľmi výrazne vplývajú na pečeň a ničia ju. Paracetamol v istej dávke pôsobí ako pečeňový jed. Aj pri povolenej dennej dávke sa totiž vytvára jedovatý vedľajší produkt: N-acetyl-benzoquinoneimine (NAPQI), ktorý je potrebné odbúrať, inak pôsobí toxicky. Hranica medzi optimálnou a rizikovou dávkou je totiž veľmi krehká. Dvojnásobná denná dávka môže mať za následok po pár dňoch smrť, pretože vedomé či nevedomé navyšovanie požitého množstva pôsobí ako účinný jed.

My sa horúčky nebojíme, nezrážame ju ničím. Myslím si, že vtedy ide imunita na 200% a snaží sa spáliť nepotrebné bunky, aby sa telo opäť dostalo do rovnováhy. Choré bunky totiž vysokú teplotu nevydržia, zdravým to neprekáža. Jedna forma liečby rakoviny, čo som videla v dokumente zo série The Truth About Cancer (Pravda o rakovine) bolo systematické a opakované zvýšenie teploty a tak dosahovali veľmi dobré výsledky. Takže nevidím dôvod, aby som bránila v ozdravovacom procese tela. Nebezpečná je horúčka nad 41 stupňov, ale telo, ak nie je poškodené syntetickými liekmi, si jednoducho neublíži. A čo teda febrilné kŕče? Naštudovala som si, prečo sú takým strašiakom a čuduj sa svete, prestala som sa ich báť. Febrilné kŕče sa objavia pri cca 3% detí, ak sa aj objavia, nedočítala som sa, že by mali trvalé následky, ani vznik chorôb s tým nespájajú. Akú to má teda logiku stopnúť obranný mechanizmus tela? Dieťa sa zrazu začne cítiť na chvíľu dobre a ako vieme, deti neobsedia. Namiesto oddychu sa ešte viac vyčerpá a vtedy akurát tak sa nejaká choroba môže prevaliť. Nie, netrápime deti, tým, že im neznižujeme horúčku, pomáhame im. Prejde to rýchlejšie, ak majú večer teplotu, zvyčajne na druhý deň sú už na obed fit. My deti uložíme oddychovať, sme pri nich (v noci sa síce nevyspím, lebo ich furt okukávam a hladkám), objímame ich, pusinkujeme a k tomu máme zopár prírodných pomocníkov, ako to zvládnuť s ľahkosťou.

Je ním nami nedávno objavený malý zázrak prírody, ja tomu hovorím skratka ku zdraviu, a tou sú gély. Konečne sme našli niečo v prírodnej forme, žiadna tabletka. Je to výťažok prevažne z ovocia a iných superpotravín, ktorý má oveľa vyššiu vstrebateľnosť, účinkuje asi do 30 minút od podania. Sú rôzne vegánske druhy, každý je na niečo, obsahujú výťažky z rôzneho bobuľového ovocia, rias. Deti ich jedia väčšinou preventívne, alebo namiesto sladkostí. A keď nie sú vo svojej koži, tak viem, že tieto gély neodmietnu, veľmi im chutia, vtedy sa pýtajú ani nie po hodine, či už si môžu dať znova. Keď nie sú fit, nechcú ani nič jesť, ale toto si vypýtajú. Vidím, ako je ten priebeh rýchlejší a hlavne ľahší. Napríklad v jednom je riasa, silno protizápalová, ďalší obsahuje vďaka bobuľovému ovociu veľa antioxidantov, čiže na také klasické, ako tomu hovoríme bežné choroby, ideálni pomocníci. My používame Berry.En gély.

Potom máme doma GSE (grapefruit seed extract). Je to výťažok z grepových jadierok, nie, nie je to citrovital, či grepovit, tam je slabulinká účinnosť. Tieto GSE, či citricidal sú silne protizápalové, protivírusové, protibakteriálné výživové doplnky bez zbytočných chemických prísad, či konzervantov, vedľajších účinkov. Používame ich na všetko, čo nás trápi. Kedže je silne protizápalový, tak pôsobí celkovo na telo.

Ešte máme našu obľúbenú superpotravinu a tou je kurkumín. Je to výťažok z kurkumy, ktorú preventívne používame do každého jedla. V prípade choroby však treba niečo silnejšie, lebo z bežnej kurkumy sa vstrebe 2-4% kurkumínu, čo je málo. Aby mohol kurkumín robiť svoju prácu, musí sa najprv dostať do krvného obehu. Táto “absorpcia” predstavuje najväčší problém pri kurkumíne. Spravidla sa vstrebe len zlomok užitého kurkumínu. Dôvod zlého vstrebávania, je štruktúra molekúl kurkumínu, ktoré nedokážu neporušene prekonať črevnú stenu. My používame prírodný kurkumín, ktorý je optimalizovaný pre maximálne vstrebanie cez črevo do krvi, kde sa postupne uvoľňuje, dostáva sa do orgánov a tkanív a zabezpečuje tak protizápalový a antioxidačný účinok. Je to vďaka patentovanej technológii špeciálneho zapuzdrenia kurkumínu do fosfolipidov, ktorá dokáže kurkumín dostať cez črevnú sliznicu do krvi a ostatných orgánov v tele v aktívnej forme.

Mojou ďalšou srdcovkou sú čisté a prírodné esenciálne oleje. Mne sa dary zeme veľmi páčia, čím prírodnejšie, tým lepšie. Najviac ma zatiaľ dostalo kadidlo, keď neviem čo, tak použijem tento olej, je hádam na všetko, cez popálenin, na dýchacie cesty, dokonca vraj vie opraviť aj DNA, používa sa dokonca pri liečbe rakoviny. Každý olej má svoje špecifiká, na štípance máme super skúsenosť s čajovníkom. Používame aj rôzne zmesi do difúzera, dáme si ho na noc do izby, kde všetci spíme a tak inhalujeme. Keď je niečo vážnejšie, tak si dáme pod jazyk 1 kvapku esenciálneho oleja. Vedeli by sme s Peťom o nich básniť do aleluja. Keďže ich používame aj vnútorne, dbáme na čisté oleje a našim favoritom sú esenciálne oleje značky doTERRA.

Verím, že tieto prírodné doplnky nám zaberajú aj preto tak rýchlo a efektívne, lebo naša strava je zásaditá a je našim liekom. Okrem nej dbáme na hydratáciu, čerstvý vzduch, pohyb, a radosť zo života. Nie sú to pre nás len prázdne reči, ale každodenný návyk. Neexistuje zázračná tabletka, teda aspoň neviem o tom, že by nejakú vynašli. Ale títo naši prírodní pomocníci sa niekedy tak tvária.A my sme veľmi vďační za to, že keď vybočíme z rovnováhy, máme tieto prírodné prostriedky, ktoré nám pomôžu späť k plnému zdraviu..

V roku 2002 som spoznala Peťa a odvtedy spolu bývame. V tom čase som už bola vegetariánka a postupne som do dvoch rokov prešla na čisto rastlinnú stravu, vegánstvo, a tak sa stravujem dodnes. To znamená, že som vylúčila vajcia, mlieko, syry, jogurty… jednoducho nič živočíšne v mojom jedálničku nezostalo. Peťo však konzumoval všetko, najradšej klobásky, spišské párky a podobne. Ako to teda prebiehalo u nás doma?

Zo začiatku mi varenie Peťových klobások neprekážalo, vyčlenili sme im jeden hrniec a dosku na krájanie. Priznám sa však, vôbec mi to nevoňalo, skôr naopak. Na rastlinné potraviny sme mali druhú dosku na krájanie a iný hrniec. Nepamätám sa, že by som mu niekedy na to veľmi frflala, ale určite by som si bola priala, aby sa hneď stal vegánom. Aj som mu to jemne naznačovala, ale nič sa počas 13 rokov nezmenilo. Aj keď časom si prestal tie klobásky kupovať, ostali však salámy, či parížsky šalát. Sem-tam som mu to šla kúpiť aj ja. Bolo to dosť zvláštne stáť pri tom mäsovom pulte, ale čo by som neurobila pre môjho milovaného Peťka. Mimo domu si dal čokoľvek, ja som si stále varila čisto rastlinnú stravu, sem tam ochutnal a dokonca aj pochválil. Variť sa nám dva typy jedál doma nechcelo a tak sme doma zrazu obaja jedli čisto vegánsky. Išlo to nejak postupne, tým, že mu to chutilo a nechcelo sa mu chystať si svoje, tak si dal to, čo som navarila ja. Raňajky vyzerali rovnako ako predtým, akurát nátierka bola z tofu a sojanézy, praženica takisto rastlinná a dokonca chutnejšia. Keďže sme v tom čase bývali s mojimi rodičmi, tak sa pridali k rastlinným raňajkám cez víkend aj oni. Tatko prestal tiež kupovať salámy, či tresku a natieral ostošesť na rožky tofu nátierku. Prešlo to nejak postupne, na Peťa som rozhodne netlačila. Nasilu som to skúšala s cvičením a nemala som absolútne žiadny úspech a Peťo ma vedel perfektne odpinkať, takže som to časom vzdala.

Pamätám sa, ako sme boli s kamarátmi na husacine a prosila som Peťa, či by si mohol nedať tú pečienku, ale až potom to mäso, ak už teda musí. Snažila som sa mu čo najlepšie opísať, že pečeň je filter a síce je to chutné, ale tak vlastne zje ten najhorší odpad… a Peťo si ju nedal. To bol veľký pokrok. Tú pečienku myslím, mäsom sa potom natlačil do popuku. Ja som bola na tom najlepšie, vynikajúce lokše s dusenou kapustou na oleji a vôbec mi nebolo ťažko, ako každému pri stole.

Zrazu som si všimla, že ani salámy už Peťo nekupuje…hm, zaujímavé. Mimo domu jedol však stále klasické menu, výživná hodnota podľa mňa nula, ale ja som si to do brucha nedávala, takže som mu to nekomentovala. Pár zmien prišlo, keď sme už neboli sami. Dohodli sme sa, že doma budeme mať len to, čo môžu jesť aj naše deti a keďže deti sa stravujú rovnako ako ja, teda čisto rastlinnou stravou, nič iné u nás doma nie je. Potom Peťo jedného dňa prišiel, že on skúsi teda to vegetariánstvo. Skoro som odpadla. A ozaj, dal sa na to. Povedal, že by sa stal aj vegánom, ale nechce sa mu zisťovať, či je v cestovinách, či polievke vajce alebo mlieko a tak zatiaľ skúsi takto, len bez mäsa. Keď som sa ho po čase pýtala, prečo sa na to dal, odpovedal, že nevie.

Rok aj niečo to trvalo a potom minulý rok, keď sa nám narodilo tretie bábätko sa Peťo dal na čisto rastlinnú stravu a stravuje sa tak dodnes. Prečítal si knihu Moja cesta k ultra (Finding ultra) od Richa Rolla a to bolo spúšťačom pre jeho odklonenie sa od jeho doterajšej cesty.

Je to neskutočná zmena, úplne všade. Predtým, keď sme šli niekde na obed, ja som bola tá, čo som sebe a deťom zisťovala, čo je v akom jedle. Teraz? Sme na to dvaja, taká úľava, viem, že to Peťa neobťažuje, lebo aj on sa chce najesť, tak prácne zisťuje, či sa zelenina varí na oleji a nie na masti, alebo či do ryže ide maslo a podobne. Do reštaurácie ideme asi 3 krát do roka, keď sme v Tatrách, ale aj tak je to super, že sme aj pri tomto na jednej vlne. Alebo pri nákupoch. Keďže si Peťo rád dá nejakú mňamku, tak odušu študuje zloženie a nie je to len na mne.

Potom sa k tomu pridalo zľutovanie nad zvieratami. Najprv to bolo čisto zo zdravotného hľadiska, že nebudeme sa tlačiť niečím, čo vieme, že nám blíži. A potom sme identifikovali, že to, čo nám robí zle, sú živé tvory, ktoré zomierajú, lebo my máme na ne chuť. Vieme, že bez nich prežijeme, už aj svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala prehlásenie, že dobre zvolená vegánska strava je vhodná pre deti aj dospelých. Načo teda spôsobovať utrpenie, keď to nie je nevyhnutné. I keď, ja som prestala jesť zvieratá, keď som videla video, v akých podmienkach žijú zvieratá. Ako tam s nimi zaobchádzajú a v ten moment pre mňa prestalo mäso ako potrava existovať. Nedávno som si k svojim dvom bodom prečo nejem nič živočíšne, pridala tretí. Pozerala som film Cowspiracy, dokument, kde som sa dozvedela, že je to pre planétu čistá katastrofa. Skleníkové plyny (áno zvieracie prdy) ju ničia a potrava, ktorou sa kŕmia zvieratá zaberá 18-krát viac miesta, ako plocha, kde by rástlo obilie a zelenina, ktorú by sme priamo jedli my, ľudia. Jednoducho na našej planéte nie je toľko plochy, aby sme boli mäsožravci. Zaujímavé, nie? Toto som donedávna vôbec netušila.

A tak sme sa dopracovali spolu sem. Minule mal môj brat meniny. Hovorím Peťovi: „Kúpime mu nejakú figaro čokoládu, to má rád.“ A Peťo na to: „Rozhodne nebudem podporovať mliekárenský priemysel.“ A tak dostal niečo iné. Po čase prišla reč na jedlo na našej svadbe. A Peťo mi na to hovorí, že dnes by sme ju spravili celú s vegánskym občerstvením. Mala som chuť ho vyobjímať. Úprimne, nemyslela som si, že sa jedného dňa ku nám pridá. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné. A nielen to. Potom si začal o strave študovať sám a konečne som sa s ním mohla o tom rozprávať a Peťa to aj zaujímalo. Donedávna to bolo tak, keď som už mala úplný pretlak bombastických informácii, porozprávala som mu to, len jeho reakcia bola, akoby som povedala, že zajtra asi bude oblačno. Teraz pri večeri debatujeme o nutričných hodnotách potravín, čo sa deje v tele, keď jeme živočíšny proteín a podobne. Nedávno sme totiž čítali super knihu od doktora Gartha Davisa, Proteinoholik. Po každej kapitole sme si spravili doma besedu. Úplná bomba, svet sa pre mňa začal točiť naopak.

Ďalšia fáza bola, že začal vylepšovať náš jedálniček Peťo. Čožeee? Dávnejšie som napríklad prišla na to, že fluór v zubnej paste je zlá vec, ťažký kov a podobne. Povedala som Peťovi dôvody, prečo chcem vymeniť zubnú pastu a kúpila som inú. Jeho reakcia? „Čo zas musíš meniť?“

Dnes? Vymýšľa zmeny sám. Ako napríklad, bezlepkový mesiac. No nedám sa na takúto výzvu? Jasné, že som sa s ním na to dala. Potom prišla ďalšia výzva, mesiac bez chleba a pečiva. Tiež som sa inšpirovala jeho nápadom a išli sme na to spolu. Peťo ma dokonca predčil v smootičkách. Keď som mu pred dvoma rokmi dala ochutnať moje, zatváril sa kyslo ako uhorka, že toto mu vôbec nechutí. Teraz sa kyslo tvárim ja, že toto neviem vypiť, lebo to nie je sladké a Peťo sa potmehúdsky usmeje a vidím, že sa teší ako malý chlapec, ako sa mu zmenili chuťové poháriky. Sám na sebe si otestoval a vidí, ako viac vládze, schudol 13 kíl.

Zrazu zistil, že má toľko energie, že začal športovať!!!! Prosím???? Ozaj! Roky som ho prosila, nech ide so mnou na korčule, bicykel, do posilňovne. Nie, radšej išiel do krčmy. Ako to vyzerá u nás teraz? V lete sme sa pretekali, kto vstane skôr a pôjde prvý behať! Neverila by som, že sa niekto môže takto zmeniť. Ale vidím, že ak niekto chce, ide to veľmi ľahko. Len musí sám chcieť a potrebuje nájsť spúšťač, ktorý ho bude motivovať ísť za tou zmenou. Každý máme svoju cestu a Peťo sa rozhodol pridať sa k tej mojej ohľadom stravy po 13 rokoch.

Keď sa stravoval klasicky, rešpektovali sme sa, Peťo ma podporoval, veril, že je to zdravšie, ale chuť ho nepustila sa do toho vrhnúť. Donedávna mu rezne voňali, ale už by si ich nedal. Už vie, z čoho to je a čo v tom je a čo nám to robí v tele. Pred pár dňami boli Vianoce a kde tu tie vyprážané rezne a údené bolo riadne cítiť na návštevách. Priznám sa, otváram okná, alebo sa chodím vyvetrať, pre mňa to už  vôňa nie je. Čo ma však pred pár dňami prekvapilo, ako to už ani Peťovi nevoňalo. Prišli sme z jednej návštevy a spýtala som sa ho: „Čo ti dnes viac voňalo, to údené, alebo tie vyprážané rezne?“ A Peťo na to: „Vôbec nič mi tam dnes nevoňalo.“ A pritom vyšiel z prostredia, kde v nedeľu nesmel ten rezeň chýbať, a nechýbal ani na jeho tanieri!

Z tejto skúsenosti som pochopila to, že človek je schopný akejkoľvek zmeny návyku, potrebujeme len byť pripravení sa zmeniť, nájsť si tú správnu motiváciu a potom to už ako sa hovorí, ide samo.